Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 332/2015
PDF · 389.31 KB
No categories available
I. ÚS 332/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, a , ,
zastúpených advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 2631/25, Pezinok,
vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 439/2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2015
doručená sťažnosť ,
a (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Co 439/2013.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v právnom postavení
navrhovateľov [v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 19 C 223/2009 proti Slovenskej republike, v zastúpení Generálnou
prokuratúrou Slovenskej republiky] odvolaním z 27. júna 2013 žiadali rozsudok okresného
súdu č. k. 19 C 223/2009 248 z 12. apríla 2013 o zamietnutí žaloby o zaplatenie
spravodlivého zadosťučinenia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Ako
ďalej sťažovatelia uvádzajú, odvolacie konanie v právnej veci, ktorá má pre nich
mimoriadny význam, je na krajskom súde vedené od 14. augusta 2013, pričom „... stav ich
právnej neistoty o výsledok konania ako celku trvá extrémne dlho už takmer 6 rokov, z toho
o odvolaní viac ako 2 roky...
Lustráciou v infokancelárii Krajského súdu v Bratislave sťažovateľa zistili, že
odvolanie sťažovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 19 C 223/2009 248
zo dňa 12.04.2013 napadlo na Krajský súd v Bratislave dňa 14.08.2013.
Dňa 16.07.2015 bolo sťažovateľmi ustálené, že Krajský súd v Bratislave doposiaľ
nevykonal žiaden úkon vo veci samej smerujúci k prejednaniu odvolania a meritórnemu
rozhodnutiu vo veci samej o odvolaní sťažovateľov, teda žiaden relevantný úkon za takmer 2
roky, čo nie je prípustné a je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné...
Bolo spoľahlivo ustálené, že ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti porušovateľ
nekoná efektívne, sústredene, nekoná v súlade s ustanovením § 6 OSP, § 100 OSP, § 114
ods. 1 OSP, čo má a malo za následok, že ochrana práv sťažovateľov v dôsledku
neefektívneho konania, hrubej nečinnosti zo strany porušovateľa nedosiahla požadovanej
2
kvality a rýchlosti rozhodnutia vo veci samej v súlade s konštantnou judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva.
Ergo ochrana práv sťažovateľov v odvolacom konaní nie je rýchla a účinná, od
14.08.2013 porušovateľ je pasívny, vo veci nevytýčil termín pojednávania, nerozhodol,
napriek tomu, že vec je po právnej a skutkovej stránke jednoduchá a nezložitá.“.
3. Ústavnému súdu zo sťažnosti rovnako vyplynulo, že hoci sťažovatelia sťažnosť na
prieťahy adresovanú predsedovi krajského súdu podali osobne na krajskom súde 14. júla
2015, „... majú za to, že vzhľadom na skutkový stav veci už nemusia porušovateľovi
poskytovať primeraný čas na odstránenie prieťahov, a teda podávajú túto sťažnosť priamo
ústavnému súdu“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„1. Základné právo
a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní sp. zn. 4 Co 439/2013 porušené boli.
2. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Co 439/2013 konal.
3. priznáva finančné
zadosťučinenie v sume 4 000 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do
2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4 000 eur, ktoré je
Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
5. priznáva úhradu trov
konania v sume 294,08 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej
právnej zástupkyne advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti
nálezu.
3
6. priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 eur, ktoré je
Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne advokátky
JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
4
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej
porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo
vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
10. Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nárok
sťažovateľov na ochranu pred postupom krajského súdu, ktorým malo byť porušené ich
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
11. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
12. Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti
sťažovateľov, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak
5
„vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného
sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty
v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia
označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03,
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 38/04, III.
ÚS 199/02, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05).
13. Vychádzajúc z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu, je potrebné
poukázať na to, že v prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu
sa nevyznačoval takými výraznými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevyslovil
porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01),
prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne
neopodstatnený (napr. III. ÚS 59/05, IV. ÚS 221/05).
14. Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených
v sťažnosti považovať postup krajského súdu za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle citovaného článku ústavy.
15. Podľa zistení ústavného súdu napriek nie celkom optimálnemu vedeniu konania
v posudzovanej veci treba zároveň uviesť, že zákonná sudkyňa v rámci konania vedeného na
krajskom súde pod sp. zn. 4 C 439/2013 dňa 10. augusta 2015 nariadila termín verejného
vyhlásenia rozhodnutia vo veci na 23. september 2015.
6
16. Na základe uvedeného a vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného
pod sp. zn. 4 C 439/2013 (do času podania ústavnej sťažnosti necelé 2 roky) ústavný súd
sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Doterajší priebeh konania pred
označeným súdom bol – napriek možnosti efektívnejšieho a koncentrovanejšieho konania
zo strany krajského súdu – bez významnejších prieťahov, a preto nezakladá reálnu možnosť
vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Až pokračujúca
nečinnosť krajského súdu v pre sťažovateľov existenčne významnej veci by eventuálne
mohla spôsobiť porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), čo však ústavný súd
v súčasnom období nemôže posúdiť.
17. Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu sťažnosti, vyhodnotil, že v konaní vedenom
na krajskom súde vo veci sp. zn. 4 C 439/2013 zatiaľ nedošlo k takej intenzite zásahu
do práv sťažovateľov, ktorá by zodpovedala ústavno relevantnému porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1
dohovoru). Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. V závere ústavný súd s poukazom na svoju rozhodovaciu prax (m. m.
I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05) poznamenáva, že účelom práva účastníka konania
pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti
tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je
namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne
prostriedky, ktoré má podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa
preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
7
Pozornosti ústavného súdu s ohľadom na uvedené neušlo, že sťažovatelia v súvislosti
s prebiehajúcim súdnym konaním vedeným na krajskom súde pod sp. zn. 4 C 439/2013
podali osobne 14. júla 2015 predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy, pričom
vzhľadom na to, že od podania sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní (14. júla 2015) do
podania ústavnej sťažnosti (17. júla 2015) uplynuli len „tri dni“ na zjednanie nápravy
zo strany krajského súdu, posúdil ústavný súd podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákona
o súdoch zo strany sťažovateľov iba ako formálny a účelový úkon, ktorému nemožno
pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda krajského súdu
dostal primeranú (rozumnú) lehotu na uskutočnenie opatrení proti zbytočným prieťahom
vo veci samej (podobne II. ÚS 376/06, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 390/06).
19. Ústavný súd v závere taktiež upriamuje pozornosť sťažovateľov na skutočnosť, že
v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania
musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje
za potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe
v rozsahu vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva
tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
V naznačenom rozsahu splnomocnenie doručené sťažovateľmi spolu s ústavnou
sťažnosťou vykazovalo vadu neurčitosti, pretože v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa
(v konaní pred ústavným súdom) týka.
20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
8
21. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci v závere zdôrazňuje, že toto
rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona
o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných
náležitostí sťažovatelia v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom
krajského súdu v nej dochádza k zbytočným prieťahom, predložili ústavnému súdu novú
sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015
9