Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 473/2015
PDF · 428.7 KB
No categories available
II. ÚS 473/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. augusta 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Adrianou Krajníkovou, Advokátska kancelária,
Kuzmányho 57, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 To 38/2014
z 30. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 46/2014
z 22. augusta 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práv (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 To 38/2014 z 30. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Tdo 46/2014 z 22. augusta 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
„Rozsudkom Okresného súdu Košice II, zo dňa 18.11.2013, sp. zn. 8T 144/2009 694,
som bol uznaný vinným z trestného činu úverového podvodu podľa § 9 ods. 2, § 250a ods. 1,
4 Tr. zák. účinného v čase skutku, za čo mi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 48
mesiacov nepodmienečne, podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného v čase spáchania
skutku, so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny.
Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 30.4.2014, sp.zn. 6To/38/2014 747,
bol zrušený rozsudok Okresného súdu Košice I, zo dňa 18.11.2013, sp. zn. 8T 144/2009
694, vo výroku o treste, a bol mi uložený podľa § 250a ods. 4 Tr. zák. účinného v čase
spáchania skutku, trest odňatia slobody vo výmere 36 mesiacov nepodmienečne, podľa §
39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, so zaradením do I.
nápravnovýchovnej skupiny.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 22.8.2014, sp. zn.
5 Tdo 46/2014 818, bolo moje dovolanie podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuté.
Najvyšší súd mal za to, že moje námietky nenapĺňajú dovolací dôvod podľa § 371
písm. i/ Tr. por. a už vôbec nie dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., keďže v tomto
dovolaní som namietal predovšetkým skutkové závery okresného a krajského súdu...
Námietka porušenia práva na obhajobu spočívala v nasledujúcom:...
Zápisnica z hlavného pojednávania, zo dňa 18.11.2013, je v rozpore s § 58 ods . 1
písm. e/ Tr . por., nakoľko neobsahuje zákonom predpísaný záznam v časti po poučení
o opravnom prostriedku a to procesný návrh a vyjadrenie mojej obhajkyne po poučení,
naviac, osoba obhajkyne ani nie je na tomto úkone zaznamenaná v zápisnici, napriek tomu,
že bola prítomná...
Citovaná obžaloba okresného prokurátora je v rozpore s § 235 písm. d/ Tr. por.,
nakoľko neprodukuje žiaden dôkaz vo vzťahu k mojej osobe. Ide súčasne o procesnú vadu
konania, a uvedené som namietal u ž počas konania, ako aj v odvolaní...
Rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, nie je odôvodnený v súlade
Z odôvodnenia oboch rozsudkov nie je zrejmé, ako sa okresný a krajský súd
vyrovnali s obhajobou a ani to, akými úvahami sa spravovali, keď posudzovali dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny.
Konajúce súdy založili svoje rozhodnutie iba na vyrovnaní sa s obžalobou,
vychádzajúc z výpovede iba (jediného) spoluobvineného, bez žiadneho dôkazu proti mne.
Pre účely predmetného rozsudku sa konajúce súdy vôbec nevyrovnali s argumentami
obhajoby, prezentovanými jednak v konaní, ako aj v záverečnej reči (doloženej aj
v písomnom podaní)...
Porušením zákona vo vzťahu k mojej osobe §58 ods. 1 písm. e/ Tr. por. a § 168
ods. 1 Tr. por., zároveň došlo k porušeniu zákona v ust. § 2 ods. 14 Tr. por., nakoľko
uvedené ustanovenia boli plne rešpektované vo vzťahu k strane obžaloby, kde zápisnica
z hlavného pojednávania, zo dňa 18. 11. 2013, obsahuje procesný návrh a vyjadrenie sa
prokurátora po poučení o opravnom prostriedku (pričom toto absentuje na strane
obhajoby, dokonca obhajkyňa nie je ani zaznamenaná na takomto úkone, napriek svojej
prítomnosti a prednesu), ako aj rozsudok súdu sa v odôvodnení vyrovnal s argumentmi
obžaloby (pričom nevyrovnal sa s argumentmi obhajoby)...
... moje dovolacie námietky sa týkali práve tejto skutočnosti nevytvorenia
podmienok na moje plné uplatnenie procesných práv na súde, kde (na rozdiel od
prokurátora), nebol prednes mojej obhajkyne zaznamenaný do zápisnice podľa § 58 ods. 1
písm. e/ Tr. por., pričom naviac išlo o procesný návrh týkajúci sa opravného prostriedku
(ktorý procesný úkon je právne jeden z najvážnejších, kde jeho učinenie, alebo neučinenie,
má rozhodný právny význam pre obžalovaného). Skutočnosť, na ktorú odkazuje dovolací
súd, že odvolací súd vlastne prejednal moje odvolanie (a dokonca v môj prospech, pretože
zmiernil výšku trestu), je tu neadekvátna, nakoľko ďalší inštančný postup nemôže zhojiť
nezákonný stav, ktorý vyplýva z porušenia akéhokoľvek ustanovenia zákona, v danom
prípade § 58 ods. 1 písm. e/ Tr. por., § 168 ods. 1 Tr. por. Odvolací súd za tohto stavu
nemal vôbec vec meritórne skúmať a rozhodnúť ale mal postupovať tak, aby konanie
na okresnom súde bolo zosúladené so zákonom aj podľa citovaných ustanovení.“
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, zo dňa 22.8.2014, sp. zn. 5 Tdo 46/2014 818, ako aj Rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach, zo dňa 30.4.2014, sp. zn. 6To/38/2014 747, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, zo dňa 22.8.2014, sp. zn. 5 Tdo 46/2014 818, ako aj Rozsudok Krajského súdu
v Košiciach, zo dňa 30.4.2014 747 a vec vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd SR zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a Krajskému súdu
v Košiciach, pokračovať v porušovaní namietaných základných práv sťažovateľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť
sťažovateľovi trovy konania právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne vo výške
275,94 €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,
keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich
práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
a uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného článku ústavy
a dohovoru rozsudkom krajského súdu
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Z pohľadu ústavného súdu treba najprv poznamenať, že napriek tomu, že proti
rozsudku krajského súdu bolo možné podať dovolanie (ktoré sťažovateľ aj podal),
nepovažuje ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu
za vybočujúcu z medzí jeho právomoci, keďže uplatnené námietky sťažovateľa proti
rozsudku krajského súdu boli sčasti spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1
Trestného poriadku, avšak v ďalšej časti dovolací prieskum neumožňovali.
Z obsahu rozsudku krajského súdu vyplýva: „Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
je zrejmé, ako sa okresný súd vysporiadal s obhajobou obžalovaného prezentovanou len
prostredníctvom svojej obhajkyne i s ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi.
Obžalovaný počas celého konania využil svoje zákonné právo a vo veci odmietol
vypovedať ku skutkovým otázkam ohľadne jeho zavinenia, preto okresnému súdu neostávalo
nič iné, ako vyvodiť záver o vine obžalovaného z dôkazov vo veci vykonaných zákonu
zodpovedajúcim spôsobom, ktoré vyznievali jednoznačne v neprospech obžalovaného.
Krajský súd preto nemá pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených
vo výroku napadnutého rozsudku, keďže zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania
v priebehu celého konania, najmä na hlavnom pojednávaní. Úvahy okresného súdu
vo vzťahu k obžalovanému považuje aj krajský súd za správne a presvedčivé. Výpoveď
spoluobvineného nebola ničím spochybnená a správne preto ju okresný
súd vyhodnotil ako dôveryhodnú a zároveň v hlavnej miere ovplyvňujúcu dôkaznú situáciu
v danej trestnej veci.
Podľa odvolacieho súdu obžalovaný nemal žiaden relevantný dôvod
obžalovaného krivo obviniť, v jeho výpovediach v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom
pojednávaní mal len iba úplne nepodstatné rozpory. V dobe jeho výpovedí na hlavnom
pojednávaní už mal súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku, a teda nič by
mu nebránilo určitým spôsobom modifikovať svoju výpoveď v prospech obžalovaného,
poprípade tvrdiť, že si už presne nepamätá na okolnosti skutku a pod...
Čiastočne pochybil okresný súd pri uložení trestu obžalovanému, keď nedostatočne
v tomto smere zhodnotil najmä jeho osobu, ako aj skutočnosť, že sa žalovaný skutok stal
skoro pred 10 rokmi, pričom sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený...
Z týchto dôvodov krajský súd odvolaniu žalovaného vyhovel len čiastočne (čo
do výroku o treste) a rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.“
Krajský súd ďalej v odôvodnení rozsudku vyhodnotil odvolanie sťažovateľa ako
všeobecné a nie dostatočne konkretizované, preto v ďalších podrobnostiach poukázal
na odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku Okresného súdu Košice II, s ktorým sa
v plnom rozsahu stotožnil.
Ústavný súd nezistil taký výklad ustanovení citovaných v označenom rozhodnutí
krajského súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné
účinky s ústavou. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti, arbitrárnosti
názoru, alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor krajského súdu svojím vlastným.
Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako v okolnostiach danej veci neindikujú také
pochybenia v namietanom rozsudku krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer,
teda ktoré by vytvárali priestor na možnosť vyslovenia porušenia označených práv
sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť je v tejto časti
zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného článku ústavy
a dohovoru uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta, že dovolanie podal z dôvodu porušenia práva
na obhajobu výlučne v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), pričom pokiaľ aj v dovolaní poukazoval na skutkové závery, „toto som činil v
rámci ozrejmenia okolností, z ktorých vyvodzujem dovolaciu námietku zásadného porušenia
na obhajobu“, a preto posúdenie časti námietok najvyšším súdom ako argumentácie vo
vzťahu k ďalšiemu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku bolo nesprávne. Sťažovateľ namieta túto skutočnosť: „Celým rozhodnutím
dovolacieho súdu dominuje najmä vysporadúvanie sa s otázkou dovolania podľa § 371 ods.
1 písm. i) Tr. por., aj keď na tento dovolací dôvod som nepoukazoval, a vec nie je vybavená
podľa skutočne uplatneného dovolacieho dôvodu § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.“
Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu vyplýva: «V posudzovanom prípade tvorila
základ dovolacích námietok obvineného kritika spôsobu, ktorým oba súdy hodnotili
vykonané dôkazy. Obvinený jednotlivé dôkazy v celom trestnom konaní hodnotil inak ako
súdy, lebo hodnotenie dôkazov súdmi vyznievajúce v jeho neprospech nezodpovedalo jeho
predstavám...
Naopak, z dikcie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je evidentne zrejmé, že dôvodom
dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené
súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať. Inak povedané, vo vzťahu ku
skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa, ktorý je vyjadrený
v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho
charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré
smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne
proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov.
Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú
k preskúmaniu rozhodnutia súdu druhého stupňa. Dovolací súd nemôže v tomto konaní
posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení, pretože nie je oprávnený bez ďalšieho
prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám
vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové
závery môže doplňovať alebo korigovať len odvolací súd...
Rovnako tomu tak je aj v prípade dovolacej námietky obvineného
týkajúcej sa absencie vyjadrenia jeho obhajcu v zápisnici o hlavnom pojednávaní
z 18. novembra 2013 o podanom odvolaní.
Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. chápe ako vytvorenie podmienok pre plné
uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii
orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva.
Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nachádza svoj odraz
v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie
práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania.
Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví
na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osobe nezakladá dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por...
Podľa ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu potom o zásadné porušenie
práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho
trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie
iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení
v konečnom dôsledku zásadným spôsobom.
V posudzovanom prípade obvinený podal proti rozsudku prvého
stupňa odvolanie riadne a včas a na podklade tohto odvolania odvolací súd rozhodol v jeho
prospech, keď mu na podklade rovnakého výroku o vine zmiernil uložený trest odňatia
slobody. Za tohto stavu potom nebolo možné konštatovať, že okresný súd porušil práva
obvineného na obhajobu a krajský súd toto procesné pochybenie
neodstránil.»
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom
interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľ v sťažnosti neuviedol takú
argumentáciu vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorá by bola
spôsobilá vyvolať pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého rozhodnutia z ústavného
hľadiska.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec uvedeného poukazuje ústavný súd na skutočnosť, že napriek
kvalifikovanému právnemu zastúpeniu sťažovateľ nepredložil v konaní pred ústavným
súdom podané dovolanie, v súvislosti s ktorým namieta nesprávne posúdenie jeho obsahu
a námietok najvyšším súdom, keď najvyšší súd v uznesení konštatuje: „... obvinený
v podanom dovolaní namietal predovšetkým skutkové závery okresného a krajského
súdu.“
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že je v záujme
navrhovateľov, aby k podnetu priložili čo najviac im dostupných dôkazov, a tým ústavný
súd presvedčili, že prijatie ich podnetu na konanie vo veci samej má svoje opodstatnenie.
Ústavný súd nie je substituentom navrhovateľov pri zabezpečovaní dôkazov ich tvrdení
v podnete, ak si ich navrhovatelia môžu zabezpečiť sami (I. ÚS 35/99).
Ústavný súd z uvedeného dôvodu a so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie
sťažovateľa konštatuje, že sťažnosť nie je v tejto časti objektívne spôsobilá vyvolať začatie
konania, pretože nespĺňa náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde, a preto ju
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) z dôvodu
nesplnenia náležitostí predpísaných zákonom o ústavnom súde.
Nad rámec ústavný súd ďalej uvádza, že sťažovateľ sa vo vzťahu k zápisnici
o hlavnom pojednávaní z 18. novembra 2013 mohol domáhať jej opravy v zmysle
ustanovenia § 60 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého o oprave, doplnení a námietkach
proti záznamu alebo proti zápisnici rozhodne orgán, o ktorého záznam alebo zápisnicu ide.
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť. Z podanej sťažnosti nevyplýva, či sťažovateľ
využil tento účinný prostriedok nápravy, ktorý mal k dispozícii.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. augusta 2015