Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 276/2015
PDF · 375.5 KB
No categories available
I. ÚS 276/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava, pre namietané porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 70/2002 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
2. marca 2015 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom Okresného Bratislava III v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 Ct 70/2002 (ďalej len ,,okresný súd“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je v procesnom postavení
žalovaného účastníkom občianskeho súdneho konania, ktorého predmetom bola ochrana
osobnosti žalobcu (ďalej aj ,,žalobca“). Žaloba bola na okresnom súde
podaná 3. mája 2002. Prvý rozsudok okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný
zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100 000 Sk, bol vyhlásený
19. decembra 2007. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) uznesením
sp. zn. 4 Co 220/2009 z 29. januára 2010 tento rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu
vec na ďalšie konanie. V poradí druhým rozsudkom okresného súdu zo 4. novembra 2011
bol sťažovateľ opäť zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume
3 319,40 €. Na odvolanie sťažovateľa bol uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 288/2012
z 30. septembra 2013 druhý rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená
na ďalšie konanie. V poradí tretím rozsudkom okresného súdu z 13. decembra 2013 bola
žaloba žalobcu zamietnutá s tým, že o trovách konania súd rozhodne do 30 dní
od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V poradí tretí rozsudok okresného súdu bol
potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 439/2014 z 26. novembra 2014.
3. Okrem uvedených súvislostí sťažovateľ uviedol, že so sťažnosťou na porušenie
svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v tomto konaní okresného
súdu sa obrátil aj na ústavný súd. Nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 377/2014
z 28. októbra 2014 bolo konštatované, že v predmetnom konaní okresný súd porušil
označené práva sťažovateľa, ďalej ústavný súd prikázal okresnému súdu ďalej konať bez
zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume
5 000 € a náhradu trov konania pred ústavným súdom.
4. V poradí druhou sťažnosťou, ktorú sťažovateľ adresoval ústavnému súdu
v súvislosti s predmetným konaním okresného súdu, tento namieta postup súdu
pri rozhodovaní o trovách konania. Z výroku v poradí tretieho rozsudku okresného súdu
2
vyplýva, že o trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej. Sťažovateľ poukazuje na to, že potvrdzujúci rozsudok krajského súdu
z 26. novembra 2014 bol okresnému súdu doručený 12. januára 2015 a do podania sťažnosti
ústavnému súdu (25. februára 2015) o trovách konania nebolo rozhodnuté. Zároveň
sťažovateľ uviedol, že podaním z 24. februára 2015 podal sťažnosť predsedovi okresného
súdu podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov.
5. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom
okresného súdu v uvedenom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby prikázal okresnému súdu vo veci
konať bez zbytočných prieťahov. Požadoval priznať aj primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 10 000 € a náhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho prijatí
na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania
pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní
návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
4
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
9. V uvedenej veci nie je sporným, že v predmetnom konaní došlo
k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa, keďže o tejto skutočnosti bolo
právoplatne rozhodnuté nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 377/2014 z 28. októbra 2014.
Touto sťažnosťou však sťažovateľ namieta len tvrdené prieťahy pri rozhodovaní o trovách
konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, kde okresný súd podľa jeho názoru
nerozhodol v zákonnej 30 dňovej lehote, a to napriek príkazu ústavného súdu obsiahnutému
vo výroku uvedeného nálezu ďalej konať bez zbytočných prieťahov.
10. Z kópie potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento bol
okresnému súdu doručený 12. januára 2015 a sťažovateľovi prostredníctvom jeho právneho
zástupcu 19. januára 2015. Dátum doručenia potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu
žalobcovi z príloh pripojených k sťažnosti nevyplynul a rozsudky (tretí rozsudok okresného
súdu a ani potvrdzujúci rozsudok krajského súdu) neboli opatrené doložkami právoplatnosti.
11. Z ustanovenia § 159 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že doručený
rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný. Proces doručovania sa
pritom završuje doručením rozsudku poslednému z tých účastníkov, ktorým sa rozsudok
musí doručiť. Na účely právoplatnosti rozsudku sa preto doručenie chápe ako doručenie
rozsudku všetkým účastníkom konania. Žalobcovi pritom za predpokladu súčasného
doručovania potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu mohol byť tento doručený skôr, ale
aj neskôr ako sťažovateľovi (napr. v dôsledku jeho uloženia na pošte a až následného
prevzatia). Uvedená skutočnosť však vzhľadom na ďalej uvedené nebola zásadného
významu.
12. Rozhodnutie vo veci samej v predmetnom konaní totiž nemohlo nadobudnúť
právoplatnosť skôr ako 19. januára 2015, kedy bolo sťažovateľovi doručené. Zákonná lehota
na rozhodnutie o trovách konania do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
teda mohla uplynúť najskôr 18. februára 2015 (to však iba za predpokladu, že žalobcovi bol
potvrdzujúci rozsudok krajského súdu doručený najneskôr v deň, keď bol doručený aj
sťažovateľovi). Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, avšak nepreukázal, že sťažnosť predsedovi
okresného súdu na prieťahy v konaní podal 24. februára 2015, teda štvrtý pracovný deň po
najskoršom možnom uplynutí lehoty na rozhodnutie o trovách konania. Hneď ďalší
pracovný deň ̶25. februára 2015 – sťažovateľ podal na poštovú prepravu sťažnosť
adresovanú ústavnému súdu. Z tejto skutočnosti zreteľne vyplýva, že sťažnosť predsedovi
okresného súdu nebolo možné in concreto považovať za vyčerpanie účinného prostriedku
nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, keďže sťažovateľ neposkytol
okresnému súdu žiadny priestor na prijatie opatrení pre účely nápravy a odstránenia
protiprávneho stavu zapríčineného jeho tvrdenou nečinnosťou.
13. Bez ohľadu na uvedené však platí, že takéto v podstate minimálne prekročenie
zákonnej lehoty na rozhodnutie o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej (opäť len za predpokladu, že právoplatnosť nastala 19. januára 2015) nemohlo
nadobudnúť ústavnoprávny rozmer, ktorým by sa ústavný súd mal a mohol zaoberať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie
každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.
1 dohovoru (m. m. I. ÚS 47/03, II. ÚS 296/2011). Postup okresného súdu, aj keď tento
mohol o niekoľko dní prekročiť zákonnú lehotu na rozhodnutie o trovách konania, sa zjavne
nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
14. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nebolo možné z hľadiska
posúdenia konkrétnych skutočností považovať postup okresného súdu pri rozhodovaní
o trovách konania za porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
6
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný
súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti (príkaz okresnému
súdu konať bez zbytočných prieťahov, primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015