Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 517/2015
PDF · 381.21 KB
No categories available
II. ÚS 517/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 227/00, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. októbra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 C 227/00 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že návrhom doručeným okresnému
súdu 11. júna 1997 sa obchodná spoločnosť EPIC – Securities, o. c. p., a. s. (pôvodný
navrhovateľ, pozn.), domáhala proti sťažovateľovi vydania platobného rozkazu na zaplatenie
sumy 167,03 € s príslušenstvom (vec bola vedená okresným súdom pod sp. zn.
5 Ro 3284/97). Okresný súd vydal 3. decembra 1997 platobný rozkaz sp. zn. 5 Ro 3284/97,
proti ktorému sťažovateľ podal 15. decembra 1999 odpor. Následne bol spis prevedený do
registra C a bola mu pridelená sp. zn. 14 C 227/00.
Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza: «Po týchto vzájomných úkonoch som
v najbližších niekoľkých rokoch nemal žiadnu vedomosť o tomto súdnom spore. Vzhľadom
k neprehľadnej situácii ohľadom žalôb podaných spoločnosťami, ktoré chceli profitovať
na nevedomosti a finančnej neznalosti občanov v II. vlne kupónovej privatizácie,
som sa domnieval, že spol. EPIC Securities, o. c. p.,... svoj návrh vzala späť.
Až v auguste roku 2008 mi bolo doručené predvolanie na pojednávanie v súdnom
konaní sp. zn.: 14 C/227/2000. Pojednávanie sa uskutočnilo 24. 9. 2008.
Vzhľadom k tomu, že som nemal záujem na trvaní súdnych pojednávaní, písomne
som oslovil konateľa spoločnosti , listom zo dňa
25. 9. 2008, ktorým som ho vyzval, aby preukázal nadobudnutie pohľadávky od firmy EPIC
Securities, o. c. p., a. s., Štefánikova 14, 811 05 Bratislava.
Spol. na moju písomnú výzvu nereagovala. Vzhľadom na túto skutočnosť
a aj na skutočnosť, že som mal enormný záujem na vyrovnaní svojho dlhu voči pôvodnému
veriteľovi, zaslal som list zo dňa 4. 11. 2008 spol. EPIC Securities, o. c. p., a. s. V tomto
som ho vyzval na uvedenie čísla účtu, na ktorý som mal záujem zaslať dlžnú čiastku. Tento
list sa mi vrátil nedoručený na moju adresu s oznámením, že „adresát je neznámy“.
Následne sa konali pojednávania dňa 17. 10. 2008 a 26. 11. 2008.
Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 14. 1. 2009. Na tomto pojednávaní
sa preukázalo, že v súdnom spise nejestvuje uznesenie vydané súdom, ktorým by bol
do konania sp. zn.: 14 C/227/2000 pribratý ako účastník spol. ,
ktorá sa označovala za postupníka pohľadávky.
Po uskutočnení niekoľkých pojednávaní vydal súd rozsudok 14 C/227/2000 78 zo dňa
14. januára 2009. Voči tomuto som podal odvolanie zo dňa 6. 3. 2009.
O podanom odvolaní rozhodoval Krajský súd v Trnave (ďalej ako „odvolací súd“),
ktorý vydal vo veci uznesenie 24 Co/111/2009 97 zo dňa 13. októbra 2009. Ako vyplýva
z tohto rozsudku, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie
konanie z dôvodu, že súd prvého stupňa nepostupoval pri vydávaní rozsudku správne,
pričom potvrdil takmer všetky mnou namietané nedostatky.
Po vrátení veci na okresný súd nebolo vytýčené ďalšie pojednávanie v tejto právnej
veci. Vzhľadom k tomu, že súd bol nečinný, požiadal som o vrátenie súdneho poplatku
žiadosťou zo dňa 3. 9. 2012, ktorý bol zaplatený za podanie odvolania.
Okresný súd Trnava bol povinný vrátiť mi poplatok v zmysle § 11 ods. 1 prvej vety
zákona č. 71/1992 Zb. na základe nesprávneho rozhodnutia súdu. Do dnešného
tak neurobil.
Vzhľadom k tomu, že okresný súd nekoná takmer 4 roky v danej právnej veci, podal
som Sťažnosť voči neodôvodneným prieťahom v konaní zo dňa 8. 4. 2014. Na túto som
nedostal od predsedníčky JUDr. Valockej žiadnu odpoveď v zákonom predpísanej lehote
30 dní.
Z tohto dôvodu som podal Sťažnosť predsedovi nadriadeného súdu, t. j. Krajskému
súdu v Trnave, zo dňa 23. 6. 2014.
Predseda súdu JUDr. A. Jaček ma písomnosťou Spr. 364/14 vyzval na zaplatenie
súdneho poplatku za preskúmanie spôsobu vybavenia sťažnosti.
Vo svojej odpovedi zo dňa 22. 7. 2014 som mu vysvetlil dôvody nezaplatenia súdneho
poplatku. Tými najpodstatnejšími dôvodmi bolo: uplatňovanie čl. 32 ústavy a diskriminácia
mojej osoby v porovnaní s ostatnými sudcami, ktorý úspešne vymohli svoje právne nároky
bez existencie v zákone, pričom nezaplatili súdny poplatok.
Dňa 20. 8. 2014 som prevzal Uznesenie 14 C/227/2000 129 zo dňa 15. 8. 2014,
ktorým súd prvého stupňa povolil zmenu účastníka konania. Urobil tak po viac
ako 12 rokoch od prevzatí pohľadávky. A ako vyplýva z priebehu celej právnej veci, urobil
tak až po zrušení jeho nezákonného rozsudku 14 C/227/2014 78 zo 29. januára 2009
odvolacím súdom. A čo je závažnejšia skutočnosť, súd prvého stupňa musel vyzvať účastníka
konania na tento úkon. Súd tak konal nad rámec zákona.
Voči Uzneseniu 14 C/227/2000 129 bolo v lehote 15 dní podané Odvolanie zo dňa
29. 8. 2014.
Dňa 22. 8. 2014 mi bolo doručená písomnosť Spr. 364/14 z 28. 07. 2014 podpísaná
predsedom Krajského súdu v Trnave.
Ako vyplýva z jeho odpovede, predseda nerešpektuje uplatňovanie čl. 32 ústavy
z mojej strany a sťažnosť z tohto dôvodu nevybavil.
V tejto súvislosti treba uviesť, že čl. 32 ústavy uplatňujem aj z dôvodu, že predseda
Krajského súdu v Trnave vybavil moju sťažnosť voči predsedníčke Okresného súdu Trnava
písomnosťou Spr. 500/12 z 27. 9. 2012 v právnej veci 18 C/10/2012. Takéto vybavenie
sťažnosti možno považovať za nezákonné.»
S prihliadnutím na uvedený prehľad procesných úkonov vykonaných v napadnutom
konaní sťažovateľ zastáva názor, že „došlo k porušeniu... základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“, pričom k tomuto uvádza: „Z postupu
Okresného súdu Trnava je zrejmé, že nepostupoval v dostatočnej miere so zásadami
civilného procesu, predovšetkým zásadou hospodárnosti, efektívnosti, rýchlosti a účinnosti.
Vydaním jedného nezákonného rozsudku a zbytočnými prieťahmi v trvaní niekoľkých
rokov okresný súd ma uviedol do stavu právnej neistoty. Za účelom zrušenia rozsudku som
využil riadny opravný prostriedok, pričom poukazujem, že v zmysle judikatúry Ústavného
súdu (II. ÚS 41/97) nemožno využitie opravných prostriedkov považovať za skutočnosti,
ktorými by sťažovateľ prispel k predlžovaniu konania. Najpresvedčivejším dôkazom
o nezákonnom postupe súdu je skutočnosť, že v priebehu takmer 17 rokov od začatia
konania mi napriek spôsobeným neodôvodneným prieťahom neposkytol žiadne materiálne
ústavnoprávne garancie mojich základných práv a slobôd.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
postupom Okresného súdu Trnava v konaní sp. zn.: 14 C 227/2000 bolo porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Trnava, aby
odstránil prieťahy v predmetnom konaní a postupoval efektívne.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 13 000, €
vyjadrenej v peniazoch za porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
uvedeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Vyššie uvedenú sumu je povinný sťažovateľovi zaplatiť Okresný súd Trnava na jeho
účet do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje takto:
„Požiadavku primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňujem v konkrétnych
okolnostiach prípadu v pocitoch vysokej miery právnej neistoty a krivdy. Tieto boli
vyvolané tým, že Okresný súd Trnava svojou dlhodobou nečinnosťou a vydaním
nezákonného rozsudku v uvedenej právnej veci spôsobil podstatné a niekoľko rokov trvajúce
neodôvodnené prieťahy. Takéto neodôvodnené prieťahy vyvolali vo mne pocit
nespravodlivosti, márnosti a zvyšujúcej sa straty dôvery v súdny systém, ktorý už nie
je možné odstrániť v plnom rozsahu spätne len samotným konštatovaním o porušení jeho
základných práv.“
K sťažnosti sťažovateľa je pripojené odporúčanie pre ústavný súd obrátiť sa
na Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti so zaujatím stanoviska k výkladu čl. 6 ods. 1
dohovoru s otázkou, či „možno odmietnutie vnútroštátnym súdom použitia čl. 32 Ústavy SR
občanom považovať za porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru“, a to z dôvodu, že
„pri posudzovaní... sťažností ústavný súd opakovane odmieta prijať uplatnenie čl. 32 Ústavy
Slovenskej republiky“.
Prílohou k sťažnosti je vyhlásenie sťažovateľa k povinnému právnemu zastúpeniu
v konaní pred ústavným súdom, z ktorého vyplýva, že zákonnú požiadavku obligatórneho
právneho zastúpenia podľa § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) odmieta akceptovať.
S poukazom na podmienku povinného právneho zastúpenia ústavný súd vyzval
sťažovateľa prípisom zo 16. júna 2015, aby mu v lehote 15 dní predložil kvalifikované
splnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom alebo hodnoverným
spôsobom preukázal, že v uvedenej lehote požiadal Centrum právnej pomoci o ustanovenie
advokáta, a následne bez zbytočného odkladu ústavnému súdu oznámil, ako o žiadosti bolo
rozhodnuté. Sťažovateľ bol zároveň upozornený na možnosť postupu podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde v prípade nerešpektovania výzvy ústavného súdu.
Sťažovateľ na uvedenú výzvu ústavného súdu reagoval podaním doručeným
ústavnému súdu 28. júla 2015, v ktorom zdôraznil, že u neho „boli splnené podmienky
na uplatňovanie čl. 32 Ústavy SR“ a že na základe uvedeného „nie je dôvod kontaktovať
Centrum právnej pomoci“. Sťažovateľ v lehote určenej ústavným súdom teda požadované
splnomocnenie na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom nepredložil
a ani hodnoverným spôsobom nepreukázal, že Centrum právnej pomoci požiadal
o ustanovenie advokáta.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej je jednoznačne
formulované, že povinnosť zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní o sťažnosti podľa čl.
127 ods. 1 ústavy je ustanovená bez možnosti akýchkoľvek výnimiek, a zároveň zdôrazňuje,
že pokiaľ ide o inštitút povinného právneho zastúpenia, na opodstatnenosť jeho zákonnej
úpravy vo svojej judikatúre opakovane upozorňuje a bezvýnimočne na ňom trvá (napr. I.
ÚS 57/2013, IV. ÚS 221/2013).
Pretože ústavný súd upozornil sťažovateľa, že v prípade nepredloženia
splnomocnenia môže byť jeho sťažnosť odmietnutá, a sťažovateľ aj napriek tomu v lehote
určenej ústavným súdom splnomocnenie na zastupovanie pred ústavným súdom nepredložil,
a neurobil tak ani do predbežného prerokovania sťažnosti, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa
pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015