Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 273/2015
PDF · 458.02 KB
No categories available
I. ÚS 273/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti LEVICKÉ MLIEKÁRNE a. s., Júrska
cesta 2, Levice, zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom Madejom, PhD., Advokátska
kancelária, Mýtna 42, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 a v prvej vete čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva a práva na ochranu majetku
zaručených v čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžhuv 5, 6/2013 zo 7. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti LEVICKÉ MLIEKÁRNE a. s. o d m i e t a
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. januára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LEVICKÉ MLIEKÁRNE a. s.,
Júrska cesta 2, Levice (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 a v prvej vete čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj základného práva a práva na ochranu majetku zaručených v čl. 20 ods. 1,
4 a 5 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžhuv 5, 6/2013 zo 7. októbra
2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom podaným Úradu priemyselného
vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) sa obchodná spoločnosť Tatranská
mliekareň a. s. (ďalej len „navrhovateľ“) domáhala zrušenia platnosti slovných ochranných
známok znenia „NIVA“ zapísaných v registri ochranných známok vedenom úradom pod
č. 181149 a č. 212209, ktorých majiteľkou je sťažovateľka, a to z dôvodu, že podľa názoru
navrhovateľa bolo uvedené označenie už v čase zápisu ochranných známok označením
druhovým, t. j. označením na všeobecné označenie druhu syra používané viacerými jeho
výrobcami. Úrad svojím rozhodnutím sp. zn. POZ 2639 94/OZ 181149 I/7 2012
z 30. januára 2012 návrhu navrhovateľa z časti vyhovel, keď čiastočne zrušil platnosť
ochrannej známky „NIVA“ č. 181149 pre tovary „konzumné mlieko, sušené mlieko
a kŕmne mliečne zmesi, konzumné kyslomliečne nápoje, smotanové krémy“ v triede 29
a pre tovary „mrazené mliečne výrobky, zmrzlina“ v triede 30 medzinárodného triedenia
tovarov a služieb, a to z dôvodu, že sťažovateľka ako majiteľka tejto ochrannej známky
nepreukázala jej používanie vo vzťahu k označeným tovarom, pričom však súčasne uvedená
ochranná známka ostala v platnosti pre tovary „maslo, tvarohy a syry“ v triede 29
medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Dôvodom zamietnutia návrhu na zrušenie jej
platnosti bola skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal, že označenie „NIVA“ je druhovým
označením pre tovary „syry“. Ďalším rozhodnutím č. POZ 1567 2004/OZ 212209 I/8 2012
z 30. januára 2012 úrad z rovnakého dôvodu ako v prvom prípade zamietol aj návrh
navrhovateľa na zrušenie platnosti aj druhej ochrannej známky sťažovateľky.
Uvedené rozhodnutia úradu boli potvrdené aj v druhom stupni, a to rozhodnutiami
sp. zn. POZ 2639 94/OZ 181149 II/2 2013 a sp. zn. POZ 1567 2004/ OZ 212209 II/1 2013
zo 14. januára 2013.
Navrhovateľ (ďalej len „žalobca“) dôvodiac tým, že vo vedomí spotrebiteľov
sa slovné označenie „NIVA“ spája s druhom plesňového syra, bez toho, aby toto označenie
spotrebiteľ spájal automaticky iba so sťažovateľkou ako majiteľkou tejto ochrannej známky,
v dôsledku čoho toto označenie nemá rozlišovaciu schopnosť medzi jednotlivými výrobcami
tohto tovaru, čo je základným predpokladom ochrannej známky, t. j. schopnosť odlíšiť
výrobky jedného výrobcu od výrobkov ostatných výrobcov, sa žalobami podľa V. časti
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) domáhal preskúmania zákonnosti
označených rozhodnutí úradu. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
žaloby rozsudkom sp. zn. 23 S 51/2013 z 19. júna 2013 zamietol. Krajský súd konštatoval,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania zdruhovenia slovného označenia
„NIVA“ pre určitý druh syra, ktorý by na jeho označenie pred zápisom ochranných známok
používali viacerí výrobcovia. Krajský súd uviedol, že rozhodnutie správneho orgánu (úradu)
bolo vydané v rámci povolenej správnej úvahy hodnotenia zisteného skutkového stavu,
ktorú súd nie je oprávnený nahradiť svojou vlastnou úvahou a jeho úlohu je iba skúmať, či
žalobca „... jednoznačne vyvrátil právne východiská žalovaného správneho orgánu...“.
Z dôvodu odvolania podaného žalobcom najvyšší súd sťažnosťou napádaným
rozsudkom sp. zn. 3 Sžhuv 5, 6/2013 zo 7. októbra 2014 zmenil uvedený rozsudok
krajského súdu tak, že zrušil druhostupňové rozhodnutie úradu (správneho orgánu) a vec mu
vrátil na ďalšie konanie s konštatovaním, že «Pojem „NIVA“ totiž u priemerného
spotrebiteľa, ktorý nakupuje potraviny a syry sa nevyhnutne spája so špecifickým druhom
syra obsahujúcim modrozelenú pleseň. Túto evokáciu je možné v prostredí Slovenskej
republiky hodnotiť ako všeobecne známu skutočnosť. ... Pokiaľ sa v administratívnom
konaní vyskytne všeobecne známa skutočnosť, ktorá je v kontradikcii s inými dôkazmi, tak
významne vplýva na rozloženie dôkazného bremena v tom zmysle, že pokiaľ nie je obsah
všeobecne známej skutočnosti vyvrátený inými dôkazmi je nevyhnutné pri vytváraní úsudku
z nej vychádzať. ... Existencia všeobecne známej skutočnosti sa nedokazuje. Súd ju iba
konštatuje a v dôsledku konštatácie sa presúva dôkazné bremeno na subjekt, ktorý jej
existenciu popiera. V konaní preto dochádza k obráteniu dôkazného bremena.».
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta, že najvyšší súd ,,... odňal
sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, nakoľko doterajšie dokazovanie nahradil vlastnou
úvahou založenou na tzv. notoriete s tým, že účastník konania sa o takomto skutkovom a
právnom posúdení veci dozvedel až z prekvapivého doručeného napadnutého rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom sa k vyhláseniu rozhodujúcej skutkovej
okolnosti za notorietu nemal možnosť v žiadnom štádiu konania (pred správnym orgánom
alebo pred súdom) vyjadriť;
použitím tzv. notoriety presunul v konaní na sťažovateľa dôkazné bremeno, avšak
sťažovateľ sa o tejto uloženej povinnosti pred doručením rozsudku nedozvedel, čím mu
Najvyšší súd Slovenskej republiky odňal právo predkladať dôkazy a vyjadriť sa k zásadným
skutkovým a právnym okolnostiam veci;
svojím rozhodovaním nahrádzal správne uváženie, na základe ktorého rozhodol
správny orgán, pričom v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
neprislúcha súdu, aby nad rámec vlastných právomocí, vlastnou úvahou nahrádzal toto
oprávnenie správneho orgánu, čím Najvyšší súd Slovenskej republiky neoprávnene vstúpil
do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží a neprijateľne sa odklonil
od doterajšej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu
Slovenskej republiky; ...
... podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nepredstavuje označenie
NIVA označenie, ktoré by malo rozlišovaciu spôsobilosť, ale je len druhovým pomenovaním
syra obsahujúcim modrozelenú pleseň. Zarážajúce je, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
túto základnú skutkovú otázku neposúdil z hľadiska dôkazov predložených v konaní, ale
obmedzil sa len na konštatovanie, že ide o všeobecne známu skutočnosť (tzv. notorietu),
ktorú podľa § 121 OSP netreba dokazovať. ...
Porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru spočíva vtom, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky napadnutým rozhodnutím ako správny súd v odvolacom konaní prehlásením
rozhodujúcej skutkovej okolnosti za notorietu v rozpore s dokazovaním vykonaným
správnym orgánom ustálil zásadne odlišný (opačný) skutkový stav. ... posúdenie prípadnej
druhovosti označenia NIVA je tak zložitou otázkou, že nemôže byť hodnotená na základe
pocitov členov senátu, ale výlučne len na základe riadneho dokazovania pred správnym
orgánom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však v dôsledku napadnutého rozhodnutia vylúčil
akékoľvek ďalšie dokazovanie ohľadne otázky prípadnej druhovosti/rozlišovacej spôsobilosti
označenia NIVA vzhľadom k tomu, že označenie NIVA vyhlásil za druhové na základe tzv.
notoriety. Správny orgán je po doručení rozhodnutia povinný akceptovať záväzný názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, čo sťažovateľovi už neumožní pred správnym
orgánom argumentovať, navrhovať dôkazy a domáhať sa vykonania dokazovania v
predmetnej veci. ...
Nemožno ďalej ani akceptovať argumentáciu, že sťažovateľ môže argumentovať
a predkladať dôkazy v pokračujúcom konaní pred Úradom priemyselného vlastníctva SR,
nakoľko tento je výslovne viazaný názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
o druhovosti označenia NIVA (§ 250j ods. 7 OSP). Otázku druhovosti už Úrad
priemyselného vlastníctva SR posudzovať v pokračujúcom konaní nemôže. Najvyšší súd
Slovenskej republiky teda; nastolil právny stav, podľa ktorého sťažovateľ nebude môcť
uplatniť žiadne dôkazy a ani právnu argumentáciu v pokračujúcom konaní pred Úradom
priemyselného vlastníctva SR, čím nezvratne hrozí, že dôjde aj k porušeniu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v pokračujúcom konaní pred Úradom priemyselného
vlastníctva SR.“.
Okrem toho sťažovateľka v súvislosti s konštatovaním najvyššieho súdu o druhovosti
slovného označenia „NIVA“ poukázala na to, že najvyšší súd k tomuto záveru nedospel
na základe dokazovania, ale iba na základe dojmu obmedzeného okruhu osôb (členov
senátu), a tiež poukázala aj na to, že najvyšší súd opomenul vo svojom rozhodnutí vymedziť
časový úsek, kedy, resp. od kedy slovné označenie „NIVA“ podľa jeho názoru zdruhovelo,
t. j. od kedy by sa toto označenie vo všeobecnosti malo používať na označenie syra
s modrou plesňou. Podľa sťažovateľky je toto časové určenie zásadné vo vzťahu
k predmetu konania. V preskúmavanom správnom konaní sa totiž navrhovateľ návrhom
zo 6. apríla 2007 pred úradom domáhal vymazania dotknutých ochranných známok
vo vlastníctve sťažovateľky podľa v tom čase účinného § 16 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1
písm. c) zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ochranných známkach“), t. j. z dôvodu, že označenie NIVA malo byť
druhovým označením tovaru už „v čase zápisu“ do registra ochranných známok. Podľa
sťažovateľky z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že označenie NIVA považuje
za druhové „v čase svojho rozhodovania, teda v roku 2014, čo je však s ohľadom
na predmet sporu irelevantné“, pretože sťažovateľka predmetnú ochrannú známku ma
zaevidovanú a používa ju už od roku 1994. V tejto súvislosti sťažovateľka zdôraznila, že
skúmanie druhovosti slovného označenia NIVA, tak ako to urobil najvyšší súd, by malo
svoje opodstatnenie iba v prípade, ak by navrhovateľ inicioval pred úradom konanie nie
podľa už označeného ustanovenia, ale podľa § 16 ods. 9 zákona o ochranných známkach
alebo podľa v súčasnosti účinného § 34 ods. 1 písm. b) zákona č. 506/2009 Z. z.
o ochranných známkach, t. j. ak by sa domáhal vymazania ochrannej známky z dôvodu, že
zdruhovela ex post „až po zápise“, a to v dôsledku činnosti alebo nečinnosti jej majiteľa sa
stala obvyklým pomenovaním pre tovary alebo služby, pre ktoré bola zapísaná. O takýto
prípad sa však podľa sťažovateľky v danom prípade nejde, pretože „žalobca žiadal výmaz
ochranných známok nie z dôvodu, že by stratili rozlišovaciu spôsobilosť v dôsledku ich
používania po zápise do registra, ale z dôvodu, že v čase zápisu do registra túto
rozlišovaciu spôsobilosť nemali“.
V uvedených súvislostiach sťažovateľka podotkla, že uvedenými nepresnými závermi
došlo k situácii, že sťažovateľka je „trestaná“ za svoj podnikateľský úspech na trhu so
syrmi, avšak „Zo skutočnosti, že určitý výrobok dosiahne na trhu významný podiel,
nemožno vyvodzovať, že ide o druhové označenie, resp. že označenie zdruhovelo. Výraz
NIVA nebol v Slovenskej republike nikdy používaný ako všeobecný názov pre druh syra.
Označenie, ktoré nie je pôvodne druhové, sa môže stať druhovým iba v prípade, že
v dôsledku súčasného používania viacerými subjektmi, spotrebitelia prestanú toto označenie
považovať za značku tovaru a začnú ho vnímať ako druh tovaru. Označenie NIVA bolo
na území Slovenskej republiky používané desiatky rokov jediným výrobcom. Syr s
označením NIVA vyrábal od päťdesiatych rokov 20. storočia závod v Hlohovci, ktorý od
roku 1994 patril majiteľovi ochranných známok č. 181149 a 212209. T.j. viac ako päťdesiat
rokov syr s modrou plesňou vyrábaný vo výrobní v Hlohovci bol distribuovaný na území
Slovenskej republiky pod označením NIVA, ktoré sa používalo najskôr ako nezapísané
označenie a od roku 1994 ako ochranná známka. V doterajších konaniach sa nijako
nespochybnila skutočnosť, že syr NIVA bol viac ako 50 rokov vyrábaný v závode v
Hlohovci.
Záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v napadnutom rozsudku ... je absolútne
nesprávny. Táto úvaha súdu vychádza zo zrejmého nepochopenia podstaty, povahy a účelu
ochrannej známky. Naopak, tvrdenie súdu potvrdzuje rozlišovaciu spôsobilosť ochrannej
známky NIVA. Je samozrejmé, že majiteľ ochrannej známky označuje svoj výrobok
označením, pri ktorom si spotrebiteľ spája výrobok s ochrannou známkou. Je samozrejmé,
že keby došlo k zmene, napríklad v označovaní odlišných výrobkov tou istou ochrannou
známkou, spotrebiteľ by bol zmätený. To však neznamená, že uvedené preukazuje
zdruhovenie ochrannej známky. Ako príklad uveďme označenie Coca Cola. Je samozrejmé,
že keby označením Coca Cola majiteľ začal označovať limonádu s oranžovou farbou
(doposiaľ Fanta), priemerný spotrebiteľ by bol zmätený. Exkluzívne si spotrebiteľ označenie
Coca Cola spája s tmavou, sýtenou sladkou tekutinou (nie oranžovou).
Tento argument teda nesvedčí zdruhoveniu označenia Coca Cola, naopak, svedčí
vysokej rozlišovacej spôsobilosti tejto ochrannej známky. Na uvedenom príklade možno
postaviť argumentáciu o vysokej rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky NIVA, nie o jej
zdruhovení.“.
K argumentom o tom, že slovné označenie NIVA nie je druhovým označením
modroplesňového syra, sťažovateľka dodáva, že ak by to tak bolo, „musel by sa každý
modroplesňový syr označovať aj údajne druhovým označením NIVA. Respektíve, musel by
s označením NIVA ako druhovým označením byť stotožnený výrobca každého
modroplesňového syra. Takáto situácia však zjavne ani v čase zápisu ochranných známok,
ani doposiaľ nenastala. Na trhu existuje veľké množstvo modroplesňových syrov. ...
Pokiaľ si predstavíme takto širokú ponuku modroplesňových syrov pre spotrebiteľa,
nemôžeme predsa tvrdiť, že ak priemerný spotrebiteľ uvidí na pulte modroplesňový syr
s označením napr. Rival, Avin, Danablu, Gorgonzola, Paladin, Roquefort, Rochebaron,
Stilton alebo iným označením, predstaví si v súvislosti s týmito označeniami, že ide o druh
syra NIVA. Takáto predstava neprichádza do úvahy a to ani v čase zápisu ochranných
známok. Je preto nepochybné, že označenie NIVA je unikátnym označením, ktoré používa
pre modroplesňové syry v podmienkach Slovenskej republiky výlučne sťažovateľ a má
rozlišovaciu spôsobilosť pre tovary sťažovateľa oproti iným súťažiteľom na trhu.“.
Napokon sťažovateľka v obsiahlej sťažnosti poukázala aj na to, že z uvedených
dôvodov najvyšší súd „pozbavil sťažovateľa majetku, ktorý sťažovateľ nerušene užíval
od roku 1994, kedy bola podaná prvá prihláška ochrannej známky NIVA“, a tiež rozvinula
argumentačnú úvahu o tom, že najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil bez podobnosti
skutkového a právneho stavu citáciou rozsudku v inej veci týkajúcej sa ochrannej známky
„Tuzemák“, v dôsledku čoho bolo tiež porušené právo na spravodlivé súdne konanie.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa LEVICKÉ MLIEKÁRNE a.s. na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky
a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy SR a na ochranu
majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Sžhuv/5,6/2013 zo dňa 7.10.2014 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžhuv/5,6/2013 zo dňa
7.10.2014 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Sťažovateľovi LEVICKÉ MLIEKÁRNE a.s. sa priznáva náhrada trov právneho
zastúpenia v sume 355,73 EUR, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť
na účet právneho zástupcu JUDr. Róberta Madeja, PhD., advokáta, do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil
vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžhuv 5, 6/2013 zo 7. októbra 2014
a svoju žiadosť odôvodnila takto:
„Právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v napadnutom rozsudku o druhovosti
označenia NIVA má pre sťažovateľa ako majiteľa predmetných ochranných známok zásadný
dopad. Úrad priemyselného vlastníctva SR, viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu
SR, musí rešpektovať právoplatné napadnuté rozhodnutie a nahradiť svoju správnu úvahu
tzv. notorietou. Uvedené by malo v krátkom čase nevyhnutne za následok vyhlásenie
ochranných známok NIVA za neplatné. ...
Prípadný výmaz ochranných známok zbaví sťažovateľa majetku (ochranných známok)
a práva výhradne umiestňovať tovary s označením NIVA na slovenskom trhu. Tieto následky
existenčne ohrozia sťažovateľa, ktorého hlavnou produkciou je syr NIVA.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv,
porušenie ktorých sťažovateľka namieta v príčinnej súvislosti s (podľa jej názoru, pozn.)
arbitrárnym rozsudkom najvyššieho súdu, neposkytujú iné orgány verejnej moci na základe
sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky
nápravy namietaného porušenia jej práv.
Vzhľadom na aktuálne procesné štádium napádaného konania, keď najvyšší súd
sťažnosťou napádaným rozsudkom sp. zn. 3 Sžhuv 5, 6/2013 zo 7. októbra 2014 vrátil vec
späť do štádia konania pred prvostupňový správny orgán (v konaní pred ktorým sa
sťažovateľka bude môcť dovolávať ochrany svojich práv a predkladať svoje argumenty
a ktorého rozhodnutie bude preskúmateľné ešte aj v rámci odvolacieho konania
pred druhostupňovým správnym orgánom, ako aj pred dvoma stupňami všeobecných súdov
v správnom súdnictve, pozn.), sa sťažnosť sťažovateľky javí ako predčasne podaná, a teda za
tejto procesnej situácie ústavným súdom vecne nepreskúmateľná.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci iných orgánov verejnej moci (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), je ústavný súd toho názoru, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených
práv a slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať ešte iný orgán verejnej moci (v danom
prípade úrad ako správny orgán) alebo iný všeobecný súd (správny súd), ústavný súd jej
sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci, tak ako
to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka má možnosť predkladať svoje argumenty a
výhrady proti nie nemenným záverom najvyššieho súdu proklamovaným v ňou napádanom
rozsudku sp. zn. 3 Sžhuv 5, 6/2013 zo 7. októbra 2014 ešte aj v revitalizovanom konaní pred
správnymi orgánmi, prípadne aj pred správnymi súdmi, a napokon v prípade meritórneho
právoplatného rozhodnutia aj prípadnou opakovanou sťažnosťou pred ústavným súdom.
Ústavný súd poukazuje v prvom rade na skutočnosť, že ústavné súdnictvo
a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí
právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom.
Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to
o princíp subsidiarity.
V tejto súvislosti pokiaľ ide o otázku viazanosti správneho orgánu, ako aj súdu
nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa (v danom prípade názorom
najvyššieho súdu), ústavný súd už deklaroval požiadavku, aby aj odôvodnenie tohto
rozhodnutia súdu vyššieho stupňa, ktorým sa zrušuje meritórne rozhodnutie v danej veci
a vec sa vracia na ďalšie konanie, spĺňalo požiadavky kladené na jeho kvalitu v čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odôvodnenosť tejto požiadavky podčiarkuje okrem iného aj
to, že ak má byť tento právny názor v ďalšom konaní záväzný, potom je dôvodné
od nadriadeného súdu očakávať náležité sformulovanie dostatočne konkrétnych inštrukcií
o potrebe odstrániť nedostatky konania pred súdom nižšieho stupňa (podobne
III. ÚS 46/2013) a v danom prípade aj pred správnym orgánom.
Z výrokovej časti sťažnosťou napádaného rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sžhuv 5, 6/2013 zo 7. októbra 2014 ústavný súd zistil, že najvyšší súd zmenil
rozhodnutie krajského súdu a zrušil rozhodnutia správnych orgánov v prvom i druhom
stupni podľa § 250j ods. 2 písm. a) a c) OSP, podľa ktorého súd zruší napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti
vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a
postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že a) rozhodnutie správneho
orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a c) zistenie skutkového stavu je
nedostačujúce na posúdenie veci.
Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd síce formuloval svoje právne stanovisko
na aplikáciu a záväznosť notoricky známej skutočnosti, avšak bez zjavného záväzného
súvisu s konkrétnym skutkovým stavom, ktorý najvyšší súd považoval za nedostatočne
zistený [pozri už citované ustanovenie § 250j ods. 2 písm. c) OSP, pozn.].
Podľa § 250j ods. 7 OSP správne orgány sú viazané právnym názorom súdu.
Vzhľadom na uvedené je nutné konštatovať, že viazanosť správneho orgánu právnym
názorom súdu, obdobne ako viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu
vyššieho stupňa platí iba za predpokladu, že sa po zrušení napadnutého rozhodnutia
skutkový základ vo veci nezmení natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho názoru súdu
na nový skutkový základ (napr. IV. ÚS 27/2010). Inými slovami, ak v dôsledku vykonaného
dokazovania dôjde k zmene skutkového stavu oproti skutkovému stavu posudzovanému
súdom, nemožno bez výhrad trvať na aplikácii právneho názoru sformulovaného
na podklade skôr (neúplne) zisteného skutkového stavu.
V danom prípade však najvyšší súd konštatoval, že zistenie skutkového stavu
pred správnym orgánom (úradom) je nedostatočné, takže po jeho doplnení je na správnom
orgáne, aby doplneným dokazovaním zistený skutkový stav v interakcii s právnymi závermi
najvyššieho súdu náležite odôvodnil (t. j. či sú tieto právne názory aplikovateľné
a kompaktné aj s doplneným skutkovým stavom). Tieto závery môžu byť následne
podrobené opäť aj súdnemu prieskumu podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku.
Ústavný súd už vyslovil, že ak by sa obrana všeobecných súdov (v danom prípade
správnych súdov) v konaní o sťažnosti sťažovateľa odvíjala iba od poukazu na povinnosť
súdu nižšieho stupňa rešpektovať vyslovený, hoci ústavne nesúladný právny názor súdu
vyššieho stupňa, nebráni to ústavnému súdu vysloviť porušenie základných práv
sťažovateľa. Inými slovami, ak by niektorý z právnych názorov formulovaných
nadriadeným súdom a rešpektovaných v ďalších fázach konania nespĺňal požiadavky
plynúce pre sťažovateľku (účastníka konania) zo základných práv a slobôd podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, nevylučuje to kladné rozhodnutie o jej sťažnosti (m. m. III. ÚS 46/2013).
V zhode s uvedeným napríklad aj Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 3. mája 2007
vo veci sp. zn. 22 Cdo 1349/2006 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého
stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu je v zásade nežiaduca, nemožno ju
považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti
sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom...
Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že v prípade indikovanej možnosti
porušenia práv sťažovateľky aj po právoplatnom skončení veci sa sťažovateľka bude môcť
domáhať ich ochrany a preskúmania právoplatného meritórneho rozhodnutia novou
sťažnosťou podanou ústavnému súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015