Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 289/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2015 predbežne

prerokoval sťažnosť , , vo veci namietaného

porušenia a , ako aj a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 11. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. marca 2015 (ďalej aj „namietané

uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 14. októbra 2002 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. februára 2003 uznaný vinným

z trestného činu vraždy podľa , za čo bol odsúdený na trest

odňatia slobody vo výmere 12 rokov a trest prepadnutia veci.

V predloženej sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie označených práv uznesením

krajského súdu sp. zn. z 11. marca 2015, ktorým bol jeho návrh na povolenie

obnovy konania v trestnej veci vednej na krajskom súde pod sp. zn. odmietnutý

podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Novou skutočnosťou je

1. nový nutná obrana a Zmena zákona

2. listinný dôkaz z judikatúry odvolacieho konania Rt 36/1991

3. zákon NRSR o organizácií Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov §41b.

Podľa, ktorého nie som trestne zodpovedný a nekonal som v rozpore so zákonom, ale

konal som podľa nutnej obrany .“

Sťažovateľ v ďalšej časti cituje ustanovenia , a

a uvádza: „Z vyššie citovaných zákonov je zrejmé, že za dôkaz môže byť všetko. Čiže aj

listinné dôkazy a keďže sú slovenské súdy viazané judikatúrou daný spis odvolacieho súdu

Rt 36/1991 je listinný dôkaz. A v dôsledku toho, že súd o ňom nevedel, resp. bol súdu skôr

neznámy, ako listinný dôkaz spis odvolacieho súdu Rt 36/1991, a už skôr známymi dôkazmi

a skutočnosťami, s týmto listinným dôkazom odvolacieho súdu Rt 36/1991 by mohlo viesť

k rušeniu viny resp. trestu. Lebo s týmto listinným dôkazom odvolacieho súdu Rt 36/1991

a novým zmena zákona by sa moje konanie dalo podradiť pod

nutná obrana .“

V ďalšej časti sťažovateľ poukazuje na skutkové okolnosti – medzi poškodeným

a odsúdeným sťažovateľom v čase spáchania skutku došlo k napätej situácii, poškodený bol

agresívny.

Poukazuje na ustanovenie a uvádza: „Som toho

názoru, že sa dá tento § 41b použiť aj v môj prospech na obnovu konania lebo došlo

k zmene zákona, ktorý dokazuje moju nevinu a nový zákon vyšiel ešte v čase, keď som bol vo

výkone trestu a momentálne som v podmienke (v skúšobnej dobe) pre ten istý trestný čin,

čiže prakticky ešte nie som právoplatne definitívne prepustený, len som už na slobode.“

Sťažovateľ žiada o ustanovenie právneho zástupcu na účely konania pred ústavným

súdom.

Sťažnosť neobsahuje petit, ktorý by bol oddelený od textu odôvodnenia sťažnosti,

avšak sťažovateľ v závere uvádza:

„... základné právo a sloboda, ktoré sa porušujú sú:

1. Právo na súdnu a inú právnu ochranu čl. 46

2. základné ľudské práva a slobody čl. 15 ods. 4

3. čl. 41b

porušili ich uznesením: Krajského súdu v B. Bystrici ,

IČS:6015010002 zo dňa 11. 3. 2015

sťažnosť smeruje proti: Krajského súdu v B. Bystrici ,

IČS:6015010002 zo dňa 11. 3. 2015

domáham sa finančného zadosťučinenia 1 000 000 eur z dôvodu nezákonného

väznenia a márneho domáhania sa spravodlivosti!!!“

3. Ústavnému súdu bolo 27. marca 2015 doručené podanie sťažovateľa označené ako

„Doplnenie sťažnosti na Ústavný súd SR“, v ktorom poukazuje na ustanovenia Trestného

zákona týkajúce sa spáchania trestného činu z nedbanlivosti, v nutnej obrane a namieta, že

predmetným uznesením krajského súdu bolo porušené:

„Právo na súdnu a inú právnu ochranu čl. 46 a porušenia Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd : Právo na spravodlivé súdne konanie čl. 6.“

4. V ten istý deň, 27. marca 2015, bolo ústavnému súdu doručené ďalšie podanie

sťažovateľa označené ako „Doplnenie sťažnosti na Ústavný súd SR číslo 2“, v ktorom

sťažovateľ poukazuje na skutkové okolnosti veci a v závere uvádza, že namietaným

uznesením krajského súdu bolo porušené:

„ právo na súdnu a inú právnu ochranu čl. 46 a základného ľudského práva

a slobody čl. 15 ods. 4 a čl. 41b

a porušenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:

1. čl. 2 ods. 2 Právo na život:

2. čl. 6 Právo na spravodlivé súdne konanie:

a že podľa keďže obvinený je už na slobode

a obnova sa navrhuje v prospech obvineného nechať ho na slobode, a § 405 písm. b

že nesmie mu byť uložený prísnejší trest aký bol v pôvodnom rozsudku.

a správnym názorom, že obvinený konal podľa čl. 15 ods. 4

základného práva a slobody s poukazom na

a tým zrušil uznesenie krajského súdu v B. Bystrici o odmietnutí obnovy konania

, IČS:6015010002, a vrátil vec na nové prejednanie resp. ďalšie konanie.“

Sťažovateľ napokon žiada, aby ústavný súd nerozhodoval o predchádzajúcom jeho

doplnení sťažnosti, ale len o sťažnosti v znení jej doplnenia č. 2.

5. Ústavnému súdu bolo následne 2. apríla 2015 doručené podanie sťažovateľa

označené ako „Doplnenie sťažnosti na Ústavný súd SR č. 3“, v ktorom opätovne poukazuje

na skutkové okolnosti veci, na agresivitu poškodeného a na závery znaleckého posudku

z odboru psychiatrie k otázke pohnútky konania odsúdeného sťažovateľa.

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Podľa súd návrh na povolenie obnovy konania

odmietne, ak a) bol podaný neoprávnenou osobou, b) smeruje len proti rozhodnutiu alebo

výroku, ohľadne ktorého obnova konania nie je prípustná, c) ak je obnova konania vylúčená

podľa § 395.

Podľa súd návrh na povolenie obnovy konania

zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

10. Podľa odmietnuť návrh z dôvodov uvedených

v § 399 ods. 1 môže aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného v § 399 ods. 2 môže

návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade, ak návrh uvádza tie isté

skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh nanovo podaný je

len jeho opakovaním.

11. Podľa podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto

pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.

12. Podľa

(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

(2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej

správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon

neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí

týkajúcich sa základných práv a slobôd.

(3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,

iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

(4) Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

13. Podľa čl. 2 ods. 2 dohovoru zbavenie života sa nebude považovať za spôsobené

v rozpore s týmto článkom, ak bude vyplývať z použitia sily, ktoré nie je viac než úplne

nevyhnutné, pri a) obrane každej osoby proti nezákonnému násiliu; b) vykonávaní

zákonného zatknutia alebo zabránení úteku osoby zákonne zadržanej; c) zákonne

uskutočnenej akcii za účelom potlačenia nepokojov alebo vzbury.

14. Podľa čl. 6 dohovoru

1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť

vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku

alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy

maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom

súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania

mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho

vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

3. Každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

15. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v tvrdení o porušení jeho základných práv

podľa a , ako aj a dohovoru uznesením krajského

súdu sp. zn. z 11. marca 2015, ktorým bol odmietnutý jeho návrh na

povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. .

Sťažovateľ nesúhlasí so svojím odsúdením v konaní vedenom pod sp. zn. ,

poukazuje na skutkové okolnosti veci a tvrdí, že v súvislosti s podaným návrhom na obnovu

konania tu boli dôvody na jej povolenie. Tieto dôvody spočívajú podľa sťažovateľa v novej

právnej úprave o nutnej obrane, judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky Rt 36/1991, ako aj znenia .

16. Krajský súd v uznesení sp. zn. z 11. marca 2015 v podstatnom

uviedol:

„V predmetnej veci podal odsúdený žiadosť o povolenie obnovy

konania vo veci Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. , ktorým bol obžalovaný

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR Bratislava z 18.02.2003, sp. zn.

uznaný za vinného z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. a odsúdený na trest

odňatia slobody vo výmere 12 rokov a pre výkon tohto trestu bol zaradený do druhej

nápravnovýchovnej skupiny. Bol mu uložený aj trest prepadnutia veci.

U odsúdeného odvolací súd zistil, že boli v minulosti krajským súdom v spojení

s uzneseniami Najvyššieho súdu SR zamietnuté jeho návrhy na povolenie obnovy konania,

naposledy sa tak stalo uznesením Krajského súdu Banská Bystrica zo 17.03.2010 sp. zn.

, a to podľa , pretože odsúdený vo svojom návrhu

neuviedol žiadne nové skutočnosti a dôkazy, ktoré by mohli mať vplyv na pôvodné

rozhodnutie a išlo len o žiadosť alebo návrh na prehodnotenie skutkového stavu a dôkaznej

situácie. V teraz posudzovanom návrhu obžalovaný opätovne poukazuje na nesprávny

postup Krajského súdu v Banskej Bystrici pri hodnotení dôkazov a ustálení jeho viny,

poukazujúc na ustanovenie § 84 Tr. zák., § 25 Tr. zák. o nutnej obrane, ako aj povinnosť

súdu v pochybnostiach rozhodnúť v prospech obžalovaného, ktoré princípy a zákonné

ustanovenia v napadnutom rozsudku okresný súd pri rozhodovaní o jeho vine a treste

v pôvodnom konaní nerešpektoval.

Vychádzajúc z týchto zistení odvolací súd dospel k záveru, že sú tu splnené

podmienky pre postup v zmysle ust. , podľa ktorého odmietnuť návrh

z dôvodov uvedených v § 399 ods. 1 môže aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného

v § 399 ods. 2 môže návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade, ak návrh

uvádza tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh

nanovo podaný je len jeho opakovaním.

Obžalovaný opakoval dôvody v podstate presne podľa toho istého scenára ako

v predchádzajúcom spomínanom rozhodnutí krajského súdu a odvolacieho súdu, teda žiada

o prehodnotenie dôkazov pôvodne vykonaných v základnom konaní pri rozhodovaní o vine

a treste obžalovaného a nápravu v tom smere, že v konečnom dôsledku zrejme mal byť spod

obžaloby oslobodený, pretože mal konať v nutnej obrane a len nesprávnym vyhodnotením

dôkazov krajským súdom došlo k uznaniu jeho viny a odsúdeniu.

Z uvedených dôvodov potom odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

17. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

18. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

19. Podstatou odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu bola interpretácia

a jeho aplikácia na zistený skutkový stav.

Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu so zreteľom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti,

ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení , ktoré by

mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami a dohovoru.

Je potrebné zdôrazniť, že ani zo sťažnosti sťažovateľa nevyplývajú konkrétne

argumenty, v čom by malo spočívať porušenie jeho základných práv uvedeným uznesením

krajského súdu, sťažovateľ len tvrdí, že podľa jeho názoru tu boli dôvody na povolenie

obnovy konania, ktoré majú spočívať v právnej úprave a judikatúre, a poukazuje na

hodnotenie dôkazov zo strany krajského súdu pri jeho predchádzajúcom rozhodovaní o jeho

vine, ktoré nepovažuje za správne. Krajský súd posúdil návrh na obnovu konania

sťažovateľa ako opakovaný návrh sťažovateľa podaný potom, čo jeho predchádzajúce

návrhy, v ktorých uvádzal tie isté skutočnosti a dôkazy, už boli právoplatne odmietnuté.

20. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom namietané uznesenie krajského súdu

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad ustanovenia a a závery boli svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia týchto ustanovení, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

uviedol východiská, na základe ktorých postupoval v danej veci, jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré

boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia

dotknutých ustanovení právnych predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom.

21. Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania

a ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutie

súdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým,

že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav

a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa , pretože napadnutý rozsudok

krajského súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia základných práv podľa čl. 15 ods.

4 a , ako aj a dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

23. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že s ohľadom na ústavnú požiadavku

materiálnej ochrany práv sťažovateľa sťažnosť preskúmal aj napriek skutočnosti, že tu boli aj

dôvody na odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa §

25 ods. 2 . Sťažnosť neobsahovala odôvodnenie, ktoré by

zodpovedalo navrhovanému petitu (sťažovateľ neuviedol, v čom konkrétnom má spočívať

porušenie jeho označených práv označeným namietaným uznesením krajského súdu), petit

sťažnosti je neúplný, najmä neobsahuje označenie právnych predpisov, ktorých porušenie

namieta (v niektorých prípadoch obsahuje len číselné označenie ustanovenia, bez uvedenia

právneho predpisu).

24. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Podľa proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno

podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie

zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,

vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať

už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 10. júna 2015