Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 412/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

a , obaja bytom , zastúpených advokátom JUDr.

Miroslavom Pekárom, Krížna 44, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2015

doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“),

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú doterajší priebeh konania:

„Sťažovatelia sú fyzické osoby, občania Slovenskej republiky, v procesnom postavení

navrhovateľov v I. a II rade v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III, č. k.

, ktorý spis je v súčasnosti, počnúc od 23. 04. 2013 na odvolacom Krajskom

súde v Bratislave vedený pod č. k. .

Súdne konanie vo veci samej bolo začaté už na základe návrhu na zmierovacie

konanie doručené súdu dňa 03. 06. 1994, čiže pred takmer 21 rokmi, pričom do dnešného

dňa nie je vo veci právoplatne rozhodnuté.

Stručný prierez konaním:

Po podaní žalobného návrhu, resp. návrhu na zmierovacie konanie, sťažovatelia dňa

26. 6. 1995 spresnili žalobný návrh v časti označenia účastníkov konania.

Prvé pojednávanie vo veci bolo vytýčené na termín 14. 11. 1996, ktoré bolo odročené

na neurčito s výzvou, aby navrhovatelia upravili žalobný návrh a doložili doklady

preukazujúce uplatnený nárok.

Listom zo dňa 12. 12. 1996, doručeným súd dňa 18. 12. 1996 navrhovatelia doplnili

žalobný návrh v zmysle úpravy súdu na poslednom pojednávaní. Vo veci prebehli následne

viaceré pojednávania, bez vecného riešenia sporu:

pojednávanie vytýčené na termín 24. 4. 1997 bolo odročené bez prejednania veci,

pravdepodobne pre neúčasť navrhovateľa, z ktorých navrhovateľ v 2. rade nemal vykázané

predvolanie. Nie je zrejmé, prečo súd vo veci nepojednával, vzhľadom na prítomnosť

právneho zástupcu navrhovateľov.

pojednávanie vytýčené na termín 29. 5. 1997, bolo v rámci prípravy pojednávania

opätovne odročené na neurčito, vzhľadom na prednes vedľajšieho účastníka na strane

žalovaného.

2

na pojednávaní dňa 28. 10. 1997 súd rozhodol o úprave petitu a pristúpení

účastníka konania na strane navrhovateľa (vo veci bolo následne vypracované osobitné

písomné uznesenie) a vec opätovne odročil na neurčito

Je zrejmé, že od podania návrhu na zmierovacie konanie 6/1994 až do pojednávania

dňa 28. 10. 1997 bola činnosť súdu po dobu 3 rokov neefektívna, k ničomu neviedla.

Vzhľadom na nečinnosť súdu, sťažovatelia svojim listom zo dňa 18. 8. 1999 požiadali

súd o pokračovanie v konaní.

Dňa 2. 5. 2000 sa právny zástupca navrhovateľov dostavil na konajúci súd za účelom

podania vysvetlenia vo vzťahu k zmierovaciemu konaniu a konaniu vo veci samej.

Ďalšie pojednávanie vo veci samej sa konalo až 10. 9. 2002, čiže po vyše piatich

rokoch od posledného pojednávania. Uvedené obdobie od 10/1997 do 9/2002 je poznačené

absolútnou nečinnosťou súdu.

Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na termín 24. 10. 2002, kedy PZ navrhovateľov

síce ospravedlnil svoju neúčasť, avšak súd meritórne konal výsluchom svedka

a pojednávanie opätovne odročil na neurčito.

Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na termín 6. 2. 2003, kedy súd meritórne konal

výsluchom svedkyne a pojednávanie opätovne odročil na neurčito.

Obdobie od 10/2002 do 16. 10. 2008, kedy bolo vytýčené ďalšie pojednávanie, čiže

obdobie ďalších 6 rokov je opätovne poznačené absolútnou nečinnosťou súdu, medzičasom

došlo aj k zmene zákonnej sudkyne.

Samotné pojednávanie vytýčené na termín 16. 10. 2008, bolo vytýčené až na základe

urgencie PZN zo dňa 6. 9. 2007.

Súd následne vo veci plynule konal a vec pojednával dňa 16. 10. 2008, 19. 11. 2009,

28. 9. 2010, 07. 10. 2010 a dňa 26. 10. 2010, ktoré pojednávanie bolo odročené na termín

16. 12. 2010 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Vo veci tak bolo prvýkrát rozhodnuté rozsudkom zo dňa 16. 12. 2010, čiže

po 16 rokoch.

Na základe podaných odvolaní účastníkov konania, t. j. odvolania sťažovateľov voči

nepriznanému úroku z omeškania a odvolaniu odporcu vo veci samej, Krajský súd svojim

promptným uznesením č. k. zo dňa 31. 10. 2011 rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej potvrdil, a v časti príslušenstva a trov konania vrátil na ďalšie

konanie.

Súd prvého stupňa vo veci vytýčil pojednávanie na termín 29. 6. 2012, kde vec

opätovne vzrušenej časti prejednal, odročil pojednávanie na termín 28. 9. 2012, na ktorom

pojednávaní opätovne rozhodol svojim rozsudkom č. k. V 247 v prospech

sťažovateľov.

Z dôvodu odvolania vedľajšieho účastníka zo dňa 13. 11. 2012 ako aj sťažovateľov

v časti trov konania zo dňa 20. 11. 2012 sa vec od 23. 4. 2013 nachádza na KS BA pod

č. k. , ktorý do dnešného dňa vo veci nerozhodol.“

Následne sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na okolnosti týkajúce sa právnej

a faktickej zložitosti veci, uvádzajú okolnosti týkajúce sa ich správania ako účastníkov

v predmetnom konaní a tiež postupu konajúcich súdov – okresného súdu a krajského súdu.

V týchto súvislostiach uvádzajú:

„1. Právna a faktická zložitosť veci

Predmetom žalobného návrhu je vymáhanie peňažnej pohľadávky náhrada škody

spôsobenej pri dopravnej nehode. Vo všeobecnosti ide o právnu problematiku, ktorá patrí

do bežnej rozhodovacej činnosti súdov, pre posúdenie ktorej, ako napokon vyplýva

aj z obsahu spisu nebolo nutné žiadne rozsiahle, či zložité dokazovanie.

V zásade boli vo veci vypočutí len viacerí svedkovia, pričom škoda vo veci uplatnená

sa ustálila na základe kalkulácie poisťovne ako vedľajšieho účastníka. Vec nejaví žiadne

rysy výnimočnosti, či zložitosti.

Sporná z hľadiska aktuálneho stavu je len otázka príslušenstva, ktorá je však otázkou

výlučne právnou, čiže už vo svojej povahe, nemôže posúdenie právnej otázky nijak

výnimočne zaťažiť konajúci súd.

2. Správanie sa účastníka konania:

Sťažovatelia od začiatku konania postupujú vo veci aktívne, boli právne zastúpené.

Špeciálna aktivita vzhľadom na obsah sporu v danom prípade neprichádzala do úvahy,

keďže rozhodnutie záviselo len na zistení škody a s vecou spojených zodpovednostných

predpokladov.

4

3. Postup samotného súdu:

V danom prípade došlo k porušeniu základného práva účastníka konania

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov neefektívnou a nesústredenou činnosťou ako

aj úplnou nečinnosťou súdu v konaní.

V danom konaní je podľa názoru sťažovateľov významná najmä úplná nečinnosť súdu

prvého stupňa, ako sme uviedli v stručnom priereze konania, a to:

obdobie piatich rokov od 10/1997 do 9/2002 je poznačené absolútnou nečinnosťou

súdu

Obdobie od 10/2002 do 16. 10. 2008. kedy bolo vytýčené ďalšie pojednávanie, čiže

obdobie ďalších 6 rokov je opätovne poznačené absolútnou nečinnosťou súdu

Ďalej neefektívna činnosť súdu je viac menej poznačená za celé obdobie konania,

významne však za obdobie do 10/1997, kde súd síce konal, ale skôr procesné ako vecne

následne aj v období od 10/2008 až do dnešného dňa, kedy síce súd prvého stupňa

už 2 x rozhodol, ale prvé rozhodnutie bolo čiastočne zrušené odvolacím súdom a vrátené

na ďalšie konanie a v poradí druhé a posledné prvostupňové rozhodnutie nie je doposiaľ

právoplatné.

Čo sa týka činnosti Krajského súdu v Bratislave, tak vo vzťahu k zrušujúcemu

uzneseniu č. k. zo dňa 31. 10. 2011 nie je KS BA čo vytknúť. Aktuálne je však

vec na KS BA od 23. 4. 2013, pričom v zmysle telefonickej informácie je vec bez pohybu

jeden rok a 10 mesiacov. Sťažovatelia si uvedomujú funkčnú vyťaženosť KS BA, avšak tento

prieťah, znamenajúci, že právna neistota v ich postavení nebola do dnešného dňa

odstránená, nemôže byť z pochopiteľných dôvodov akceptovateľný.“

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľov... podľa

a právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní

vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

... Základné právo sťažovateľa... podľa

a právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. , porušené bolo.

... Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby v konaní vedenom pod

konal bez zbytočných prieťahov.

... Sťažovateľom sa priznáva finančné zadosťučinenie každému vo výške 1 000 EUR.

Okresný súd Bratislava III je povinný zaplatiť sťažovateľom finančné zadosťučinenie

každému v sume 500 EUR... Krajský súd Bratislava je povinný zaplatiť sťažovateľom

finančné zadosťučinenie každému v sume 500 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia...

... Sťažovateľom priznáva úhradu trov konania v sume 355,73 €, ktoré je Okresný súd

Bratislava III. povinný zaplatiť na účet advokáta... do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú

takto:

«Máme za to, že je nesporné, že činnosť predovšetkým súdu prvého stupňa je počas

21 rokov trvania súdneho konania poznačená jednak absolútnou nečinnosťou, prípadne

činnosťou, ktorá bola nesústredená a neefektívna a neviedla k odstráneniu právnej neistoty

v postavení sťažovateľov. Súd vo veci nevykonal žiaden úkon, ktorý by vyplynul z priebehu

konania (napr. návrhu účastníkov), a ktorý by sa mohol zapríčiniť o akékoľvek predĺženie

sporu, čím je doba trvania 21 rokov o to viac zarážajúca a neospravedlniteľná.

Sťažovatelia... žiadajú zároveň o priznanie primeraného zadosťučinenia každý

vo výške 7.000 €.

Dôvodom žiadosti o priznanie primeraného zadosťučinenia je

predovšetkým samotná skutočnosť porušenia práva sťažovateľov pokiaľ toto

porušenie bude vyslovené

extrémne neprimeraná dĺžka súdneho konania

postup súdu, ktorý je v mnohých obdobiach poznačený úplnou nečinnosťou, inak

neefektívnou a nesústredenou činnosťou

6

pretrvávajúca neistota v právnom postavení sťažovateľov

Je zrejmé, že v každej prejednávanej veci účastníci konania očakávajú efektívnu

a „promptnú“ činnosť súdu, ktorá by viedla k odstráneniu právnej neistoty v ich postavení.

Je zároveň známe, že dĺžka súdnych konaní je na Slovensku jeden z najväčších problémov

vymožiteľnosti práva, pričom pokiaľ zohľadníme existenciu problematiky − dĺžky súdnych

konaní, je zrejmé, že konanie presahujúce 20 rokov sa extrémnym spôsobom vymyká

z už beztak nelichotivého priemerného trvania súdnych sporov, ktoré prekračuje

niekoľkonásobne.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom

v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale

aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný

stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

Predmetom tejto časti sťažnosti je preskúmanie opodstatnenosti tvrdenia

sťažovateľov, podľa ktorého postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

malo dôjsť k porušeniu ich základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

8

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd rozhodol rozsudkom vo veci samej

16. decembra 2010. Na základe odvolaní sťažovateľov a odporcu rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 31. októbra 2011 tak, že rozsudok okresného súdu

vo veci samej potvrdil a v časti príslušenstva a trov konania vec vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd následne rozhodol rozsudkom z 28. septembra 2012. Proti tomuto rozsudku

podali odvolanie sťažovatelia – v časti trov konania a tiež vedľajší účastník. Predmetná vec

sa od 23. apríla 2013 nachádza na krajskom súde ako odvolacom súde, ktorý o odvolaniach

nerozhodol. Sťažnosť sťažovateľov podľa bola ústavnému súdu

doručená 9. apríla 2015, teda v čase, keď okresný súd nemohol žiadnym ústavne

relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne spôsobiť prieťahy v ňom, a teda

nemohol už ani porušovať sťažovateľmi v sťažnosti označené základné právo podľa a

právo podľa dohovoru.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť

účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (m. m. ). Uvedený

právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti

č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. apríla 2015, t. j. v čase, keď okresný súd

už vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k porušovaniu v sťažnosti označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru jeho postupom nemohlo dochádzať.

Ústavný súd prihliadol aj na to, že konanie vo veci samej bolo právoplatne skončené s tým,

že konajúce súdy rozhodujú len o príslušenstve a trovách konania. Z uvedených dôvodov

ústavný súd sťažnosť v súlade s odmietol v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb je založená na princípe subsidiarity.

Zmysel a účel tohto princípu je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa

povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov

verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (m. m. ).

10

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V súvislosti s už uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že vyčerpanie opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich

základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie sú oprávnení podľa

osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd

pred ústavným súdom.

Účinným právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní je podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu

(napr. , ) aj sťažnosť adresovaná predsedovi okresného súdu

podľa a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť,

či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku

citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel

zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak

orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí

vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté

nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , , ),

že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy

v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil dovtedajší protiprávny

stav zapríčinený neprerokovaním veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto

o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa ,

prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zásade koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ

preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý mal k dispozícii podľa zákona o

súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného

zreteľa ( ).

Súdny spis bol krajskému súdu predložený 23. apríla 2013, t. j. predmetné odvolacie

konanie, ktorého predmetom je rozhodovanie o príslušenstve a trovách konania, trvá

približne dva roky. Sťažovatelia v sťažnosti netvrdia a ani nepreukazujú, že podali sťažnosť

na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu. Zo zistení ústavného súdu vyplýva,

že sťažovatelia nepodali sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu.

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre (napr. ,

) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona

o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď

dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie

zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho

názoru bez ďalšieho konštatovať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako neprípustnú

( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,

aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015

12