Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 475/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Advokátska

kancelária, Lužická 7, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, ako aj a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. novembra 2013 a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

2 Tdo V 12/2013, ako aj uznesením z 21. novembra 2013 p o r u š i l základné právo

na súdnu ochranu podľa , ako

aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie a na účinný opravný prostriedok podľa čl. 6

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. novembra 2013 z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume

340,86 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatšesť centov), ktorú j e Najvyšší súd

Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Holiča,

Advokátska kancelária, Lužická 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

2

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

z 30. júla 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 21. novembra 2013.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 18. mája 2015

a najvyšší súd vo vyjadrení z 13. novembra 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že 27. augusta 2012 bola na sťažovateľa podaná obžaloba pre

prečin podplácania podľa a na tom základe, že

30. apríla 2012 okolo 10.30 h v na štátnej ceste č. 1/18 ( )

v súvislosti s dokumentovaním priestupku na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej

premávky, ktorého sa dopustil sťažovateľ ako vodič osobného motorového vozidla zn.

Renault Kangoo EČV , po uložení blokovej pokuty vo výške 60 € hliadkou

Obvodného oddelenia Policajného zboru Levoča žiadal od členky hliadky nstržm.

Bc. , aby mu bola uložená polovičná pokuta bez vydania pokutových blokov.

Trestným rozkazom Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný

trestný súd“) sp. zn. PK z 21. septembra 2012 bol sťažovateľ uznaný za

vinného podľa obžaloby a bol mu uložený peňažný trest vo výmere 500 €, pričom pre

prípad zmarenia tohto trestu bol uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 6

mesiacov.

Na základe odporu podaného proti trestnému rozkazu rozsudkom špecializovaného

trestného súdu č. k. PK 161 z 28. novembra 2012 bol sťažovateľ opätovne

uznaný vinným podľa obžaloby a bol mu uložený peňažný trest vo výmere 400 € a pre

prípad jeho zmarenia náhradný trest odňatia slobody na 3 mesiace.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2013 bolo odvolanie

sťažovateľa proti rozsudku špecializovaného trestného súdu zamietnuté.

Proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom

namietal, že si nebol vedomý spáchania priestupku, o čom sa následne presvedčil po

zastavení hliadkou prečítaním zákona. Potom sa sťažoval na postup hliadky a pri čakaní na

vybavenie stretol aj policajta, ktorý s ním priestupok riešil. Sťažovateľ sa s ním dostal do

slovnej výmeny názorov a povedal mu, že sa bude sťažovať. Do toho času nebolo

podplácanie nikde a nikým spomenuté. Policajti si boli vedomí svojho pochybenia, a tak

bolo pre nich jednoduchšie uviesť, že sťažovateľ ich chcel podplatiť. Keby to bola pravda,

boli by ho predviedli, čo sa však nestalo. Policajti začali konať až potom, čo sa sťažovateľ

prišiel na nich sťažovať. Podané dovolanie sťažovateľ právne odôvodnil podľa § 371 ods. 1

písm. i) .

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. novembra 2013 bolo

dovolanie sťažovateľa odmietnuté.

4

Najvyšší súd odôvodňuje svoje uznesenie tým, že v spise je záznam o zložení sumy

400 €, teda o zaplatení uloženého peňažného trestu s tým, že jeho vykonaním došlo

k zahladeniu odsúdenia podľa .

Uvedené znamená, že najvyšší súd sa podstatou dovolacích námietok sťažovateľa

vôbec nezaoberal, vybral sa ľahšou cestou a vyjadril názor, že sťažovateľ trest vykonal,

odsúdenie má zahladené a hľadí sa na neho, akoby nebol trestaný (správne má byť „akoby

nebol odsúdený“, pozn.). To znamená, že dovolaním sa už zaoberať nemusí. Pritom

sťažovateľ peňažný trest musel uhradiť, lebo mu hrozila sankcia vo forme náhradného trestu

odňatia slobody v trvaní troch mesiacov.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd pristúpil k podanému dovolaniu ľahostajne,

o čom svedčí aj odôvodnenie na necelých štyroch stranách textu. Sťažovateľ má síce

odsúdenie zahladené, ale stále sa cíti byť nevinným. Veril, že v dovolacom konaní dôjde

k náprave predchádzajúceho nezákonného rozhodnutia.

Právoplatné odsúdenie sťažovateľ už nemá uvádzané vo výpise z registra trestov,

avšak v odpise z registra trestov to uvedené stále je. Pritom pri preukazovaní trestnej

bezúhonnosti sa vydáva odpis z registra trestov. Práve záznam v odpise z registra trestov má

za následok diskrimináciu žiadateľa napríklad v prípade záujmu o prácu v štátnej službe.

Platí to v prípadoch zamestnania v bezpečnostnej službe, v službe príslušníka Policajného

zboru, Slovenskej informačnej služby, profesionálneho vojaka atď.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

2 Tdo V 12/2013 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 21. novembra 2013 zrušené

a najvyššiemu súdu bolo prikázané, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Domáha sa tiež

priznania nemajetkovej ujmy spočívajúcej v zaplatených trovách právneho zastúpenia

vo výške 174,94 €, uhradenom peňažnom treste vo výške 400 € a v psychickej ujme

spôsobenej nezákonným rozhodnutím a stratou možnosti voľného pohybu z dôvodu účasti

na pojednávaniach vo výške 1 000 €. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 340,90 €.

Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. 41 z 13. novembra 2014

v spojení s vyjadrením predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 5. novembra

2014 vyplýva, že sťažnosť je vecne neopodstatnená a napriek jej prijatiu na ďalšie konanie

najvyšší súd požaduje, aby bola odmietnutá. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

2 Tdo V 12/2013 z 21. novembra 2013 je vecne správne, pričom právne závery, ktoré viedli

k odmietnutiu dovolania podľa , sú súčasťou náležitého

a vnútorne konzistentného odôvodnenia, na ktoré sa v podrobnostiach odkazuje.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 18. mája 2015 doručenej ústavnému súdu

25. mája 2015, ktorá je reakciou na vyjadrenie najvyššieho súdu, vyplýva, že sa nechce

a ani sa nebude vyjadrovať k stanovisku predsedu trestnoprávneho kolégia. V tomto

stanovisku chýba už iba to, že „ako si Ústavný súd SR dovolil prijať sťažnosť na ďalšie

konanie“. Je pravdou, že „funkcia prináša moc“, prináša právomoci a tie prelamujú

základné atribúty inštitútu, ktorým je aj vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti.

Obsah tohto vyjadrenia v rozsahu 11 riadkov je v ponímaní právneho zástupcu sťažovateľa

urážkou funkcie, ale hlavne inštitúcie, ktorú vyjadrením predseda trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu oslovil.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 21. novembra 2013 vyplýva,

že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. apríla 2013. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie bolo

potrebné odmietnuť ako neprípustné podľa .

V posudzovanej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bol zamietnutý riadny

opravný prostriedok. Súčasťou spisového materiálu je aj záznam o zložení sumy 400 €

6

na účet špecializovaného trestného súdu, ktorého identifikačné údaje svedčia o zaplatení

peňažného trestu. Zaplatením, t. j. vykonaním peňažného trestu, došlo k jeho zahladeniu

v zmysle . Ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa,

ako keby nebol odsúdený ( ). Právnym dôsledkom zahladenia

odsúdenia je v zmysle citovaného ustanovenia fikcia neodsúdenia. Pokiaľ nastávajú priamo

ex lege (ako to je v posudzovanom prípade), alebo na základe rozhodnutia súdu právne

následky spojené s fikciou neodsúdenia, treba do všetkých dôsledkov považovať

odsudzujúce rozhodnutie právne za neexistujúce a na takú osobu sa hľadí, ako keby

odsúdená nebola. Predpokladom podania dovolania je existencia odsúdenia páchateľa.

Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil s inštitútom zahladenia odsúdenia,

nemožno ju chápať iba podmienene, že pre určité prípady v trestnom konaní (ale i mimo

neho) platí a pre niektoré nie. Ak nastal zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu stav

zahladenia odsúdenia, ktorý znamená, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia,

jeho dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených podať dovolanie ho už

nemôže podať. Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia znamená

okrem iných následkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra

trestov sa jej zahladené odsúdenie už neuvádza. Vychádzajúc z toho, že neexistuje

odsúdenie, ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti alebo recidívy trestnej činnosti,

zanikajú v trestnoprávnej oblasti nepriaznivé dôsledky spojené s odsúdením páchateľa.

Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej

bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní do

zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod., uvádzať odsúdenie,

ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.

Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť ku vzniku alebo k obnoveniu takých

právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť alebo sa ich nemohol dožadovať,

dokiaľ existovala prekážka odsúdenia páchateľa. Vážnym zásahom do stability právnych

vzťahov by bolo, ak by sa na základe dovolania niektorej z dvoch hlavných strán v trestnom

konaní alebo dovolania ministra spravodlivosti Slovenskej republiky nový právny stav

vzniknutý po zahladení odsúdenia spojeného s fikciou neodsúdenia zvrátil. Pokiaľ po

podaní dovolania došlo k zahladeniu odsúdenia spojeného s fikciou neodsúdenia, dovolací

súd musí dovolanie smerujúce svojimi účinkami proti neexistujúcemu rozhodnutiu

odmietnuť podľa ako neprípustné.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

8

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu

na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Podľa presvedčenia sťažovateľa postupom a uznesením najvyššieho súdu došlo

k porušeniu označených práv, a to tým, že sa tento podstatou dovolacích námietok

sťažovateľa nezaoberal, vychádzajúc z názoru, že vykonaním peňažného trestu sa na

sťažovateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.

Najvyšší súd je tej mienky, že vo svojom uznesení náležite a vnútorne konzistentne

odôvodnil svoje právne závery.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že rozhodujúce skutkové

okolnosti prípadu sú medzi účastníkmi konania nesporné. Naproti tomu ako sporná sa javí

právna otázka, či v dôsledku vykonania peňažného trestu jeho zaplatením a z toho

vyplývajúcim zahladením odsúdenia priamo zo zákona s účinkom, že sa na obvineného

hľadí, ako keby odsúdený nebol, dochádza aj k zániku možnosti preskúmať na základe

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku zákonnosť právoplatného

odsudzujúceho rozsudku. Kým podľa sťažovateľa to možné je, najvyšší súd túto možnosť

vylučuje.

Podľa v znení účinnom do 31. januára 2014 ak ide

o odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b) až k) k zahladeniu dochádza ich vykonaním.

Podľa za spáchané trestné činy môže súd uložiť

páchateľovi, ktorý je fyzickou osobou len peňažný trest.

Podľa ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na

páchateľa, ako keby nebol odsúdený.

Ústavný súd sa uvedenou právnou problematikou v minulosti už viackrát zaoberal

a vzhľadom na rozporné stanoviská II. senátu a III. senátu došlo k postupu podľa § 6 zákona

o ústavnom súde, pričom bolo prijaté stanovisko na zjednotenie odchylných právnych

názorov v tomto znení:

Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest

vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len

z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom

a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu

odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na

súdnu ochranu (PLz. 11 z 18. marca 2015).

Z citovaného zjednocujúceho stanoviska vyplýva predovšetkým neakceptovateľnosť

argumentu najvyššieho súdu, podľa ktorého by priznanie práva podať dovolanie v danom

prípade bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných strán, pretože ak by túto možnosť

mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aj u generálneho prokurátora Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý by mohol podať dovolanie aj

v neprospech odsúdeného smerujúce k zhoršeniu jeho postavenia, čo by následne

umožňovalo otvorenie už ukončeného trestnoprávneho vzťahu a zvrátenie priaznivých

výsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa neho hľadí, akoby odsúdený nebol.

Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať za redukciu zákonom

ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená

na rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, keďže neexistuje legitímny dôvod ani

10

cieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.

V danom prípade ide o priznanie práva podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazuje

nezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto

procesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty

princípu rovnosti procesných strán.

Nad rámec uvedenej argumentácie možno poukázať na to, že v rámci princípu

rovnosti procesných strán generálny prokurátor nepochybne môže podať dovolanie proti

právoplatnému oslobodzujúcemu rozsudku, čo následne tiež umožňuje otvorenie

trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a to v spojení so zvrátením priaznivých

dôsledkov pre stíhaného spočívajúcich v tom, že oslobodením spod obžaloby došlo

k deklarovaniu jeho neviny. Pritom nemožno mať najmenšie pochybnosti o tom, že

právoplatný oslobodzujúci rozsudok treba považovať za omnoho priaznivejší než

právoplatný odsudzujúci rozsudok spojený s fikciou, že sa na odsúdeného hľadí, ako keby

odsúdený nebol.

Ďalej zo zjednocujúceho stanoviska vyplýva, že neprípustnosť dovolania podaného

odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani

z explicitného znenia príslušných ustanovení vzťahujúcich sa na

dovolanie. Za rozhodnutie, ktorým bola vec právoplatne skončená, je potrebné podľa

ustanovenia považovať právoplatné rozhodnutie súdu

vo veci samej, ktorým je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest, resp. ochranné

opatrenie, alebo bolo upustené od potrestania. V tejto súvislosti nemožno za ústavne

udržateľné považovať právne závery najvyššieho súdu, ktorý konštatoval, že odsudzujúcim

rozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na

páchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Na rozdiel od tohto právneho názoru najvyššieho súdu je ústavný súd tej mienky, že

z hľadiska prípustnosti dovolania je bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdenia

hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola, keďže z hľadiska

prípustnosti dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce rozhodnutie a či toto

nadobudlo právoplatnosť. Inými slovami, podmienkou podania dovolania je existencia

samotného odsúdenia páchateľa. Naopak, podmienkou dovolania nie je absencia zahladenia

odsúdenia spojená so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa

vyplýva z vykonania uloženého peňažného trestu na základe právoplatného odsudzujúceho

rozsudku, pričom odopretím práva podať dovolanie proti takémuto právoplatnému

rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania, ktorým je

odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným rozhodnutím.

Nemožno sa bez výhrad stotožniť ani s tým záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého

zahladením odsúdenia spojeným s fikciou neodsúdenia môže odsúdená osoba preukazovať

stav svojej bezúhonnosti. Najvyšší súd totiž opomenul, že zahladenie odsúdenia spojené so

zákonnou fikciou neodsúdenia neznamená zánik všetkých nepriaznivých účinkov spojených

s odsúdením, keďže tieto nemožno obmedzovať výlučne na skutočnosť, že vo výpise z

registra trestov sa zahladené odsúdenia neuvádzajú. Existencia odsudzujúceho rozhodnutia

totiž uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká, pričom trest, ktorý odsúdený vykonal a ktorý

mu bol zahladený, má stále platný právny základ v odsudzujúcom rozhodnutí. Vykonaný a

zahladený trest postihuje páchateľa aj sekundárne, lebo zakladá pre poškodeného právny

titul na uplatnenie práva na náhradu škody a trov. Osobitne treba zdôrazniť, že zahladením

odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za

trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ trestný čin spáchal.

Napokon možno ešte dodať, že, vychádzajúc z právneho názoru najvyššieho súdu, by

zrejme v prípade zahladenia odsúdenia s účinkami fikcie neodsúdenia nebolo možné účinne

podať ani návrh na obnovu konania, hoci by dodatočne vyšli najavo dôkazy preukazujúce

nevinu odsúdeného. Takýto následok je zrejmým popretím základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Navyše neprípustnosť mimoriadneho

opravného prostriedku znemožňuje, aby takáto osoba uplatnila nárok na náhradu škody

spôsobenej nezákonným odsúdením.

12

Vzhľadom na všetky uvedené argumenty došlo k porušeniu základného práva na

súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa a

ods. 1 dohovoru, ako aj práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru (bod 1

výroku nálezu).

Zároveň to znamená, že už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietaným

porušením .

Podľa prvej vety , ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. novembra 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľ požadoval úhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 340,90 €.

Ústavný súd mu priznal úhradu trov jeho právneho zastúpenia advokátom, a to za 2 úkony

právnych služieb v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť) po 134 €, ako aj

režijný paušál 2 krát po 8,04 €. Okrem toho priznal aj 20 % dane z pridanej hodnoty, teda

56,81 €. Náhradu trov priznal celkom vo výške 340,86 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť ďalším požiadavkám sťažovateľa (bod 4 výroku nálezu).

Sťažovateľ požadoval priznanie náhrady za majetkovú ujmu spočívajúcu

v zaplatených trovách právneho zastúpenia vo výške 174,94 € a v uhradení peňažného trestu

vo výške 400 €. Domáhal sa tiež peňažnej náhrady vo výške 1 000 € za psychickú ujmu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím a stratou možnosti voľného pohybu z dôvodu účasti na

pojednávaniach.

Nároky na náhradu za majetkovú ujmu (trovy 174,94 € a peňažný trest 400 €) nie sú

v príčinnej súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľa v dovolacom konaní,

a preto im nebolo možné vyhovieť. Navyše by tieto nároky prichádzali do úvahy až potom,

čo by došlo k zrušeniu právoplatného odsudzujúceho rozsudku.

Nárok sťažovateľa na zaplatenie peňažnej náhrady za psychickú ujmu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo možné akceptovať. Podľa názoru

ústavného súdu vyslovením porušenia označených práv sťažovateľa, zrušením uznesenia

najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie bola sťažovateľovi poskytnutá

dostatočná satisfakcia.

Uplatnený nárok na peňažnú náhradu za psychickú ujmu spôsobenú stratou možnosti

voľného pohybu z dôvodu účasti na pojednávaniach taktiež nie je v príčinnej súvislosti

s porušením práv sťažovateľa v dovolacom konaní. Takýto nárok by prichádzal do úvahy

potom, čo by v novom konaní bolo dovolaniu sťažovateľa vyhovené.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou

rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015

14