Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 281/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Bývanie JMK s. r. o., Jesenského 2714/69, Žiar

nad Hronom, zastúpenej advokátkou Mgr. Kristínou Grausovou, PhD., Františkánske

námestie 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 26. novembra 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Bývanie JMK s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. marca 2015 doručená sťažnosť spoločnosti Bývanie JMK s. r. o., Žiar nad Hronom (ďalej

len „sťažovateľka“, v citáciách aj žalobca“), vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. novembra 2014 (ďalej

aj „namietaný rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení žalobkyne v

súdnom spore proti žalovanému [jednému zo spoluvlastníkov

bytov a nebytových priestorov, ktorý má byť podľa názoru sťažovateľky solidárne

zaviazaným dlžníkom, pozn. (ďalej len „žalovaný“)] vedenom na Okresnom súde Bratislava

II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom zo 17.

septembra 2013 žalobu zamietol a žalobkyni (sťažovateľke) uložil povinnosť zaplatiť

žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský

súd namietaným rozsudkom z 26. novembra 2014, ktorým rozsudok okresného súdu

potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

3. Sťažovateľka uviedla, že „Všetky (v sťažnosti, pozn.)... opísané námietky a odkazy,

ktoré sú podrobne rozvedené v našom odvolaní zo dňa 04. 11. 2013..., jednoznačne smerujú

k tomu, že vlastníci bytov v bytovom dome sú voči svojim dodávateľom zaviazaní rukou

spoločnou a nerozdielnou. Inak povedané, na vzťahy ako bol vzťah medzi našou

spoločnosťou a vlastníkmi bytov, založený mandátnou zmluvou, sa aplikuje ustanovenie

cez ustanovenie BytZ v spojení s ustanovením BytZ.

Vlastníci bytov dotknutého bytového domu sú potom solidárnymi dlžníkmi našej

spoločnosti. Naša žaloba tak bok podaná správne a nemohla trpieť nedostatkom pasívnej

vecnej legitimácie, ako to uzavrel prvostupňový súd a porušovateľ.

Ako sme uviedli už vyššie, odvolací súd sa žiadnou z vyššie opísaných námietok

z nášho odvolania vôbec nezaoberal. Máme tak za to... že odvolací súd bol povinný sa

s nimi osobitne v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadať.

To však neurobil a jeho rozhodnutie je preto, podľa nás, arbitrárne, svojvoľné a tým

priamo zasahuje do nášho práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„I. Základné právo obchodnej spoločnosti Bývanie JMK s.r.o. na súdnu a inú právnu

ochranu podľa ... a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... č. k.: zo dňa

26. 11. 2014 bolo porušené.

II. Rozsudok Krajského súdu... č. k.: zo dňa 26. 11. 2014 sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III. Obchodnej spoločnosti Bývanie JMK s.r.o. sa priznáva náhrada trov konania

v sume vo výške 296,44 €...“

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka k sťažnosti pripojila rozsudok okresného súdu

č. k. 161 zo 17. septembra 2013, odvolanie zo 4. novembra 2013 proti

nemu a rozsudok krajského súdu sp. zn. z 26. novembra 2014.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom

krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. novembra 2014 boli porušené jej v sťažnosti označené práva (body 1 a 4).

10. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namietala porušenie svojich

v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie) najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi názormi

a závermi okresného súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nedostatočne

vykonaného dokazovania a najmä z nesprávneho právneho posúdenia predmetu (podstaty)

posudzovanej právnej veci (pozri tiež bod 3).

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , resp. práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím krajského

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky

rozsudkom sp. zn. z 26. novembra 2014 sú zlučiteľné s označeným

článkom a dohovoru.

13. Ešte pred samotným posudzovaním dôvodnosti sťažovateľkinej sťažnosti

považuje ústavný súd za relevantné podrobnejšie sa zaoberať odôvodnením prvostupňového

rozsudku č. k. 161 zo 17. septembra 2013, s ktorým sa „odvolací súd

v celom rozsahu“ stotožnil a „konštatujúc vecnú správnosť napadnutého rozsudku

a reflektujúc dôvody odvolania k veci dodáva, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil

vykonané dokazovanie...“ (pozri tiež bod 14). Okresný súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia podrobne opísal priebeh ním vykonaného dokazovania, zaoberal sa výkladom

a plnením jednotlivých bodov mandátnej zmluvy z 21. októbra 2009, dodatkom č. 1 k tejto

zmluve, splátkovou úhradou peňažných záväzkov (plnením vlastníkov bytu), vyjadreniami

účastníka zmluvného vzťahu:

«Uznesením zo dňa 8. 6. 2011 pod č. k. , ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 15. 6. 2011, súd vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní doplnil a opravil

nesprávne, neúplné a nezrozumiteľné podanie, ktoré bolo doručené Okresnému súdu

Bratislava II dňa 26. 4. 2011, a to nasledovným spôsobom: riadne označiť žalovaných

menovite a zrozumiteľne spolu s uvedením údajov podľa (meno,

priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, príp. obchodné meno, sídlo, IČO).

V písomnom podaní zo dňa 21. 6. 2011, doručenom súdu dňa 24. 6. 2011, žalobca

uviedol, že si vyberá dvoch vlastníkov bytov a spoluvlastníkov spoločných častí a zariadení

bytového domu ako dvoch zo solidárne zaviazaných dlžníkov, a to ako žalovaného v I. rade

, nar.: , bytom .

štátny občan SR a ako žalovaného v II. rade . nar.: , bytom

, štátny občan SR.

Žalovaný v I. rade nárok uplatnený žalobou neuznal, pričom právny zástupca

žalovaného v I. rade v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 12. 9. 2011, doručenom súdu

dňa 19. 9. 2011, namietal nedostatok vecnej pasívnej legitimácie s tým. že v tomto prípade

sa totiž nejedná o spoločný solidárny záväzok všetkých vlastníkov bytov v bytovom dome

voči žalobcovi, a teda žalobca nemôže požadovať splnenie celého dlhu od jedného z nich.

Len z opatrnosti z hľadiska hmotnoprávneho právny zástupca žalovaného v I. rade uviedol,

že žalobcom uplatňovaný nárok na zaplatenie sumy 1.811,39 eura je neoprávnený

a neodôvodnený.

Z osvedčenia o dedičstve zo dňa 9. 9. 2011 pod sp. zn. ,

súd zistil, že žalovaný v II. rade zomrel dňa , t. j. ešte pre

podaním žaloby na súd, v dôsledku čoho tak v čase podania žaloby na súd, ako aj v čase

doručenia podania žalobcu zo dňa 21. 6. 2011 súdu žalovaný v II. rade už nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, čo predstavuje taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť a z toho dôvodu súd uznesením zo dňa 11. 1. 2012

pod č. k. . ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 3. 2. 2012, konanie voči

žalovanému v II. rade zastavil.

Súd vykonal vo veci dokazovanie vypočutím konateľa a prokuristu žalobcu,

splnomocnenej zástupkyne žalobcu a právneho zástupcu žalovaného, oboznámil sa

s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a po takto vykonanom dokazovaní ustálil

skutkový stav nasledovným spôsobom.

Medzi subjektom označeným ako „

v zastúpení správcom: IMMOSERVIS Bratislava, s.r.o., Sv. Vincenta 2 Bratislava. IČO:

31 337 139“ ako mandantom a žalobcom ako mandatárom bola dňa 21. 10. 2009 uzavretá

v písomnej forme mandátna zmluva č. podľa ustanovenia § 566 a nasl.

, ktorá v článku IX., bod 9.5. obsahovala dohodu zmluvných strán

o tom, že práva a povinnosti zmluvných strán neupravené touto zmluvou sa spravujú najmä,

nie však výlučne príslušnými ustanoveniami a ktorou sa mandatár

zaviazal, že v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti zariadi za podmienok

dohodnutých v tejto zmluve za odplatu pre mandanta v jeho mene a na jeho účet činnosti

v štádiu prípravy stavby (názov stavby „Obnova bytového domu 115 BJ Bratislava“), počas

realizácie stavby a po dokončení stavby v rozsahu odborné posudky, projektová

dokumentácia (článok III., bod 3.1. predmetnej mandátnej zmluvy), povolenie stavby

(článok III., bod 3.2. predmetnej mandátnej zmluvy), zabezpečenie dodávok a prác (článok

III., bod 3.3. predmetnej mandátnej zmluvy), zabezpečenie financovania prác (článok III.,

bod 3.4. predmetnej mandátnej zmluvy), realizácia stavby (článok III., bod 3.5. predmetnej

mandátnej zmluvy) a ukončenie stavby (článok III., bod 3.6. predmetnej mandátnej zmluvy).

V článku V. predmetnej mandátnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že mandant

zaplatí mandatárovi odplatu za vykonávanie činnosti v rozsahu čl. III. tejto zmluvy sumu

vo výške 10.871,34 eura, ktorá mala byť v zmysle článku VI. zmluvy uhradená na základe

faktúr v rovnomerných splátkach vo výške 1.811,89 eura v nasledovných termínoch: prvá

splátka bude fakturovaná do 10 tich dní po podpise tejto zmluvy, druhá splátka bude

fakturovaná do 10 tich dní po zrealizovaní predmetu plnenia uvedeného v bode 3.1 tejto

zmluvy, tretia splátka bude fakturovaná do 10 tich dní po zrealizovaní predmetu plnenia

uvedeného v bode 3.2 tejto zmluvy, štvrtá splátka bude fakturovaná do 10 tich dní

po zrealizovaní predmetu plnenia uvedeného v bode 3.3 tejto zmluvy, piata splátka bude

fakturovaná do 10 tich dní po zrealizovaní predmetu plnenia uvedeného v bode 3.4 tejto

zmluvy a šiesta splátka bude fakturovaná do 10 tich dní po zrealizovaní predmetu plnenia

uvedeného v bodoch 3.5 a 3.6 tejto zmluvy.

Dňa 5. 1. 2010 bol uzavretý dodatok č. 1 k mandátnej zmluve č. ,

ktorým sa zmenilo znenie článku VI. predmetnej mandátnej zmluvy tým spôsobom, že

zmluvné strany sa dohodli, že mandant zaplatí mandatárovi odplatu dohodnutú v čl. V tejto

zmluvy na základe faktúr v nasledovných termínoch: prvá splátka vo výške 1.811,89 eura

bude fakturovaná do 10 tich dní po podpise tejto zmluvy, druhá splátka vo výške 5.435,67

eura bude fakturovaná do 10 tich dní po zrealizovaní predmetu plnenia uvedeného v bode

3.1 až 3.3 tejto zmluvy a tretia splátka vo výške 3.623,78 eura bude fakturovaná do 10 tich

dni po zabezpečení financovania prác a začatí realizácie prác na stavbe dodávateľom.

Žalobca v žalobe uviedol, že žalovanému zastúpenému správcom žalobca dňa

29. 1. 2010 vystavil faktúru č. FV10008 na sumu vo výške 5.435,67 eura, t. j. na sumu

druhej splátky, splatnú dna 15. 2. 2010 a dňa 3. 2. 2010 žalobca so žalovaným zastúpeným

správcom uzavrel splátkový kalendár k faktúre č. FV10008, ktorú žalovaný zastúpený

správcom akceptoval bez akýchkoľvek námietok, či výhrad. Splatnosť prvej čiastkovej

splátky nastala dňa 15. 2. 2010 (bod 3.1. mandátnej zmluvy bol splnený dňa 22. 12. 2009),

splatnosť druhej čiastkovej splátky nastala dňa 22. 2. 2010 (tohto dňa bol splnený bod 3.2

mandátnej zmluvy) a splatnosť tretej čiastkovej splátky nastala najneskôr dňa 29. 3. 2010

(skutočnosti odôvodňujúce splnenie bodu 3.3 mandátnej zmluvy sú podľa vyjadrenia

žalobcu v žalobe obsiahlo opísané v odpovedi na výzvu na vrátenie bezdôvodného

obohatenia zo dňa 23. 7. 2010, konkrétne v časti „K bodu č. 5“, „K bodu č. 6“, „K bodu

č. 7 a „K bodu č. 8“). Dňa 12. 3. 2010 žalovaný zastúpený správcom poukázal v prospech

bankového účtu žalobcu sumu vo výške 3.623,78 eura, t. j. 2/3 sumy fakturovanej na

základe faktúry č. FV10008 a doposiaľ zostala neuhradená suma vo výške 1.811.89 eura, a

to i napriek tomu, že jej splatnosť nastala najneskôr dňa 29. 3. 2010. Žalobca v žalobe ďalej

uviedol, že dňa 30. 4. 2010 prevzal výpoveď mandátnej zmluvy, čím sa činnosť žalobcu

pre žalovaného zastúpeného správcom skončila. K žalobe žalobca pripojil výpis z listu

vlastníctva č. , mandátnu zmluvu č. zo dňa 21. 10. 2009, dodatok č.

I k mandátnej zmluve č. zo dňa 5. 1. 2010, faktúru č. FV10008, splátkový

kalendár úhrady faktúry č. FV10008 zo dňa 3. 2. 2010, výpoveď mandátnej zmluvy

č. zo dňa 29. 4. 2010 a odpoveď žalobcu na výzvu na vrátenie bezdôvodného

obohatenia zo dňa 23. 7. 2010.

Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 12. 9. 2011

okrem uplatnenia námietky nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v danom konaní tiež

uviedol, že žalobca v žalobe odvodzuje svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy

od splatnosti svojej odplaty v zmysle mandátnej zmluvy a v zmysle ustanovení splátkového

kalendára. Nárok na uvedenú odplatu však žalobcovi nevznikol jednak preto, že žalobca

nesplnil riadne všetky náležitosti podľa bodov 3.1 až 3.3 mandátnej zmluvy, a teda nemohla

nastať splatnosť požadovanej odplaty vo výške 5.435,67 eura, ale predovšetkým preto, že

správca IMMOSERVIS Bratislava, s.r.o. vypovedal mandátnu zmluvu so žalobcom ku dňu

30. 4. 2010, a teda bolo potrebné určiť aký rozsah činností žalobca skutočne realizoval

vo vzťahu k celému objemu činností predpokladaných mandátnou zmluvou, a teda aká

pomerná odmena z celkovej dohodnutej odmeny mu patrí. Podľa názoru žalovaného

žalobca nevykonal taký objem činností vo vzťahu k celku, ktorý by odôvodňoval zaplatenie

odplaty vyššej ako bola ? celkovej dohodnutej odplaty.

Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 29. 1. 2012, doručenom súdu dňa 3. 2. 2010.

k námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného uviedol, že má za to, že

žalovaný ako jeden z vlastníkov bytov v bytovom dome súp. č. zapísanom na liste

vlastníctva č. vedenom Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, katastrálne

územie , obec je v súlade s právnymi normami

obsiahnutými v o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení

neskorších predpisov zaviazaný z právnych úkonov týkajúcich sa domu podľa ustanovenia

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a to ako

jeden z viacerých solidárnych dlžníkov.

Konateľ žalobcu na pojednávaní konanom dňa 17. 9. 2013

uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomnej žaloby, ktorou sa žalobca domáha

zaplatenia istiny s príslušenstvom s tým, že pre vlastníkov bytov žalobca vykonával

inžiniersku činnosť na zateplenie a celú obnovu bytového domu. Prvé rokovania začali

v roku 2009 a vyústili do uzavretia mandátnej zmluvy, podľa ktorej malo byť žalobcovi

uhradených šesť splátok za ucelené činnosti definované v zmluve. Prvé tri splátky uhradené

boli, nebola uhradená štvrtá splátka, ktorá je predmetom daného sporu, a to za spracovanie

súťažných podkladov a zorganizovanie verejných obchodných súťaží podľa Obchodného

zákonníka, ktoré boli organizované za prítomnosti vlastníkov, ktorí vyberali víťazné

podklady. Žalobcom boli organizované tri súťaže, a to na zateplenie, na zdravotnú techniku

a na dodávku okien, do ktorých sa prihlásilo 22 firiem, z ktorých 14 aj predložilo svoje

návrhy. Bola realizovaná ešte štvrtá súťaž na dodávku výťahov, ktorú však nerealizoval

žalobca, ale realizoval ju správca, resp. si vlastníci len určili dodávateľa. Rovnako nebola

uhradená ani piata splátka, ktorú však žalobca ani nenárokuje, nakoľko táto etapa nebola

dokončená. Bola dokončená len asi z troch štvrtín, a nie je predmetom daného sporu.

Súťaže boli ukončené vo februári 2010 a po ich ukončení ešte žalobca zrealizoval

dodatočné rokovania s tromi víťaznými firmami, ktorých predmetom bol rozsah a cena

dodávok a s výsledkami týchto rokovaní žalobca dňa 29. 3. 2010 vystúpil na schôdzi

vlastníkov, ktorým boli zo strany žalobcu predložené tri verzie rozsahu dodávok a šesť verzií

financovania, avšak nepodarilo sa dospieť k výsledku, keďže „za“ bolo 72 vlastníkov

a „proti“ bolo 21 vlastníkov, pričom bolo potrebných 77 hlasov. Tieto rokovania ohľadom

rozsahu a financovania však už patrili pod piatu splátku, ktorá nie je predmetom daného

sporu, ale uskutočnenie týchto činností preukazuje, že boli splnené podmienky pre úhradu

štvrtej splátky, ktorá je predmetom daného sporu. Asi mesiac po konaní tejto schôdze

vlastníkov bola predmetná mandátna zmluva zo strany vlastníkov vypovedaná, pričom

zo strany vlastníkov pána a pána bola činnosť žalobcu

spochybňovaná.

Prokurista žalobcu na pojednávaní konanom dňa 17. 9. 2013

uviedol, že pán t. j. žalovaný spochybnil odbornosť žalobcu, avšak prokuristu

žalobcu poukázal na to, že aj v médiách boli zverejnené pozitívne referencie na spoločnosť

žalobcu a žalobca mal záujem predmetnú vec dotiahnuť až do konca. Z toho dôvodu

vyvolali rokovania so správcom, ktorému ponúkli riešenie, že ak im bude zaplatená štvrtá

splátka, dokončia celú činnosť v zmysle zmluvy, a to bezplatne s tým, že si nebudú nárokovať

ďalšie dohodnuté splátky, ale podľa informácií žalobcu o tom vlastníci bytov ani neboli na

schôdzi informovaní.

Splnomocnená zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 17. 9. 2013

uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomnej žaloby s tým, že podľa názoru žalobcu

boli vykonané asi 4/6 dohodnutej činnosti a tomu by mala zodpovedať aj uhradená odplata,

avšak boli uhradené zo šiestich splátok len tri a štvrtá je predmetom sporu. Pokiaľ ide

o pasívnu legitimáciu žalovaného, splnomocnená zástupkyňa žalovaného uviedla, že

žalovaný je jedným z vlastníkov v bytovom dome, ktorého sa predmetné činnosti týkali,

pričom podľa názoru žalobcu zo zákona o vlastníctve bytov v spojení s Občianskym

zákonníkom, resp. vyplýva solidárna zodpovednosť vlastníkov

bytov a žalobcom bol žalovaný ako jeden z vlastníkov vybraný na to, aby uhradil predmetnú

sumu. Z uvedených dôvodov splnomocnená zástupkyňa žalobcu navrhla, aby súd žalobe

v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania pozostávajúcich

zo súdneho poplatku. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 17. 9.

2013 uviedol, že navrhuje žalobu v plnom rozsahu zamietnuť, a to z dôvodu, že 50 %

dohodnutej odmeny bolo uhradené, čo podľa názoru žalovaného zodpovedá rozsahu

vykonaných prác a dokonca podľa názoru žalovaného nebolo vykonaných ani celých 50 % z

dohodnutého rozsahu prác. K tvrdeniam žalobcu o šiestich splátkach právny zástupca

žalovaného poukázal na skutočnosť, že dňa 5. 1. 2010 bol uzavretý dodatok k mandátnej

zmluve, ktorým bol zmenený článok VI.. bod 6.1 tým spôsobom, že boli dohodnuté len tri

splátky. Tento dodatok uzatváral správca bez súhlasu vlastníkov, pričom k jeho uzavretiu

právny zástupca žalovaného navrhol vypočuť správcu, resp. jeho zástupcu ako svedka.

Súčasne právny zástupca žalovaného uviedol, že prostredníctvom výzvy súdu žalovaný

navrhuje pristúpenie do konania ako vedľajšieho účastníka na strane

žalovaného s tým, že je jedným z vlastníkov, v súčasnosti je zástupcom

vlastníkov a má záujem na výsledku daného sporu. Súčasne právny zástupca žalovaného

navrhol aj vykonanie znaleckého dokazovania znalcom z odboru „Stavebníctvo“ na

posúdenie rozsahu vykonaných prác.

listom zo dňa 1. 10. 2013, podaným na súd dňa 2. 10. 2013.

na výzvu súdu oznámil, že nevstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane

žalovaného.»

Po odcitovaní na vec sa vzťahujúcej zákonnej úpravy okresný súd uviedol:

«V prípade o vlastníctve bytov a nebytových priestorov ide

o lex specialis, ktorý presne upravuje špecifickú oblasť spojenú s vlastníctvom bytov

a nebytových priestorov v bytovom dome, ako aj vzájomné vzťahy vlastníkov bytov

a nebytových priestorov navzájom a vo vzťahu k správcovi. V prípade vlastníkov bytov

a nebytových priestorov v bytovom dome nejde podľa názoru súdu o klasický typ solidárnej

zodpovednosti umožňujúci veriteľovi úspešne uplatňovať svoje nároky voči ľubovoľnému

jednému solidárnemu dlžníkovi, ale zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

ustanoveniami § 8b ods. 1 a § 9 ods. 2 jednoznačne určuje okruh účastníkov, t. j. všetci

vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome ako účastníci konania zastúpení

pred súdom správcom, pričom zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov dokonca

v ustanovení § 8b ods. 4 upravuje prípady vylúčenia zodpovednosti vlastníka bytu alebo

nebytového priestoru v dome za úhradu záväzkov voči dodávateľom služieb a tovaru

obstarávaných správcom v rámci zmluvy o výkone správy. Tento právny názor zodpovedá aj

faktickému stavu, keďže vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome rozhodujú

síce o právnych úkonoch týkajúcich sa bytového domu spoločne formou hlasovania, avšak

ich faktickú realizáciu už ďalej zabezpečuje správca bytovému domu, v dôsledku čoho

jednotliví vlastníci nedisponujú informáciami a dokladmi potrebnými k účelnému bráneniu

práv a oprávnených záujmov v podstate všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov

v bytovom dome, nehovoriac o tom, že dotknutý vlastník „vybraný“ veriteľom na plnenie

záväzku by sa v prípade neúspechu v konaní mohol domôcť plnenia ostaných vlastníkov,

prípadne správcu voči svojej osobe len ďalšou žalobou, čo nebolo účelom právnej úpravy

obsiahnutej v o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na znenie citovaných

zákonných ustanovení dospel súd k záveru, že v prípade žalovaného ako jedného

z vlastníkov bytov nie je daná pasívna legitimácia v danom konaní a z toho dôvodu súd

za účelom hospodárnosti konania nevykonával vo veci ďalšie navrhované dôkazy a žalobu

v celom rozsahu zamietol.»

14. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu (v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím, pozn.) ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje

rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, primerane

(aj keď stroho) odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní

zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Krajský

súd najskôr oboznámil výsledky konania okresného súdu v predmetnej veci, podstatu

odvolacích námietok sťažovateľky a stanovisko žalovaného:

„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a uložil žalobcovi

povinnosť zaplatiť náhradu trov konania žalovaného. V odôvodnení napadnutého rozsudku

uviedol, že v konaní nebola preukázaná pasívna legitimácia žalovaného. Uviedol, že zákon

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je svojím charakterom

lex specialis, ktorý presne upravuje špecifickú oblasť spojenú s vlastníctvom bytov

a nebytových priestorov v bytovom dome, ako aj vzájomné vzťahy vlastníkov bytov

a nebytových priestorov navzájom a vo vzťahu k správcovi. Podľa názoru súdu prvého

stupňa v prípade vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome nejde o klasický

typ solidárnej zodpovednosti umožňujúci veriteľovi úspešne uplatňovať svoje nároky voči

ľubovoľnému jednému solidárnemu dlžníkovi, pričom poukázal na ustanovenia § 8b ods. 1 a

§ 9 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len byt. zák.), v ktorých

je jednoznačne upravený okruh účastníkov, t. j. všetci vlastníci bytov a nebytových

priestorov v bytovom dome ako účastníci konania zastúpení pred súdom správcom, pričom

zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov dokonca v ustanovení § 8b ods. 4

upravuje prípady vylúčenia zodpovednosti vlastníka bytu alebo nebytového priestoru

v dome za úhradu záväzkov voči dodávateľom služieb a tovaru obstarávaných správcom

v rámci zmluvy o výkone správy. Súd prvého stupňa uviedol, že vlastníci bytov a nebytových

priestorov v bytovom dome rozhodujú síce o právnych úkonoch týkajúcich sa bytového

domu spoločne formou hlasovania, avšak ich faktickú realizáciu už ďalej zabezpečuje

správca bytovému domu, v dôsledku čoho jednotliví vlastníci nedisponujú informáciami

a dokladmi potrebnými k účelnému bráneniu práv a oprávnených záujmov v podstate

všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Súd prvého stupňa tiež

spomenul, že dotknutý vlastník „vybraný“ veriteľom na plnenie záväzku by sa v prípade

neúspechu v konaní mohol domôcť plnenia ostaných vlastníkov, prípadne správcu voči

svojej osobe len ďalšou žalobou, čo nebolo účelom právnej úpravy obsiahnutej

v spomínanom

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca rozsiahle odvolanie, v ktorom

odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že žalobe

vyhovie, alebo rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. V prípade neúspechu žalobcu v odvolacom konaní žiadal pripustiť možnosť

dovolania vzhľadom na otázku zásadného právneho významu ohľadom solidárnej

zodpovednosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov vzniknutých pri správe bytového

domu. V odvolaní poukázal na ustanovenia § 7b ods. 5 a § 8b ods. 4 Byt. zák. a k týmto

ustanoveniam viažuce sa odborné komentáre, ktoré podľa názoru žalobcu svedčia solidarite

vlastníkov v záväzkových a právnych vzťahoch. Uviedol, že nepovažuje za správny právny

názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého správca preberá v niektorých prípadoch plnú

zodpovednosť za vlastníkov bytov. Uviedol, že správca domu vykonáva správu domu v mene

a na účet vlastníkov ako príkazník a priamy zástupca a zodpovedá za záväzky vlastníkov

bytov a nebytových priestorov v dome, vzniknuté pri výkone správy až do výšky splatených

úhrad za plnenia alebo výšky zostatku fondu prevádzky, údržby a opráv v príslušnom dome.

Zodpovednosť za úhradu záväzkov voči dodávateľom služieb a tovaru, ktoré obstaráva

správca v rámci zmluvy o výkone správy, nesie vlastník bytu alebo nebytového priestoru

v dome iba ak nie sú kryté úhradami za plnenia alebo úhradami preddavkov do fondu

prevádzky, údržby a opráv správcovi. Uviedol, že z uvedeného nevyplýva delená

zodpovednosť medzi správcom a vlastníkmi bytov, ale to, že vlastníci bytov sú zodpovední

za splnenie svojich povinností z právnych úkonov vykonávaných pri správe bytového domu

vždy a voči tretím osobám sa tejto zodpovednosti nemôžu zbaviť, nakoľko majú záujem

na správe vlastného majetku a o porušovaní povinností správcu pri výkone

ich podnikateľskej činnosti. K argumentu súdu prvého stupňa ohľadom ďalších konaní

spôsobených neúspechom žalovaného v konaní žalobca uviedol, že vnútorné vzťahy medzi

vlastníkmi bytov nemôže byť dôvodom pre odmietnutie aplikácie ustanovenia § 139 ods. 1

O. z., nakoľko uplatnenie regresného nároku žalovaného voči ostatným vlastníkom nesmie

byť dôvodom pre zásah do práva žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy od jedného

zo solidárnych dlžníkov. K nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného odvolateľ poukázal,

že v prípade, ak súd prvého stupňa zistil delený záväzok, mal nárok žalobcu priznať v časti,

akou je žalovaný z tohto záväzku zaviazaný a v zbytku zamietnuť. Uviedol, že v predmetnom

bytovom dome je 116 bytov a minimálne toľko vlastníkov a v prípade, že by žalobca označil

ako žalovaného každého z nich, bolo by konanie o nevysokej pohľadávke žalobcu

neprimerane dlhé vzhľadom na možný prechod a prevod jednotlivých vlastníckych práv.

Odvolateľ preto s poukazom na uvedené skutočnosti vyslovil názor, že súd prvého stupňa

vec nesprávne právne posúdil vzhľadom na použitie nesprávneho ustanovenia právneho

predpisu teda ustanovenia § 139 ods. 1 O. z.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý odvolaciemu súdu navrhol

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že sa plne

stotožňuje s argumentáciou súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že z právnych úkonov

týkajúcich sa domu, jeho spoločných častí a zariadení, príslušenstva a pozemku sú viazaní

všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome. Taktiež vo vyjadrení vyslovil súhlas

s právnym názorom súdu prvého stupňa, že do výšky splatených úhrad za plnenia alebo

do výšky zostatku fondu prevádzky, údržby a opráv je zodpovedný správca, a tým je

zodpovednosť vlastníkov priamo vylúčená.“

Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto:

„Odvolací súd prejednal vec podľa a

bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

je vecne správny.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd konštatujúc vecnú správnosť napadnutého rozsudku a reflektujúc

dôvody odvolania k veci dodáva, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil vykonané

dokazovanie, ktoré netreba dopĺňať o ďalšie dôkazy smerujúce k preukázaniu nároku

žalobcu. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa konštatuje, že žalobca

nepreukázal pasívnu legitimáciu žalovaného, ktorého nemožno vyňať ako solidárneho

dlžníka z pomedzi ostatných spoludlžníkov, nakoľko v danom prípade nejde o uplatnenie si

nároku vyplývajúceho zo solidárneho záväzku vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ako

správne súd prvého stupňa uviedol.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1

ako správny potvrdil.“

15. K odôvodneniu namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd poznamenáva,

že závery odvolacieho rozhodnutia vzhľadom na obsah podaného odvolania nie sú celkom

dostatočné (sú strohé), avšak, rešpektujúc zákonnú úpravu

Zb. v znení neskorších predpisov, ako aj skutočnosť, že krajským

súdom v celosti prevzaté právne závery okresného súdu nie sú arbitrárne ani zjavne

neodôvodnené, tento nedostatok (v odôvodnení krajského súdu) nebol spôsobilý privodiť

iný právny stav. Z tohto dôvodu podľa názoru ústavného súdu skutkové a právne závery

odvolacieho súdu nie je možné posudzovať ako zjavne neodôvodnené a svojvoľné

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov (, Obchodný

zákonník v znení neskorších predpisov, o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov), ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu.

16. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom (právnymi závermi) krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd (v

spojení s rozsudkom okresného súdu) sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý

dal v zásade odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska

preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia.

17. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru.

S poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd posudzovanú

sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

18. Po odmietnutí sťažovateľkinej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jej ostatnými návrhmi uvedenými v bode 4.

19. Nad rámec už uvedeného ústavný súd v závere ešte poznamenáva, že si je

vedomý zložitosťou problematiky vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom

dome ( o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov), o čom svedčí aj jeho väčšinové

rozhodnutie sp. zn. a disentujúce názory sudcov k tomuto rozhodnutiu.

Avšak ani problematický názor či názor, o ktorého jednoznačnosti je možné minimálne

pochybovať, sám osebe nie je spôsobilý na jeho ústavnoprávne odmietnutie, ak je nie

celkom nelogický a je primerane odôvodnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015