Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 339/2015
PDF · 349.77 KB
No categories available
I. ÚS 339/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom senátu 26. augusta 2015 predbežne
prerokoval sťažnosť , , a ,
, zastúpených advokátom ,
, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Obo 43/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
7. augusta 2015 doručená sťažnosť a (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Obo 43/2013 (ďalej aj „namietané konanie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 11. júla 2002 na Krajskom súde
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) „návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu“.
Krajský súd vo veci samej rozhodol prvýkrát až rozsudkom sp. zn. 12 Cb 8/2003
z 21. marca 2011, ale najvyšší súd jeho rozsudok zrušil uznesením z 31. júla 2012 a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Následne krajský súd opätovne rozhodol rozsudkom
z 21. marca 2013 (sťažovatelia uviedli v sťažnosti rok 2011, pozn.) tak, že zmenkový
platobný rozkaz vydaný 14. mája 2003 zrušil. Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu
podali sťažovatelia odvolanie, v súčasnosti sa na najvyššom súde vedie namietané konanie
a vec nie je ešte právoplatne skončená.
3. K namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť podľa navrhovaného petitu
sťažnosti postupom (iba) odvolacieho – najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Obo 43/2013. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal vo veci nález, ktorým vysloví,
že namietaným postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu ich označených práv podľa čl.
48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a prikáže najvyššiemu súdu konať vo veci bez
zbytočných prieťahov. Okrem toho sa sťažovatelia domáhajú priznania finančného
zadosťučinenia každý v sume po 5 000 € a úhrady trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku 1,
a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa
odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten kto tieto práva alebo
slobody porušil, vo veci konal... Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím
rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec... prerokovala
bez zbytočných prieťahov, a podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru, aby bola jeho vec
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Predmetom sťažnosti (podľa petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods.
3 zákona o ústavnom súde viazaný) je tvrdenie sťažovateľov, že postupom najvyššieho súdu
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 43/2013 boli porušené ich označené práva
podľa ústavy a dohovoru.
9. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
10. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06,
II. ÚS 518/2014) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ale i právu podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej
moci (v tomto prípade najvyšším súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola
doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
základného práva postupom najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor
ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05
z 3. 3. 2009).
11. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia,
kvalifikovane zastúpení advokátom, v petite sťažnosti namietali (iba) nečinnosť odvolacieho
najvyššieho súdu (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), ktorý vo veci rozhodol ešte
30. júna 2015, teda v čase predchádzajúcom podaniu ich sťažnosti ústavnému súdu
(7. august 2015). Najvyšší súd v tomto čase už nemohol relevantným spôsobom zasahovať
do označených práv sťažovateľov, pričom konanie pred najvyšším súdom bolo predtým (dva
roky) ešte na hranici ústavnej akceptovateľnosti.
12. Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím
na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľov proti údajnej
nečinnosti najvyššieho súdu je zjavne neopodstatnená. V dôsledku uvedeného ústavný súd
sťažnosť sťažovateľov odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
13. K tomu nad rámec ústavný súd iba zdôrazňuje, že sa nemohol zaoberať
prípadným postupom (nečinnosťou) krajského súdu, keďže v petite sťažnosti sťažovatelia,
zastúpení advokátom, postup tohto súdu konkrétne nenamietali (odôvodnenie sťažnosti
nie je teda zosúladené s jej petitom). Tiež sťažovateľmi udelené splnomocnenia pre advokáta
vykazujú nedostatky, keďže neuvádzajú, akej veci sa ich zastupovanie pred ústavným
súdom týka (nemá náležitosti predpísané zákonom podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom
súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015