Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 444/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., Politických

vězňů 1272/21, Praha Nové Město, Česko, zastúpenej advokátskou kanceláriou

Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a jeho uzneseniami sp. zn. z 23. apríla 2015 (),

sp. zn. z 23. apríla 2015 (), sp. zn.

z 23. apríla 2015 (), sp. zn. z 20. mája 2015

(), sp. zn. z 28. mája 2015 ()

a sp. zn. z 28. mája 2015 (), a takto

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. júla 2015

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., Politických vězňů

1272/21, Praha Nové Město, Česko (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených

pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. (ďalej spoločne aj

„napadnuté konania“) a jeho uzneseniami sp. zn. z 23. apríla 2015

(), sp. zn. z 23. apríla 2015 (), sp. zn.

z 23. apríla 2015 (), sp. zn. z 20. mája

2015 (), sp. zn. z 28. mája 2015 ()

a sp. zn. z 28. mája 2015 () (ďalej spoločne aj „napadnuté

uznesenia“).

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že Okresný súd Veľký Krtíš jej

uzneseniami sp. zn. Spr 21/15 z 27. februára 2015 (), sp. zn. Spr 18/15

z 25. februára 2015 (), sp. zn. Spr 14/15 zo 17. februára 2015

() a Okresný súd Zvolen jej uzneseniami sp. zn. Spr/HP/238/14 z 19. marca

2015 (), sp. zn. Spr/HP/1999 581/13 6 z 29. decembra 2014

2

(), sp. zn. Spr/HP/199/14 zo 13. marca 2015 () uložili

povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume v rozpätí od 10 € do 50 € „za spracovanie

hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona

č. ).

Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu

odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu

a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú

vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O odvolaniach sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že

uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že „sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu

druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom

limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd postupom v napadnutých konaniach

a napadnutými uzneseniami porušil „jeho základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené ...;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;

3) právo vlastniť majetok zaručené ;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

Tvrdíme, že Okresný súd... a porušovateľ porušili právo sťažovateľa na súdnu

ochranu zaručene SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces

zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva

a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie

domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole

ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:

„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria

spoločne hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1

súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov,

ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané

bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V

položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je

možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli

podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní

podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k

skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť

alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto

druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,

mali prerušiť konanie podľa ust. . Totižto všeobecne záväzný

právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona

č. ), ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo súd prvého

stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú

právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozpor

položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej rady

č. 71/1992 o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)] s .

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach

rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom krajského súdu v napadnutých

konaniach a jeho napadnutými uzneseniami sp. zn. z 23. apríla 2015,

sp. zn. z 23. apríla 2015, sp. zn. z 23. apríla 2015, sp. zn.

z 20. mája 2015, sp. zn. z 28. mája 2015 a sp. zn.

4

z 28. mája 2015 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci

vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna a skutková

súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti

ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom

súde v spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

(bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,

ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnosti

sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

V oboch prerokovaných veciach je predmetom sporu zaplatenie súdneho poplatku

v sume , ktorá sa pohybuje v rozpätí 10 až 50 €, t. j. z hľadiska predmetu sporu ide v týchto

prípadoch o tzv. bagateľné veci. Za daných okolností už samotný predmet sporu

v napadnutých konaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod

na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny

poriadok vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými

6

súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike

pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba

v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania

skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie (, ).

Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým

uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné

bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv

a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté

s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,

že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne

nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne

pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (, ).

Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní

a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa

musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu

na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade

s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

8

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej

veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne

aplikoval o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [Sadzobník súdnych

poplatkov položka 20 b) ] a napadnuté uznesenia neodôvodnil,

čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd uviedol:

,,... Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že dňa... bolo... do podateľne okresného

súdu doručených... podaní vo veciach navrhovateľa CD Consulting, ktorých zoznam je

súčasťou výroku napadnutého uznesenia. Jedná sa o odvolania proti zastaveniu konania

pre nezaplatenie súdneho poplatku v konaniach vedených na Okresnom súde. V nadväznosti

na tieto podania, ktoré okresný súd posúdil v súlade s ako hromadné podania,

pretože prevyšovali v stanovený počet 10 podaní, uložil súd navrhovateľovi

napadnutým uznesením povinnosť zaplatiť súdny poplatok spolu vo výške..., t. j. za každé

jedno podanie 1, Euro podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov...

Nie je možné súhlasiť ani s tvrdením navrhovateľa o tom, že napadnuté rozhodnutie

neobsahovalo odôvodnenie podľa , pretože z neho jednoznačne

vyplývajú všetky podstatné a zákonom predpokladané náležitosti vrátane odôvodnenia.

V záhlaví uznesenia je označený navrhovateľ ako podávateľ hromadného podania... výrok

napadnutého rozhodnutia obsahuje presne identifikované súdne konania vedené

10

na Okresnom súde.., v ktorých navrhovateľ podal odvolanie..., rovnako ako je presne

identifikovateľný aj ich počet... preto jeho námietky v odvolaní právne neobstoja.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, že vykonať úkony súvisiace so zaplatením

súdneho poplatku za spracovanie hromadného podania je možné len na návrh, odvolací súd

uvádza, že uvedené tvrdenie zo nevyplýva. Uloženie

poplatkovej povinnosti za spracovanie hromadného podania podľa položky 20b Sadzobníka

súdnych poplatkov vyplýva priamo z povahy tohto podania, a to za jeho spracovanie, ako

poplatok za úkon súdu bez ohľadu na to, či spracovanie hromadného podania účastník

navrhne alebo nie.“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých

uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými

odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia

okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne,

t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,

resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

(upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych

poplatkoch (položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,

mali prerušiť konanie podľa ust. . Totižto všeobecne záväzný

právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona

č. ), ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo sud prvého

stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú

právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)

je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,

ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý

sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je

Slovenská republika viazaná.

Zo znenia zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade

všeobecne záväzného predpisu s , ústavným zákonom alebo medzinárodnou

zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.

V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej

veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že alebo položka 20b Sadzobníka

súdnych poplatkov tvoriaca prílohu je v rozpore s právnymi

predpismi vyššieho stupňa právnej sily.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015

12