Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 582/2015
PDF · 425.08 KB
No categories available
II. ÚS 582/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 7960/2014,
Rvp 7961/2014 a Rvp 7962/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 46/2014 z 9. apríla 2014
(Rvp 7960/2014), sp. zn. 5 Co 349/2014 zo 14. mája 2014 (Rvp 7961/2014)
a sp. zn. 5 Co 357/2014 zo 14. mája 2014 (Rvp 7962/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 7960/2014, Rvp 7961/2014 a Rvp 7962/2014 s p á j a na spoločné konanie,
ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 7960/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. júla 2014
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 7960/2014,
Rvp 7961/2014 a Rvp 7962/2014 vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len
„napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza, že Okresný súd Nové Mesto nad
Váhom a Okresný súd Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresné súdy“) jej uzneseniami
sp. zn. Spr 753/2013 z 10. decembra 2013, sp. zn. Spr 617/2013 zo 7. apríla 2014
a sp. zn. Spr 503/2013 zo 7. apríla 2014 (ďalej len „dotknuté uznesenia okresných súdov“)
uložili povinnosť zaplatiť súdny poplatok „za spracovanie hromadného podania podľa
položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).
Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu
odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu
a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú
vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.
O odvolaniach sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že
dotknuté uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že „sa nemohla stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu
druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom
limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.
Podľa názoru sťažovateľky okresné súdy a krajský súd postupom v napadnutých
konaniach a napadnutými uzneseniami porušili „jeho základné práva, konkrétne:
1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...;
2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;
3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru“.
Sťažovateľka tvrdí, že okresné súdy a krajský súd „porušili právo sťažovateľa
na súdnu ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny
proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva
a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie
domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole
ústavnosti.“.
Tvrdenie o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sťažovateľka odôvodňuje takto:
„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria
spoločne hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1
zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov,
ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané
bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V
položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je
možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli
podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní
podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k
skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť
alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto
druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,
mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný
právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona
č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého
stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú
právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opisuje, v čom spočíva podľa jej názoru rozpor
položky č. 20b sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach
rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom krajského súdu a jeho napadnutými
uzneseniami bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti krajskému súdu
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami: Rvp 7960/2014, Rvp 7961/2014 a Rvp 7962/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými
v odvolacom konaní potvrdil dotknuté uznesenia okresných súdov o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
V súvislosti s predbežným prerokovaním ústavný súd považuje za potrebné v prvom
rade zdôrazniť, že sťažovateľka sa uchádza o ústavnú ochranu sťažnosťami podľa čl. 127
ods. 1 ústavy v súvislosti s právnou vecou, ktorej podstatou je (zjednodušene) spor
o peňažné plnenie v sumách 127 €,29 €, resp. 44 €. Z toho nepochybne vyplýva, že ide
o právne veci, ktoré možno označiť ako bagateľné. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje
na prvú vetu § 238 ods. 5 OSP, z ktorej vyplýva, že vo veciach, v ktorých bolo napadnuté
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok
minimálnej mzdy, je dovolanie ex lege neprípustné. Za okolností, keď Občiansky súdny
poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými
súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny
ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci
prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných
v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou
garantovaných základných práv a slobôd (m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014). Uvedené
skutočnosti samy osebe zakladajú dôvod na odmietnutie sťažností sťažovateľky.
Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým
uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez
akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto
konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto
ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa
v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že
takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietaných veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci
predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,
a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,
a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne
aplikoval § 42a OSP o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy sadzobníka súdnych
poplatkov položka 20 b) zákona o súdnych poplatkoch a napadnuté uznesenia neodôvodnil,
čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Po preskúmaní napadnutých uznesení ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa
v napadnutých uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal
so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto
predmetné uznesenia okresných súdov potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia
krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a
ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú
oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich hromadné podanie) a zákona
o súdnych poplatkoch (položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov).
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,
mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný
právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona
č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého
stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú
právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)
OSP je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska
len vtedy, ak pred rozhodnutím vo veci dospeje k záveru, že všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná, t. j. návrhom účastníka konania nie je viazaný.
Zo znenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade
všeobecne záväzného predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.
V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej
veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20b sadzobníka
súdnych poplatkov, tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymi
predpismi vyššieho stupňa právnej sily.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na
ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri
predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2015