Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 294/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

Weis & Partners s. r. o., konajúcou JUDr. Petrom Weisom, advokátom, Ivanská cesta 30/B,

Bratislava, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na obhajobu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na obhajobu podľa

čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 19. marca 2013 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. júna 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

19. septembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3

dohovoru uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 19. marca 2013 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. júna 2014

(ďalej len ,,najvyšší súd“ a ,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2

2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ bol

rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len ,,okresný súd“) z 19. novembra 2012

sp. zn. uznaný za vinného z trestného činu vydierania podľa § 189 ods. 1

na tam uvedenom skutkovom základe. Za to mu bol uložený trest odňatia

slobody v trvaní 2 rokov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu

2 rokov.

3. Krajský súd ako odvolací súd na podklade odvolania sťažovateľa preskúmal

zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku a toto ako nedôvodné

uznesením napadnutým touto sťažnosťou zamietol.

4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu sťažovateľ podal dovolanie na najvyššom

súde, ktorý uznesením tiež napadnutým touto sťažnosťou dovolanie odmietol, keďže je

zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa .

5. Sťažovateľ síce namieta porušenie označených práv uznesením krajského súdu

a uznesením najvyššieho súdu, podstatná časť jeho sťažnostnej argumentácie však smeruje

proti postupu a najmä proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu. V tomto smere

sťažovateľ uviedol:

«Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je

porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Máme za to, že v prípade

sťažovateľa došlo k porušeniu požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného

zo základných atribútov spravodlivého procesu...

Týmto postupom už okresný súd v rozsudku, ako aj v konaní, ktoré predchádzalo

vydaniu tohto rozhodnutia, negatívne zasiahol do garantovaných práv

sťažovateľa...

Najvážnejším nedostatkom, ktorý významným spôsobom narúša právo na obhajobu,

je skutočnosť, že v zápisniciach z hlavného pojednávania nie je možné identifikovať otázky,

ktoré boli svedkom kladené. Drvivá väčšina otázok je zaznamenaná nasledovne: „Na ďalšie

otázky uvádza...“. Odpovede sa musia vždy hodnotiť v kontexte položených otázok.

Ak otázka nie je zachytená, nie je možné odpoveď vyhodnotiť, a tiež nie je možné určiť

vhodnosť otázky, t.j. či nebola položená sugestívna alebo kapciózna otázka.

V súlade s týmto ustanovením boli aj v danom prípade trestného konania vedeného

proti sťažovateľovi kľúčové výpovede svedkov resp. ich výsluch. Avšak vykonanie

zmienených výsluchov v súdnom konaní bolo v absolútnom rozpore s požiadavkou ich

zákonného vykonania. Protokolácia výsluchu svedkov spôsobom, že v priebehu celého

konania pred súdom pri mnohých zásadných tvrdeniach svedkov je namiesto uvedenia

znenia otázky súdu uvedená iba formulácia „na otázku súdu svedok odpovedá...“, porušuje

právo na obhajobu.

Máme za to, že takto formulovaný záznam do zápisnice rozhodne odporuje

požiadavke zákonného vykonania dôkazu. Nie je totiž jasné, aké otázky súd, resp. osoba

vykonávajúca výsluch, svedkom kládli, nie je možné posúdiť samotnú povahu otázok, ich

obsah, či dokonca ich prípadnú prípustnosť. Zmienené v každom ohľade odporuje princípu

kontradiktórnosti konania, ako aj samotnej zákonnosti trestného, resp. súdneho konania,

o to viac, že uvedeným spôsobom vykonaný dôkaz bol súdom použitý ako argument a jeden

z dôvodov, ktoré ho viedli k záverom, na základe ktorých bol vydaný odsudzujúci rozsudok

voči sťažovateľovi.»

6. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu a uzneseniu najvyššieho súdu

bola sťažnostná argumentácia obmedzená takto:

,,K uvedenej námietke sa krajský súd vyjadril odvolaním sa na zákonné ustanovenie

, podľa ktorého ak sa vyhotovuje o hlavnom pojednávaní

alebo verejnom zasadnutí zápisnica diktovaním predsedom senátu, zapisuje sa podstatný

4

obsah výpovede obžalovaného, svedkov, znalcov a iných osôb, a konštatovaním, že

samosudkyňa postupovala správne.

S tými závermi krajského súdu nie je možné v žiadnom prípade súhlasiť. Proti

uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie na najvyšší súd, v ktorom sa opätovne

domáhal ochrany svojich práv z dôvodu uvedeného v§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, pretože zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, a § 371 ods. 1

písm. g) , pretože rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli

súdom vykonané zákonným spôsobom...

Najvyšší súd v uznesení, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, uviedol, že

k zásadnému porušeniu práv obvineného na obhajobu v konaní pred rozhodujúcimi súdmi

nedošlo. Ďalej v odôvodnení uviedol, že nezapísanie otázok do zápisníc o hlavnom

pojednávaní v danom prípade nemalo vplyv na zákonnosť výsluchu poškodenej, svedkov

a znalcov...

Krajský súd ani najvyšší súd nepripustili, že došlo k porušeniu práva na obhajobu,

tým, že okresný súd nezapísal do zápisnice znenie otázok kladených poškodenej, svedkom,

znalcom a pod. Podľa nášho názoru ide o podstatný negatívny zásah do práva na obhajobu.

V prípade, ak by konanie trvalo niekoľko rokov, nikto zo zúčastnených si nebude pamätať

znenie otázok, príp. pri zmene obhajcu (čo nie je zákonom nijak obmedzené, obvinený alebo

obžalovaný môže vystriedať niekoľko obhajcov v rámci využitia právnej pomoci) nový

obhajca nebude mať presné informácie o tom, čo sa na predchádzajúcich pojednávaniach

dialo.

Okrem porušenia práva na obhajobu máme za to, že z vyššie uvedených dôvodov

došlo postupom súdov aj k zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivý proces.“

7. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že uznesením

krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho označené práva,

zrušil uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie najvyššieho súdu a vrátil vec obidvom

uvedeným súdom na ďalšie konanie. Žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie

v sume 10 000 € a náhradu trov konania 340,90 €.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

6

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

10. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú

ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Princíp subsidiarity teda

znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať

sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv

pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ).

11. Zo sťažnostných námietok sťažovateľa, tak ako boli stručne formulované

vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajskému súdu (a obsiahlejšie vo vzťahu k postupu

a rozsudku okresného súdu), vyplýva, že obsahová stránka jeho námietok je

subsumovateľná pod dovolacie dôvody tak, ako ich sám v sťažnosti vymedzil, teda:

zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c)

,

rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom podľa .

12. Keďže proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako súdu odvolacieho bolo

možné zo sťažovateľom tvrdených pochybení v jeho postupe a rozsudku podať dovolanie

( ), právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa,

ktoré ním mohli byť porušené, mal najvyšší súd ako súd dovolací. Najvyšší súd napokon aj

túto právomoc na podklade dovolania sťažovateľa realizoval, v dôsledku čoho bola zároveň

vylúčená právomoc ústavného súdu preskúmať ústavnosť uznesenia krajského súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

8

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

13. Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50

ods. 1 v spojení s tým, že stanovujú všeobecné súdy ako jediné

oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovania

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových

záverov, či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným

súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane

a ) s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , , ).

14. Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu,

ktorým bolo odmietnuté sťažovateľovo dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.

Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody uvedené v ustanovení § 371 ods. l písm. c)

a g) . Najvyšší súd na vlastné odôvodnenie uznesenia v podstatnom

uviedol:

,,Dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu zistil, že dovolanie obvineného

nie je dôvodné.

Podľa dovolanie možno podať ak zásadným spôsobom

bolo porušené právo na obhajobu.

Citované ustanovenie v praxi dovolacích senátov najvyššieho súdu sa uplatňuje

najmä za situácie ak došlo k porušeniu ustanovení o povinnej obhajobe alebo stav, keď

obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, keď

orgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto čase skutočne vykonávali úkony

trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré bolo

napadnuté dovolaním.

Podľa dovolanie možno podať ak rozhodnutie je

založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Uvedený dovolací dôvod možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu

zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov.

Najvyšší súd v tejto súvislosti dodáva, že v zmysle orgány činné

v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu

jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom

konaní alebo niektorá zo strán. Súd je pritom povinný zaoberať sa každým dôkazným

návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím takémuto návrhu buď vyhovieť, alebo

ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú.

Dovolací súd zdôrazňuje, že dovolacia námietka spočívajúca na tom, že rozhodnutie

je založené na dôkazoch, ktoré neboli získané, resp. vykonané zákonným spôsobom, musí

byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by sa

mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy.

Ak súd vyhodnotí vykonaný dôkaz inak než podľa predstáv niektorej zo strán,

nemožno z toho vyvodiť, že takéto dôkazy nie sú vykonané zákonným spôsobom, resp., že by

bol daný dovolací dôvod podľa

K výkladu týchto ustanovení sa žiada poukázať ešte na ustálenú judikatúru

najvyššieho súdu, z ktorej možno zhrnúť, že obsah konkrétne uplatnených dovolacích

námietok musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacích dôvodov

podľa Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje

na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, hoci v skutočnosti obsahuje

10

argumenty mimo takto uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné

podľa odmietnuť.

Najvyšší súd po preskúmaní podaného dovolania na podklade predloženého spisu

zistil, že k zásadnému porušeniu práv obvineného na obhajobu v konaní pred rozhodujúcimi

súdmi nedošlo. Obvinený toto porušenie vyvodzuje iba z rozsahu vykonaného dokazovania,

ktoré bolo podľa jeho názoru vykonané nezákonne, zo spôsobu jeho vyhodnotenia a kvality

odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu, ktoré potvrdil odvolací súd.

Z predloženého spisu najvyšší súd zistil, že v konaní pred okresným súdom bol

obvinený zastúpený ustanoveným obhajcom, ktorý sa spolu s obvineným zúčastnil všetkých

hlavných pojednávaní. Ani na jednom pojednávaní nenamietali spôsob výsluchu svedkov

a formuláciu kladených otázok, okrem jedného prípadu, kedy prokurátor namietol

obhajcom položenú otázku poškodenej... Obvinený ani jeho obhajca nenamietali spôsob

zapísania výpovedí svedkov, a to ani tú skutočnosť, že otázky zo strany procesných strán a

súdu vypočúvaným svedkom sa do zápisnice o hlavnom pojednávaní nezapisujú. Túto

skutočnosť prvýkrát namietali až v podanom odvolaní, ktorou sa zaoberal krajsky súd.

Potrebné je pripomenúť aj tú skutočnosť, že obvinený spolu s obhajcom na hlavnom

pojednávaní 17. septembra 2012 súhlasili s čítaním svedeckej výpovede J. Ď. ml., a preto

dovolacia námietka obvineného o nevypočutí tejto svedkyne je bezpredmetná.

S ohľadom na priebeh hlavného pojednávania pred prvostupňovým súdom, rozsah

vykonaného dokazovania, v rámci ktorého vyhovel návrhom obhajoby na doplnenie

dokazovania najvyšší súd konštatuje, že dovolacie námietky obvineného, čo do zákonnosti

vykonania dokazovania pred súdom nie sú dôvodné. Nezapísanie otázok do zápisníc

o hlavnom pojednávaní v danom prípade nemalo vplyv na zákonnosť výsluchu poškodenej,

svedkov a znalcov, a preto ich nie je potrebné zopakovať, ako sa toho domáhal obžalovaný

v podanom dovolaní. Odpovede svedkov na položené a nezapísané otázky boli totiž obsažné

a tieto zapadali do obsahu predchádzajúcej spontánnej výpovede, toho ktorého svedka

na hlavnom pojednávaní, resp. v prípravnom konaní. Procesné strany pritom u niektorých

svedkov, ktorí sa odchýlili od svojej výpovede z prípravného konania, žiadali objasnenie

týchto rozporov. Niet preto pochýb, že ak by niektorá otázka bola kapciózna alebo

sugestívna, boli by to procesné strany, alebo súd namietali.

Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na dôkazy, ktoré

obvineného zo spáchania trestného činu usvedčujú, vysvetlil, prečo neuveril druhej skupine

dôkazov svedčiacich v prospech obvineného, objasnil aj motív konania obvineného a veľmi

podrobne vysvetlil svoje úvahy, na podklade ktorých dospel k záveru o vine obvineného

. Aj čas spáchania skutkov ustálil súd prvého stupňa na podklade zákonne

vykonaných a vyhodnotených dôkazov, ktoré mal k dispozícii. Dovolacia námietka

obvineného v tomto smere je preto nedôvodná. Tieto skutočnosti zopakoval v rozhodnutí aj

odvolací súd, čo je zrejmé z jeho uznesenia...

Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje, že v konaní a rozhodnutiach

súdov obidvoch stupňov nezistil žiadne také porušenie zákona, ktoré by obvineným

uplatnené dovolacie dôvody podporovali.“

15. Vychádzajúc z uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných

súdov vrátane najvyššieho súdu ústavný súd uzatvára, že v uvedenej časti odôvodnenia

uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

dovolanie sťažovateľa odmietol. Podľa ústavného súdu postup najvyššieho súdu

pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil

základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa. Najvyšší súd dal sťažovateľovi v napadnutom

uznesení podrobnú odpoveď na to, prečo neboli naplnené dôvody dovolania podľa § 371

ods. 1 písm. c) a g) , pričom súčasne vo všeobecnej rovine konkretizoval

situácie, kedy by tieto naplnené boli. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu nevykazuje

všeobecný charakter, naopak, najvyšší súd primeraným spôsobom reaguje na konkrétne

dovolacie námietky sťažovateľa. Konštatuje, že vzhľadom na absenciu dôvodov dovolania

podľa dovolanie odmietol podľa Trestného

poriadku.

16. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

12

svojím vlastným (m. m. ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý

právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky

nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 .

17. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa ústavný

súd uvádza, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má v trestnom konaní

osobitné postavenie a možno ho podať len z dôvodov vymedzených v § 371 Trestného

poriadku. Dovolací súd teda v zásade nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je

založené napadnuté rozhodnutie, a v prípade sťažovateľa preskúmaval iba naplnenie ním

vymedzených dovolacích dôvodov.

18. Najvyšší súd ako dovolací súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa sa podľa

názoru ústavného súdu zákonne a preskúmateľne vyrovnal s dovolacou argumentáciou

sťažovateľa a stotožniac sa protiargumentáciou prokurátora a nižších súdov dovolanie

odmietol. Úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa vykonávania dokazovania (kladenie otázok

a ich protokolácia, čítanie svedeckých výpovedí), hodnotenia už vykonaných dôkazov

a rešpektovania práva obvineného na obhajobu (prítomnosť sťažovateľa a jeho obhajcu

na hlavnom pojednávaní, ich súhlas s čítaním výpovedí, absencia ich námietok proti

spôsobu vykonávania dôkazov) nevykazujú všeobecný charakter, naopak, sú konkrétne

a konzistentné. Na týchto záveroch najvyššieho súdu, ktoré zodpovedajú zmyslu a účelu

ustanovení ustanovujúcich dôvody dovolania, neprislúcha ústavnému

súdu pre nedostatok právomoci nič meniť, dopĺňať či inak rozvíjať.

19. Pokiaľ ide o namietaný zásah do práva na obhajobu, ústavný súd opäť len

na doplnenie uvádza, že kontradiktórne trestné konanie vytvára pre jeho strany (teda aj

obvineného, resp. obžalovaného) značný priestor pre participáciu na vykonávaní dôkazov.

Vo vzťahu k sťažnostným námietkam sťažovateľa sú v tomto smere osobitne podstatné

tie ustanovenia , ktoré umožňujú namietať spôsob vykonávania výsluchu

obžalovaného, ale aj svedka, najmä prípustnosť kladenej otázky položenej vypočúvajúcim

( a ). Z pohľadu ústavného súdu a obsahu

sťažnostných námietok potom neprichádza do úvahy iné, len sa stotožniť s názorom

najvyššieho súdu, že za situácie, ak na hlavnom pojednávaní sťažovateľ ako obžalovaný ani

jeho obhajca (zrejme iný ako advokát zastupujúci ho v konaní pred ústavným súdom)

nevyužili tieto zákonné možnosti riadnej a účinnej obhajoby, a túto námietku uplatnili až

v podanom odvolaní, nemožno bez ďalšieho uvažovať ani o naplnení dôvodu dovolania

spočívajúcom v porušení práva na obhajobu zásadným spôsobom, a už vôbec nie o zásahu

do práv podľa , resp. dohovoru.

20. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ako ústavne konformné, a teda nevyžadujúce korekciu zo strany orgánu

ochrany ústavnosti. Sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu

najvyššiemu súdu bola preto odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, keďže pri jej

predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označených práv

sťažovateľa, ktorej reálnosť by mohol preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti

by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu a

vrátenie veci na ďalšie konanie, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015

14