Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 249/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Polákom,

Advokátska kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, pre namietané porušenie čl. 46

ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 18. decembra 2014 a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ako aj uznesením z 18. decembra 2014 p o r u š i l základné právo na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. decembra 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 375,84 €

(slovom tristosedemdesiatpäť eur a osemdesiatštyri centov), ktorú j e Najvyšší súd

Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Poláka,

Advokátska kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

9 zo 16. apríla 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

(ďalej len „“), Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 18. decembra 2014.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 22. júna 2015

a najvyšší súd vo vyjadrení z 28. mája 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho

pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 18. decembra 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným

zo spáchania prečinu pytliactva podľa , za čo mu bol uložený

peňažný trest vo výške 200 € a pre prípad zmarenia výkonu peňažného trestu mu bol

uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní dvoch týždňov.

2

Sťažovateľ, ktorý sa necítil byť vinným, podal proti rozsudku okresného súdu

odvolanie.

Uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 115

z 30. apríla 2014 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté ako nedôvodné.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 11. novembra 2014 dovolanie.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 18. decembra 2014 bolo

dovolanie podľa odmietnuté, a to s odôvodnením, že je

neprípustné, keďže podľa v spojení s platí

u sťažovateľa zákonná fikcia neodsúdenia, ku ktorej došlo vykonaním peňažného trestu

(jeho zaplatením).

Uvedený záver najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za nesprávny, arbitrárny

a rozporný so zákonom i . Dôsledkom uznesenia najvyššieho súdu je porušenie

označených práv podľa , listiny a dohovoru. Sťažovateľ je presvedčený, že jeho

dovolanie spĺňalo všetky zákonné náležitosti, keďže bolo podané oprávnenou osobou,

v zákonnej lehote a na mieste, kde možno dovolanie podať, a bolo podané proti rozhodnutiu,

proti ktorému je dovolanie prípustné.

Keďže v konaní vedenom okresným súdom a krajským súdom neboli zohľadnené

a odstránené nedostatky, na ktoré sťažovateľ od začiatku poukazoval, podal dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok.

Podanie sťažnosti ústavnému súdu považuje sťažovateľ za prostriedok ultima ratio,

ktorým sa môže dovolať spravodlivosti, keďže najvyšší súd odmietol vecne prerokovať jeho

dovolanie a vôbec sa nevysporiadal s jeho námietkami voči skutkovému stavu a právnemu

posúdeniu veci. Najvyšší súd tým podľa presvedčenia sťažovateľa porušil označené články

, listiny a dohovoru.

Je síce pravdou, že sťažovateľ uložený peňažný trest vo výmere 200 € vykonal

13. júna 2014 zložením uvedenej sumy na účet okresného súdu, no túto úhradu realizoval

práve z dôvodu povinnosti, ktorá mu bola uložená rozhodnutím súdu, správnosť ktorého

napadol v dovolaní. Úhrada sa uskutočnila pod hrozbou premeny peňažného trestu na

nepodmienečný trest odňatia slobody. Návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku

okresného súdu by totiž najvyšší súd nebol povinný vyhovieť.

Výklad príslušných ustanovení , z ktorého vychádzal najvyšší

súd, je podľa názoru sťažovateľa protiústavný a je výkladom ad absurdum. V jeho zmysle

pokiaľ odsúdený pod hrozbou premeny peňažného trestu na nepodmienečný trest odňatia

slobody uhradí peňažný trest, stráca týmto úkonom možnosť dovolávať sa nezákonnosti

odsudzujúceho rozsudku podaním dovolania, a to napriek tomu, že dôvody dovolania podľa

ustanovenia existujú.

Podľa o registri trestov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o registri trestov“) odpis

registra trestov je verejná listina, v ktorej sa uvádzajú údaje o a) každom právoplatnom

odsúdení, a to aj súdom iného členského štátu Európskej únie alebo súdom iného štátu,

ktorého rozhodnutie bolo uznané súdom Slovenskej republiky, b) priebehu výkonu trestu

a priebehu výkonu ochranného opatrenia, c) odsúdeniach, hoci podľa rozhodnutia súdu

alebo na základe zákona boli zahladené.

Znamená to, že odsudzujúci rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 18. decembra 2013 je vedený v odpise registra trestov sťažovateľa v zmysle citovaného

ustanovenia zákona o registri trestov. Táto skutočnosť má pre sťažovateľa nepriaznivé

účinky najmä vo vzťahu k možnosti výkonu práce ako profesionálneho člena Hasičského

a záchranného zboru. Sťažovateľ v čase, keď mal byť skutok spáchaný, pracoval a aj teraz

pracuje ako hasič. Na výkon jeho práce sa vzťahuje o hasičskom

a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov. Podľa § 17 ods. 1 a 2 tohto zákona

sťažovateľ stratil bezúhonnosť, ktorá sa na výkon jeho zamestnania vyžaduje a preukazuje sa

odpisom registra trestov.

4

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Unesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 18.12.2014 bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa SR, spočívajúce v práve na súdnu

ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa podľa

Slovenskej republiky spočívajúce v zákaze porušenia zásady nullumcrimenpoema sine lege,

základné právo sťažovateľa podľa článku 36 ods. 1 ústavného

spočívajúce v práve domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne a základné právo podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na

spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 18.12.2014 a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

1 000 € (slovom: jedentisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť sťažovateľovi na

účet jeho právneho zástupcu.

4. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

187,92 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi.“

Z doplňujúceho podania právneho zástupcu sťažovateľa zo 4. mája 2015 doručeného

ústavnému súdu 6. mája 2015 vyplýva, že na preukázanie dôvodnosti podanej sťažnosti

a právnej argumentácie v nej obsiahnutej poukazuje sťažovateľ na obsah právnej vety

stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. z 18. marca 2015. Z tohto

stanoviska je zrejmé, že odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento

uložený peňažný trest vykonal zaplatením príslušnej sumy, nemožno odoprieť právo podať

dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným

spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu

odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva

na súdnu ochranu.

Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. 30 z 28. mája 2015

doručeného ústavnému súdu 5. júna 2015 vyplýva, že požiadala o zaujatie stanoviska

predsedu senátu „5T“. Z vyjadrenia predsedu senátu „5T“ z 26. mája 2015 vyplýva, že

zotrváva na dôvodoch uznesenia sp. zn. z 18. decembra 2014, pričom dáva

do pozornosti aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 22. mája 2014, ktorým

bola identická ústavná sťažnosť odmietnutá. Znamená to faktické potvrdenie rozhodovacej

činnosti najvyššieho súdu v obdobných veciach.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 22. júna 2015 doručenej ústavnému súdu

26. júna 2015 vyplýva, že s názormi najvyššieho súdu uvedenými v jeho vyjadrení

z 28. mája 2015 sa nemožno v žiadnom prípade stotožniť. Poukaz na obsah uznesenia

ústavného súdu sp. zn. z 22. mája 2014 neobstojí, lebo toto uznesenie bolo

prijaté v čase, kedy ešte nebolo prijaté stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn.

PLz. z 18. marca 2015. Práve nejednotná rozhodovacia činnosť rôznych senátov

ústavného súdu pri posudzovaní kruciálnej otázky, t. j. otázky ústavného práva odsúdeného

podľa , listiny a dohovoru z dôvodu odmietnutia

dovolania odsúdeného len preto, že jeho odsúdenie bolo zahladené, viedla plénum

ústavného súdu k prijatiu zjednocujúceho stanoviska. Sťažovateľ zároveň spresňuje

požiadavku náhrady trov právneho zastúpenia na sumu 375,84 €, a to za 4 úkony právnych

služieb v roku 2015, 4 režijné paušály v roku 2015 a daň z pridanej hodnoty. Za 1 úkon

právnej služby účtuje sumu 69,91 €.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 18. decembra 2014 vyplýva, že

ním bolo podľa odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2014. Podľa názoru najvyššieho

súdu dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom znamenajúcim vážny prielom do

právoplatnosti a predpokladanej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia. Jeho

zmyslom je, za prísne vymedzených podmienok, zvrátenie existencie odsúdenia páchateľa,

6

aby nedošlo k trestno právnemu následku, t. j. sankcii spojenej s týmto odsúdením. Práve

preto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia

na základe mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým sa dáva možnosť dvom hlavným

proti sebe stojacím stranám [odhliadajúc od práva ministra spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“), ktorý nie je stranou v konaní] – teda

prokurátorovi a obvinenému – dosiahnuť vyvolanie mimoriadneho konania pred najvyšším

súdom o preskúmanie niektorých právoplatných rozhodnutí, zákon obmedzuje možnosť

podania dovolania len na obmedzený okruh subjektov, v obmedzenom rozsahu,

zo špecificky vymedzených kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným

rozhodnutiam. Keďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvom

hlavným proti sebe stojacim stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tento

inštitút mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán, a to jednak čo

sa týka možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, teda

v konaní o ňom pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady by bolo proti jeho zmyslu

i princípu spravodlivosti, aby jedna strana mala možnosť dovolať sa mimoriadnym

opravným prostriedkom konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej už bol trest vykonaný

a zahladený s účinkami, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený. Ak by takúto

možnosť mal obvinený, nutne by musela byť pripustená i u generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“) (odhliadajúc od ministra

spravodlivosti, ktorý nie je stranou v konaní). Odsudzujúcim rozsudkom v zmysle § 163 až

treba rozumieť taký, ktorý obsahuje výrok o vine páchateľa a ak

nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadné ďalšie výroky o náhrade škody

alebo ochrannom opatrení. Odsudzujúcim rozsudkom teda treba rozumieť taký rozsudok,

na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného. Pokiaľ

nastávajú, či už priamo na základe zákona, ako to je pri upustení od potrestania (§ 40 ods. 2

), alebo po výkone niektorých druhov trestov (napr. v predmetnom prípade

v spojení s ), alebo na základe rozhodnutia súdu pri

zahladení odsúdenia, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia (teda že sa v zmysle

zákona hľadí na páchateľa, ako keby odsúdený nebol), potom treba do všetkých dôsledkov

právne považovať za neexistujúci odsudzujúci rozsudok u takej osoby, na ktorú sa hľadí, ako

keby odsúdená nebola. Predpokladom na podanie dovolania je existencia odsúdenia

páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil s inštitútom zahladenia

odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité prípady v trestnom konaní (ale

i mimo neho) platí a pre niektoré nie. Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou

neodsúdenia znamená, okrem iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že

vo výpise z registra trestov sa jej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno

právnej zanikajú nepriaznivé následky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať

z toho, že neexistuje odsúdenie, ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti alebo

recidívy trestnej činnosti. Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba

preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr.

pri prijímaní do zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod.,

uvádzať odsúdenie, ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov

vo vzťahu k tejto osobe. Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť ku vzniku alebo

k obnoveniu takých právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich

nemohol dožadovať, pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa. Keďže v dôsledku

zahladenia odsúdenia môžu vznikať nové právne vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak by

neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom by bolo vážnym zásahom do stability

právnych vzťahov, ak by na základe dovolania niektorej z dvoch hlavných strán v trestnom

konaní alebo dovolania ministra spravodlivosti bolo možné zvrátiť nový právny stav

vznikajúci po vykonaní trestu a zahladení odsúdenia spojeného s fikciou neodsúdenia.

Výrazne by sa v takom prípade nepriaznivo prejavilo podanie dovolania prokurátorom alebo

ďalším oprávneným subjektom v neprospech osoby, odsúdenie ktorej bolo zahladené.

Nebolo by žiaduce, aby v takom prípade, keď už páchateľ vykonal trest a došlo aj

k zahladeniu odsúdenia, mohol generálny prokurátor Slovenskej republiky, či minister

spravodlivosti podať tento mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného s tým,

že by smeroval k zhoršeniu jeho postavenia a umožnil tak otvorenie takého trestno

právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, s následkom zvrátenia priaznivých dôsledkov pre

obvineného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí, ako by nebol odsúdený. Dobrodenie,

ktoré dáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti na základe fikcie neodsúdenia osoby

v prípade zahladenia odsúdenia, by strácalo svoj zmysel. Rovnosť strán v konaní a záujem

8

na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj opak, teda že ani na základe dovolania

obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané a zahladené odsúdenie s dôsledkami

fikcie neodsúdenia meniť. Preto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu)

stav zahladenia odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila

sankcia, jeho dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku ho už nemôže podať. Vychádzajúc

zo zákonnej fikcie neodsúdenia obvineného predpokladanej v ustanovení § 92 ods. 2 a § 93

ods. 1 , ktorá sa v posudzovanej veci aplikovala, treba považovať

dovolanie sťažovateľa za neprípustné, lebo nesmeruje proti existujúcemu odsudzujúcemu

rozhodnutiu, proti ktorému by ho bolo možné v zmysle a

podať. Obdobné stanovisko zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach sp. zn.

a sp. zn. .

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa presvedčenia sťažovateľa peňažný trest vykonal zložením určenej sumy preto,

aby nedošlo k premene peňažného trestu na nepodmienečný trest odňatia slobody, keďže

návrhu na odklad vykonateľnosti právoplatného rozsudku by najvyšší súd nemusel vyhovieť.

Výklad najvyššieho súdu je výkladom ad absurdum.

Najvyšší súd je tej mienky, že rozhodol správne, a poukazuje pritom na uznesenie

ústavného súdu, ktorým bol takýto postup najvyššieho súdu v obdobnom prípade

akceptovaný.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že rozhodujúce skutkové

okolnosti prípadu sú medzi účastníkmi konania nesporné. Naproti tomu ako sporná sa javí

právna otázka, či v dôsledku vykonania peňažného trestu jeho zaplatením a z toho

vyplývajúcim zahladením odsúdenia priamo zo zákona s účinkom, že sa na obvineného

hľadí, ako keby odsúdený nebol, dochádza aj k zániku možnosti preskúmať na základe

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku zákonnosť právoplatného

odsudzujúceho rozsudku. Kým podľa sťažovateľa to možné je, najvyšší súd túto možnosť

vylučuje.

10

Podľa v znení účinnom od 1. februára 2014 ak ide

o odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b) až l), k zahladeniu dochádza ich vykonaním.

Podľa za spáchané trestné činy môže súd uložiť

páchateľovi, ktorý je fyzickou osobou, len peňažný trest.

Podľa ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na

páchateľa, ako keby nebol odsúdený.

Ústavný súd sa uvedenou právnou problematikou v minulosti už viackrát zaoberal

a vzhľadom na rozporné stanoviská II. a III. senátu došlo k postupu podľa § 6 zákona

o ústavnom súde, pričom bolo prijaté stanovisko na zjednotenie odchylných právnych

názorov v tomto znení:

Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest

vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len

z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom

a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu

odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na

súdnu ochranu (PLz. 11 z 18. marca 2015).

Z citovaného zjednocujúceho stanoviska vyplýva predovšetkým neakceptovateľnosť

argumentu najvyššieho súdu, podľa ktorého by priznanie práva podať dovolanie v danom

prípade bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných strán, pretože ak by túto možnosť

mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aj u generálneho prokurátora, ktorý by mohol

podať dovolanie aj v neprospech odsúdeného smerujúce k zhoršeniu jeho postavenia, čo by

následne umožňovalo otvorenie už ukončeného trestnoprávneho vzťahu a zvrátenie

priaznivých výsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa neho hľadí, akoby

odsúdený nebol. Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať za redukciu

zákonom ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená na

rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, keďže neexistuje legitímny dôvod ani cieľ,

pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.

V danom prípade ide o priznanie práva podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazuje

nezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto

procesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty

princípu rovnosti procesných strán.

Nad rámec uvedenej argumentácie možno poukázať na to, že v rámci princípu

rovnosti procesných strán generálny prokurátor nepochybne môže podať dovolanie proti

právoplatnému oslobodzujúcemu rozsudku, čo následne tiež umožňuje otvorenie

trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a to v spojení so zvrátením priaznivých

dôsledkov pre stíhaného spočívajúcich v tom, že oslobodením spod obžaloby došlo

k deklarovaniu jeho neviny. Pritom nemožno mať najmenšie pochybnosti o tom, že

právoplatný oslobodzujúci rozsudok treba považovať za omnoho priaznivejší než

právoplatný odsudzujúci rozsudok spojený s fikciou, že sa na odsúdeného hľadí, ako keby

odsúdený nebol.

Ďalej zo zjednocujúceho stanoviska vyplýva, že neprípustnosť dovolania podaného

odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani

z explicitného znenia príslušných ustanovení vzťahujúcich sa na

dovolanie. Za rozhodnutie, ktorým bola vec právoplatne skončená, je potrebné podľa

ustanovenia považovať právoplatné rozhodnutie súdu

vo veci samej, ktorým je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest, resp. ochranné

opatrenie, alebo bolo upustené od potrestania. V tejto súvislosti nemožno za ústavne

udržateľné považovať právne závery najvyššieho súdu, ktorý konštatoval, že odsudzujúcim

rozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na

páchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Na rozdiel od tohto právneho názoru najvyššieho súdu je ústavný súd tej mienky, že

z hľadiska prípustnosti dovolania je bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdenia

hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola, keďže z hľadiska

12

prípustnosti dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce rozhodnutie a či toto

nadobudlo právoplatnosť. Inými slovami, podmienkou podania dovolania je existencia

samotného odsúdenia páchateľa. Naopak, podmienkou dovolania nie je absencia zahladenia

odsúdenia spojená so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa

vyplýva z vykonania uloženého peňažného trestu na základe právoplatného odsudzujúceho

rozsudku, pričom odopretím práva podať dovolanie proti takémuto právoplatnému

rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania, ktorým je

odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným rozhodnutím.

Nemožno sa bez výhrad stotožniť ani s tým záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého

zahladením odsúdenia spojeným s fikciou neodsúdenia môže odsúdená osoba preukazovať

stav svojej bezúhonnosti. Najvyšší súd totiž opomenul, že zahladenie odsúdenia spojené so

zákonnou fikciou neodsúdenia neznamená zánik všetkých nepriaznivých účinkov spojených

s odsúdením, keďže tieto nemožno obmedzovať výlučne na skutočnosť, že vo výpise z

registra trestov sa zahladené odsúdenia neuvádzajú. Existencia odsudzujúceho rozhodnutia

totiž uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká, pričom trest, ktorý odsúdený vykonal a ktorý

mu bol zahladený, má stále platný právny základ v odsudzujúcom rozhodnutí. Vykonaný a

zahladený trest postihuje páchateľa aj sekundárne, lebo zakladá pre poškodeného právny

titul na uplatnenie práva na náhradu škody a trov. Osobitne treba zdôrazniť, že zahladením

odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za

trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ trestný čin spáchal.

Napokon možno ešte dodať, že, vychádzajúc z právneho názoru najvyššieho súdu, by

zrejme v prípade zahladenia odsúdenia s účinkami fikcie neodsúdenia nebolo možné účinne

podať ani návrh na obnovu konania, hoci by dodatočne vyšli najavo dôkazy preukazujúce

nevinu odsúdeného. Takýto následok je zrejmým popretím základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Navyše neprípustnosť mimoriadneho

opravného prostriedku znemožňuje, aby takáto osoba uplatnila nárok na náhradu škody

spôsobenej nezákonným odsúdením ().

Vzhľadom na všetky uvedené argumenty došlo k porušeniu základného práva na

súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa ,

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. decembra2014 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 375,84 €.

Ústavný súd zistil, že správne by sťažovateľovi patrila náhrada trov v celkovej výške

711,45 €, a to za 4 úkony právnych služieb v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia,

sťažnosť, doplnenie sťažnosti, replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) po 139,83 €, 4 režijné

paušály po 8,39 € a daň z pridanej hodnoty 118,57 €. Nebolo však možné priznať

sťažovateľovi náhradu trov v sume prevyšujúcej čiastku ním požadovanú, a preto mu priznal

375,84 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € (bod 4 výroku nálezu).

Podľa názoru ústavného súdu vyslovením porušenia označených práv, zrušením

uznesenia najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie bola sťažovateľovi poskytnutá

plná satisfakcia za utrpenú ujmu. Z tohto dôvodu finančná náhrada do úvahy už

neprichádza.

14

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou

rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2015