Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 395/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

16. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Jarmilou Machovou, advokátska

kancelária, Štúrova 10/20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva

na ochranu vlastníckeho práva zaručeného

a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 29. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. apríla 2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu

vlastníckeho práva zaručeného (ďalej len

„ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z

29. októbra 2014.

2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

konal Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) o žalobe žalobcov

( ), ktorou sa proti sťažovateľke v procesnom postavení žalovanej

domáhali určenia neoprávnenosti jej držby k sporným nehnuteľnostiam (pozemky) a určenia

svojho podielového spoluvlastníctva k týmto nehnuteľnostiam, pričom okresný súd

rozsudkom z 11. októbra 2012 rozhodol, že žalovaná sťažovateľka nie je oprávnenou

držiteľkou sporných nehnuteľností (prvý výrok rozsudku), že zamieta žalobu v časti,

v ktorej sa žalobcovia domáhali určenia, že žalovaná sťažovateľka je oprávnenou držiteľkou

sporných nehnuteľností z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov

na tomto určení (druhý výrok rozsudku), že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi

sporných nehnuteľností v okresným súdom určených spoluvlastníckych podieloch

(tretí výrok rozsudku), a napokon určil, že žalovaná sťažovateľka nesplnila zákonné

predpoklady, aby bola ako vlastníčka sporných nehnuteľností zapísaná v katastri

nehnuteľností (štvrtý výrok rozsudku).

3. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou proti prvému, tretiemu a štvrtému

výroku označeného rozsudku okresného súdu konal vo veci ako odvolací súd krajský súd,

ktorý sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn. z 29. októbra 2014

rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch potvrdil, t. j. vo výroku,

že žalovaná sťažovateľka nie je oprávnenou držiteľkou sporných nehnuteľností, že

ich podielovými spoluvlastníkmi sú žalobcovia a že sťažovateľka nesplnila zákonné

predpoklady, aby bola ako vlastníčka sporných nehnuteľností zapísaná v katastri

nehnuteľností.

4. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť záverov

krajského súdu stotožňujúceho sa s okresným súdom o tom, že na jej strane, ako aj na strane

jej právnej predchodkyne nebola splnená zákonná požiadavka dobromyseľnosti držby

sporných nehnuteľností pre účely vydržania vlastníckeho práva k nim. Tento záver mal

krajský súd podľa sťažovateľky ústavne neudržateľným spôsobom odvodiť iba zo znenia

„oznámenia“ z 3. apríla 1954 o pridelení sporných nehnuteľností jej právnej predchodkyni,

v ktorom malo byť uvedené, že jej právnej predchodkyni sa prideľujú sporné nehnuteľnosti s

tým, že „... príslušné opatrenia ako vyvlastnenie a prepis v pozemkovej knihe sa prevedie

dodatočne...“, o čom mala byť právna predchodkyňa sťažovateľky dodatočne upovedomená,

na základe čoho mal krajský súd vyvodiť, že tak sťažovateľka, ako aj jej právna

predchodkyňa museli mať vedomosť o tom, že im mestským národným výborom pridelené

sporné nehnuteľnosti nemajú vo vlastníctve, t. j. že im nepatria, keďže k dodatočnému (v

oznámení avizovanému) prevodu ich vlastníctva nedošlo, preto im nesvedčala

dobromyseľnosť pri ich držbe a užívaní. Podľa sťažovateľky krajský súd v súvislosti s

posúdením otázky dobromyseľnosti držby pri vydržaní «... nereflektuje v dostatočnej miere

reálnu situáciu, aká existovala v prvej polovici 50 tych rokov, keď k rozhodujúcim

udalostiam došlo.

S účinnosťou od 01. 01. 1951 prestal mať zápis vlastníckeho práva v pozemkovej

knihe konštitutívny právny význam, čo znamenalo, že k prevodu vlastníckeho práva mohlo

dôjsť a dochádzalo aj bez jeho „prepísania“ v pozemkovej knihe. Pozemno knižný stav

vlastníctva nehnuteľností sa od tej doby začal rozchádzať so skutočným stavom vlastníckeho

práva a väčší význam nadobudli rôzne administratívne akty (najčastejšie miestnych

orgánov štátnej správy), o ktoré sa opierali právne vzťahy k nehnuteľnostiam.».

5. Okrem toho sťažovateľka považuje za arbitrárne aj závery krajského súdu, že

vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nemohla nadobudnúť ani ich spracovaním

„... tým, že sporný pozemok som v dobrej viere spracovala postavením stavby na ňom,

čo tak isto viedlo podľa vtedy platného práva k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným

pozemkom. Ani túto moju argumentáciu všeobecné súdy neakceptovali, a to v podstate

z rovnakého dôvodu, teda preto, že podľa ich názoru som pri stavbe domu nemohla byť

dobromyseľná v tom, že vlastnícke právo k sporým pozemkom mi patrí.“.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

rozsudkom č. k. z 29. 10. 2014 porušil čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. z 29. 10. 2014 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke trovy jej právneho

zastúpenia na účet jej advokáta do 30 dní od právoplatnosti.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť,

že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody ().

10. Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:

«V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými

a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na správnosť ktorých poukazuje, ako

aj s odôvodnením napadnutého rozsudku. Iba na doplnenie správnosti rozhodnutia

reagujúc na odvolacie námietky žalovanej ho dopĺňa o ďalšie dôvody...

Žalovaná v odvolaní v rámci uplatneného odvolacieho dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci podanou argumentáciou namieta správnosť právnych záverov

súdu prvého stupňa, že nenadobudla vlastníctvo k nehnuteľnostiam ani vydržaním a ani

spracovaním...

Jedným zo zákonných predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je

oprávnená držba. Právnou teóriou a aj súdno aplikačnou praxou je ustálené,

že oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom,

že mu vec alebo právo patrí. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou

a neoprávnenou je teda dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku

dobromyseľnosti je potrebné posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti daného prípadu“.

Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,

nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť,

ako vnútorný psychický stav je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti,

za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou. Z týchto okolností potom možno usúdiť,

či držiteľ mohol alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí.

Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce

sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby.

Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento

pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. V dobrej

viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec patrí, aj keď v skutočnosti tomu

tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať

k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej držby

je ospravedlniteľný omyl. O takýto omyl ide vtedy, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci

postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho

prípadu požadovať. O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba

z nedbanlivosti nevyužila možnosť overiť si rozhodujúce skutočnosti. Držiteľ, ktorý drží vec

na základe takého (neospravedlniteľného) omylu môže byť síce v dobrej viere, avšak nie

„so zreteľom ku všetkým okolnostiam“ a preto nemôže byť držiteľom oprávneným.

O dobromyseľnú držbu nemôže ísť, keď držiteľ veci od počiatku vedel o skutočnostiach

spôsobilých objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii) vyvolať

pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

Súd prvého stupňa pri posudzovaní dobrej viery právnej predchodkyne žalovanej

pri vstupe do držby pozemku vychádzal z vyššie uvedených zásad a dospel k správnemu

právnemu názoru, že tento zákonný predpoklad nie je naplnený. Odvolací súd sa stotožňuje

s názorom súdu prvého stupňa, že jednoznačne a zrozumiteľne formulovaný obsah

„Oznámenia“ z 3. 4. 1954 v znení: „príslušné opatrenia ako vyvlastnenie a prepis

v pozemkovej knihe sa prevedie dodatočne“, svedčí o tom, že právna predchodkyňa

žalovanej nemohla byť dobromyseľná, že pozemok pridelený na stavbu domu jej vlastnícky

patrí. Skutočnosť vyplývajúca z „Oznámenia“, že v čase pridelenia pozemok nebol

vyvlastnený, nemohla viesť právnu predchodkyňu žalovanej k presvedčeniu, že nadobúda

vlastníctvo k nemu. So zreteľom na „tieto okolnosti“ možno usúdiť, že právna predchodkyňa

žalovanej nemohla byť dobromyseľná, keďže pri bežnej opatrnosti z vyššie uvedeného textu

„Oznámenia“ mohla rozpoznať, či jej vlastnícke právo skutočne patrí. Vzhľadom

na faktické odovzdanie pozemku pre stanovený účel, mohla mať síce subjektívny pocit

oprávneného držiteľa, tento však nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, keďže

nebol podložený takými okolnosťami, ktoré objektívne zakladali oprávnenosť držby.

Nesplnením tejto podmienky, nemohlo dôjsť právnou predchodkyňou žalovanej

k nadobudnutiu sporných nehnuteľností vydržaním, na základe čoho ani žalovaná nemohla

titulom vydržania stať sa ich oprávneným držiteľom a nesplnila ani zákonné podmienky, aby

na základe notárskeho osvedčenia N 158/97, Nz 206/97 zo 6. 8. 1997 vydaného podľa zák.

č. bola zapísaná ako výlučná vlastníčka predmetných nehnuteľností.

Odvolacie námietky žalovanej smerujúce proti právnemu posúdeniu otázky vydržania

nehnuteľností nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutých

výrokoch.

V rámci uplatneného odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci

žalovaná vytýkala súdu prvého stupňa aj nesprávnosť jeho záveru, že nenadobudla

vlastníctvo k nehnuteľnostiam ani spracovaním podľa a nasl. stredného

per analogiam. Pokiaľ ide o dôvody uvedené žalovanou v tejto časti odvolania, odvolací súd

ich akceptuje do tej miery, že judikatúra súdov k ust. 125 a nasl. stredného nasvedčuje,

že tieto ustanovenia sa vzťahovali nielen na tzv. socialistické právnické organizácie,

ale aj na fyzické osoby (občanov). Ostatné dôvody či námietky v odvolaní k tejto otázke však

odvolací súd nepovažuje za náležité opierajúc sa pritom o nasledovné: Problematikou

neoprávnenej stavby, to znamená stavby na cudzom pozemku bez zriadenia práva stavby

(čo je podľa žalovanej aj jej prípad) v dobe platnosti (tzv. stredný )

sa podrobne zaoberá rozhodnutie NS ČR publikované pod č. 26, ročník 2001 Sbírky

soudních rozhodnutí a stanovísk. V tomto rozhodnutí sa (opakovane) uvádza, že vzťah medzi

stavebníkom a vlastníkom pozemku je potrebné posúdiť podľa a nasl. z r. 1950.

Je teda potrebné vychádzať nielen zo samotného ust. § 125, ale z nasledujúcich ustanovení

tohto zákona, pretože úprava dôsledkov spracovania cudzej veci v tvorí ucelený systém

noriem, z ktorého nemožno vyňať jednotlivé ustanovenia. Zdôrazňuje sa v ňom, že zákon

kladie dôraz na dobrú vieru spracovateľa. Vychádzajúc z tejto komplexnej úpravy

a zákonnej podmienky dobrej viery spracovateľa, preto nemožno vychádzať z toho,

že stavebník sa stáva vo všetkých prípadoch vlastníkom zastavaného pozemku. Takýto

prístup by totiž mimo iného zvýhodnil neoprávneného stavebníka proti stavebníkovi

oprávnenému; zatiaľ čo neoprávnený stavebník (akým by mala byť aj právna predchodkyňa

žalovanej pozn. odvolacieho súdu) by sa stal vlastníkom pozemku i stavby na nej zriadené

ako to uvádza vo svojom odvolaní žalovaná ten, komu by svedčilo právo stavby, by

nadobúdal iba vlastníctvo ku stavbe. V tejto súvislosti v citovanom rozhodnutí sa ďalej

uvádza, že v prípade nedostatku práva stavby by ten, kto staval v dobrej viere mal rovnaké

postavenie ako ten, kto vedome porušoval právo vlastníka pozemku. Takéto dôsledky by boli

neprijateľné. Keďže podmienka dobromyseľnosti spracovania (vo vzťahu k pozemku,

na ktorom bola zriadená stavba) ako základná podmienka nadobudnutia vlastníctva

spracovaním podľa a nasl. stredného u právnej predchodkyni žalovanej nebola

naplnená, tak ako to správne vyhodnotil a odôvodnil súd prvého stupňa vo svojom

rozhodnutí, nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ani spracovaním.

Aj tento právny záver súdu prvého stupňa je vecne správny.»

11. Citované rozhodnutie krajského súdu pri posúdení otázky vydržania na strane

sťažovateľky a jej právnej predchodkyne je založené na zistení o absencii jedného

z jeho principiálnych zákonných predpokladov, ktorým je dobromyseľnosť. Krajský súd tak,

ako pred ním aj okresný súd, založil svoj záver o deficite dobromyseľnosti u sťažovateľky a

jej právnej predchodkyne na zistení o ich preukázateľnej vedomosti, že k prevodu

vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam sa po ich faktickom pridelení im do

užívania vyžadovalo ešte rozhodnutie o ich vyvlastnení a následný zápis o de iure zmene

vlastníka do pozemkovej knihy. O tejto skutočnosti bola právna predchodkyňa sťažovateľky

preukázateľne informovaná v „oznámení“ z 3. apríla 1954 o pridelení jej týchto sporných

nehnuteľností do užívania, nie však do vlastníctva. V preskúmavanom konaní však

sťažovateľka nepreukázala a ani vykonaným dokazovaním nebolo zistené, žeby k vydaniu

vyvlastňovacieho rozhodnutia a k zápisu o zmene vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam v skutočnosti aj došlo.

12. V uvedených súvislostiach ústavný súd podotýka, že záver o absencii

dobromyseľnosti ako elementárneho predpokladu vydržania vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam je posilnený nielen uvedenou skutočnosťou o nespochybniteľnom znení

„oznámenia“ z 3. apríla 1954, ale, ako to z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu

vyplýva, aj dokazovaním zistenou skutočnosťou, s ktorou sťažovateľka nerozporuje,

a to že už právna predchodkyňa sťažovateľky, súc si zrejme vedomá, že sporné

nehnuteľnosti, na ktorých postavila dom, nie sú v jej vlastníctve, vyvíjala preukázateľné

aktivity smerom k právnym predchodcom žalobcov, vo vlastníctve ktorých tieto sporné

nehnuteľnosti boli pred ich pridelením mestským národným výborom právnej predchodkyni

sťažovateľky, aby sa s nimi dohodla na vyporiadaní vlastníckych vzťahov k týmto sporným

nehnuteľnostiam ich odkúpením, k čomu však kvôli nezhode o ich cene napokon nedošlo.

13. Vzhľadom na uvedené zistenia, ako aj vzhľadom na znenie § 112 zákona

č. (tzv. stredný ) účinného

v rozhodnom čase (t. j. k 3. aprílu 1954, kedy bolo vydané „oznámenie“ o pridelení

sporných nehnuteľností právnej predchodkyni, pozn.), podľa ktorého „Prevod vlastníctva

k nehnuteľným veciam, zapísaným v pozemkovej alebo železničnej knihe, zapíše sa do týchto

kníh“, nie je podľa ústavného súdu možné pripísať žiadnu relevanciu ani obrannej

argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej mala v rozhodnej dobe pridelenia jej sporných

nehnuteľností prioritu uplatňovaná obyčaj pri prevode vlastníctva k nehnuteľnosti založená

na predpoklade vlastníctva faktického užívateľa pozemku pred de iure zápisom vlastníctva

v pozemkovej knihe, ktorý (zápis) nemal mať podľa sťažovateľky v tomto rozhodnom

období „... konštitutívny právny význam...“, takže podľa nej mohlo dôjsť k prevodu

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, «... aj bez jeho „prepísania“ v pozemkovej knihe...».

Uvedená argumentácia sťažovateľky je však vzhľadom na uvedené zistenia a znenie

stredného účinného v rozhodnom čase zjavne bezpredmetná

v možnosti ovplyvniť záver krajského súdu o tom, že sťažovateľka a jej právna

predchodkyňa nemohli byť vzhľadom na všetky objektívne okolnosti pri vynaložení

primeranej obozretnosti dobromyseľne presvedčené, že im sporné nehnuteľnosti patria.

14. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku krajského súdu k otázke nadobudnutia

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti jej spracovaním, sťažovateľka namieta, že krajský súd sa

nevysporiadal s jej tvrdením, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam „... mohla

nadobudnúť aj spracovaním... teda tým, že sporný pozemok som v dobrej viere spracovala

postavením stavby na ňom...“, čo malo viesť podľa sťažovateľky „... podľa vtedy platného

práva k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným pozemkom.“ (sťažovateľka

nekonkretizovala, na základe akých právnych noriem k takýmto záverom dospela, pozn.).

15. V uvedenej súvislosti ústavný súd podotýka, že v rozpore s uvedeným tvrdením

sťažovateľky sa krajský súd s otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

jej spracovaním v rozhodnom čase riadne vysporiadal, pričom poukázal na skutočnosť, že

v zmysle účinnej právnej úpravy zriadenie práva stavby na cudzom pozemku ešte nemalo

bez ďalšieho automaticky za následok aj prevod vlastníckeho práva k tomuto pozemku

na vlastníka stavby. Krajský súd v tejto spojitosti tiež poukázal na to, že v prípade iného

výkladu by to malo za následok pozitívnu diskrimináciu vlastníka stavby, ktorý by vedome

(nedobromyseľne) staval na cudzom pozemku s cieľom nadobudnúť tak aj vlastníctvo tohto

cudzieho pozemku, oproti dobromyseľnému vlastníkovi stavby, ktorý by staval na cudzom

pozemku v dobrej viere, že pozemok je jeho (inými slovami, ktorý by nestaval na cudzom

pozemku z vypočítavosti získať tak vlastníctvo aj k pozemku).

16. Podľa ústavného súdu z uvedených záverov vyplýva záver, že aj v prípade

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti jej spracovaním formou zriadenia stavby

bola nevyhnutnou podmienkou dobromyseľnosť vlastníka stavby o vlastníctve pozemku,

na ktorom staval, tak ako to uzavrel aj krajský súd. Napokon aj samotná sťažovateľka

uviedla, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam mohla nadobudnúť tak, že ich „v dobrej

viere spracovala“, avšak z vykonaného dokazovania vyplynulo, tak ako už bolo uvedené,

že na strane sťažovateľky a jej právnej predchodkyne nebola „dobrá viera“ v tomto smere

daná.

17. O nutnosti skúmania podmienky dobromyseľnosti aj pri nadobudnutí

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti jej spracovaním svedčí aj § 125 stredného Občianskeho

zákonníka účinného v rozhodnom čase (t. j. k 13. februáru 1956, kedy bolo pre právnu

predchodkyňu sťažovateľky zriadené právo stavby, pozn.), podľa znenia adekvátnej časti

ktorého „Ak cudziu vec dobromyseľne spracuje...“, pričom súčasne podľa § 155 v tom istom

čase účinného stredného „Vlastníkom stavby môže byť osoba

rozdielna od vlastníka pozemku“ , podľa jeho § 159 „... možno na cudzom pozemku zriadiť

trvalú stavbu len na základe práva stavby“, pričom podľa § 160 „Právo zriadiť si trvalú

stavbu na cudzom pozemku (právo stavby) vzniká zo zákona alebo úradným výrokom alebo

smluvou“ a podľa § 165 „Právo stavby sa zapíše v pozemkovej alebo železničnej knihe,

a to aj vtedy, ak je právo stavby zriadené priamo zákonom alebo úradným výrokom.“.

18. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery krajského súdu

v napádanom rozsudku sp. zn. z 29. októbra 2014 sú ústavne udržateľné

a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť,

ktoré by mali za následok arbitrárnosť tohto rozsudku krajského súdu, preto ústavný súd

sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú

odmietol ( ), tak ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ),

ústavný súd o týchto nárokoch sťažovateľky už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015