Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 451/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , zastúpenej

advokátkou , , vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Liptovský

Mikuláš č. k. zo 7. februára 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 26. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. februára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

, (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“)

č. k. zo 7. februára 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 26. novembra 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti doplnenej podaním doručeným ústavnému súdu 2. marca

2015 uviedla:

«... Sťažovateľ bol účastníkom súdneho konania, vedeného v prvom stupni

na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod č. k. a následne v odvolacom

konaní na Krajskom súde v Žiline pod č. k. , vo veci navrhovateľa (žalobcu)

proti odporcovi (žalovanému)

o zaplatenie 91.437,36 Eur s príslušenstvom.

Konanie na Okresnom súde Liptovský Mikuláš začalo 29.10.2010. Okresný súd

rozsudkom zo dňa 07.02.2014 zamietol žalobu v plnom rozsahu, a to s poukazom

na námietku premlčania vznesenú odporcom (vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia).

Sťažovateľ voči cit. rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš podal odvolanie

(zo dňa 21.02.2014), v ktorom poukazoval na viaceré pochybenia v konaní, najmä namietal

právne posúdenie veci a nesprávnosť aplikácie právnych predpisov na skutkový stav,

pričom už tu poukazoval aj na zrejmé porušenie svojich základných a ústavných práv.

Krajský súd v Žiline ako príslušný odvolací súd však rozhodol vo veci rozsudkom

č. k. zo dňa 26.11.2014 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľovi bolo cit. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline doručené 02.01.2015. Náprava

sťažovateľom vytýkaných vád tak nebola dosiahnutá ani v odvolacom konaní, pričom cit.

rozhodnutia sú právoplatné vzhľadom na nemožnosť podania riadneho opravného

prostriedku proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o odvolaní, deň právoplatnosti rozhodnutí

sa odvíja odo dňa doručenia rozhodnutia Krajského súdu v Žiline účastníkom konania...

Oba súdy v konaní vyslovili právny záver, že žalobe nie je možné vyhovieť, z dôvodu

vznesenia dôvodnej námietky premlčania zo strany odporcu. Súdy v predmetnej veci

konštatovali premlčanie nároku sťažovateľa (navrhovateľa) s poukazom na pripustené

zmeny žaloby v priebehu konania, pričom súdy konštatovali, že v priebehu konania tu došlo

k zmene skutkových okolností (a nielen k zmene právnej kvalifikácie, ako tvrdil sťažovateľ)

keď konštatovali, že sťažovateľ pôvodne uplatnil nárok na plnenie z titulu zmluvy o dielo

a až v ďalšom priebehu konania žiadal priznať plnenie z titulu vydania bezdôvodného

obohatenia. Konajúce súdy pritom dospeli k záveru, že sťažovateľ si v konaní „uplatnil

právo na plnenie z bezdôvodného obohatenia až dňa 30.05.2012“, a preto je potrebné

vyhovieť námietke premlčania, ktorú v konaní vo vzťahu k vydaniu bezdôvodného

obohatenia vzniesol odporca...

Sťažovateľom podaná žaloba bola zamietnutá z dôvodu, že súdy akceptovali námietku

premlčania, ktorú v konaní vzniesol odporca, s poukazom na to, že v konaní sa navrhovateľ

domáhal (po zmene žaloby) vydania bezdôvodného obohatenia, pričom pôvodne žiadal

zaplatiť plnenie zo zmluvy o dielo. V priebehu konania sa však ukázalo, že zmluva o dielo

medzi navrhovateľom a odporcom uzatvorená v ústnej forme, má byť absolútne neplatným

úkonom, a preto došlo k zmene právnej kvalifikácie odôvodňujúcej priznanie uplatneného

nároku. Súd následne dospel k záveru o premlčaní nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia s poukazom na to, že „až 30.05.2012 navrhol navrhovateľ zmenu žaloby a hoci

požadoval rovnaké peňažné plnenie, urobil tak na základe iných skutkových okolností než

tých, ktoré uvádzal v žalobe“...

Máme za to, že súdy v tomto konaní závažne pochybili, keď prijali záver o tom, že by

bol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v konaní uplatnený až dňom 30.05.2012,

a následne aj tým, že prijali záver o premlčaní tohto nároku...»

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

nálezom, ktorým vysloví, že rozsudkom okresného súdu č. k. 503

zo 7. februára 2014 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. novembra

2014 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok okresného

súdu č. k. zo 7. februára 2014 a rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 26. novembra 2014 zruší a vec vráti na ďalšie konanie a prizná

sťažovateľke úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. zo 7. februára

2014, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd ().

Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok okresného súdu

preskúmal v odvolacom konaní. Krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 26. novembra 2014. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 26. novembra 2014, ktorým tento súd v odvolacom konaní rozsudok okresného súdu

potvrdil, sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že

k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie

a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov

základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon

a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné

záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú

ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto

konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci

(, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov

zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje

aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich

využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej

veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnutý rozsudok

neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej námietkami. Podľa názoru

sťažovateľky krajský súd rozhodol arbitrárne, keď sťažovateľkou uplatnený nárok z titulu

bezdôvodného obohatenia považoval za premlčaný. V dôsledku toho malo dôjsť podľa

sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. z 26. novembra

2014 krajský súd uviedol:

„... Odvolací súd uvádza, že o zmenu žaloby v zmysle ust. ide vtedy, ak

požaduje žalobca stále rovnaké plnenie, ale z iného skutkového základu veci (skutkového

deja), než ako vymedzil predmet konania v žalobe. Týmto spôsobom zákon žalobcovi

umožňuje, aby odvrátil zamietnutie žaloby, ak má síce nárok na požadované plnenie, avšak

z iného skutkového deja, než ktorý použil k označeniu predmetu konania po skutkovej

stránke. Teda, o zmenu žaloby nejde len vtedy, ak sa domáha žalobca niečoho iného, než

v pôvodnej žalobe, alebo požaduje na základe rovnakého skutkového stavu viac, než

požadoval v pôvodnej žalobe, ale aj v takom prípade, ak žaloba síce i naďalej požaduje

rovnaké plnenie (rovnakej kvality a rovnakého rozsahu), ale na základe iného skutkového

stavu (skutkového základu veci), než ako ho opísal v pôvodnej žalobe.

Krajský súd poukazuje na to, že v občianskom súdnom konaní žalobca vymedzuje

uplatnený nárok, a to nielen určením žalobného petitu, ale aj určením rozhodných

skutočností, o ktoré svoje tvrdené právo opiera. Porovnajúc znenie skutkového základu,

uvedeného v žalobe (pôvodne v žalobách) doručených okresnému súdu dňa 29.10.2010

a skutkového základu uvedeného v podaní žalobcu zo 30.05.2012, a aj v podaní doručenom

okresnému súdu dňa 02.05.2013 jednoznačne bolo možné konštatovať, že ide o úplne

rozdielny skutkový dej, z ktorého sa uplatňovaný nárok odvodzuje. Súhlasí preto krajský súd

so záverom prvostupňového súdu, že žalobcom požadovanou zmenou návrhu v podaní

zo dňa 25.05.2012, doručenom okresnému súdu dňa 30.05.2012, došlo nielen k zmene

právnej kvalifikácie nároku, ktorý bol predmetom konania (odlišných od tvrdení

obsiahnutých v žalobe, ktorá vychádzala zo zmluvy o dielo), ale vychádzal tiež z iných

skutkových okolností, než tých, ktoré boli obsahom podanej žaloby a ktoré boli podradené

pod hypotézu inej právnej normy. Zvýrazňuje sa, že skutková podstata oboch právnych

inštitútov, a to zmluva o dielo a bezdôvodného obohatenia pritom vykazuje iné obsahové

a formálne náležitosti. Bolo tak zrejmé, že zo strany žalobcu boli v doručenom zmenenom

návrhu poskytnuté iné skutkové tvrdenia, teda nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

vychádzal z iného skutkového základu veci a následná zmena právnej kvalifikácie zo strany

žalobcu, vo vzťahu k uplatnenému nároku na bezdôvodné obohatenie bola vykonaná len

v súlade so zásadou dispozičnou. Správne okresný súd po pripustení zmeny žaloby žalobcu

už posudzoval zmenené skutkové okolnosti. Krajský súd uvádza, že od pripustenia zmeny

návrhu sa okresný súd zaoberal uplatneným nárokom žalobcu, ktorý síce požadoval

rovnaké plnenie, a to peňažné plnenie, avšak na základe iného skutkového stavu, než ho

opísal v návrhu, teda požadoval na základe odlišného skutkového stavu rovnaké peňažné

plnenie. Žalobca oproti žalobou uplatnenému nároku pristúpil tak k uplatneniu kvalitatívne,

skutkovo a právne odlišnému nároku a z tohto dôvodu správne následne bola posudzovaná

aj otázka premlčania tohto nároku a zaujaté k nemu stanovisko. Tento názor odvolacieho

súdu vychádza i zo záverov vyslovených v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2008,

sp. zn. 1M Obdo V 19/2007, rozhodnutiach Najvyššieho súdu ČR sp. zn.

zo dňa 17. februára 2010, sp. zn. zo dňa 28. apríla 2011, sp. zn. 33Odo

157/2004 zo dňa 22. septembra 2005, sp. zn. zo dňa 29. októbra 2009,

zo dňa 9. júla 2008.

Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu nesprávneho posúdenia námietky premlčania

vznesenej žalovaným odvolací súd uvádza, že návrh na zmenu žaloby je podaním vo veci

samej, s ktorým sú preto spojené hmotno právne a procesno právne účinky. V prípade

zmeny nároku nastávajú hmotno právne účinky dňom, kedy súdu došla zmena žaloby, alebo

dňom, kedy bol tento úkon uskutočnený do zápisnice. S týmto okamihom je potom spojený

dôsledok pre spočívanie premlčania, a to, že sa týmto dňom beh premlčacej doby zastavuje

a tento okamih je tiež rozhodný pre posúdenie, či premlčacia lehota márne uplynula.

V predmetnej veci bolo súdu prvého stupňa až dňa 30.05.2012 doručené podanie žalobcu,

v ktorom zmenil skutkové okolnosti voči žalovanému, oproti tým, ktoré boli uvádzané

v žalobe uplatneného nároku. Z tohto dôvodu, pokiaľ žalovaný v 1/ rade vzniesol námietku

premlčania, keďže bolo medzi účastníkmi nesporné, že k poskytnutému plneniu zo strany

žalobcu došlo 31.10.2007 a 21.11.2007, tak táto bola vecne správne posudzovaná

prvostupňovým súdom cez úpravu v , so záverom o premlčaní

nároku žalobcu, pre ktorý došlo k zamietnutiu žaloby, z titulu dôvodne vznesenej námietky

premlčania.

Pokiaľ žalobca v sporovom konaní tvrdil konanie žalovaného v rozpore s dobrými

mravmi i vo vzťahu k námietke premlčania, tak krajský súd uvádza, že základným účelom

inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty obchodno právnych vzťahov, aby v primeraných

lehotách uplatnili svoje práva a zároveň aj zabránili tomu, aby povinné osoby neboli

po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania

zabraňuje dlhodobému trvaniu práva, ich zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula

zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom

u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť

námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom

domáhať na súde svojho práva.

V prejednávanej veci prvostupňový súd dospel k správnemu právnemu záveru

o premlčaní žalobcom uplatňovanej pohľadávky s poukazom na vznesenú námietku

premlčania zo strany žalovaného. Nebola dôvodná námietka žalobcu, že akceptácia

vznesenej námietky je v rozpore s dobrými mravmi, pretože ust.

je všeobecným ustanovením hmotno právnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či

výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je,

požadovanú ochranu odoprieť. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje

niektoré zo súhrnu spoločenských a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas

historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadruje podstatné historické

tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. V konaní žalobca dôvodne

vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke však nemôže pokladať

za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Námietka premlčania dobrým mravom

neodporuje. Použitím ust. nemožno ignorovať dlžníkom

relevantne vznesenú námietku premlčania a premlčané právo veriteľovi priznať, a tak

reparovať už zaniknuté právo veriteľa na vymáhanie jeho pohľadávky.

K odvolaciemu dôvodu žalobcu, že postupom okresného súdu došlo k nesprávnemu

právnemu posúdeniu veci, krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval nesprávny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových zistení vyvodil

nesprávne právne závery. K takejto situácii v predmetnej sporovej veci vo vzťahu

k podstatným zhodnoteniam okresného súdu nedošlo.

Krajský súd konštatuje, že okresný súd v predmetnej veci dôsledne procesne

postupoval a prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala racionálna úvaha

konajúceho súdu, vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, a preto odvolací

súd nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych skutkových a právnych

zhodnotení vykonaných okresným súdom, pričom v podrobnostiach odkazuje

na odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa ust. ..“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

rozsudku sp. zn. z 26. novembra 2014 zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami

sťažovateľky týkajúcimi sa premlčania uplatneného nároku z titulu bezdôvodného

obohatenia, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok okresného súdu č. k.

503 zo 7. februára 2014 potvrdil. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa

názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký,

ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú

podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 26. novembra 2014, a základným právom podľa

a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom

prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej

namieta porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu sp. zn.13

z 26. novembra 2014, podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 26. novembra 2014, vrátenie veci na ďalšie

konanie a priznanie úhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015