Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 289/2015
PDF · 423.16 KB
No categories available
III. ÚS 289/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2015 predbežne
prerokoval sťažnosť , , vo veci namietaného
porušenia čl. 15 ods. 4 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Ntok 1/2015 z 11. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 15 ods. 4 a čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Ntok 1/2015 z 11. marca 2015 (ďalej aj „namietané
uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 5 T 6/2002 zo 14. októbra 2002 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 To 3/2003 z 18. februára 2003 uznaný vinným
z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest
odňatia slobody vo výmere 12 rokov a trest prepadnutia veci.
V predloženej sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie označených práv uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Ntok 1/2015 z 11. marca 2015, ktorým bol jeho návrh na povolenie
obnovy konania v trestnej veci vednej na krajskom súde pod sp. zn. 5 T 6/2002 odmietnutý
podľa § 402 ods. 2 Trestného poriadku.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Novou skutočnosťou je
1. nový trestný zákon § 25 nutná obrana a § 84 Zmena zákona
2. listinný dôkaz z judikatúry odvolacieho konania Rt 36/1991
3. zákon NRSR o organizácií Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov §41b.
Podľa, ktorého nie som trestne zodpovedný a nekonal som v rozpore so zákonom, ale
konal som podľa nutnej obrany §25 trestného zákona.“
Sťažovateľ v ďalšej časti cituje ustanovenia § 119, § 269 a § 394 Trestného zákona
a uvádza: „Z vyššie citovaných zákonov je zrejmé, že za dôkaz môže byť všetko. Čiže aj
listinné dôkazy a keďže sú slovenské súdy viazané judikatúrou daný spis odvolacieho súdu
Rt 36/1991 je listinný dôkaz. A v dôsledku toho, že súd o ňom nevedel, resp. bol súdu skôr
neznámy, ako listinný dôkaz spis odvolacieho súdu Rt 36/1991, a už skôr známymi dôkazmi
a skutočnosťami, s týmto listinným dôkazom odvolacieho súdu Rt 36/1991 by mohlo viesť
k rušeniu viny resp. trestu. Lebo s týmto listinným dôkazom odvolacieho súdu Rt 36/1991
a novým trestným zákonom § 84 zmena zákona by sa moje konanie dalo podradiť pod § 25
nutná obrana trestného zákona.“
V ďalšej časti sťažovateľ poukazuje na skutkové okolnosti – medzi poškodeným
a odsúdeným sťažovateľom v čase spáchania skutku došlo k napätej situácii, poškodený bol
agresívny.
Poukazuje na ustanovenie § 41b zákona o ústavnom súde a uvádza: „Som toho
názoru, že sa dá tento § 41b použiť aj v môj prospech na obnovu konania lebo došlo
k zmene zákona, ktorý dokazuje moju nevinu a nový zákon vyšiel ešte v čase, keď som bol vo
výkone trestu a momentálne som v podmienke (v skúšobnej dobe) pre ten istý trestný čin,
čiže prakticky ešte nie som právoplatne definitívne prepustený, len som už na slobode.“
Sťažovateľ žiada o ustanovenie právneho zástupcu na účely konania pred ústavným
súdom.
Sťažnosť neobsahuje petit, ktorý by bol oddelený od textu odôvodnenia sťažnosti,
avšak sťažovateľ v závere uvádza:
„... základné právo a sloboda, ktoré sa porušujú sú:
1. Právo na súdnu a inú právnu ochranu čl. 46
2. základné ľudské práva a slobody čl. 15 ods. 4
3. čl. 41b
porušili ich uznesením: Krajského súdu v B. Bystrici 3Ntok/1/2015,
IČS:6015010002 zo dňa 11. 3. 2015
sťažnosť smeruje proti: Krajského súdu v B. Bystrici 3Ntok/1/2015,
IČS:6015010002 zo dňa 11. 3. 2015
domáham sa finančného zadosťučinenia 1 000 000 eur z dôvodu nezákonného
väznenia a márneho domáhania sa spravodlivosti!!!“
3. Ústavnému súdu bolo 27. marca 2015 doručené podanie sťažovateľa označené ako
„Doplnenie sťažnosti na Ústavný súd SR“, v ktorom poukazuje na ustanovenia Trestného
zákona týkajúce sa spáchania trestného činu z nedbanlivosti, v nutnej obrane a namieta, že
predmetným uznesením krajského súdu bolo porušené:
„Právo na súdnu a inú právnu ochranu čl. 46 a porušenia Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd : Právo na spravodlivé súdne konanie čl. 6.“
4. V ten istý deň, 27. marca 2015, bolo ústavnému súdu doručené ďalšie podanie
sťažovateľa označené ako „Doplnenie sťažnosti na Ústavný súd SR číslo 2“, v ktorom
sťažovateľ poukazuje na skutkové okolnosti veci a v závere uvádza, že namietaným
uznesením krajského súdu bolo porušené:
„ právo na súdnu a inú právnu ochranu čl. 46 a základného ľudského práva
a slobody čl. 15 ods. 4 a čl. 41b
a porušenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:
1. čl. 2 ods. 2 Právo na život:
2. čl. 6 Právo na spravodlivé súdne konanie:
a že podľa § 398 ods. 3 trestného poriadku keďže obvinený je už na slobode
a obnova sa navrhuje v prospech obvineného nechať ho na slobode, a § 405 písm. b
trestného poriadku že nesmie mu byť uložený prísnejší trest aký bol v pôvodnom rozsudku.
a správnym názorom, že obvinený konal podľa čl. 15 ods. 4
základného práva a slobody s poukazom na § 25 trestného zákona
a tým zrušil uznesenie krajského súdu v B. Bystrici o odmietnutí obnovy konania
3Ntok/1/2015, IČS:6015010002, a vrátil vec na nové prejednanie resp. ďalšie konanie.“
Sťažovateľ napokon žiada, aby ústavný súd nerozhodoval o predchádzajúcom jeho
doplnení sťažnosti, ale len o sťažnosti v znení jej doplnenia č. 2.
5. Ústavnému súdu bolo následne 2. apríla 2015 doručené podanie sťažovateľa
označené ako „Doplnenie sťažnosti na Ústavný súd SR č. 3“, v ktorom opätovne poukazuje
na skutkové okolnosti veci, na agresivitu poškodeného a na závery znaleckého posudku
z odboru psychiatrie k otázke pohnútky konania odsúdeného sťažovateľa.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Podľa § 399 ods. 1 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania
odmietne, ak a) bol podaný neoprávnenou osobou, b) smeruje len proti rozhodnutiu alebo
výroku, ohľadne ktorého obnova konania nie je prípustná, c) ak je obnova konania vylúčená
podľa § 395.
Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania
zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.
10. Podľa § 402 ods. 2 Trestného poriadku odmietnuť návrh z dôvodov uvedených
v § 399 ods. 1 môže aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného v § 399 ods. 2 môže
návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade, ak návrh uvádza tie isté
skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh nanovo podaný je
len jeho opakovaním.
11. Podľa čl. 15 ods. 4 ústavy podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto
pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.
(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
(2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej
správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon
neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí
týkajúcich sa základných práv a slobôd.
(3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,
iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
(4) Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.
13. Podľa čl. 2 ods. 2 dohovoru zbavenie života sa nebude považovať za spôsobené
v rozpore s týmto článkom, ak bude vyplývať z použitia sily, ktoré nie je viac než úplne
nevyhnutné, pri a) obrane každej osoby proti nezákonnému násiliu; b) vykonávaní
zákonného zatknutia alebo zabránení úteku osoby zákonne zadržanej; c) zákonne
uskutočnenej akcii za účelom potlačenia nepokojov alebo vzbury.
14. Podľa čl. 6 dohovoru
1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť
vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku
alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy
maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom
súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania
mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho
vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
3. Každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom
alebo týmto jazykom nehovorí.
15. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v tvrdení o porušení jeho základných práv
podľa čl. 15 ods. 4 a čl. 46 ústavy, ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 6 dohovoru uznesením krajského
súdu sp. zn. 3 Ntok 1/2015 z 11. marca 2015, ktorým bol odmietnutý jeho návrh na
povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 5 T 6/2002.
Sťažovateľ nesúhlasí so svojím odsúdením v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 6/2002,
poukazuje na skutkové okolnosti veci a tvrdí, že v súvislosti s podaným návrhom na obnovu
konania tu boli dôvody na jej povolenie. Tieto dôvody spočívajú podľa sťažovateľa v novej
právnej úprave § 25 Trestného zákona o nutnej obrane, judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky Rt 36/1991, ako aj znenia § 41b zákona o ústavnom súde.
16. Krajský súd v uznesení sp. zn. 3 Ntok 1/2015 z 11. marca 2015 v podstatnom
uviedol:
„V predmetnej veci podal odsúdený žiadosť o povolenie obnovy
konania vo veci Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 5T/6/2002, ktorým bol obžalovaný
v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR Bratislava z 18.02.2003, sp. zn. 2To/3/2003
uznaný za vinného z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. a odsúdený na trest
odňatia slobody vo výmere 12 rokov a pre výkon tohto trestu bol zaradený do druhej
nápravnovýchovnej skupiny. Bol mu uložený aj trest prepadnutia veci.
U odsúdeného odvolací súd zistil, že boli v minulosti krajským súdom v spojení
s uzneseniami Najvyššieho súdu SR zamietnuté jeho návrhy na povolenie obnovy konania,
naposledy sa tak stalo uznesením Krajského súdu Banská Bystrica zo 17.03.2010 sp. zn.
3Ntok/2/2009, a to podľa § 402 ods. 2 Tr. por., pretože odsúdený vo svojom návrhu
neuviedol žiadne nové skutočnosti a dôkazy, ktoré by mohli mať vplyv na pôvodné
rozhodnutie a išlo len o žiadosť alebo návrh na prehodnotenie skutkového stavu a dôkaznej
situácie. V teraz posudzovanom návrhu obžalovaný opätovne poukazuje na nesprávny
postup Krajského súdu v Banskej Bystrici pri hodnotení dôkazov a ustálení jeho viny,
poukazujúc na ustanovenie § 84 Tr. zák., § 25 Tr. zák. o nutnej obrane, ako aj povinnosť
súdu v pochybnostiach rozhodnúť v prospech obžalovaného, ktoré princípy a zákonné
ustanovenia v napadnutom rozsudku okresný súd pri rozhodovaní o jeho vine a treste
v pôvodnom konaní nerešpektoval.
Vychádzajúc z týchto zistení odvolací súd dospel k záveru, že sú tu splnené
podmienky pre postup v zmysle ust. § 402 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého odmietnuť návrh
z dôvodov uvedených v § 399 ods. 1 môže aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného
v § 399 ods. 2 môže návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade, ak návrh
uvádza tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh
nanovo podaný je len jeho opakovaním.
Obžalovaný opakoval dôvody v podstate presne podľa toho istého scenára ako
v predchádzajúcom spomínanom rozhodnutí krajského súdu a odvolacieho súdu, teda žiada
o prehodnotenie dôkazov pôvodne vykonaných v základnom konaní pri rozhodovaní o vine
a treste obžalovaného a nápravu v tom smere, že v konečnom dôsledku zrejme mal byť spod
obžaloby oslobodený, pretože mal konať v nutnej obrane a len nesprávnym vyhodnotením
dôkazov krajským súdom došlo k uznaniu jeho viny a odsúdeniu.
Z uvedených dôvodov potom odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.“
17. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
18. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné
uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie
rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným
zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav
a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).
Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli
riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
19. Podstatou odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu bola interpretácia
§ 402 ods. 2 Trestného poriadku a jeho aplikácia na zistený skutkový stav.
Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu so zreteľom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti,
ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Trestného poriadku, ktoré by
mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.
Je potrebné zdôrazniť, že ani zo sťažnosti sťažovateľa nevyplývajú konkrétne
argumenty, v čom by malo spočívať porušenie jeho základných práv uvedeným uznesením
krajského súdu, sťažovateľ len tvrdí, že podľa jeho názoru tu boli dôvody na povolenie
obnovy konania, ktoré majú spočívať v právnej úprave a judikatúre, a poukazuje na
hodnotenie dôkazov zo strany krajského súdu pri jeho predchádzajúcom rozhodovaní o jeho
vine, ktoré nepovažuje za správne. Krajský súd posúdil návrh na obnovu konania
sťažovateľa ako opakovaný návrh sťažovateľa podaný potom, čo jeho predchádzajúce
návrhy, v ktorých uvádzal tie isté skutočnosti a dôkazy, už boli právoplatne odmietnuté.
20. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom namietané uznesenie krajského súdu
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho
výklad ustanovenia § 399 ods. 2 a § 402 ods. 2 Trestného poriadku a závery boli svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia týchto ustanovení, ktorá
by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia
uviedol východiská, na základe ktorých postupoval v danej veci, jasným, právne korektným
a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré
boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia
dotknutých ustanovení právnych predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom.
21. Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania
a ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutie
súdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým,
že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich
skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože napadnutý rozsudok
krajského súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia základných práv podľa čl. 15 ods.
4 a čl. 46 ústavy, ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 6 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
23. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že s ohľadom na ústavnú požiadavku
materiálnej ochrany práv sťažovateľa sťažnosť preskúmal aj napriek skutočnosti, že tu boli aj
dôvody na odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa §
25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Sťažnosť neobsahovala odôvodnenie, ktoré by
zodpovedalo navrhovanému petitu (sťažovateľ neuviedol, v čom konkrétnom má spočívať
porušenie jeho označených práv označeným namietaným uznesením krajského súdu), petit
sťažnosti je neúplný, najmä neobsahuje označenie právnych predpisov, ktorých porušenie
namieta (v niektorých prípadoch obsahuje len číselné označenie ustanovenia, bez uvedenia
právneho predpisu).
24. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno
podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie
zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,
vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať
už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.
V Košiciach 10. júna 2015