Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 473/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. augusta 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Adrianou Krajníkovou, Advokátska kancelária,

Kuzmányho 57, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 30. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práv (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 22. augusta 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

„Rozsudkom Okresného súdu Košice II, zo dňa 18.11.2013, sp. zn. 694,

som bol uznaný vinným z trestného činu úverového podvodu podľa § 9 ods. 2, § 250a ods. 1,

4 Tr. zák. účinného v čase skutku, za čo mi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 48

mesiacov nepodmienečne, podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného v čase spáchania

skutku, so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 30.4.2014, sp.zn. ,

bol zrušený rozsudok Okresného súdu Košice I, zo dňa 18.11.2013, sp. zn.

694, vo výroku o treste, a bol mi uložený podľa § 250a ods. 4 Tr. zák. účinného v čase

spáchania skutku, trest odňatia slobody vo výmere 36 mesiacov nepodmienečne, podľa §

39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, so zaradením do I.

nápravnovýchovnej skupiny.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 22.8.2014, sp. zn.

818, bolo moje dovolanie podľa odmietnuté.

Najvyšší súd mal za to, že moje námietky nenapĺňajú dovolací dôvod podľa § 371

písm. i/ a už vôbec nie dôvod podľa , keďže v tomto

dovolaní som namietal predovšetkým skutkové závery okresného a krajského súdu...

Námietka porušenia práva na obhajobu spočívala v nasledujúcom:...

Zápisnica z hlavného pojednávania, zo dňa 18.11.2013, je v rozpore s § 58 ods . 1

písm. e/ Tr . por., nakoľko neobsahuje zákonom predpísaný záznam v časti po poučení

o opravnom prostriedku a to procesný návrh a vyjadrenie mojej obhajkyne po poučení,

naviac, osoba obhajkyne ani nie je na tomto úkone zaznamenaná v zápisnici, napriek tomu,

že bola prítomná...

Citovaná obžaloba okresného prokurátora je v rozpore s ,

nakoľko neprodukuje žiaden dôkaz vo vzťahu k mojej osobe. Ide súčasne o procesnú vadu

konania, a uvedené som namietal u ž počas konania, ako aj v odvolaní...

Rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, nie je odôvodnený v súlade

s

Z odôvodnenia oboch rozsudkov nie je zrejmé, ako sa okresný a krajský súd

vyrovnali s obhajobou a ani to, akými úvahami sa spravovali, keď posudzovali dokázané

skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny.

Konajúce súdy založili svoje rozhodnutie iba na vyrovnaní sa s obžalobou,

vychádzajúc z výpovede iba (jediného) spoluobvineného, bez žiadneho dôkazu proti mne.

Pre účely predmetného rozsudku sa konajúce súdy vôbec nevyrovnali s argumentami

obhajoby, prezentovanými jednak v konaní, ako aj v záverečnej reči (doloženej aj

v písomnom podaní)...

Porušením zákona vo vzťahu k mojej osobe a

ods. 1 , zároveň došlo k porušeniu zákona v ust. , nakoľko

uvedené ustanovenia boli plne rešpektované vo vzťahu k strane obžaloby, kde zápisnica

z hlavného pojednávania, zo dňa 18. 11. 2013, obsahuje procesný návrh a vyjadrenie sa

prokurátora po poučení o opravnom prostriedku (pričom toto absentuje na strane

obhajoby, dokonca obhajkyňa nie je ani zaznamenaná na takomto úkone, napriek svojej

prítomnosti a prednesu), ako aj rozsudok súdu sa v odôvodnení vyrovnal s argumentmi

obžaloby (pričom nevyrovnal sa s argumentmi obhajoby)...

... moje dovolacie námietky sa týkali práve tejto skutočnosti nevytvorenia

podmienok na moje plné uplatnenie procesných práv na súde, kde (na rozdiel od

prokurátora), nebol prednes mojej obhajkyne zaznamenaný do zápisnice podľa § 58 ods. 1

písm. e/ , pričom naviac išlo o procesný návrh týkajúci sa opravného prostriedku

(ktorý procesný úkon je právne jeden z najvážnejších, kde jeho učinenie, alebo neučinenie,

má rozhodný právny význam pre obžalovaného). Skutočnosť, na ktorú odkazuje dovolací

súd, že odvolací súd vlastne prejednal moje odvolanie (a dokonca v môj prospech, pretože

zmiernil výšku trestu), je tu neadekvátna, nakoľko ďalší inštančný postup nemôže zhojiť

nezákonný stav, ktorý vyplýva z porušenia akéhokoľvek ustanovenia zákona, v danom

prípade , Odvolací súd za tohto stavu

nemal vôbec vec meritórne skúmať a rozhodnúť ale mal postupovať tak, aby konanie

na okresnom súde bolo zosúladené so zákonom aj podľa citovaných ustanovení.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa zaručené podľa Slovenskej

republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovorom

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, zo dňa 22.8.2014, sp. zn. 818, ako aj Rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach, zo dňa 30.4.2014, sp. zn. , porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, zo dňa 22.8.2014, sp. zn. 818, ako aj Rozsudok Krajského súdu

v Košiciach, zo dňa 30.4.2014 747 a vec vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a Krajskému súdu

v Košiciach, pokračovať v porušovaní namietaných základných práv sťažovateľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť

sťažovateľovi trovy konania právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne vo výške

275,94 €.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,

keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich

práv podľa a podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

a uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného článku

a dohovoru rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Z pohľadu ústavného súdu treba najprv poznamenať, že napriek tomu, že proti

rozsudku krajského súdu bolo možné podať dovolanie (ktoré sťažovateľ aj podal),

nepovažuje ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu

za vybočujúcu z medzí jeho právomoci, keďže uplatnené námietky sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu boli sčasti spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1

, avšak v ďalšej časti dovolací prieskum neumožňovali.

Z obsahu rozsudku krajského súdu vyplýva: „Z odôvodnenia napadnutého rozsudku

je zrejmé, ako sa okresný súd vysporiadal s obhajobou obžalovaného prezentovanou len

prostredníctvom svojej obhajkyne i s ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi.

Obžalovaný počas celého konania využil svoje zákonné právo a vo veci odmietol

vypovedať ku skutkovým otázkam ohľadne jeho zavinenia, preto okresnému súdu neostávalo

nič iné, ako vyvodiť záver o vine obžalovaného z dôkazov vo veci vykonaných zákonu

zodpovedajúcim spôsobom, ktoré vyznievali jednoznačne v neprospech obžalovaného.

Krajský súd preto nemá pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených

vo výroku napadnutého rozsudku, keďže zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania

v priebehu celého konania, najmä na hlavnom pojednávaní. Úvahy okresného súdu

vo vzťahu k obžalovanému považuje aj krajský súd za správne a presvedčivé. Výpoveď

spoluobvineného nebola ničím spochybnená a správne preto ju okresný

súd vyhodnotil ako dôveryhodnú a zároveň v hlavnej miere ovplyvňujúcu dôkaznú situáciu

v danej trestnej veci.

Podľa odvolacieho súdu obžalovaný nemal žiaden relevantný dôvod

obžalovaného krivo obviniť, v jeho výpovediach v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom

pojednávaní mal len iba úplne nepodstatné rozpory. V dobe jeho výpovedí na hlavnom

pojednávaní už mal súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku, a teda nič by

mu nebránilo určitým spôsobom modifikovať svoju výpoveď v prospech obžalovaného,

poprípade tvrdiť, že si už presne nepamätá na okolnosti skutku a pod...

Čiastočne pochybil okresný súd pri uložení trestu obžalovanému, keď nedostatočne

v tomto smere zhodnotil najmä jeho osobu, ako aj skutočnosť, že sa žalovaný skutok stal

skoro pred 10 rokmi, pričom sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený...

Z týchto dôvodov krajský súd odvolaniu žalovaného vyhovel len čiastočne (čo

do výroku o treste) a rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.“

Krajský súd ďalej v odôvodnení rozsudku vyhodnotil odvolanie sťažovateľa ako

všeobecné a nie dostatočne konkretizované, preto v ďalších podrobnostiach poukázal

na odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku Okresného súdu Košice II, s ktorým sa

v plnom rozsahu stotožnil.

Ústavný súd nezistil taký výklad ustanovení citovaných v označenom rozhodnutí

krajského súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné

účinky s . Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti, arbitrárnosti

názoru, alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako v okolnostiach danej veci neindikujú také

pochybenia v namietanom rozsudku krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer,

teda ktoré by vytvárali priestor na možnosť vyslovenia porušenia označených práv

sťažovateľa podľa a dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť je v tejto časti

zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného článku

a dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta, že dovolanie podal z dôvodu porušenia práva

na obhajobu výlučne v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“), pričom pokiaľ aj v dovolaní poukazoval na skutkové závery, „toto som činil v

rámci ozrejmenia okolností, z ktorých vyvodzujem dovolaciu námietku zásadného porušenia

na obhajobu“, a preto posúdenie časti námietok najvyšším súdom ako argumentácie vo

vzťahu k ďalšiemu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku bolo nesprávne. Sťažovateľ namieta túto skutočnosť: „Celým rozhodnutím

dovolacieho súdu dominuje najmä vysporadúvanie sa s otázkou dovolania podľa § 371 ods.

1 písm. i) , aj keď na tento dovolací dôvod som nepoukazoval, a vec nie je vybavená

podľa skutočne uplatneného dovolacieho dôvodu “

Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu vyplýva: «V posudzovanom prípade tvorila

základ dovolacích námietok obvineného kritika spôsobu, ktorým oba súdy hodnotili

vykonané dôkazy. Obvinený jednotlivé dôkazy v celom trestnom konaní hodnotil inak ako

súdy, lebo hodnotenie dôkazov súdmi vyznievajúce v jeho neprospech nezodpovedalo jeho

predstavám...

Naopak, z dikcie je evidentne zrejmé, že dôvodom

dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené

súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať. Inak povedané, vo vzťahu ku

skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa, ktorý je vyjadrený

v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho

charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré

smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne

proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov.

Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú

k preskúmaniu rozhodnutia súdu druhého stupňa. Dovolací súd nemôže v tomto konaní

posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení, pretože nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám

vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery môže doplňovať alebo korigovať len odvolací súd...

Rovnako tomu tak je aj v prípade dovolacej námietky obvineného

týkajúcej sa absencie vyjadrenia jeho obhajcu v zápisnici o hlavnom pojednávaní

z 18. novembra 2013 o podanom odvolaní.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle dovolacieho

dôvodu podľa chápe ako vytvorenie podmienok pre plné

uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii

orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva.

Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd ako aj nachádza svoj odraz

v celom rade ustanovení upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie

práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania.

Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví

na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osobe nezakladá dovolací dôvod podľa

..

Podľa ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu potom o zásadné porušenie

práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho

trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie

iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení

v konečnom dôsledku zásadným spôsobom.

V posudzovanom prípade obvinený podal proti rozsudku prvého

stupňa odvolanie riadne a včas a na podklade tohto odvolania odvolací súd rozhodol v jeho

prospech, keď mu na podklade rovnakého výroku o vine zmiernil uložený trest odňatia

slobody. Za tohto stavu potom nebolo možné konštatovať, že okresný súd porušil práva

obvineného na obhajobu a krajský súd toto procesné pochybenie

neodstránil.»

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom

interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľ v sťažnosti neuviedol takú

argumentáciu vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorá by bola

spôsobilá vyvolať pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého rozhodnutia z ústavného

hľadiska.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného poukazuje ústavný súd na skutočnosť, že napriek

kvalifikovanému právnemu zastúpeniu sťažovateľ nepredložil v konaní pred ústavným

súdom podané dovolanie, v súvislosti s ktorým namieta nesprávne posúdenie jeho obsahu

a námietok najvyšším súdom, keď najvyšší súd v uznesení konštatuje: „... obvinený

v podanom dovolaní namietal predovšetkým skutkové závery okresného a krajského

súdu.“

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že je v záujme

navrhovateľov, aby k podnetu priložili čo najviac im dostupných dôkazov, a tým ústavný

súd presvedčili, že prijatie ich podnetu na konanie vo veci samej má svoje opodstatnenie.

Ústavný súd nie je substituentom navrhovateľov pri zabezpečovaní dôkazov ich tvrdení

v podnete, ak si ich navrhovatelia môžu zabezpečiť sami ().

Ústavný súd z uvedeného dôvodu a so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie

sťažovateľa konštatuje, že sťažnosť nie je v tejto časti objektívne spôsobilá vyvolať začatie

konania, pretože nespĺňa náležitosti predpísané , a preto ju

odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní ( ) z dôvodu

nesplnenia náležitostí predpísaných .

Nad rámec ústavný súd ďalej uvádza, že sťažovateľ sa vo vzťahu k zápisnici

o hlavnom pojednávaní z 18. novembra 2013 mohol domáhať jej opravy v zmysle

ustanovenia , podľa ktorého o oprave, doplnení a námietkach

proti záznamu alebo proti zápisnici rozhodne orgán, o ktorého záznam alebo zápisnicu ide.

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť. Z podanej sťažnosti nevyplýva, či sťažovateľ

využil tento účinný prostriedok nápravy, ktorý mal k dispozícii.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. augusta 2015