Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 377/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, Námestie SNP 8,

Banská Bystrica, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Mihókovou, 1. mája 22,

Zlaté Moravce, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

, základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa Slovenskej

republiky v spojení s a Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 23. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2015

doručená sťažnosť Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, Námestie SNP 8, Banská

Bystrica (ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok podľa (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu podľa a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 v spojení s a listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 23. septembra 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «... Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím

Rozsudkom zo dňa 24. 9. 2014 sp. zn. zamietol žalobu sťažovateľa

o preskúmanie zákonnosti Rozhodnutia vtedajšej Správy katastra Komárno o povolení

vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v k. ú. vykonaného pod

zo dňa 07. 07. 2011, čím zmenil Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 155

zo dňa 02. 07. 2013, ktorý zrušil uvádzané rozhodnutie Správy katastra Komárno a vec

vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Predmetný vklad vlastníckeho práva Správa katastra Komárno povolila na základe

dohody o vydaní veci zo dňa 18. 05. 2011 uzavretej medzi účastníkmi označenými ako

povinný, LESY Slovenskej republiky, štátny podnik

a oprávnený, Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza, IČO 00419702, Jána

Hollého 10, 917 66 Trnava

a to aj napriek tomu, že sťažovateľ, označený v rozhodnutí ako povinný uvádzanú

dohodu o vydaní vecí nikdy nepodpísal a teda ani neuzavrel.

K pozemkom z k. ú. , ktoré boli predmetom vkladu si Rímskokatolícka cirkev,

označená v tom čase ako Bratislavsko trnavská arcidiecéza uplatnila podľa z. č. 161/2005

Z. z. reštitučný nárok tvrdiac, že jej bolo odňaté vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

v rozhodnom období jedným zo spôsobov podľa § 3 reštitučného zákona, a to ako právnemu

nástupcovi po bývalom pozemnoknižnom vlastníkovi Ostrihomskom arcibiskupstve,

príslušný Okresný súd Komárno svojím Rozsudkom zo dňa 04. 02. 2009 sp. zn.

uložil sťažovateľovi povinnosť „vydať a navrátiť vlastníctvo“ k predmetu sporu, čo odvolací

Krajský súd v Nitre svojím rozhodnutím zo dňa 17. 03. 2010 sp. zn. potvrdil.

Na základe týchto rozsudkov Správa katastra Komárno na návrh cirkvi zapísala

vlastníctvo k pozemkom v prospech cirkvi a to podľa Z 1632/10 a Z 1681/10 zo dňa

16. 06. 2010:

proti uvádzanému postupu Správy katastra Komárno podala Okresná prokuratúra

v Komárne protest a to podaním zo dňa 14. 02. 2011 pod sp. zn. Pd 108/10 v súlade s § om

22 ods. l písm. b) z. č. 153/2001 Z. z, o prokuratúre, v ktorom uviedla, že

zápis vlastníctva podľa uvádzaných rozsudkov je nezákonný, nakoľko predmetné

rozsudky nie sú spôsobilými listinami na zápis vlastníctva, rozsudky neurčujú vlastnícke

práva žiadneho subjektu, ale ukladajú štátnemu podniku LESY Slovenskej republiky

povinnosť vydať dotknuté pozemky cirkvi;

v tejto podobe sú rozhodnutia súdov spôsobilé len na zápis informatívnej poznámky

do záznamov katastra;

zápisu do katastra nehnuteľností by podliehala prípadná dohoda o vydaní

nehnuteľných vecí uzavretá medzi oboma sporovými stranami formou vkladu podľa § 28

a nasl. katastrálneho zákona.

Správa katastra Komárno vyhovela uvádzanému protestu prokuratúry a zrušila zápis

vlastníctva vykonaný v záznamoch katastra na základe uvádzaných súdnych rozhodnutí

a to svojím rozhodnutím zo dňa 16. 03. 2011 č. ÚP 1/2011 1.

Opätovne Správa katastra Komárno vykonala zápis vlastníctva v prospech cirkvi,

tento krát na základe „Dohody o vydaní nehnuteľných vecí“ zo dňa 18. 05. 2011, ktorú

sťažovateľ nepodpísal a ani nevypracoval;

obsah dohody odkazuje na povinnosť sťažovateľa „vydať a navrátiť vlastníctvo“

k nehnuteľnostiam v k. ú. podľa rozsudku OS Komárno sp. zn. , čím

cirkev chcela pravdepodobne nahradiť nepodpísanie dohody zo strany sťažovateľa,

označeného v dohode ako povinná osoba. Vklad vlastníctva bol povolený pod

zo dňa 07. 07. 2011.

Proti rozhodnutiu Správy katastra Komárno podal sťažovateľ žalobu podľa § 247

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia uvádzaného správneho orgánu, ktorú

odôvodnil tým, že

dohoda je neperfektným právnym úkonom, chýba na nej určitý a zrozumiteľný

prejav vôle jedného z účastníkov v podobe jeho podpisu s overením pravosti podpisu

samotný rozsudok OS Komárno sp. zn. ukladá povinnosť vydať

a navrátiť vlastníctvo nevlastníkovi, štátny podnik je iba správcom lesného majetku štátu,

pričom Slovenská republika nie účastníkom uvádzaného súdneho sporu

z uvádzaného rozsudku nevyplýva povinnosť správcovi majetku štátu v postavení

povinnej osoby podľa z. č. uzavrieť dohodu o vydaní nehnuteľných vecí,

petit žaloby je postavený ako vlastnícka žaloba a teda nie je spôsobilý nahradiť prejav vôle

vlastníka, ktorý nie je jeho účastníkom;

konajúci Krajský súd v Nitre sa stotožnil s tým, že Správa katastra Komárno

pochybila pri povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech cirkvi na základe

nepodpísanej dohody, ktorá týmto nespĺňala základné, náležitosti právneho úkonu,

na základe ktorého by malo vzniknúť právo k nehnuteľnostiam, ďalej vytkol správe katastra

skutočnosť, že sa nevysporiadala s tým, čoho sa vlastne cirkev svojím návrhom domáha

a to vzhľadom na skutočnosť doloženia aj rozsudkov uvádzaných súdov, správny orgán mal

teda konanie podľa § 31a katastrálneho zákona prerušiť a vyzvať navrhovateľa, aby

v určenej lehote spresnil, čoho sa svojím podaním domáha, t. j. ak sa domáha návrhu

na vklad vlastníckeho práva na základe dohody o vydaní nehnuteľných vecí, musí doložiť

dohodu podpísanú oboma účastníkmi, nepredloženie dohody ani po tejto výzve zakladá

možnosť na zastavenie vkladového konania;

konajúci súd na základe uvádzaného rozhodnutie Správy katastra Komárno,

napadnuté žalobou zrušil a vec vrátil na nové konanie.

Proti tomuto rozsudku správny orgán podal odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej

republiky, ktorý ako je už uvádzané sťažovateľom svojím rozhodnutím zo dňa 24. 09. 2014

sp. zn. žalobu sťažovateľ a zamietol s odôvodnením, že

vtedajšia Správa katastra Komárno postupovala správne, keď povolila vklad

vlastníckeho práva v záznamoch katastra nehnuteľností v k. ú. podľa dohody

o vydaní o vydaní veci i kde prejav vôle povinnej osoby sťažovateľa bol v zmysle § 161

ods.3 nahradený právoplatným rozsudkom Okresného súdu Komárno

nepovažoval za správny názor súdu prvého stupňa o tom, že žalovaný správny

orgán mal konanie prerušiť a vyzvať cirkev na odstránenie nedostatku návrhu, nakoľko

podľa názoru najvyššieho súdu návrh cirkvi bol jednoznačný, smeroval k povoleniu vkladu

vlastníckeho práva na základe dohody o vydaní veci, kde prejav vôle sťažovateľa je

nahradený v rozsudku povinnosťou vydať vec a uloženie tejto povinnosti osvedčuje

náhradným spôsobom jej vôľu aj takto konať

stotožnil sa s právnym názorom správneho orgánu, že na povolenie vkladu boli

splnené podmienky v zmysle katastrálneho zákona

poukázal na skoršiu judikatúru o určení povinnosti uzatvoriť kúpnu zmluvu

v rozsudku, ktorý je potrebné vykladať v súlade s ako rozsudok

ukladajúci vyhlásenie vôle (NS SR ), ako aj na rozsudok KS v Trenčíne

sp. zn. ...»

Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný

súd vydal takéto rozhodnutie:

„Práva sťažovateľa LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, Námestie SNP 8,

97566 Banská Bystrica, IČO 36 038 351, dané mu podľa ) Slovenskej

republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa ) Slovenskej

republiky v spojení s ) z. č. , ktorý sa uvádza Listina základných

práv a slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa )

Slovenskej republiky, v spojení s ) z. č. , ktorým sa uvádza Listina

základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušením )

Slovenskej republiky Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 23.septembra 2014 porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. septembra 2014 sp. zn.

sa ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti

rozhodnutiam ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

v spojení s a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že

k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie

a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov

základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon

a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné

záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú

ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto

konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci

(, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov

zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje

aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich

využitia v súlade s procesnými predpismi.

Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd

jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo

na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,

ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať

rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca

k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej

podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje

právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje

primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin

c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej

veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnutý rozsudok

neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 23. septembra

2014 má arbitrárny charakter z dôvodu, že pre jeho záver nie je v súdnom konaní žiaden

právne relevantný dôkaz. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľa k porušeniu jeho

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny, základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa v spojení s a

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn.

z 23. septembra 2014 najvyšší súd uviedol:

«... Z vyjadrenia správy katastra vyplynulo, že vzhľadom k úspechu cirkvi

v občianskoprávnom konaní vedenom na Okresnom súde v Komárne a Krajskom súde

v Nitre, v ktorom bola žalobcovi uložená povinnosť vydať a navrátiť oprávnenej osobe (teda

cirkvi) vlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam, povolil vklad vlastníckeho práva z titulu

dohody o vydaní veci s tým, že v zmysle prejav vôle žalobcu považoval

za nahradený práve výrokom právoplatného občianskoprávneho rozsudku.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom žalovaného v tom, že

pre povolenie vkladu boli splnené podmienky v zmysle katastrálneho zákona.

Cirkev si uplatnila reštitučný nárok na navrátenie nehnuteľností v zmysle ustanovení

reštitučného zákona. Nakoľko žalobca s ňou odmietol uzavrieť dohodu o vydaní vecí,

obrátila sa cirkev na súd, ktorý uložil žalobcovi povinnosť vydať cirkvi tam uvedené

nehnuteľnosti a navrátiť jej vlastníctvo. Žalobca ako povinná osoba právoplatný rozsudok

Okresného súdu Komárno v spojení s odvolacím rozsudkom Krajského súdu v Nitre

nerešpektovala.

Odvolací súd dal za pravdu žalovanému ako aj cirkvi v tom, že právoplatným

rozsudkom Okresný súd Komárno uložil žalobcovi (v reštitučnom konaní povinnej osobe

v zmysle § 4 reštitučného zákona) povinnosť vydať nehnuteľnosti a navrátiť vlastníctvo k nim

cirkvi ako osobe oprávnenej, teda uložil žalobcovi povinnosť vyhlásiť vôľu určitým

spôsobom. Nakoľko žalobca uvedenú povinnosť nerešpektoval, dohodu s cirkvou neuzavrel,

ani iným spôsobom nesplnil právoplatne mu uloženú povinnosť, nastala ex lege zákonná

fikcia, v zmysle ktorej právoplatný rozsudok Okresného súdu Komárno ukladajúci žalobcovi

povinnosť prejaviť svoju vôľu (teda vydať nehnuteľnosti), nahradil vôľu povinnej osoby

(žalobcu) a súčasne aj druhej zmluvnej strany v dohode o vydaní veci.

Následne správa katastra postupovala správne, keď na základe návrhu cirkvi,

z ktorého bolo jednoznačne zrejmé, čoho sa cirkev domáhala a síce povolenia vkladu

k tam špecifikovaným nehnuteľnostiam z titulu dohody o vydaní veci zo dňa 18. 5. 2011

podľa reštitučného zákona v spojení s právoplatným rozsudkom Okresného súdu Komárno

č. k. 552 návrh a jeho prílohy v zmysle § 31 katastrálneho zákona preskúmala

a dospela k záveru, že dohoda o vydaní veci obsahovala všetky zákonom požadované

náležitosti, pričom absentujúci prejav vôle a podpis žalobcu bol s poukazom na § 161 ods. 3

nahradený výrokom právoplatného rozsudku Okresného súdu Komárno, ktorý bol

k návrhu pripojený.

K vyššie uvedenému odvolací súd poukazuje aj na skoršiu judikatúru Najvyššieho

súdu SR (rozsudok sp. zn. 3SžoKS/í 6/2006), v zmysle ktorej rozsudok súdu vydaný

v občianskoprávnom konaní ukladajúci odporcovi povinnosť vyhlásiť vôľu spôsobom

uvedeným vo výroku (t. j. povinnosť uzatvoriť kúpnu zmluvu identifikovanú vo výroku),

je rozsudkom ukladajúcim vyhlásenie vôle podľa Najvyšší súd

v odôvodnení tohto rozsudku konštatoval, že „... podľa SR výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov musí byť v súlade s touto . Požiadavka na ústavne konformný výklad

zákonov priamo ovplyvňuje zisťovanie obsahu jednotlivých zákonných ustanovení z dikcie

a ich aplikáciu na daný skutkový stav a zabezpečuje, že výklad normatívnych ustanovení

zákona nevedie k absurdným záverom, alebo záverom v rozpore s ústavnými princípmi...

Odvolací súd poukazuje na dikciu ustanovenia 161 ods. 3 , kde je rozsudok

identifikovaný slovným spojením „ukladajúci vyhlásenie vôle“ a nie „nahradzujúci

vyhlásenie vôle.“ Výrok rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. , ukladá

Hornonitrianskym baniam Prievidza, a. s, povinnosť vyhlásiť vôľu spôsobom uvedeným,

vo výroku, t. j. uzavretím kúpnej zmluvy identifikovanej vo výroku. Keďže povinný

Hornonitrianske bane Prievidza, a. s. do právoplatnosti rozsudku tak neurobil,

právoplatnosťou rozsudku došlo v zmysle k nahradeniu vôle s obsahom,

ktorý je uvedený vo výroku rozsudku...“

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svetle vyššie uvedeného nemohol stotožniť

s názorom súdu prvého stupňa v tom, že správa katastra nepostupovala správne a v súlade

so zákonom, keď povolila vklad vlastníckeho práva titulom dohody, v ktorej absentoval

podpis žalobcu.

Odvolací súd nepovažoval za správny ani ten názor súdu prvého stupňa, že žalovaný

mal konanie prerušiť a vyzvať navrhovateľa cirkev na odstránenie nedostatku návrhu,

nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu návrh cirkvi bol jednoznačný a smeroval

k povoleniu vkladu vlastníckeho práva na základe dohody o vydaní veci, kde prejav vôle

povinnej osoby žalobcu bol v zmysle nahradený právoplatným

rozsudkom Okresného súdu Komárno.

K argumentácii súdu prvého stupňa, že správa katastra mala vykonať len záznam

na základe rozsudku Okresného súdu Komárno podľa § 34 ods. 1 katastrálneho zákona,

ktorý je podľa jeho názoru rozhodnutím štátneho orgánu, odvolací súd poukazuje na názor

vyslovený v proteste prokurátora Pd 108/10 5 zo dňa 14. 2. 2011, s ktorým sa stotožňuje,

že: „... rozsudok Okresného sudu v Komárne sp. zn. zo dňa 4. 2. 2009

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 17. 3. 2010

nie sú listinami, ktoré sú predmetom zápisu do katastra nehnuteľností záznamom, nakoľko

tieto rozhodnutia neurčujú vlastnícke právo žiadneho subjektu k dotknutým

nehnuteľnostiam, ale štátnemu podniku Lesy SR Banská Bystrica ukladajú povinnosť vydať

dotknuté pozemky...“. Takéto uloženie povinnosti implicitne nahradzuje súhlas povinnej

osoby s vydaním požadovanej veci a osvedčuje náhradným spôsobom jej vôľu aj takto

konať.

Navyše odkázať správny orgán na postup, ktorý už bol raz aplikovaný, no následne

bol jeho výsledok záznam sp. zn. Z 1632/10, Z 1681/10 zapísaný pod položkou výkazu

zmien 186/10 dňa 16. 6. 2010 zrušený ako nezákonný, sa javí byť absolútne nelogické,

nehospodárne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na záver poukazuje na účel okruhu reštitučných

predpisov a tým je vo všeobecnosti odstránenie alebo aspoň zmiernenie následkov

niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči postihnutým osobám v období

neslobody zo strany štátu. Poškodenou bola v predmetnej právnej veci cirkev, ktorá

postupovala v súlade s ustanoveniami reštitučného zákona a vyzvala žalobcu ako povinnú

osobu (§ 4 a § 5 ods. 1 a 2 reštitučného zákona) k vydaniu odňatých nehnuteľností, ktorý jej

výzvu ignoroval, následne sa obrátila na Okresný súd Komárno i Krajský súd v Nitre (§ 5

ods. 3 reštitučného zákona), ktorý jej právoplatným rozsudkom dali za pravdu a uložili

žalobcovi povinnosť, ktorú tento opätovne nerešpektoval. Nakoľko vykonanie záznamu

do katastra nehnuteľností titulom uvedených civilných rozsudkov bolo na základe protestu

prokurátora zrušené ako nezákonné s tým, že tieto rozsudky uložili povinnosť vydať

nehnuteľnosti, no neurčovali vlastnícke právo k nim, neostávalo cirkvi žiadne iné riešenie,

ako sa domáhať svojich práv, len to, ktoré zvolila, ktoré následne aplikovala správa

katastra a ktoré je aj podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na vyššie uvedené súladné

so zákonom aj s judikatúrou. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené

dospel k záveru, že neboli dané dôvody pre zrušenie správneho rozhodnutia, ktoré bolo

vydané v súlade so zákonom. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu podľa v spojení posledná veta zmenil

tak, že žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol ( )...»

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

rozsudku zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými

námietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok Krajského súdu v Nitre

č. k. 155 z 2. júla 2013 zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych

záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. septembra 2014 a základným právom vlastniť

majetok podľa , základným právom na súdnu ochranu podľa

a listiny, základným právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa

v spojení s a listiny a právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ

namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom

prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľom v jeho žalobe ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza,

že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a

jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. septembra 2014 a vrátenie veci na ďalšie

konanie).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015