Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 294/2015
PDF · 456.18 KB
No categories available
I. ÚS 294/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
Weis & Partners s. r. o., konajúcou JUDr. Petrom Weisom, advokátom, Ivanská cesta 30/B,
Bratislava, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na obhajobu podľa
čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 22/2013 z 19. marca 2013 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 44/2013 z 24. júna 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
19. septembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3
dohovoru uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 22/2013 z 19. marca 2013 a
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 44/2013 z 24. júna 2014
(ďalej len ,,najvyšší súd“ a ,,uznesenie najvyššieho súdu“).
2
2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ bol
rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len ,,okresný súd“) z 19. novembra 2012
sp. zn. 1 T 125/2011 uznaný za vinného z trestného činu vydierania podľa § 189 ods. 1
Trestného zákona na tam uvedenom skutkovom základe. Za to mu bol uložený trest odňatia
slobody v trvaní 2 rokov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu
2 rokov.
3. Krajský súd ako odvolací súd na podklade odvolania sťažovateľa preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku a toto ako nedôvodné
uznesením napadnutým touto sťažnosťou zamietol.
4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu sťažovateľ podal dovolanie na najvyššom
súde, ktorý uznesením tiež napadnutým touto sťažnosťou dovolanie odmietol, keďže je
zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
5. Sťažovateľ síce namieta porušenie označených práv uznesením krajského súdu
a uznesením najvyššieho súdu, podstatná časť jeho sťažnostnej argumentácie však smeruje
proti postupu a najmä proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu. V tomto smere
sťažovateľ uviedol:
«Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je
porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Máme za to, že v prípade
sťažovateľa došlo k porušeniu požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného
zo základných atribútov spravodlivého procesu...
Týmto postupom už okresný súd v rozsudku, ako aj v konaní, ktoré predchádzalo
vydaniu tohto rozhodnutia, negatívne zasiahol do ústavou garantovaných práv
sťažovateľa...
Najvážnejším nedostatkom, ktorý významným spôsobom narúša právo na obhajobu,
je skutočnosť, že v zápisniciach z hlavného pojednávania nie je možné identifikovať otázky,
ktoré boli svedkom kladené. Drvivá väčšina otázok je zaznamenaná nasledovne: „Na ďalšie
otázky uvádza...“. Odpovede sa musia vždy hodnotiť v kontexte položených otázok.
Ak otázka nie je zachytená, nie je možné odpoveď vyhodnotiť, a tiež nie je možné určiť
vhodnosť otázky, t.j. či nebola položená sugestívna alebo kapciózna otázka.
V súlade s týmto ustanovením boli aj v danom prípade trestného konania vedeného
proti sťažovateľovi kľúčové výpovede svedkov resp. ich výsluch. Avšak vykonanie
zmienených výsluchov v súdnom konaní bolo v absolútnom rozpore s požiadavkou ich
zákonného vykonania. Protokolácia výsluchu svedkov spôsobom, že v priebehu celého
konania pred súdom pri mnohých zásadných tvrdeniach svedkov je namiesto uvedenia
znenia otázky súdu uvedená iba formulácia „na otázku súdu svedok odpovedá...“, porušuje
právo na obhajobu.
Máme za to, že takto formulovaný záznam do zápisnice rozhodne odporuje
požiadavke zákonného vykonania dôkazu. Nie je totiž jasné, aké otázky súd, resp. osoba
vykonávajúca výsluch, svedkom kládli, nie je možné posúdiť samotnú povahu otázok, ich
obsah, či dokonca ich prípadnú prípustnosť. Zmienené v každom ohľade odporuje princípu
kontradiktórnosti konania, ako aj samotnej zákonnosti trestného, resp. súdneho konania,
o to viac, že uvedeným spôsobom vykonaný dôkaz bol súdom použitý ako argument a jeden
z dôvodov, ktoré ho viedli k záverom, na základe ktorých bol vydaný odsudzujúci rozsudok
voči sťažovateľovi.»
6. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu a uzneseniu najvyššieho súdu
bola sťažnostná argumentácia obmedzená takto:
,,K uvedenej námietke sa krajský súd vyjadril odvolaním sa na zákonné ustanovenie
§ 58 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého ak sa vyhotovuje o hlavnom pojednávaní
alebo verejnom zasadnutí zápisnica diktovaním predsedom senátu, zapisuje sa podstatný
4
obsah výpovede obžalovaného, svedkov, znalcov a iných osôb, a konštatovaním, že
samosudkyňa postupovala správne.
S tými závermi krajského súdu nie je možné v žiadnom prípade súhlasiť. Proti
uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie na najvyšší súd, v ktorom sa opätovne
domáhal ochrany svojich práv z dôvodu uvedeného v§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, pretože zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, a § 371 ods. 1
písm. g) Trestného poriadku, pretože rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli
súdom vykonané zákonným spôsobom...
Najvyšší súd v uznesení, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, uviedol, že
k zásadnému porušeniu práv obvineného na obhajobu v konaní pred rozhodujúcimi súdmi
nedošlo. Ďalej v odôvodnení uviedol, že nezapísanie otázok do zápisníc o hlavnom
pojednávaní v danom prípade nemalo vplyv na zákonnosť výsluchu poškodenej, svedkov
a znalcov...
Krajský súd ani najvyšší súd nepripustili, že došlo k porušeniu práva na obhajobu,
tým, že okresný súd nezapísal do zápisnice znenie otázok kladených poškodenej, svedkom,
znalcom a pod. Podľa nášho názoru ide o podstatný negatívny zásah do práva na obhajobu.
V prípade, ak by konanie trvalo niekoľko rokov, nikto zo zúčastnených si nebude pamätať
znenie otázok, príp. pri zmene obhajcu (čo nie je zákonom nijak obmedzené, obvinený alebo
obžalovaný môže vystriedať niekoľko obhajcov v rámci využitia právnej pomoci) nový
obhajca nebude mať presné informácie o tom, čo sa na predchádzajúcich pojednávaniach
dialo.
Okrem porušenia práva na obhajobu máme za to, že z vyššie uvedených dôvodov
došlo postupom súdov aj k zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivý proces.“
7. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že uznesením
krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho označené práva,
zrušil uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie najvyššieho súdu a vrátil vec obidvom
uvedeným súdom na ďalšie konanie. Žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 € a náhradu trov konania 340,90 €.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
tieto minimálne práva:
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
6
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
10. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú
ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Princíp subsidiarity teda
znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať
sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv
pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
11. Zo sťažnostných námietok sťažovateľa, tak ako boli stručne formulované
vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajskému súdu (a obsiahlejšie vo vzťahu k postupu
a rozsudku okresného súdu), vyplýva, že obsahová stránka jeho námietok je
subsumovateľná pod dovolacie dôvody tak, ako ich sám v sťažnosti vymedzil, teda:
zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.
12. Keďže proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako súdu odvolacieho bolo
možné zo sťažovateľom tvrdených pochybení v jeho postupe a rozsudku podať dovolanie
(§ 371 Trestného poriadku), právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa,
ktoré ním mohli byť porušené, mal najvyšší súd ako súd dovolací. Najvyšší súd napokon aj
túto právomoc na podklade dovolania sťažovateľa realizoval, v dôsledku čoho bola zároveň
vylúčená právomoc ústavného súdu preskúmať ústavnosť uznesenia krajského súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu odmietol
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
8
K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
13. Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50
ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy tým, že stanovujú všeobecné súdy ako jediné
oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovania
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej
judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových
záverov, či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným
súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu
pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane Trestného zákona
a Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
14. Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu,
ktorým bolo odmietnuté sťažovateľovo dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody uvedené v ustanovení § 371 ods. l písm. c)
a g) Trestného poriadku. Najvyšší súd na vlastné odôvodnenie uznesenia v podstatnom
uviedol:
,,Dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu zistil, že dovolanie obvineného
nie je dôvodné.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. dovolanie možno podať ak zásadným spôsobom
bolo porušené právo na obhajobu.
Citované ustanovenie v praxi dovolacích senátov najvyššieho súdu sa uplatňuje
najmä za situácie ak došlo k porušeniu ustanovení o povinnej obhajobe alebo stav, keď
obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, keď
orgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto čase skutočne vykonávali úkony
trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré bolo
napadnuté dovolaním.
Podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. dovolanie možno podať ak rozhodnutie je
založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Uvedený dovolací dôvod možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu
zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov.
Najvyšší súd v tejto súvislosti dodáva, že v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné
v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán. Súd je pritom povinný zaoberať sa každým dôkazným
návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím takémuto návrhu buď vyhovieť, alebo
ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú.
Dovolací súd zdôrazňuje, že dovolacia námietka spočívajúca na tom, že rozhodnutie
je založené na dôkazoch, ktoré neboli získané, resp. vykonané zákonným spôsobom, musí
byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by sa
mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy.
Ak súd vyhodnotí vykonaný dôkaz inak než podľa predstáv niektorej zo strán,
nemožno z toho vyvodiť, že takéto dôkazy nie sú vykonané zákonným spôsobom, resp., že by
bol daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.
K výkladu týchto ustanovení sa žiada poukázať ešte na ustálenú judikatúru
najvyššieho súdu, z ktorej možno zhrnúť, že obsah konkrétne uplatnených dovolacích
námietok musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacích dôvodov
podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje
na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, hoci v skutočnosti obsahuje
10
argumenty mimo takto uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné
podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuť.
Najvyšší súd po preskúmaní podaného dovolania na podklade predloženého spisu
zistil, že k zásadnému porušeniu práv obvineného na obhajobu v konaní pred rozhodujúcimi
súdmi nedošlo. Obvinený toto porušenie vyvodzuje iba z rozsahu vykonaného dokazovania,
ktoré bolo podľa jeho názoru vykonané nezákonne, zo spôsobu jeho vyhodnotenia a kvality
odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu, ktoré potvrdil odvolací súd.
Z predloženého spisu najvyšší súd zistil, že v konaní pred okresným súdom bol
obvinený zastúpený ustanoveným obhajcom, ktorý sa spolu s obvineným zúčastnil všetkých
hlavných pojednávaní. Ani na jednom pojednávaní nenamietali spôsob výsluchu svedkov
a formuláciu kladených otázok, okrem jedného prípadu, kedy prokurátor namietol
obhajcom položenú otázku poškodenej... Obvinený ani jeho obhajca nenamietali spôsob
zapísania výpovedí svedkov, a to ani tú skutočnosť, že otázky zo strany procesných strán a
súdu vypočúvaným svedkom sa do zápisnice o hlavnom pojednávaní nezapisujú. Túto
skutočnosť prvýkrát namietali až v podanom odvolaní, ktorou sa zaoberal krajsky súd.
Potrebné je pripomenúť aj tú skutočnosť, že obvinený spolu s obhajcom na hlavnom
pojednávaní 17. septembra 2012 súhlasili s čítaním svedeckej výpovede J. Ď. ml., a preto
dovolacia námietka obvineného o nevypočutí tejto svedkyne je bezpredmetná.
S ohľadom na priebeh hlavného pojednávania pred prvostupňovým súdom, rozsah
vykonaného dokazovania, v rámci ktorého vyhovel návrhom obhajoby na doplnenie
dokazovania najvyšší súd konštatuje, že dovolacie námietky obvineného, čo do zákonnosti
vykonania dokazovania pred súdom nie sú dôvodné. Nezapísanie otázok do zápisníc
o hlavnom pojednávaní v danom prípade nemalo vplyv na zákonnosť výsluchu poškodenej,
svedkov a znalcov, a preto ich nie je potrebné zopakovať, ako sa toho domáhal obžalovaný
v podanom dovolaní. Odpovede svedkov na položené a nezapísané otázky boli totiž obsažné
a tieto zapadali do obsahu predchádzajúcej spontánnej výpovede, toho ktorého svedka
na hlavnom pojednávaní, resp. v prípravnom konaní. Procesné strany pritom u niektorých
svedkov, ktorí sa odchýlili od svojej výpovede z prípravného konania, žiadali objasnenie
týchto rozporov. Niet preto pochýb, že ak by niektorá otázka bola kapciózna alebo
sugestívna, boli by to procesné strany, alebo súd namietali.
Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na dôkazy, ktoré
obvineného zo spáchania trestného činu usvedčujú, vysvetlil, prečo neuveril druhej skupine
dôkazov svedčiacich v prospech obvineného, objasnil aj motív konania obvineného a veľmi
podrobne vysvetlil svoje úvahy, na podklade ktorých dospel k záveru o vine obvineného
. Aj čas spáchania skutkov ustálil súd prvého stupňa na podklade zákonne
vykonaných a vyhodnotených dôkazov, ktoré mal k dispozícii. Dovolacia námietka
obvineného v tomto smere je preto nedôvodná. Tieto skutočnosti zopakoval v rozhodnutí aj
odvolací súd, čo je zrejmé z jeho uznesenia...
Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje, že v konaní a rozhodnutiach
súdov obidvoch stupňov nezistil žiadne také porušenie zákona, ktoré by obvineným
uplatnené dovolacie dôvody podporovali.“
15. Vychádzajúc z uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných
súdov vrátane najvyššieho súdu ústavný súd uzatvára, že v uvedenej časti odôvodnenia
uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
dovolanie sťažovateľa odmietol. Podľa ústavného súdu postup najvyššieho súdu
pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil
základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa. Najvyšší súd dal sťažovateľovi v napadnutom
uznesení podrobnú odpoveď na to, prečo neboli naplnené dôvody dovolania podľa § 371
ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku, pričom súčasne vo všeobecnej rovine konkretizoval
situácie, kedy by tieto naplnené boli. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu nevykazuje
všeobecný charakter, naopak, najvyšší súd primeraným spôsobom reaguje na konkrétne
dovolacie námietky sťažovateľa. Konštatuje, že vzhľadom na absenciu dôvodov dovolania
podľa § 371 Trestného poriadku dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku.
16. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
12
svojím vlastným (m. m. I. ÚS 429/2014). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý
právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky
nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
17. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa ústavný
súd uvádza, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má v trestnom konaní
osobitné postavenie a možno ho podať len z dôvodov vymedzených v § 371 Trestného
poriadku. Dovolací súd teda v zásade nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je
založené napadnuté rozhodnutie, a v prípade sťažovateľa preskúmaval iba naplnenie ním
vymedzených dovolacích dôvodov.
18. Najvyšší súd ako dovolací súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa sa podľa
názoru ústavného súdu zákonne a preskúmateľne vyrovnal s dovolacou argumentáciou
sťažovateľa a stotožniac sa protiargumentáciou prokurátora a nižších súdov dovolanie
odmietol. Úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa vykonávania dokazovania (kladenie otázok
a ich protokolácia, čítanie svedeckých výpovedí), hodnotenia už vykonaných dôkazov
a rešpektovania práva obvineného na obhajobu (prítomnosť sťažovateľa a jeho obhajcu
na hlavnom pojednávaní, ich súhlas s čítaním výpovedí, absencia ich námietok proti
spôsobu vykonávania dôkazov) nevykazujú všeobecný charakter, naopak, sú konkrétne
a konzistentné. Na týchto záveroch najvyššieho súdu, ktoré zodpovedajú zmyslu a účelu
ustanovení Trestného poriadku ustanovujúcich dôvody dovolania, neprislúcha ústavnému
súdu pre nedostatok právomoci nič meniť, dopĺňať či inak rozvíjať.
19. Pokiaľ ide o namietaný zásah do práva na obhajobu, ústavný súd opäť len
na doplnenie uvádza, že kontradiktórne trestné konanie vytvára pre jeho strany (teda aj
obvineného, resp. obžalovaného) značný priestor pre participáciu na vykonávaní dôkazov.
Vo vzťahu k sťažnostným námietkam sťažovateľa sú v tomto smere osobitne podstatné
tie ustanovenia Trestného poriadku, ktoré umožňujú namietať spôsob vykonávania výsluchu
obžalovaného, ale aj svedka, najmä prípustnosť kladenej otázky položenej vypočúvajúcim
(§ 259 a § 263 ods. 5 Trestného poriadku). Z pohľadu ústavného súdu a obsahu
sťažnostných námietok potom neprichádza do úvahy iné, len sa stotožniť s názorom
najvyššieho súdu, že za situácie, ak na hlavnom pojednávaní sťažovateľ ako obžalovaný ani
jeho obhajca (zrejme iný ako advokát zastupujúci ho v konaní pred ústavným súdom)
nevyužili tieto zákonné možnosti riadnej a účinnej obhajoby, a túto námietku uplatnili až
v podanom odvolaní, nemožno bez ďalšieho uvažovať ani o naplnení dôvodu dovolania
spočívajúcom v porušení práva na obhajobu zásadným spôsobom, a už vôbec nie o zásahu
do práv podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. čl. 6 ods. 3 dohovoru.
20. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu ako ústavne konformné, a teda nevyžadujúce korekciu zo strany orgánu
ochrany ústavnosti. Sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu
najvyššiemu súdu bola preto odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, keďže pri jej
predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označených práv
sťažovateľa, ktorej reálnosť by mohol preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti
by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu a
vrátenie veci na ďalšie konanie, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015
14