Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 281/2015
PDF · 520.17 KB
No categories available
I. ÚS 281/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Bývanie JMK s. r. o., Jesenského 2714/69, Žiar
nad Hronom, zastúpenej advokátkou Mgr. Kristínou Grausovou, PhD., Františkánske
námestie 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 407/2013 z 26. novembra 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Bývanie JMK s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. marca 2015 doručená sťažnosť spoločnosti Bývanie JMK s. r. o., Žiar nad Hronom (ďalej
len „sťažovateľka“, v citáciách aj žalobca“), vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 407/2013 z 26. novembra 2014 (ďalej
aj „namietaný rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení žalobkyne v
súdnom spore proti žalovanému [jednému zo spoluvlastníkov
bytov a nebytových priestorov, ktorý má byť podľa názoru sťažovateľky solidárne
zaviazaným dlžníkom, pozn. (ďalej len „žalovaný“)] vedenom na Okresnom súde Bratislava
II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 Cb 177/2011. Okresný súd rozsudkom zo 17.
septembra 2013 žalobu zamietol a žalobkyni (sťažovateľke) uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský
súd namietaným rozsudkom z 26. novembra 2014, ktorým rozsudok okresného súdu
potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
3. Sťažovateľka uviedla, že „Všetky (v sťažnosti, pozn.)... opísané námietky a odkazy,
ktoré sú podrobne rozvedené v našom odvolaní zo dňa 04. 11. 2013..., jednoznačne smerujú
k tomu, že vlastníci bytov v bytovom dome sú voči svojim dodávateľom zaviazaní rukou
spoločnou a nerozdielnou. Inak povedané, na vzťahy ako bol vzťah medzi našou
spoločnosťou a vlastníkmi bytov, založený mandátnou zmluvou, sa aplikuje ustanovenie
§ 139 ods. 1 OZ cez ustanovenie § 9 ods. 2 BytZ v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 BytZ.
Vlastníci bytov dotknutého bytového domu sú potom solidárnymi dlžníkmi našej
spoločnosti. Naša žaloba tak bok podaná správne a nemohla trpieť nedostatkom pasívnej
vecnej legitimácie, ako to uzavrel prvostupňový súd a porušovateľ.
Ako sme uviedli už vyššie, odvolací súd sa žiadnou z vyššie opísaných námietok
z nášho odvolania vôbec nezaoberal. Máme tak za to... že odvolací súd bol povinný sa
s nimi osobitne v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadať.
To však neurobil a jeho rozhodnutie je preto, podľa nás, arbitrárne, svojvoľné a tým
priamo zasahuje do nášho práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„I. Základné právo obchodnej spoločnosti Bývanie JMK s.r.o. na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... č. k.: 3Cob/407/2013 198 zo dňa
26. 11. 2014 bolo porušené.
II. Rozsudok Krajského súdu... č. k.: 3Cob/407/2013 198 zo dňa 26. 11. 2014 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
III. Obchodnej spoločnosti Bývanie JMK s.r.o. sa priznáva náhrada trov konania
v sume vo výške 296,44 €...“
5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka k sťažnosti pripojila rozsudok okresného súdu
č. k. 24 Cb 177/2011 161 zo 17. septembra 2013, odvolanie zo 4. novembra 2013 proti
nemu a rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Cob 407/2013 z 26. novembra 2014.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom
krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 407/2013 a jeho rozsudkom
z 26. novembra 2014 boli porušené jej v sťažnosti označené práva (body 1 a 4).
10. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namietala porušenie svojich
v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil
prvostupňové rozhodnutie) najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi názormi
a závermi okresného súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nedostatočne
vykonaného dokazovania a najmä z nesprávneho právneho posúdenia predmetu (podstaty)
posudzovanej právnej veci (pozri tiež bod 3).
11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
12. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského
súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky
rozsudkom sp. zn. 3 Cob 407/2013 z 26. novembra 2014 sú zlučiteľné s označeným
článkom ústavy a dohovoru.
13. Ešte pred samotným posudzovaním dôvodnosti sťažovateľkinej sťažnosti
považuje ústavný súd za relevantné podrobnejšie sa zaoberať odôvodnením prvostupňového
rozsudku č. k. 24 Cb 177/2011 161 zo 17. septembra 2013, s ktorým sa „odvolací súd
v celom rozsahu“ stotožnil a „konštatujúc vecnú správnosť napadnutého rozsudku
a reflektujúc dôvody odvolania k veci dodáva, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil
vykonané dokazovanie...“ (pozri tiež bod 14). Okresný súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia podrobne opísal priebeh ním vykonaného dokazovania, zaoberal sa výkladom
a plnením jednotlivých bodov mandátnej zmluvy z 21. októbra 2009, dodatkom č. 1 k tejto
zmluve, splátkovou úhradou peňažných záväzkov (plnením vlastníkov bytu), vyjadreniami
účastníka zmluvného vzťahu:
«Uznesením zo dňa 8. 6. 2011 pod č. k. 33Rob/904/2011 50, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 15. 6. 2011, súd vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní doplnil a opravil
nesprávne, neúplné a nezrozumiteľné podanie, ktoré bolo doručené Okresnému súdu
Bratislava II dňa 26. 4. 2011, a to nasledovným spôsobom: riadne označiť žalovaných
menovite a zrozumiteľne spolu s uvedením údajov podľa § 79 ods. 1 O. s. p. (meno,
priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, príp. obchodné meno, sídlo, IČO).
V písomnom podaní zo dňa 21. 6. 2011, doručenom súdu dňa 24. 6. 2011, žalobca
uviedol, že si vyberá dvoch vlastníkov bytov a spoluvlastníkov spoločných častí a zariadení
bytového domu ako dvoch zo solidárne zaviazaných dlžníkov, a to ako žalovaného v I. rade
, nar.: , bytom .
štátny občan SR a ako žalovaného v II. rade . nar.: , bytom
, štátny občan SR.
Žalovaný v I. rade nárok uplatnený žalobou neuznal, pričom právny zástupca
žalovaného v I. rade v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 12. 9. 2011, doručenom súdu
dňa 19. 9. 2011, namietal nedostatok vecnej pasívnej legitimácie s tým. že v tomto prípade
sa totiž nejedná o spoločný solidárny záväzok všetkých vlastníkov bytov v bytovom dome
voči žalobcovi, a teda žalobca nemôže požadovať splnenie celého dlhu od jedného z nich.
Len z opatrnosti z hľadiska hmotnoprávneho právny zástupca žalovaného v I. rade uviedol,
že žalobcom uplatňovaný nárok na zaplatenie sumy 1.811,39 eura je neoprávnený
a neodôvodnený.
Z osvedčenia o dedičstve zo dňa 9. 9. 2011 pod sp. zn. 46D/291/2011, Dnot 41/2011
súd zistil, že žalovaný v II. rade zomrel dňa , t. j. ešte pre
podaním žaloby na súd, v dôsledku čoho tak v čase podania žaloby na súd, ako aj v čase
doručenia podania žalobcu zo dňa 21. 6. 2011 súdu žalovaný v II. rade už nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, čo predstavuje taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť a z toho dôvodu súd uznesením zo dňa 11. 1. 2012
pod č. k. 24Cb/177/2011 104. ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 3. 2. 2012, konanie voči
žalovanému v II. rade zastavil.
Súd vykonal vo veci dokazovanie vypočutím konateľa a prokuristu žalobcu,
splnomocnenej zástupkyne žalobcu a právneho zástupcu žalovaného, oboznámil sa
s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a po takto vykonanom dokazovaní ustálil
skutkový stav nasledovným spôsobom.
Medzi subjektom označeným ako „
v zastúpení správcom: IMMOSERVIS Bratislava, s.r.o., Sv. Vincenta 2 Bratislava. IČO:
31 337 139“ ako mandantom a žalobcom ako mandatárom bola dňa 21. 10. 2009 uzavretá
v písomnej forme mandátna zmluva č. 408JMK/2009 podľa ustanovenia § 566 a nasl.
Obchodného zákonníka, ktorá v článku IX., bod 9.5. obsahovala dohodu zmluvných strán
o tom, že práva a povinnosti zmluvných strán neupravené touto zmluvou sa spravujú najmä,
nie však výlučne príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a ktorou sa mandatár
zaviazal, že v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti zariadi za podmienok
dohodnutých v tejto zmluve za odplatu pre mandanta v jeho mene a na jeho účet činnosti
v štádiu prípravy stavby (názov stavby „Obnova bytového domu 115 BJ Bratislava“), počas
realizácie stavby a po dokončení stavby v rozsahu odborné posudky, projektová
dokumentácia (článok III., bod 3.1. predmetnej mandátnej zmluvy), povolenie stavby
(článok III., bod 3.2. predmetnej mandátnej zmluvy), zabezpečenie dodávok a prác (článok
III., bod 3.3. predmetnej mandátnej zmluvy), zabezpečenie financovania prác (článok III.,
bod 3.4. predmetnej mandátnej zmluvy), realizácia stavby (článok III., bod 3.5. predmetnej
mandátnej zmluvy) a ukončenie stavby (článok III., bod 3.6. predmetnej mandátnej zmluvy).
V článku V. predmetnej mandátnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že mandant
zaplatí mandatárovi odplatu za vykonávanie činnosti v rozsahu čl. III. tejto zmluvy sumu
vo výške 10.871,34 eura, ktorá mala byť v zmysle článku VI. zmluvy uhradená na základe
faktúr v rovnomerných splátkach vo výške 1.811,89 eura v nasledovných termínoch: prvá
splátka bude fakturovaná do 10 tich dní po podpise tejto zmluvy, druhá splátka bude
fakturovaná do 10 tich dní po zrealizovaní predmetu plnenia uvedeného v bode 3.1 tejto
zmluvy, tretia splátka bude fakturovaná do 10 tich dní po zrealizovaní predmetu plnenia
uvedeného v bode 3.2 tejto zmluvy, štvrtá splátka bude fakturovaná do 10 tich dní
po zrealizovaní predmetu plnenia uvedeného v bode 3.3 tejto zmluvy, piata splátka bude
fakturovaná do 10 tich dní po zrealizovaní predmetu plnenia uvedeného v bode 3.4 tejto
zmluvy a šiesta splátka bude fakturovaná do 10 tich dní po zrealizovaní predmetu plnenia
uvedeného v bodoch 3.5 a 3.6 tejto zmluvy.
Dňa 5. 1. 2010 bol uzavretý dodatok č. 1 k mandátnej zmluve č. 408JMK/2009,
ktorým sa zmenilo znenie článku VI. predmetnej mandátnej zmluvy tým spôsobom, že
zmluvné strany sa dohodli, že mandant zaplatí mandatárovi odplatu dohodnutú v čl. V tejto
zmluvy na základe faktúr v nasledovných termínoch: prvá splátka vo výške 1.811,89 eura
bude fakturovaná do 10 tich dní po podpise tejto zmluvy, druhá splátka vo výške 5.435,67
eura bude fakturovaná do 10 tich dní po zrealizovaní predmetu plnenia uvedeného v bode
3.1 až 3.3 tejto zmluvy a tretia splátka vo výške 3.623,78 eura bude fakturovaná do 10 tich
dni po zabezpečení financovania prác a začatí realizácie prác na stavbe dodávateľom.
Žalobca v žalobe uviedol, že žalovanému zastúpenému správcom žalobca dňa
29. 1. 2010 vystavil faktúru č. FV10008 na sumu vo výške 5.435,67 eura, t. j. na sumu
druhej splátky, splatnú dna 15. 2. 2010 a dňa 3. 2. 2010 žalobca so žalovaným zastúpeným
správcom uzavrel splátkový kalendár k faktúre č. FV10008, ktorú žalovaný zastúpený
správcom akceptoval bez akýchkoľvek námietok, či výhrad. Splatnosť prvej čiastkovej
splátky nastala dňa 15. 2. 2010 (bod 3.1. mandátnej zmluvy bol splnený dňa 22. 12. 2009),
splatnosť druhej čiastkovej splátky nastala dňa 22. 2. 2010 (tohto dňa bol splnený bod 3.2
mandátnej zmluvy) a splatnosť tretej čiastkovej splátky nastala najneskôr dňa 29. 3. 2010
(skutočnosti odôvodňujúce splnenie bodu 3.3 mandátnej zmluvy sú podľa vyjadrenia
žalobcu v žalobe obsiahlo opísané v odpovedi na výzvu na vrátenie bezdôvodného
obohatenia zo dňa 23. 7. 2010, konkrétne v časti „K bodu č. 5“, „K bodu č. 6“, „K bodu
č. 7 a „K bodu č. 8“). Dňa 12. 3. 2010 žalovaný zastúpený správcom poukázal v prospech
bankového účtu žalobcu sumu vo výške 3.623,78 eura, t. j. 2/3 sumy fakturovanej na
základe faktúry č. FV10008 a doposiaľ zostala neuhradená suma vo výške 1.811.89 eura, a
to i napriek tomu, že jej splatnosť nastala najneskôr dňa 29. 3. 2010. Žalobca v žalobe ďalej
uviedol, že dňa 30. 4. 2010 prevzal výpoveď mandátnej zmluvy, čím sa činnosť žalobcu
pre žalovaného zastúpeného správcom skončila. K žalobe žalobca pripojil výpis z listu
vlastníctva č. , mandátnu zmluvu č. 408JMK/2009 zo dňa 21. 10. 2009, dodatok č.
I k mandátnej zmluve č. 408JMK/2009 zo dňa 5. 1. 2010, faktúru č. FV10008, splátkový
kalendár úhrady faktúry č. FV10008 zo dňa 3. 2. 2010, výpoveď mandátnej zmluvy
č. 408JMK/2009 zo dňa 29. 4. 2010 a odpoveď žalobcu na výzvu na vrátenie bezdôvodného
obohatenia zo dňa 23. 7. 2010.
Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 12. 9. 2011
okrem uplatnenia námietky nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v danom konaní tiež
uviedol, že žalobca v žalobe odvodzuje svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy
od splatnosti svojej odplaty v zmysle mandátnej zmluvy a v zmysle ustanovení splátkového
kalendára. Nárok na uvedenú odplatu však žalobcovi nevznikol jednak preto, že žalobca
nesplnil riadne všetky náležitosti podľa bodov 3.1 až 3.3 mandátnej zmluvy, a teda nemohla
nastať splatnosť požadovanej odplaty vo výške 5.435,67 eura, ale predovšetkým preto, že
správca IMMOSERVIS Bratislava, s.r.o. vypovedal mandátnu zmluvu so žalobcom ku dňu
30. 4. 2010, a teda bolo potrebné určiť aký rozsah činností žalobca skutočne realizoval
vo vzťahu k celému objemu činností predpokladaných mandátnou zmluvou, a teda aká
pomerná odmena z celkovej dohodnutej odmeny mu patrí. Podľa názoru žalovaného
žalobca nevykonal taký objem činností vo vzťahu k celku, ktorý by odôvodňoval zaplatenie
odplaty vyššej ako bola ? celkovej dohodnutej odplaty.
Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 29. 1. 2012, doručenom súdu dňa 3. 2. 2010.
k námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného uviedol, že má za to, že
žalovaný ako jeden z vlastníkov bytov v bytovom dome súp. č. zapísanom na liste
vlastníctva č. vedenom Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, katastrálne
územie , obec je v súlade s právnymi normami
obsiahnutými v zákone č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov zaviazaný z právnych úkonov týkajúcich sa domu podľa ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a to ako
jeden z viacerých solidárnych dlžníkov.
Konateľ žalobcu na pojednávaní konanom dňa 17. 9. 2013
uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomnej žaloby, ktorou sa žalobca domáha
zaplatenia istiny s príslušenstvom s tým, že pre vlastníkov bytov žalobca vykonával
inžiniersku činnosť na zateplenie a celú obnovu bytového domu. Prvé rokovania začali
v roku 2009 a vyústili do uzavretia mandátnej zmluvy, podľa ktorej malo byť žalobcovi
uhradených šesť splátok za ucelené činnosti definované v zmluve. Prvé tri splátky uhradené
boli, nebola uhradená štvrtá splátka, ktorá je predmetom daného sporu, a to za spracovanie
súťažných podkladov a zorganizovanie verejných obchodných súťaží podľa Obchodného
zákonníka, ktoré boli organizované za prítomnosti vlastníkov, ktorí vyberali víťazné
podklady. Žalobcom boli organizované tri súťaže, a to na zateplenie, na zdravotnú techniku
a na dodávku okien, do ktorých sa prihlásilo 22 firiem, z ktorých 14 aj predložilo svoje
návrhy. Bola realizovaná ešte štvrtá súťaž na dodávku výťahov, ktorú však nerealizoval
žalobca, ale realizoval ju správca, resp. si vlastníci len určili dodávateľa. Rovnako nebola
uhradená ani piata splátka, ktorú však žalobca ani nenárokuje, nakoľko táto etapa nebola
dokončená. Bola dokončená len asi z troch štvrtín, a nie je predmetom daného sporu.
Súťaže boli ukončené vo februári 2010 a po ich ukončení ešte žalobca zrealizoval
dodatočné rokovania s tromi víťaznými firmami, ktorých predmetom bol rozsah a cena
dodávok a s výsledkami týchto rokovaní žalobca dňa 29. 3. 2010 vystúpil na schôdzi
vlastníkov, ktorým boli zo strany žalobcu predložené tri verzie rozsahu dodávok a šesť verzií
financovania, avšak nepodarilo sa dospieť k výsledku, keďže „za“ bolo 72 vlastníkov
a „proti“ bolo 21 vlastníkov, pričom bolo potrebných 77 hlasov. Tieto rokovania ohľadom
rozsahu a financovania však už patrili pod piatu splátku, ktorá nie je predmetom daného
sporu, ale uskutočnenie týchto činností preukazuje, že boli splnené podmienky pre úhradu
štvrtej splátky, ktorá je predmetom daného sporu. Asi mesiac po konaní tejto schôdze
vlastníkov bola predmetná mandátna zmluva zo strany vlastníkov vypovedaná, pričom
zo strany vlastníkov pána a pána bola činnosť žalobcu
spochybňovaná.
Prokurista žalobcu na pojednávaní konanom dňa 17. 9. 2013
uviedol, že pán t. j. žalovaný spochybnil odbornosť žalobcu, avšak prokuristu
žalobcu poukázal na to, že aj v médiách boli zverejnené pozitívne referencie na spoločnosť
žalobcu a žalobca mal záujem predmetnú vec dotiahnuť až do konca. Z toho dôvodu
vyvolali rokovania so správcom, ktorému ponúkli riešenie, že ak im bude zaplatená štvrtá
splátka, dokončia celú činnosť v zmysle zmluvy, a to bezplatne s tým, že si nebudú nárokovať
ďalšie dohodnuté splátky, ale podľa informácií žalobcu o tom vlastníci bytov ani neboli na
schôdzi informovaní.
Splnomocnená zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 17. 9. 2013
uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomnej žaloby s tým, že podľa názoru žalobcu
boli vykonané asi 4/6 dohodnutej činnosti a tomu by mala zodpovedať aj uhradená odplata,
avšak boli uhradené zo šiestich splátok len tri a štvrtá je predmetom sporu. Pokiaľ ide
o pasívnu legitimáciu žalovaného, splnomocnená zástupkyňa žalovaného uviedla, že
žalovaný je jedným z vlastníkov v bytovom dome, ktorého sa predmetné činnosti týkali,
pričom podľa názoru žalobcu zo zákona o vlastníctve bytov v spojení s Občianskym
zákonníkom, resp. Obchodným zákonníkom vyplýva solidárna zodpovednosť vlastníkov
bytov a žalobcom bol žalovaný ako jeden z vlastníkov vybraný na to, aby uhradil predmetnú
sumu. Z uvedených dôvodov splnomocnená zástupkyňa žalobcu navrhla, aby súd žalobe
v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania pozostávajúcich
zo súdneho poplatku. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 17. 9.
2013 uviedol, že navrhuje žalobu v plnom rozsahu zamietnuť, a to z dôvodu, že 50 %
dohodnutej odmeny bolo uhradené, čo podľa názoru žalovaného zodpovedá rozsahu
vykonaných prác a dokonca podľa názoru žalovaného nebolo vykonaných ani celých 50 % z
dohodnutého rozsahu prác. K tvrdeniam žalobcu o šiestich splátkach právny zástupca
žalovaného poukázal na skutočnosť, že dňa 5. 1. 2010 bol uzavretý dodatok k mandátnej
zmluve, ktorým bol zmenený článok VI.. bod 6.1 tým spôsobom, že boli dohodnuté len tri
splátky. Tento dodatok uzatváral správca bez súhlasu vlastníkov, pričom k jeho uzavretiu
právny zástupca žalovaného navrhol vypočuť správcu, resp. jeho zástupcu ako svedka.
Súčasne právny zástupca žalovaného uviedol, že prostredníctvom výzvy súdu žalovaný
navrhuje pristúpenie do konania ako vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného s tým, že je jedným z vlastníkov, v súčasnosti je zástupcom
vlastníkov a má záujem na výsledku daného sporu. Súčasne právny zástupca žalovaného
navrhol aj vykonanie znaleckého dokazovania znalcom z odboru „Stavebníctvo“ na
posúdenie rozsahu vykonaných prác.
listom zo dňa 1. 10. 2013, podaným na súd dňa 2. 10. 2013.
na výzvu súdu oznámil, že nevstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane
žalovaného.»
Po odcitovaní na vec sa vzťahujúcej zákonnej úpravy okresný súd uviedol:
«V prípade zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov ide
o lex specialis, ktorý presne upravuje špecifickú oblasť spojenú s vlastníctvom bytov
a nebytových priestorov v bytovom dome, ako aj vzájomné vzťahy vlastníkov bytov
a nebytových priestorov navzájom a vo vzťahu k správcovi. V prípade vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v bytovom dome nejde podľa názoru súdu o klasický typ solidárnej
zodpovednosti umožňujúci veriteľovi úspešne uplatňovať svoje nároky voči ľubovoľnému
jednému solidárnemu dlžníkovi, ale zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
ustanoveniami § 8b ods. 1 a § 9 ods. 2 jednoznačne určuje okruh účastníkov, t. j. všetci
vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome ako účastníci konania zastúpení
pred súdom správcom, pričom zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov dokonca
v ustanovení § 8b ods. 4 upravuje prípady vylúčenia zodpovednosti vlastníka bytu alebo
nebytového priestoru v dome za úhradu záväzkov voči dodávateľom služieb a tovaru
obstarávaných správcom v rámci zmluvy o výkone správy. Tento právny názor zodpovedá aj
faktickému stavu, keďže vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome rozhodujú
síce o právnych úkonoch týkajúcich sa bytového domu spoločne formou hlasovania, avšak
ich faktickú realizáciu už ďalej zabezpečuje správca bytovému domu, v dôsledku čoho
jednotliví vlastníci nedisponujú informáciami a dokladmi potrebnými k účelnému bráneniu
práv a oprávnených záujmov v podstate všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v bytovom dome, nehovoriac o tom, že dotknutý vlastník „vybraný“ veriteľom na plnenie
záväzku by sa v prípade neúspechu v konaní mohol domôcť plnenia ostaných vlastníkov,
prípadne správcu voči svojej osobe len ďalšou žalobou, čo nebolo účelom právnej úpravy
obsiahnutej v zákone č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na znenie citovaných
zákonných ustanovení dospel súd k záveru, že v prípade žalovaného ako jedného
z vlastníkov bytov nie je daná pasívna legitimácia v danom konaní a z toho dôvodu súd
za účelom hospodárnosti konania nevykonával vo veci ďalšie navrhované dôkazy a žalobu
v celom rozsahu zamietol.»
14. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu (v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím, pozn.) ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje
rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, primerane
(aj keď stroho) odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní
zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Krajský
súd najskôr oboznámil výsledky konania okresného súdu v predmetnej veci, podstatu
odvolacích námietok sťažovateľky a stanovisko žalovaného:
„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a uložil žalobcovi
povinnosť zaplatiť náhradu trov konania žalovaného. V odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol, že v konaní nebola preukázaná pasívna legitimácia žalovaného. Uviedol, že zákon
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je svojím charakterom
lex specialis, ktorý presne upravuje špecifickú oblasť spojenú s vlastníctvom bytov
a nebytových priestorov v bytovom dome, ako aj vzájomné vzťahy vlastníkov bytov
a nebytových priestorov navzájom a vo vzťahu k správcovi. Podľa názoru súdu prvého
stupňa v prípade vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome nejde o klasický
typ solidárnej zodpovednosti umožňujúci veriteľovi úspešne uplatňovať svoje nároky voči
ľubovoľnému jednému solidárnemu dlžníkovi, pričom poukázal na ustanovenia § 8b ods. 1 a
§ 9 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len byt. zák.), v ktorých
je jednoznačne upravený okruh účastníkov, t. j. všetci vlastníci bytov a nebytových
priestorov v bytovom dome ako účastníci konania zastúpení pred súdom správcom, pričom
zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov dokonca v ustanovení § 8b ods. 4
upravuje prípady vylúčenia zodpovednosti vlastníka bytu alebo nebytového priestoru
v dome za úhradu záväzkov voči dodávateľom služieb a tovaru obstarávaných správcom
v rámci zmluvy o výkone správy. Súd prvého stupňa uviedol, že vlastníci bytov a nebytových
priestorov v bytovom dome rozhodujú síce o právnych úkonoch týkajúcich sa bytového
domu spoločne formou hlasovania, avšak ich faktickú realizáciu už ďalej zabezpečuje
správca bytovému domu, v dôsledku čoho jednotliví vlastníci nedisponujú informáciami
a dokladmi potrebnými k účelnému bráneniu práv a oprávnených záujmov v podstate
všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Súd prvého stupňa tiež
spomenul, že dotknutý vlastník „vybraný“ veriteľom na plnenie záväzku by sa v prípade
neúspechu v konaní mohol domôcť plnenia ostaných vlastníkov, prípadne správcu voči
svojej osobe len ďalšou žalobou, čo nebolo účelom právnej úpravy obsiahnutej
v spomínanom zákone č. 182/1993 Z. z.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca rozsiahle odvolanie, v ktorom
odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že žalobe
vyhovie, alebo rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. V prípade neúspechu žalobcu v odvolacom konaní žiadal pripustiť možnosť
dovolania vzhľadom na otázku zásadného právneho významu ohľadom solidárnej
zodpovednosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov vzniknutých pri správe bytového
domu. V odvolaní poukázal na ustanovenia § 7b ods. 5 a § 8b ods. 4 Byt. zák. a k týmto
ustanoveniam viažuce sa odborné komentáre, ktoré podľa názoru žalobcu svedčia solidarite
vlastníkov v záväzkových a právnych vzťahoch. Uviedol, že nepovažuje za správny právny
názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého správca preberá v niektorých prípadoch plnú
zodpovednosť za vlastníkov bytov. Uviedol, že správca domu vykonáva správu domu v mene
a na účet vlastníkov ako príkazník a priamy zástupca a zodpovedá za záväzky vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome, vzniknuté pri výkone správy až do výšky splatených
úhrad za plnenia alebo výšky zostatku fondu prevádzky, údržby a opráv v príslušnom dome.
Zodpovednosť za úhradu záväzkov voči dodávateľom služieb a tovaru, ktoré obstaráva
správca v rámci zmluvy o výkone správy, nesie vlastník bytu alebo nebytového priestoru
v dome iba ak nie sú kryté úhradami za plnenia alebo úhradami preddavkov do fondu
prevádzky, údržby a opráv správcovi. Uviedol, že z uvedeného nevyplýva delená
zodpovednosť medzi správcom a vlastníkmi bytov, ale to, že vlastníci bytov sú zodpovední
za splnenie svojich povinností z právnych úkonov vykonávaných pri správe bytového domu
vždy a voči tretím osobám sa tejto zodpovednosti nemôžu zbaviť, nakoľko majú záujem
na správe vlastného majetku a o porušovaní povinností správcu pri výkone
ich podnikateľskej činnosti. K argumentu súdu prvého stupňa ohľadom ďalších konaní
spôsobených neúspechom žalovaného v konaní žalobca uviedol, že vnútorné vzťahy medzi
vlastníkmi bytov nemôže byť dôvodom pre odmietnutie aplikácie ustanovenia § 139 ods. 1
O. z., nakoľko uplatnenie regresného nároku žalovaného voči ostatným vlastníkom nesmie
byť dôvodom pre zásah do práva žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy od jedného
zo solidárnych dlžníkov. K nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného odvolateľ poukázal,
že v prípade, ak súd prvého stupňa zistil delený záväzok, mal nárok žalobcu priznať v časti,
akou je žalovaný z tohto záväzku zaviazaný a v zbytku zamietnuť. Uviedol, že v predmetnom
bytovom dome je 116 bytov a minimálne toľko vlastníkov a v prípade, že by žalobca označil
ako žalovaného každého z nich, bolo by konanie o nevysokej pohľadávke žalobcu
neprimerane dlhé vzhľadom na možný prechod a prevod jednotlivých vlastníckych práv.
Odvolateľ preto s poukazom na uvedené skutočnosti vyslovil názor, že súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil vzhľadom na použitie nesprávneho ustanovenia právneho
predpisu teda ustanovenia § 139 ods. 1 O. z.
K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý odvolaciemu súdu navrhol
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že sa plne
stotožňuje s argumentáciou súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že z právnych úkonov
týkajúcich sa domu, jeho spoločných častí a zariadení, príslušenstva a pozemku sú viazaní
všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome. Taktiež vo vyjadrení vyslovil súhlas
s právnym názorom súdu prvého stupňa, že do výšky splatených úhrad za plnenia alebo
do výšky zostatku fondu prevádzky, údržby a opráv je zodpovedný správca, a tým je
zodpovednosť vlastníkov priamo vylúčená.“
Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto:
„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p.
bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
je vecne správny.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd konštatujúc vecnú správnosť napadnutého rozsudku a reflektujúc
dôvody odvolania k veci dodáva, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil vykonané
dokazovanie, ktoré netreba dopĺňať o ďalšie dôkazy smerujúce k preukázaniu nároku
žalobcu. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa konštatuje, že žalobca
nepreukázal pasívnu legitimáciu žalovaného, ktorého nemožno vyňať ako solidárneho
dlžníka z pomedzi ostatných spoludlžníkov, nakoľko v danom prípade nejde o uplatnenie si
nároku vyplývajúceho zo solidárneho záväzku vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ako
správne súd prvého stupňa uviedol.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1
O. s. p. ako správny potvrdil.“
15. K odôvodneniu namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd poznamenáva,
že závery odvolacieho rozhodnutia vzhľadom na obsah podaného odvolania nie sú celkom
dostatočné (sú strohé), avšak, rešpektujúc zákonnú úpravu § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ako aj skutočnosť, že krajským
súdom v celosti prevzaté právne závery okresného súdu nie sú arbitrárne ani zjavne
neodôvodnené, tento nedostatok (v odôvodnení krajského súdu) nebol spôsobilý privodiť
iný právny stav. Z tohto dôvodu podľa názoru ústavného súdu skutkové a právne závery
odvolacieho súdu nie je možné posudzovať ako zjavne neodôvodnené a svojvoľné
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov (Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník v znení neskorších predpisov, zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov), ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu.
16. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom (právnymi závermi) krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd (v
spojení s rozsudkom okresného súdu) sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý
dal v zásade odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska
preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia.
17. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd posudzovanú
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
18. Po odmietnutí sťažovateľkinej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod
zaoberať sa jej ostatnými návrhmi uvedenými v bode 4.
19. Nad rámec už uvedeného ústavný súd v závere ešte poznamenáva, že si je
vedomý zložitosťou problematiky vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom
dome (zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov), o čom svedčí aj jeho väčšinové
rozhodnutie sp. zn. PL. ÚS 110/2011 a disentujúce názory sudcov k tomuto rozhodnutiu.
Avšak ani problematický názor či názor, o ktorého jednoznačnosti je možné minimálne
pochybovať, sám osebe nie je spôsobilý na jeho ústavnoprávne odmietnutie, ak je nie
celkom nelogický a je primerane odôvodnený.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015