Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 249/2015
PDF · 470.83 KB
No categories available
II. ÚS 249/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Polákom,
Advokátska kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, pre namietané porušenie čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 77/2014 a jeho uznesením
z 18. decembra 2014 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 77/2014,
ako aj uznesením z 18. decembra 2014 p o r u š i l základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 77/2014
z 18. decembra 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 375,84 €
(slovom tristosedemdesiatpäť eur a osemdesiatštyri centov), ktorú j e Najvyšší súd
Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Poláka,
Advokátska kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 249/2015 9 zo 16. apríla 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 77/2014 a jeho
uznesením z 18. decembra 2014.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 22. júna 2015
a najvyšší súd vo vyjadrení z 28. mája 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho
pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 2 T 187/2012 z 18. decembra 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným
zo spáchania prečinu pytliactva podľa § 310 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený
peňažný trest vo výške 200 € a pre prípad zmarenia výkonu peňažného trestu mu bol
uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní dvoch týždňov.
2
Sťažovateľ, ktorý sa necítil byť vinným, podal proti rozsudku okresného súdu
odvolanie.
Uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 15/2014 115
z 30. apríla 2014 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté ako nedôvodné.
Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 11. novembra 2014 dovolanie.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 77/2014 z 18. decembra 2014 bolo
dovolanie podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietnuté, a to s odôvodnením, že je
neprípustné, keďže podľa § 92 ods. 2 v spojení s § 93 ods. 1 Trestného zákona platí
u sťažovateľa zákonná fikcia neodsúdenia, ku ktorej došlo vykonaním peňažného trestu
(jeho zaplatením).
Uvedený záver najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za nesprávny, arbitrárny
a rozporný so zákonom i ústavou. Dôsledkom uznesenia najvyššieho súdu je porušenie
označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru. Sťažovateľ je presvedčený, že jeho
dovolanie spĺňalo všetky zákonné náležitosti, keďže bolo podané oprávnenou osobou,
v zákonnej lehote a na mieste, kde možno dovolanie podať, a bolo podané proti rozhodnutiu,
proti ktorému je dovolanie prípustné.
Keďže v konaní vedenom okresným súdom a krajským súdom neboli zohľadnené
a odstránené nedostatky, na ktoré sťažovateľ od začiatku poukazoval, podal dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok.
Podanie sťažnosti ústavnému súdu považuje sťažovateľ za prostriedok ultima ratio,
ktorým sa môže dovolať spravodlivosti, keďže najvyšší súd odmietol vecne prerokovať jeho
dovolanie a vôbec sa nevysporiadal s jeho námietkami voči skutkovému stavu a právnemu
posúdeniu veci. Najvyšší súd tým podľa presvedčenia sťažovateľa porušil označené články
ústavy, listiny a dohovoru.
Je síce pravdou, že sťažovateľ uložený peňažný trest vo výmere 200 € vykonal
13. júna 2014 zložením uvedenej sumy na účet okresného súdu, no túto úhradu realizoval
práve z dôvodu povinnosti, ktorá mu bola uložená rozhodnutím súdu, správnosť ktorého
napadol v dovolaní. Úhrada sa uskutočnila pod hrozbou premeny peňažného trestu na
nepodmienečný trest odňatia slobody. Návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku
okresného súdu by totiž najvyšší súd nebol povinný vyhovieť.
Výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku, z ktorého vychádzal najvyšší
súd, je podľa názoru sťažovateľa protiústavný a je výkladom ad absurdum. V jeho zmysle
pokiaľ odsúdený pod hrozbou premeny peňažného trestu na nepodmienečný trest odňatia
slobody uhradí peňažný trest, stráca týmto úkonom možnosť dovolávať sa nezákonnosti
odsudzujúceho rozsudku podaním dovolania, a to napriek tomu, že dôvody dovolania podľa
ustanovenia § 371 Trestného poriadku existujú.
Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o registri trestov“) odpis
registra trestov je verejná listina, v ktorej sa uvádzajú údaje o a) každom právoplatnom
odsúdení, a to aj súdom iného členského štátu Európskej únie alebo súdom iného štátu,
ktorého rozhodnutie bolo uznané súdom Slovenskej republiky, b) priebehu výkonu trestu
a priebehu výkonu ochranného opatrenia, c) odsúdeniach, hoci podľa rozhodnutia súdu
alebo na základe zákona boli zahladené.
Znamená to, že odsudzujúci rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 187/2012
z 18. decembra 2013 je vedený v odpise registra trestov sťažovateľa v zmysle citovaného
ustanovenia zákona o registri trestov. Táto skutočnosť má pre sťažovateľa nepriaznivé
účinky najmä vo vzťahu k možnosti výkonu práce ako profesionálneho člena Hasičského
a záchranného zboru. Sťažovateľ v čase, keď mal byť skutok spáchaný, pracoval a aj teraz
pracuje ako hasič. Na výkon jeho práce sa vzťahuje zákon č. 315/2001 Z. z. o hasičskom
a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov. Podľa § 17 ods. 1 a 2 tohto zákona
sťažovateľ stratil bezúhonnosť, ktorá sa na výkon jeho zamestnania vyžaduje a preukazuje sa
odpisom registra trestov.
4
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Unesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 77/2014 zo dňa 18.12.2014 bolo
porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu
ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa podľa čl. 49 Ústavy
Slovenskej republiky spočívajúce v zákaze porušenia zásady nullumcrimenpoema sine lege,
základné právo sťažovateľa podľa článku 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.
spočívajúce v práve domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne a základné právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na
spravodlivé súdne konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5 Tdo 77/2014 zo dňa 18.12.2014 a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
1 000 € (slovom: jedentisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť sťažovateľovi na
účet jeho právneho zástupcu.
4. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
187,92 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi.“
Z doplňujúceho podania právneho zástupcu sťažovateľa zo 4. mája 2015 doručeného
ústavnému súdu 6. mája 2015 vyplýva, že na preukázanie dôvodnosti podanej sťažnosti
a právnej argumentácie v nej obsiahnutej poukazuje sťažovateľ na obsah právnej vety
stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 z 18. marca 2015. Z tohto
stanoviska je zrejmé, že odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento
uložený peňažný trest vykonal zaplatením príslušnej sumy, nemožno odoprieť právo podať
dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným
spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu
odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva
na súdnu ochranu.
Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2015 30 z 28. mája 2015
doručeného ústavnému súdu 5. júna 2015 vyplýva, že požiadala o zaujatie stanoviska
predsedu senátu „5T“. Z vyjadrenia predsedu senátu „5T“ z 26. mája 2015 vyplýva, že
zotrváva na dôvodoch uznesenia sp. zn. 5 Tdo 77/2014 z 18. decembra 2014, pričom dáva
do pozornosti aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 331/2014 z 22. mája 2014, ktorým
bola identická ústavná sťažnosť odmietnutá. Znamená to faktické potvrdenie rozhodovacej
činnosti najvyššieho súdu v obdobných veciach.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 22. júna 2015 doručenej ústavnému súdu
26. júna 2015 vyplýva, že s názormi najvyššieho súdu uvedenými v jeho vyjadrení
z 28. mája 2015 sa nemožno v žiadnom prípade stotožniť. Poukaz na obsah uznesenia
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 331/2014 z 22. mája 2014 neobstojí, lebo toto uznesenie bolo
prijaté v čase, kedy ešte nebolo prijaté stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn.
PLz. ÚS 4/2015 z 18. marca 2015. Práve nejednotná rozhodovacia činnosť rôznych senátov
ústavného súdu pri posudzovaní kruciálnej otázky, t. j. otázky ústavného práva odsúdeného
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu odmietnutia
dovolania odsúdeného len preto, že jeho odsúdenie bolo zahladené, viedla plénum
ústavného súdu k prijatiu zjednocujúceho stanoviska. Sťažovateľ zároveň spresňuje
požiadavku náhrady trov právneho zastúpenia na sumu 375,84 €, a to za 4 úkony právnych
služieb v roku 2015, 4 režijné paušály v roku 2015 a daň z pridanej hodnoty. Za 1 úkon
právnej služby účtuje sumu 69,91 €.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 77/2014 z 18. decembra 2014 vyplýva, že
ním bolo podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 To 15/2014 z 30. apríla 2014. Podľa názoru najvyššieho
súdu dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom znamenajúcim vážny prielom do
právoplatnosti a predpokladanej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia. Jeho
zmyslom je, za prísne vymedzených podmienok, zvrátenie existencie odsúdenia páchateľa,
6
aby nedošlo k trestno právnemu následku, t. j. sankcii spojenej s týmto odsúdením. Práve
preto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia
na základe mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým sa dáva možnosť dvom hlavným
proti sebe stojacím stranám [odhliadajúc od práva ministra spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“), ktorý nie je stranou v konaní] – teda
prokurátorovi a obvinenému – dosiahnuť vyvolanie mimoriadneho konania pred najvyšším
súdom o preskúmanie niektorých právoplatných rozhodnutí, zákon obmedzuje možnosť
podania dovolania len na obmedzený okruh subjektov, v obmedzenom rozsahu,
zo špecificky vymedzených kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným
rozhodnutiam. Keďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvom
hlavným proti sebe stojacim stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tento
inštitút mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán, a to jednak čo
sa týka možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, teda
v konaní o ňom pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady by bolo proti jeho zmyslu
i princípu spravodlivosti, aby jedna strana mala možnosť dovolať sa mimoriadnym
opravným prostriedkom konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej už bol trest vykonaný
a zahladený s účinkami, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený. Ak by takúto
možnosť mal obvinený, nutne by musela byť pripustená i u generálneho prokurátora
Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“) (odhliadajúc od ministra
spravodlivosti, ktorý nie je stranou v konaní). Odsudzujúcim rozsudkom v zmysle § 163 až
§ 168 Trestného poriadku treba rozumieť taký, ktorý obsahuje výrok o vine páchateľa a ak
nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadné ďalšie výroky o náhrade škody
alebo ochrannom opatrení. Odsudzujúcim rozsudkom teda treba rozumieť taký rozsudok,
na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného. Pokiaľ
nastávajú, či už priamo na základe zákona, ako to je pri upustení od potrestania (§ 40 ods. 2
Trestného zákona), alebo po výkone niektorých druhov trestov (napr. v predmetnom prípade
§ 92 ods. 2 v spojení s § 93 ods. 1 Trestného zákona), alebo na základe rozhodnutia súdu pri
zahladení odsúdenia, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia (teda že sa v zmysle
zákona hľadí na páchateľa, ako keby odsúdený nebol), potom treba do všetkých dôsledkov
právne považovať za neexistujúci odsudzujúci rozsudok u takej osoby, na ktorú sa hľadí, ako
keby odsúdená nebola. Predpokladom na podanie dovolania je existencia odsúdenia
páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil s inštitútom zahladenia
odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité prípady v trestnom konaní (ale
i mimo neho) platí a pre niektoré nie. Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou
neodsúdenia znamená, okrem iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že
vo výpise z registra trestov sa jej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno
právnej zanikajú nepriaznivé následky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať
z toho, že neexistuje odsúdenie, ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti alebo
recidívy trestnej činnosti. Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba
preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr.
pri prijímaní do zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod.,
uvádzať odsúdenie, ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov
vo vzťahu k tejto osobe. Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť ku vzniku alebo
k obnoveniu takých právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich
nemohol dožadovať, pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa. Keďže v dôsledku
zahladenia odsúdenia môžu vznikať nové právne vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak by
neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom by bolo vážnym zásahom do stability
právnych vzťahov, ak by na základe dovolania niektorej z dvoch hlavných strán v trestnom
konaní alebo dovolania ministra spravodlivosti bolo možné zvrátiť nový právny stav
vznikajúci po vykonaní trestu a zahladení odsúdenia spojeného s fikciou neodsúdenia.
Výrazne by sa v takom prípade nepriaznivo prejavilo podanie dovolania prokurátorom alebo
ďalším oprávneným subjektom v neprospech osoby, odsúdenie ktorej bolo zahladené.
Nebolo by žiaduce, aby v takom prípade, keď už páchateľ vykonal trest a došlo aj
k zahladeniu odsúdenia, mohol generálny prokurátor Slovenskej republiky, či minister
spravodlivosti podať tento mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného s tým,
že by smeroval k zhoršeniu jeho postavenia a umožnil tak otvorenie takého trestno
právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, s následkom zvrátenia priaznivých dôsledkov pre
obvineného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí, ako by nebol odsúdený. Dobrodenie,
ktoré dáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti na základe fikcie neodsúdenia osoby
v prípade zahladenia odsúdenia, by strácalo svoj zmysel. Rovnosť strán v konaní a záujem
8
na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj opak, teda že ani na základe dovolania
obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané a zahladené odsúdenie s dôsledkami
fikcie neodsúdenia meniť. Preto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu)
stav zahladenia odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila
sankcia, jeho dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku ho už nemôže podať. Vychádzajúc
zo zákonnej fikcie neodsúdenia obvineného predpokladanej v ustanovení § 92 ods. 2 a § 93
ods. 1 Trestného zákona, ktorá sa v posudzovanej veci aplikovala, treba považovať
dovolanie sťažovateľa za neprípustné, lebo nesmeruje proti existujúcemu odsudzujúcemu
rozhodnutiu, proti ktorému by ho bolo možné v zmysle § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku
podať. Obdobné stanovisko zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach sp. zn. 5 Tdo 59/2013
a sp. zn. 5 Tdo 66/2014.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa presvedčenia sťažovateľa peňažný trest vykonal zložením určenej sumy preto,
aby nedošlo k premene peňažného trestu na nepodmienečný trest odňatia slobody, keďže
návrhu na odklad vykonateľnosti právoplatného rozsudku by najvyšší súd nemusel vyhovieť.
Výklad najvyššieho súdu je výkladom ad absurdum.
Najvyšší súd je tej mienky, že rozhodol správne, a poukazuje pritom na uznesenie
ústavného súdu, ktorým bol takýto postup najvyššieho súdu v obdobnom prípade
akceptovaný.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že rozhodujúce skutkové
okolnosti prípadu sú medzi účastníkmi konania nesporné. Naproti tomu ako sporná sa javí
právna otázka, či v dôsledku vykonania peňažného trestu jeho zaplatením a z toho
vyplývajúcim zahladením odsúdenia priamo zo zákona s účinkom, že sa na obvineného
hľadí, ako keby odsúdený nebol, dochádza aj k zániku možnosti preskúmať na základe
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku zákonnosť právoplatného
odsudzujúceho rozsudku. Kým podľa sťažovateľa to možné je, najvyšší súd túto možnosť
vylučuje.
10
Podľa § 92 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom od 1. februára 2014 ak ide
o odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b) až l), k zahladeniu dochádza ich vykonaním.
Podľa § 32 písm. d) Trestného zákona za spáchané trestné činy môže súd uložiť
páchateľovi, ktorý je fyzickou osobou, len peňažný trest.
Podľa § 93 ods. 1 Trestného zákona ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na
páchateľa, ako keby nebol odsúdený.
Ústavný súd sa uvedenou právnou problematikou v minulosti už viackrát zaoberal
a vzhľadom na rozporné stanoviská II. a III. senátu došlo k postupu podľa § 6 zákona
o ústavnom súde, pričom bolo prijaté stanovisko na zjednotenie odchylných právnych
názorov v tomto znení:
Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest
vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len
z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom
a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu
odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na
súdnu ochranu (PLz. ÚS 4/2015 11 z 18. marca 2015).
Z citovaného zjednocujúceho stanoviska vyplýva predovšetkým neakceptovateľnosť
argumentu najvyššieho súdu, podľa ktorého by priznanie práva podať dovolanie v danom
prípade bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných strán, pretože ak by túto možnosť
mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aj u generálneho prokurátora, ktorý by mohol
podať dovolanie aj v neprospech odsúdeného smerujúce k zhoršeniu jeho postavenia, čo by
následne umožňovalo otvorenie už ukončeného trestnoprávneho vzťahu a zvrátenie
priaznivých výsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa neho hľadí, akoby
odsúdený nebol. Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať za redukciu
zákonom ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.
Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená na
rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, keďže neexistuje legitímny dôvod ani cieľ,
pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.
V danom prípade ide o priznanie práva podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazuje
nezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto
procesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty
princípu rovnosti procesných strán.
Nad rámec uvedenej argumentácie možno poukázať na to, že v rámci princípu
rovnosti procesných strán generálny prokurátor nepochybne môže podať dovolanie proti
právoplatnému oslobodzujúcemu rozsudku, čo následne tiež umožňuje otvorenie
trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a to v spojení so zvrátením priaznivých
dôsledkov pre stíhaného spočívajúcich v tom, že oslobodením spod obžaloby došlo
k deklarovaniu jeho neviny. Pritom nemožno mať najmenšie pochybnosti o tom, že
právoplatný oslobodzujúci rozsudok treba považovať za omnoho priaznivejší než
právoplatný odsudzujúci rozsudok spojený s fikciou, že sa na odsúdeného hľadí, ako keby
odsúdený nebol.
Ďalej zo zjednocujúceho stanoviska vyplýva, že neprípustnosť dovolania podaného
odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani
z explicitného znenia príslušných ustanovení Trestného poriadku vzťahujúcich sa na
dovolanie. Za rozhodnutie, ktorým bola vec právoplatne skončená, je potrebné podľa
ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku považovať právoplatné rozhodnutie súdu
vo veci samej, ktorým je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest, resp. ochranné
opatrenie, alebo bolo upustené od potrestania. V tejto súvislosti nemožno za ústavne
udržateľné považovať právne závery najvyššieho súdu, ktorý konštatoval, že odsudzujúcim
rozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na
páchateľa hľadí ako na odsúdeného.
Na rozdiel od tohto právneho názoru najvyššieho súdu je ústavný súd tej mienky, že
z hľadiska prípustnosti dovolania je bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdenia
hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola, keďže z hľadiska
12
prípustnosti dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce rozhodnutie a či toto
nadobudlo právoplatnosť. Inými slovami, podmienkou podania dovolania je existencia
samotného odsúdenia páchateľa. Naopak, podmienkou dovolania nie je absencia zahladenia
odsúdenia spojená so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa
vyplýva z vykonania uloženého peňažného trestu na základe právoplatného odsudzujúceho
rozsudku, pričom odopretím práva podať dovolanie proti takémuto právoplatnému
rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania, ktorým je
odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným rozhodnutím.
Nemožno sa bez výhrad stotožniť ani s tým záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého
zahladením odsúdenia spojeným s fikciou neodsúdenia môže odsúdená osoba preukazovať
stav svojej bezúhonnosti. Najvyšší súd totiž opomenul, že zahladenie odsúdenia spojené so
zákonnou fikciou neodsúdenia neznamená zánik všetkých nepriaznivých účinkov spojených
s odsúdením, keďže tieto nemožno obmedzovať výlučne na skutočnosť, že vo výpise z
registra trestov sa zahladené odsúdenia neuvádzajú. Existencia odsudzujúceho rozhodnutia
totiž uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká, pričom trest, ktorý odsúdený vykonal a ktorý
mu bol zahladený, má stále platný právny základ v odsudzujúcom rozhodnutí. Vykonaný a
zahladený trest postihuje páchateľa aj sekundárne, lebo zakladá pre poškodeného právny
titul na uplatnenie práva na náhradu škody a trov. Osobitne treba zdôrazniť, že zahladením
odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za
trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ trestný čin spáchal.
Napokon možno ešte dodať, že, vychádzajúc z právneho názoru najvyššieho súdu, by
zrejme v prípade zahladenia odsúdenia s účinkami fikcie neodsúdenia nebolo možné účinne
podať ani návrh na obnovu konania, hoci by dodatočne vyšli najavo dôkazy preukazujúce
nevinu odsúdeného. Takýto následok je zrejmým popretím základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Navyše neprípustnosť mimoriadneho
opravného prostriedku znemožňuje, aby takáto osoba uplatnila nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným odsúdením (II. ÚS 475/2014).
Vzhľadom na všetky uvedené argumenty došlo k porušeniu základného práva na
súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Tdo 77/2014 z 18. decembra2014 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu). V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 375,84 €.
Ústavný súd zistil, že správne by sťažovateľovi patrila náhrada trov v celkovej výške
711,45 €, a to za 4 úkony právnych služieb v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia,
sťažnosť, doplnenie sťažnosti, replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) po 139,83 €, 4 režijné
paušály po 8,39 € a daň z pridanej hodnoty 118,57 €. Nebolo však možné priznať
sťažovateľovi náhradu trov v sume prevyšujúcej čiastku ním požadovanú, a preto mu priznal
375,84 € (bod 3 výroku nálezu).
Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € (bod 4 výroku nálezu).
Podľa názoru ústavného súdu vyslovením porušenia označených práv, zrušením
uznesenia najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie bola sťažovateľovi poskytnutá
plná satisfakcia za utrpenú ujmu. Z tohto dôvodu finančná náhrada do úvahy už
neprichádza.
14
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou
rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom
konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. augusta 2015