Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 253/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a. s., Metodova 8,

Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Krechňákom, Krechňák & Associates,

s. r. o., Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , základného

práva na rovnosť účastníkov podľa , základného

práva vlastniť majetok podľa , ako aj práva

na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd vydaním pracovného pokynu Úradu pre reguláciu

elektronických komunikácií a poštových služieb č. na meranie pokrytia

populácie Slovenskej republiky signálom verejných mobilných sietí pracujúcich

v pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz zo 17. decembra

2014, ako aj použitím výsledkov merania signálu, ktoré bolo uskutočnené podľa pracovného

pokynu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb

č. na meranie pokrytia populácie Slovenskej republiky signálom verejných

mobilných sietí pracujúcich v pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz

a 2600 MHz zo 17. decembra 2014 ako podkladu pre posúdenie, či obchodná spoločnosť

, ako oprávnený záujemca o národný roaming splnila podmienku pokrytia

aspoň 20 % populácie Slovenskej republiky v zmysle výzvy na predloženie ponúk

do výberového konania na vydanie individuálnych povolení na používanie frekvencií

z frekvenčných pásiem 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz z 27. augusta 2013 a v zmysle

rozhodnutia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb

č. 1310541003 z 30. decembra 2013 o individuálnom povolení na používanie frekvencií,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a. s., o d m i e t a pre nedostatok

právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2015

doručená (kvalifikovane doplnená 11. mája 2015) sťažnosť obchodnej spoločnosti Orange

Slovensko, a. s., Metodova 8, Bratislava (ďalej len sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl.

47 ods. 3 , základného práva vlastniť majetok podľa , ako aj práva

na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) vydaním pracovného

pokynu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb

č. na meranie pokrytia populácie Slovenskej republiky signálom verejných

mobilných sietí pracujúcich v pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz

a 2600 MHz zo 17. decembra 2014 (ďalej len „pracovný pokyn“), ako aj použitím

výsledkov merania signálu, ktoré bolo uskutočnené podľa pracovného pokynu Úradu pre

reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. na meranie

pokrytia populácie Slovenskej republiky signálom verejných mobilných sietí pracujúcich

v pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz zo 17. decembra

2014 ako podkladu pre posúdenie, či obchodná spoločnosť (ďalej aj „obchodná

spoločnosť“), ako oprávnený záujemca o národný roaming splnila podmienku pokrytia

aspoň 20 % populácie Slovenskej republiky v zmysle výzvy na predloženie ponúk

do výberového konania na vydanie individuálnych povolení na používanie frekvencií

z frekvenčných pásiem 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz z 27. augusta 2013 a v zmysle

rozhodnutia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb

č. 1310541003 z 30. decembra 2013 o individuálnom povolení na používanie frekvencií

(ďalej len „použitie výsledkov merania pre posúdenie pokrytia“).

Sťažovateľka uviedla, že Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky ako právny

predchodca Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb (ďalej len

„úrad“) výzvou na predloženie ponúk z 27. augusta 2013 (ďalej aj „výzva“) vyhlásil

výberové konanie, predmetom ktorého bolo pridelenie frekvencií na poskytovanie

mobilných služieb vo frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz. Podľa jeho

výsledkov vydal individuálne povolenia na používanie uvedených frekvencií v zmysle § 32

a o elektronických komunikáciách v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „zákon o elektronických komunikáciách“). Výberového konania sa

okrem sťažovateľky úspešne zúčastnili všetci existujúci mobilní operátori pôsobiaci

v Slovenskej republike a obchodná spoločnosť , ako nový záujemca.

Ako podmienka účasti vo výberovom konaní bola vo výzve určená povinnosť

úspešného účastníka poskytnúť tzv. národný roaming. Podľa výzvy ide o možnosť

oprávneného mobilného operátora, t. j. oprávneného záujemcu o národný roaming, za

podmienok záväzne určených vo výzve, ako aj v jednotlivých individuálnych povoleniach

na používanie pridelených frekvencií vydaných následne využívať mobilnú sieť iného

mobilného operátora a poskytovať v nej vlastné mobilné služby.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že obchodná spoločnosť získala vo výberovom konaní

frekvencie, na základe ktorých sa ako jediná stala tzv. oprávneným záujemcom o národný

roaming. Zároveň sťažovateľka podaním ponuky do výberového konania prevzala na seba

záväzok po splnení určených podmienok poskytnúť národný roaming oprávnenému

záujemcovi o národný roaming (obchodnej spoločnosti). Základnou podmienkou záväzne

určenou pre vznik práva obchodnej spoločnosti ako oprávneného záujemcu o národný

roaming využívať elektronickú komunikačnú sieť (mobilnú sieť) sťažovateľky a zároveň pre

vznik synalagmatickej povinnosti sťažovateľky umožniť obchodnej spoločnosti využívanie

jej siete je, že obchodná spoločnosť pokryje prostredníctvom frekvencií pridelených jej na

základe výberového konania aspoň 20 % obyvateľstva Slovenskej republiky, pričom z

výzvy ani z jednotlivých povolení podľa sťažovateľky jednoznačne nevyplýva, či ide o

pokrytie mobilnými službami alebo len signálom. Zo znenia právnej úpravy podľa jej

názoru však vyplýva, že by malo ísť o splnenie podmienky pokrytia územia Slovenskej

republiky mobilnými službami.

Keďže žiadny všeobecne záväzný právny predpis neustanovuje postup pri

vyhodnocovaní splnenia kritéria pokrytia, úrad sa po verejnej konzultácii s úspešnými

účastníkmi výberového konania zaviazal vypracovať metodiku na posudzovanie, koľko

percent obyvateľstva Slovenskej republiky úspešný účastník výberového konania svojimi

službami pokryl. Namiesto tejto metodiky vydal úrad pracovný pokyn, ktorý sa však týka

merania pokrytia územia Slovenskej republiky signálom mobilnej siete (nie mobilnými

službami).

Sťažovateľka sa až z interného listu úradu z 11. marca 2015 dozvedela, že úrad

z vlastného podnetu vykonal v januári 2015 kontrolu správnosti zoznamu staníc obchodnej

spoločnosti ňou predloženého v decembri 2014, ako aj kontrolu technických parametrov

týchto staníc a na základe jej výsledkov dospel k záveru, že obchodná spoločnosť uvedenú

podmienku pokrytia splnila, a preto sa stáva oprávneným žiadateľom o poskytnutie

národného roamingu, čím jej súčasne vzniklo právo na poskytnutie národného roamingu

a sťažovateľke zase povinnosť umožniť jej prístup do jej mobilnej siete. Ako podklad pre

posúdenie splnenia podmienky pokrytia aspoň 20 % populácie Slovenskej republiky

v zmysle individuálnych povolení úrad podľa názoru sťažovateľky nesprávne využil postup

upravený v pracovnom pokyne.

Vydaním pracovného pokynu, ako aj použitím výsledkov merania pre posúdenie

pokrytia bolo podľa sťažovateľky porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , pretože úrad pri vydávaní pracovného pokynu, ktorého

obsah sa bezprostredne dotýka práv a povinností sťažovateľky, porušil procesné aj

hmotnoprávne normy. Rovnaké vady je potrebné pričítať aj použitiu výsledkov merania pre

posúdenie pokrytia, keďže použité výsledky merania boli získané postupom podľa

nezákonného a protiústavného pracovného pokynu.

Podľa názoru sťažovateľky pracovný pokyn napriek svojmu označeniu, z ktorého by

mohlo vyplývať, že ide o interný dokument, má priamy dopad na práva a povinnosti tretích

osôb vrátane sťažovateľky, keďže priamo zakladá niektoré povinnosti týmto subjektom

napriek tomu, že na vydanie pracovného pokynu úrad nebol zmocnený žiadnym právnym

predpisom. Odvolávanie sa na organizačný poriadok úradu v danom prípade podľa

sťažovateľky neobstojí. Pokiaľ úrad na základe pracovného pokynu zisťuje splnenie

podmienok pre vznik povinnosti poskytnúť národný roaming, ide nepochybne o opatrenie so

značným vplyvom na relevantný trh, ktorého prijatie podlieha povinnosti úradu uskutočniť

predchádzajúce konzultácie podľa § 10 zákona o elektronických komunikáciách, ktoré

neprebehli.

Pokiaľ ide o národný roaming, sťažovateľka uviedla, že výklad úradu, ktorý považuje

podmienku pokrytia za splnenú na základe pokrytia 20 % obyvateľstva mobilným signálom

bez toho, aby takto pokrytému obyvateľstvu bola obchodná spoločnosť reálne schopná

poskytnúť mobilné služby, nemá oporu v príslušných individuálnych povoleniach, v zákone

o elektronických komunikáciách, v zásadách odvetvovej regulácie a správy frekvenčného

spektra a napokon odporuje samotnému účelu a podmienkam výberového konania.

Keďže použité výsledky merania boli získané postupom podľa pracovného pokynu

postihnutého viacerými formálnymi a hmotnoprávnymi vadami, rovnaké vady je potrebné

podľa sťažovateľky pričítať aj použitiu výsledkov merania pre posúdenie pokrytia.

K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť v konaní sťažovateľka

uviedla, že vydaniu pracovného pokynu mali povinne predchádzať verejné konzultácie

podľa § 10 zákona o elektronických komunikáciách, ktorých sa ako dotknutá osoba, a teda

ako účastník konania o konzultáciách mala v zmysle zákona zúčastniť, a úrad bol povinný

prihliadnuť na jej stanovisko.

Podľa názoru sťažovateľky úrad svojím regulačným postupom neoprávnene

zvýhodnil obchodnú spoločnosť ako jediného oprávneného záujemcu o národný roaming pri

posudzovaní splnenia podmienky pre vznik jej práva na poskytnutie národného roamingu.

Úrad týmto nezákonným postupom odňal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k navrhovanému

opatreniu, a ovplyvniť tak výsledok konania – znenie pracovného pokynu. Týmto postupom

porušil ústavné právo sťažovateľky na rovnosť účastníkov. Rovnaký následok podľa

sťažovateľky možno pričítať aj použitiu výsledkov merania pre posúdenie pokrytia.

Úrad vydaním pracovného pokynu porušil princíp predvídateľnosti práva a legitímne

očakávania sťažovateľky. Sťažovateľka nemohla predvídať, že pracovný pokyn úrad vydá

v rozpore so zákonom, a legitímne očakávala, že úrad bude postupovať v súlade s príkazom

obsiahnutým v kogentnej norme, teda podľa § 10 zákona o elektronických komunikáciách.

Keďže použité výsledky merania boli získané postupom podľa pracovného pokynu,

ktorým bol porušený ústavný princíp právnej istoty sťažovateľky, rovnaký následok je

potrebné podľa jej názoru pričítať aj použitiu výsledkov merania pre posúdenie pokrytia.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že úrad pri vydávaní pracovného pokynu a pri použití

výsledkov merania pre posúdenie pokrytia porušil povinnosť zohľadňovať nespravodlivé

dôsledky svojho postupu na účastníkov. Obsah pracovného pokynu umožňuje obchodnej

spoločnosti formálne splniť podmienku pokrytia obyvateľstva Slovenskej republiky bez

toho, aby bola reálne schopná poskytovať mobilné služby koncovým užívateľom. Svojím

postupom úrad umožnil obchodnej spoločnosti užívať celú sieť sťažovateľky, ktorú budovala

niekoľko rokov, ktorá však v súčasnosti nie je fakticky pripravená na poskytovanie služieb

dvoma mobilnými operátormi. Hrozbe jej úplného zlyhania je možné predísť len vykonaním

rozsiahlych technických opatrení, ktoré si vyžiadajú investíciu presahujúcu sumu 1,6 mil. €.

Podľa názoru sťažovateľky úrad pri vydávaní pracovného pokynu, ako aj pri použití

výsledkov merania pre posúdenie pokrytia porušil aj , pretože ním

zvolený výklad zákona o elektronických komunikáciách je v rozpore s princípom legality

štátnej moci a právnej istoty, so základným právom na rovnosť účastníkov konania,

s povinnosťou zohľadňovať nespravodlivé dôsledky svojho postupu na účastníkov, ako aj

v rozpore so základným právom sťažovateľky vlastniť majetok.

V súvislosti s namietaným porušením jej základného práva vlastniť majetok podľa

, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového

protokolu sťažovateľka uviedla, že vznik jej povinnosti poskytnúť národný roaming

obchodnej spoločnosti na základe postupu stanoveného pracovným pokynom zasahuje

do jej majetkovej sféry v dvoch smeroch:

a) obmedzuje jej výlučné vlastnícke právo k jej mobilnej sieti, teda obmedzuje jej

právo nakladať s predmetom vlastníctva, keďže sa nemôže slobodne rozhodnúť, či

obchodnej spoločnosti poskytne prístup do svojej mobilnej siete alebo nie,

b) vyžaduje od sťažovateľky vykonanie rozsiahlych investícií pod hrozbou zlyhania

prepojených sietí a vzniku súvisiacich škôd.

Sťažovateľka je toho názoru, že pracovný pokyn je opatrením, ktoré sa bezprostredne

dotýka jej práv a povinností. Úrad je v zmysle výzvy príslušný potvrdiť, že oprávnený

záujemca o národný roaming splnil podmienku pokrytia, t. j. či boli splnené podmienky

určené úradom pre vznik povinnosti sťažovateľky poskytnúť obchodnej spoločnosti prístup

do jej mobilnej siete. Za daných okolností má obsah pracovného pokynu bezprostredný

vplyv na zaver úradu o tejto otázke. Úrad záväzne stanovuje postup, akým majú jeho

pracovníci posudzovať splnenie podmienky pokrytia, teda postup kreovania záveru úradu

o hmotnoprávnej povinnosti sťažovateľky. Okrem uvedeného sa pracovný pokyn vzťahuje aj

na postup úradu pri kontrole dosiahnutia rozvojových kritérií podľa výzvy, pričom jeho

záver o nesplnení rozvojových kritérií je dôvodom na zrušenie individuálneho povolenia

sťažovateľky podľa § 34 ods. 3 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách.

Rovnako aj použitie výsledkov merania pre posúdenie pokrytia sa bezprostredne

dotýka práv a povinností sťažovateľky, keďže úrad výsledky merania signálu mobilnej siete

obchodnej spoločnosti podľa pracovného pokynu použil pre posúdenie rozsahu pokrytia

obyvateľstva Slovenskej republiky mobilnými službami. V dôsledku svojho nesprávneho

postupu úrad skonštatoval, že obchodná spoločnosť splnila podmienku najmenej 20 % ného

pokrytia, a stala sa tak oprávneným žiadateľom o národný roaming. Konštatoval teda vznik

povinnosti sťažovateľky, ako aj ostatných dvoch mobilných operátorov poskytnúť obchodnej

spoločnosti prístup do ich mobilnej siete.

Sťažovateľka argumentovala, že nemá žiadne iné účinné právne prostriedky, ktorými

by sa mohla účinne brániť proti nezákonnému pracovnému pokynu a ktorými by mohla

úradu zabrániť v jeho postupe pri kreovaní záveru o tom, či bola podmienka pokrytia

mobilnými službami zo strany obchodnej spoločnosti splnená. Vo vzťahu k možnosti

uplatnenia podnetu prokurátorovi, ako aj sťažnosti podľa

o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) sťažovateľka

uviedla, že tieto nie sú účinnými prostriedkami nápravy okrem iného preto, lebo

neumožňujú dosiahnuť náhradu za spôsobenú nemateriálnu ujmu. V danom prípade nie je

možné podať ani návrh podľa (ďalej aj „OSP“),

keďže nie je splnená podmienka aktívneho faktického úkonu úradu smerujúceho proti

sťažovateľke alebo proti nej priamo vykonaného. Sťažovateľka súčasne ústavný súd žiada,

aby v prípade nestotožnenia sa s jej názorom o neexistencii žiadneho účinného prostriedku

nápravy považoval uvedené skutočnosti za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré

prijatie sťažnosti neodmietne.

Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby rozhodol o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť pracovného pokynu, ako aj uložil úradu, aby sa zdržal použitia výsledkov

merania pokrytia až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil:

«1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov podľa

ods. 3 , základné ľudské právo sťažovateľa vlastniť majetok

podľa a právo sťažovateľa na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd vydaním „Pracovného pokynu Úradu pre reguláciu elektronických

komunikácií a poštových služieb č. na meranie pokrytia populácie SR signálom

verejných mobilných sietí pracujúcich v pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800

MHz a 2600 MHz“ zo dňa 17. 12. 2014 porušené boli.

2. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov podľa

ods. 3 , základné ľudské právo sťažovateľa vlastniť majetok

podľa a právo sťažovateľa na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd použitím výsledkov merania signálu, ktoré bolo uskutočnené podľa

„Pracovného pokynu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb

č. na meranie pokrytia populácie SR signálom verejných mobilných sietí

pracujúcich v pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800MHz a 2600MHz zo dňa

17. 12. 2014, ako podkladu pre posúdenie, či obchodná spoločnosť .. ako

oprávnený záujemca o národný roaming splnil podmienku pokrytia aspoň 20 % populácie

Slovenskej republiky v zmysle Výzvy na predloženie ponúk do výberového konania na

vydanie individuálnych povolení na používanie frekvencií z frekvenčných pásiem 800 MHz,

1800 MHz a 2600 MHz z 27. 8. 2013 a v zmysle rozhodnutia Úradu pre reguláciu

elektronických komunikácií a poštových služieb č. 1310541003 z 30. 12. 2013

o individuálnom povolení na používanie frekvencií, porušené boli.

3. Pracovný pokyn Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových

služieb č. na meranie pokrytia populácie SR signálom verejných mobilných

sietí pracujúcich v pridelených frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz zo

dňa 17. 12. 2014 sa zrušuje.

4. Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb sa zakazuje

používať výsledky merania, ktoré bolo uskutočnené podľa „Pracovného pokynu Úradu pre

reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. na meranie

pokrytia populácie SR signálom verejných mobilných sietí pracujúcich v pridelených

frekvenčných pásmach 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz“ zo dňa 17. 12. 2014, ako

podklad pre posúdenie, či obchodná spoločnosť .. ako oprávnený záujemca o

národný roaming splnil podmienku pokrytia aspoň 20 % populácie Slovenskej republiky v

zmysle Výzvy na predloženie ponúk do výberového konania na vydanie individuálnych

povolení na používanie frekvencií z frekvenčných pásiem 800 MHz, 1800 MHz a 2600 MHz

z 27. 8. 2013 a v zmysle rozhodnutia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a

poštových služieb č. 1310541003 z 30. 12. 2013 o individuálnom povolení na používanie

frekvencií.

5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000, €...,

ktoré mu je Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb povinný

zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania v sume 355,72 €..., ktorú je Úrad

pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb povinný zaplatiť k rukám

právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa je

založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

().

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Ústavný súd považuje v danej veci za potrebné poukázať na svoje právne závery,

ktoré už vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre (, ) vo vzťahu

k základnému právu podľa . Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že

odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy je v niektorých prípadoch dovolené „ex lege“, tento postup nie je ale namieste

v prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd

(). Posledná veta túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keď

uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich

sa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neustanovuje,

v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia

preskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu)

vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej

prostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sa

rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálne

označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť

vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnom

súdnictve) môže signalizovať porušenie poslednej vety ().

Vo veci vedenej pod sp. zn. ústavný súd uviedol, že úlohou súdu pri

uplatňovaní v spojení s poslednou vetou

je zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho

preskúmavania (vrátane rozhodnutia podľa ), je vzhľadom na jeho

obsah spôsobilé zasiahnuť do základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomu

tak je, potom takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmavania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že úrad ako orgánom štátnej správy

s celoslovenskou pôsobnosťou pre oblasť elektronických komunikácií a poštových služieb

v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách vydal 17. decembra

2014 pracovný pokyn, ktorým stanovil postup merania pokrytia územia Slovenskej

republiky signálom mobilnej siete. Ako z listu úradu z 19. decembra 2014 adresovaného

sťažovateľke vyplýva, uvedený pracovný pokyn podľa stanoviska úradu nie je „metodikou

na vyhodnocovanie splnenia rozvojových kritérií, o ktorej hovorí bod 4.2. Výzvy...“. Podľa

sťažovateľky však pracovným pokynom (napriek jeho označeniu, ktoré má evokovať, že ide

len o interný predpis úradu) boli priamo založené povinnosti jednotlivým subjektom vrátane

sťažovateľky. Napriek tomu, že ide o opatrenie so značným vplyvom na relevantný trh, úrad

pred jeho vydaním neuskutočnil konzultácie podľa § 10 zákona o elektronických

komunikáciách, na ktoré bol povinný. Následne nesprávnym postupom podľa pracovného

pokynu úrad umožnil obchodnej spoločnosti ako oprávnenému záujemcovi o národný

roaming formálne splniť podmienku pokrytia obyvateľstva Slovenskej republiky mobilným

signálom bez toho, aby skúmal, či je reálne schopná poskytovať mobilné služby koncovým

užívateľom. Uvedeným postupom súčasne úrad umožnil obchodnej spoločnosti užívať

mobilnú sieť sťažovateľky, čím sťažovateľke vznikla povinnosť toto užívanie strpieť. Podľa

názoru sťažovateľky však pre splnenie podmienok pokrytia obyvateľstva Slovenskej

republiky uvedených vo výzve, ako aj v jednotlivých individuálnych povoleniach mal úrad

skúmať splnenie pokrytia obyvateľstva Slovenskej republiky mobilnými službami, nielen

mobilným signálom.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha, aby ústavný súd vyslovil, že postupom

úradu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, ako aj práva podľa dodatkového protokolu, a to dvoma samostatnými zásahmi:

a) vydaním pracovného pokynu, ktorý sťažovateľka považuje za opatrenie v zmysle

a podľa ,

b) použitím výsledkov merania pre posúdenie pokrytia uskutočneného podľa

pracovného pokynu ako podkladu pre posúdenie, či obchodná spoločnosť ako oprávnený

záujemca o národný roaming splnila podmienku pokrytia aspoň 20 % obyvateľstva

Slovenskej republiky mobilnými službami v zmysle výzvy a rozhodnutia úradu

o individuálnom povolení na používanie frekvencií, ktoré je podľa sťažovateľky tzv. iným

zásahom podľa , ako aj podľa .

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa prvej vety súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích

správnych orgánov. Piata hlava piatej časti zakotvuje

konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je

poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na

svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný proti nej alebo v jeho

dôsledkoch bol proti nej priamo vykonaný za predpokladu, ak taký zásah alebo jeho

dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Súdne konanie je zárukou, že súd uložením

povinnosti odporcu nepokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to

možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného

stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy.

Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy predstavuje

subsidiárnu formu súdnej ochrany v správnom súdnictve, ktorú možno aplikovať iba

v prípade, ak iná právna možnosť ochrany chýba. V prípade ak bolo vydané rozhodnutie

orgánu verejnej správy, je potrebné sa domáhať súdnej ochrany postupom podľa druhej

alebo tretej hlavy piatej časti [rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. júna 2012].

Pokiaľ ide o „zásah“ správnych orgánov, v ustanovení

§ 250v tento pojem nedefinuje; jeho definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z citovaného

ustanovenia vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi

orgánov verejnej moci, ktoré nie sú rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom.

Judikatúra považuje za zásah nezákonný, resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánov

verejnej moci proti subjektívnym právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci

v postupoch orgánu verejnej správy alebo v jeho činnosti, úkone, pokyne, prípadne

nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych práv [napr. porušenie práva na život,

práva na osobnú slobodu, práva na ochranu vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.

(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 3. mája 2011)].

Podľa § 72 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách na konanie podľa tohto

zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje

inak. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia na preskúmanie rozhodnutí a postupov úradu je

vecne príslušný najvyšší súd.

Podľa v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov

orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány.

Na základe toho, že sťažovateľka v sťažnosti opakovane namietala, že tak vydaním

pracovného pokynu, ako aj použitím výsledkov merania pokrytia bolo bezprostredne

zasiahnuté do jej označených práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a dodatkového protokolu, ako aj s prihliadnutím na znenie

ústavný súd dospel k záveru, že postup úradu možno pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu namietať na všeobecnom súde, pretože sa týka možného porušenia základných práv a

slobôd sťažovateľky. Túto právomoc všeobecných súdov nemožno nahradiť konaním pred

ústavným súdom.

V tejto sutuácii by na prerokovanie sťažnosti bola daná právomoc ústavného súdu iba

v prípade, ak by sťažovateľka tvrdila a preukázala také skutočnosti, ktoré by umožňovali

ústavnému súdu postupovať podľa , teda ak by

sťažovateľka tvrdila a preukázala, že podmienku vyčerpania účinných opravných

prostriedkov na ochranu svojich základných práv, na ktorých použitie je oprávnená podľa

osobitných predpisov, nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka tieto dôvody hodné osobitného zreteľa vidí vo svojom právnom názore,

že právny poriadok Slovenskej republiky jej žiadny účinný právny prostriedok na ochranu

jej práv okrem sťažnosti podanej ústavnému súdu neposkytuje, pretože podaním podnetu

prokurátorovi, sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach ani podaním návrhu podľa

nemožno dosiahnuť nápravu za spôsobenú nemateriálnu ujmu, a preto ich nemožno

považovať za účinné prostriedky nápravy.

Ústavný súd je však toho názoru, že dôvody uvedené sťažovateľkou mu neumožňujú

postupovať podľa a prijať sťažnosť sťažovateľky

na ďalšie konanie v situácii, keď nevyčerpala pred podaním sťažnosti ústavnému súdu

účinné opravné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv poskytuje.

Sťažovateľka v tomto prípade nesplnila zákonom ustanovenú podmienku existencie

dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa s ohľadom

na charakter dôvodov, ktoré sama uviedla.

Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému zásahu do jej práv

zo strany úradu neuplatnila pred podaním sťažnosti žiadny procesný prostriedok, pretože

existujúce právne prostriedky, ktoré mala k dispozícii, boli by podľa jej právneho názoru

neúčinné. Dôvodom hodným osobitného zreteľa však nemôže byť len presvedčenie

sťažovateľa, že právny prostriedok na ochranu jeho práv a oprávnených záujmov by nebol aj

v prípade jeho použitia účinný, resp. úspešný. Takto by dôvody hodné osobitného zreteľa

podľa úplne záviseli od subjektívneho presvedčenia

sťažovateľa. Účel tohto ustanovenia však sleduje skôr ospravedlnenie nedostatku podmienky

podľa a prijatie sťažnosti na ďalšie konanie z hľadiska

dôvodov, ktoré sa dajú aj určitým spôsobom objektivizovať, napríklad prostredníctvom

stabilnej judikatúry všeobecných súdov.

V tomto prípade sa dá uviesť aj to, že sťažovateľka v snahe podporiť aplikáciu § 53

ods. 2 si v sťažnosti vnútorne odporuje. Najprv tvrdí, že existujúce

právne prostriedky by boli neúčinné, pretože nimi nemožno dosiahnuť nápravu

za spôsobenú nemateriálnu ujmu, takže ich nemusela využiť, ale vzápätí sa domáha

výnimky podľa , ktorá sa vzťahuje len na účinné právne

prostriedky v zmysle . Ústavný súd v tejto súvislosti tiež

poznamenáva, že ani priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nepredstavuje

realizáciu práva priznaného , t. j. primerané finančné zadosťučinenie

nemožno stotožňovať s odškodným, náhradou či už za skutočnú škodu, ušlý zisk alebo

nemajetkovú ujmu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v posudzovanom prípade pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že je potrebné ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2

v spojení s pre nedostatok právomoci ústavného súdu

na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015