Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 322/2015
PDF · 384.68 KB
No categories available
I. ÚS 322/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
Advokátskou kanceláriou
, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžp 9/2013 z 26. marca 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. júna 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 7 Sžp 9/2013 z 26. marca 2015 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení
žalobcu na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 S 53/2011 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
Krajského stavebného úradu v Trnave (ďalej len „krajský stavebný úrad“) sp. zn. KSÚ
OSP 2011/00370/Do z 5. mája 2011 a zákonnosti postupu tohto správneho orgánu
v uvedenom odvolacom stavebnom konaní proti rozhodnutiu mesta Trnava (ďalej len
„mesto“ alebo „správny orgán“) sp. zn. OSaŽP/32401 3524/2011/Fe z 26. januára 2011,
ktorým tento správny orgán vydal „Dodatočné stavebné povolenie na zmenu stavby...
Rodinný dom...“ pre stavebníkov vystupujúcich v konaní pred krajským súdom v postavení
vedľajších účastníkov. V žalobe sťažovateľ tvrdil, že krajský stavebný úrad sa nevysporiadal
s jeho námietkami uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu mesta.
3. V predmetnej veci krajský súd rozhodol rozsudkom zo 16. mája 2013 tak, že zrušil
rozhodnutia krajského stavebného úradu a mesta a vec im vrátil na ďalšie konanie z dôvodu,
že „správny orgán sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľa ohľadne neprimeraného
sklonu striech, čím môže byť ako vlastník susedných nehnuteľností obťažovaný a ohrozovaný
padaním snehu, resp. iných predmetov“. Na základe odvolania vedľajších účastníkov
rozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom tak, že zmenil rozhodnutie krajského súdu
a žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že „zrušenie napadnutého rozhodnutia
žalovaného v spojení s rozhodnutím stavebného úradu o dodatočné stavebné povolenie, by
nemohlo žalobcovi priniesť zmenu jeho právneho postavenia, ani iný výsledok konania.
Naviac takýto postup by bol v rozpore s hospodárnosťou konania a znamenal by prísne
formalistický postup bez zjavného účelu nim sledovaného. Formálne zopakovanie
administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka, vo vzťahu k skutkovej stránke veci,
reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech.“.
4. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „týmto vydal arbitrárne rozhodnutie, keď si
svojou činnosťou bez opory v platných právnych predpisoch prisvojil právomoci správnych
orgánov (Mesto Trnava, KSÚ TT) a sám vo veci prejudikoval to, ako správne orgány
po vrátení veci rozhodnú...“ a „v odôvodnení... ani okrajovo sa teda sám preskúmateľným
spôsobom nevysporiadal s jeho námietkami týkajúcimi sa sklonu, orientácie
a konštrukčného riešenia nižšej strechy...
... sťažovateľ ako vlastník susediacej nehnuteľnosti (ktorý je preukázateľne
obmedzovaný neustálou hrozbou padania snehu a iných predmetov zo šikmých striech
susediacich nehnuteľností) do dnešného dňa nedostal preskúmateľnú a riadnu odpoveď
a odborné stanovisko správneho orgánu alebo súdu na ním vznesené námietky voči
legálnosti tejto časti dodatočne povoľovanej stavby.“.
5. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„... Najvyšší súd SR rozsudkom, sp. zn. 7Sžp 9/2013 zo dňa 26. 03. 2015 porušil
právo sťažovateľa ... na základe
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1; čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
... Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Sžp 9/2013
zo dňa 26. 03. 2015 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
... Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 20 ods. l ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má
právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.
8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že namietaným
rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jeho v sťažnosti označené práva (body 1 a 7).
10. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je namietané porušenie označených
práv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu (ktorým zmenil rozsudok krajského súdu)
tým, že mu nedal odpoveď na jeho námietky týkajúce „sa sklonu, orientácie
a konštrukčného riešenia nižšej strechy...“, čím je rozhodnutie najvyššieho súdu arbitrárne,
porušujúce jeho označené práva podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.
11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
12. V súvislosti s preskúmavaním namietaného porušenia označených práv
sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným
v správnom súdnictve je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká
správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy,
ale preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická
osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno
právne a procesno právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do
úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba
právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím
najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba
posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho namietaným
rozsudkom sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru. V tejto súvislosti
ústavný súd iba dodáva, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme
všeobecného súdnictva.
14. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku ústavný súd dospel k záveru,
že rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu, je správne aj
vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené, čo potvrdzuje jeho vlastná argumentácia na s. 7 až
s. 16 aj k námietkam sťažovateľa vzneseným v priebehu správneho konania,
po prechádzajúcom opísaní výsledkov konania správnych orgánov v predmetnej veci,
podstaty odvolacích námietok a stanovísk účastníkov alebo vedľajších účastníkov konania.
15. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré ani nie je bližšie potrebné citovať, a ústavný
súd nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Takisto
zo záverov nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje v podstate iba v jednom
konštatovaní (pozri bod 3), nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje
ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne
odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové
a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je evidentne prípad
sťažovateľa.
16. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to
prezentoval sťažovateľ. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
17. Pokiaľ sťažovateľ v spojitosti s rozsudkom najvyššieho súdu namietal
aj porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 1 dodatkového protokolu (uvedené na s. 2 a s. 3 jeho
sťažnosti), ústavný súd konštatuje, že ani tieto jeho námietky nemohli byť spôsobilé
na prijatie iného rozhodnutia, pretože úzko súviseli, resp. nadväzovali na argumentáciu
sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. K porušeniu tohto práva hmotnoprávneho charakteru podľa ústavného súdu
takisto nemohlo dôjsť, resp. sa ho nemohol primárne dopustiť najvyšší súd, ktorý
iba preskúmaval zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov (obdobne m. m. I. ÚS 291/2012).
Ústavný súd preto aj v tejto časti odmietol jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
18. Na záver ústavný súd k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu konštatuje, že sťažnosť v tejto časti nie je vôbec
odôvodnená, hoci je sťažovateľ právne zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou
(nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde),
preto sa touto časťou sťažnosti a tiež jeho návrhmi uvedenými v bode 5 už bližšie nezoberal,
keďže ju ako celok odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015