Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 451/2015
PDF · 449.8 KB
No categories available
III. ÚS 451/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , zastúpenej
advokátkou , , vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č. k. 9 Cb/268/2010 503 zo 7. februára 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. februára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
, (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 9 Cb/268/2010 503 zo 7. februára 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra 2014.
Sťažovateľka v sťažnosti doplnenej podaním doručeným ústavnému súdu 2. marca
2015 uviedla:
«... Sťažovateľ bol účastníkom súdneho konania, vedeného v prvom stupni
na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod č. k. 9Cb/268/2010 503 a následne v odvolacom
konaní na Krajskom súde v Žiline pod č. k. 13Cob/147/2014, vo veci navrhovateľa (žalobcu)
proti odporcovi (žalovanému)
o zaplatenie 91.437,36 Eur s príslušenstvom.
Konanie na Okresnom súde Liptovský Mikuláš začalo 29.10.2010. Okresný súd
rozsudkom zo dňa 07.02.2014 zamietol žalobu v plnom rozsahu, a to s poukazom
na námietku premlčania vznesenú odporcom (vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia).
Sťažovateľ voči cit. rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš podal odvolanie
(zo dňa 21.02.2014), v ktorom poukazoval na viaceré pochybenia v konaní, najmä namietal
právne posúdenie veci a nesprávnosť aplikácie právnych predpisov na skutkový stav,
pričom už tu poukazoval aj na zrejmé porušenie svojich základných a ústavných práv.
Krajský súd v Žiline ako príslušný odvolací súd však rozhodol vo veci rozsudkom
č. k. 13Cob/147/2014 zo dňa 26.11.2014 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľovi bolo cit. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline doručené 02.01.2015. Náprava
sťažovateľom vytýkaných vád tak nebola dosiahnutá ani v odvolacom konaní, pričom cit.
rozhodnutia sú právoplatné vzhľadom na nemožnosť podania riadneho opravného
prostriedku proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o odvolaní, deň právoplatnosti rozhodnutí
sa odvíja odo dňa doručenia rozhodnutia Krajského súdu v Žiline účastníkom konania...
Oba súdy v konaní vyslovili právny záver, že žalobe nie je možné vyhovieť, z dôvodu
vznesenia dôvodnej námietky premlčania zo strany odporcu. Súdy v predmetnej veci
konštatovali premlčanie nároku sťažovateľa (navrhovateľa) s poukazom na pripustené
zmeny žaloby v priebehu konania, pričom súdy konštatovali, že v priebehu konania tu došlo
k zmene skutkových okolností (a nielen k zmene právnej kvalifikácie, ako tvrdil sťažovateľ)
keď konštatovali, že sťažovateľ pôvodne uplatnil nárok na plnenie z titulu zmluvy o dielo
a až v ďalšom priebehu konania žiadal priznať plnenie z titulu vydania bezdôvodného
obohatenia. Konajúce súdy pritom dospeli k záveru, že sťažovateľ si v konaní „uplatnil
právo na plnenie z bezdôvodného obohatenia až dňa 30.05.2012“, a preto je potrebné
vyhovieť námietke premlčania, ktorú v konaní vo vzťahu k vydaniu bezdôvodného
obohatenia vzniesol odporca...
Sťažovateľom podaná žaloba bola zamietnutá z dôvodu, že súdy akceptovali námietku
premlčania, ktorú v konaní vzniesol odporca, s poukazom na to, že v konaní sa navrhovateľ
domáhal (po zmene žaloby) vydania bezdôvodného obohatenia, pričom pôvodne žiadal
zaplatiť plnenie zo zmluvy o dielo. V priebehu konania sa však ukázalo, že zmluva o dielo
medzi navrhovateľom a odporcom uzatvorená v ústnej forme, má byť absolútne neplatným
úkonom, a preto došlo k zmene právnej kvalifikácie odôvodňujúcej priznanie uplatneného
nároku. Súd následne dospel k záveru o premlčaní nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia s poukazom na to, že „až 30.05.2012 navrhol navrhovateľ zmenu žaloby a hoci
požadoval rovnaké peňažné plnenie, urobil tak na základe iných skutkových okolností než
tých, ktoré uvádzal v žalobe“...
Máme za to, že súdy v tomto konaní závažne pochybili, keď prijali záver o tom, že by
bol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v konaní uplatnený až dňom 30.05.2012,
a následne aj tým, že prijali záver o premlčaní tohto nároku...»
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
nálezom, ktorým vysloví, že rozsudkom okresného súdu č. k. 9 Cb/268/2010 503
zo 7. februára 2014 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra
2014 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok okresného
súdu č. k. 9 Cb/268/2010 503 zo 7. februára 2014 a rozsudok krajského súdu sp. zn.
13 Cob/147/2014 z 26. novembra 2014 zruší a vec vráti na ďalšie konanie a prizná
sťažovateľke úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 9 Cb/268/2010 503 zo 7. februára
2014, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).
Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok okresného súdu
preskúmal v odvolacom konaní. Krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 13 Cob/147/2014
z 26. novembra 2014. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie.
2. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 Cob/147/2014
z 26. novembra 2014, ktorým tento súd v odvolacom konaní rozsudok okresného súdu
potvrdil, sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že
k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie
a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.
Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť
konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy
takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov
základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon
a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné
záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú
ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto
konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania
uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom
ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd
z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci
(II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese
vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny
postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov
zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje
aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich
využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej
veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnutý rozsudok
neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej námietkami. Podľa názoru
sťažovateľky krajský súd rozhodol arbitrárne, keď sťažovateľkou uplatnený nárok z titulu
bezdôvodného obohatenia považoval za premlčaný. V dôsledku toho malo dôjsť podľa
sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra
2014 krajský súd uviedol:
„... Odvolací súd uvádza, že o zmenu žaloby v zmysle ust. § 95 O. s. p. ide vtedy, ak
požaduje žalobca stále rovnaké plnenie, ale z iného skutkového základu veci (skutkového
deja), než ako vymedzil predmet konania v žalobe. Týmto spôsobom zákon žalobcovi
umožňuje, aby odvrátil zamietnutie žaloby, ak má síce nárok na požadované plnenie, avšak
z iného skutkového deja, než ktorý použil k označeniu predmetu konania po skutkovej
stránke. Teda, o zmenu žaloby nejde len vtedy, ak sa domáha žalobca niečoho iného, než
v pôvodnej žalobe, alebo požaduje na základe rovnakého skutkového stavu viac, než
požadoval v pôvodnej žalobe, ale aj v takom prípade, ak žaloba síce i naďalej požaduje
rovnaké plnenie (rovnakej kvality a rovnakého rozsahu), ale na základe iného skutkového
stavu (skutkového základu veci), než ako ho opísal v pôvodnej žalobe.
Krajský súd poukazuje na to, že v občianskom súdnom konaní žalobca vymedzuje
uplatnený nárok, a to nielen určením žalobného petitu, ale aj určením rozhodných
skutočností, o ktoré svoje tvrdené právo opiera. Porovnajúc znenie skutkového základu,
uvedeného v žalobe (pôvodne v žalobách) doručených okresnému súdu dňa 29.10.2010
a skutkového základu uvedeného v podaní žalobcu zo 30.05.2012, a aj v podaní doručenom
okresnému súdu dňa 02.05.2013 jednoznačne bolo možné konštatovať, že ide o úplne
rozdielny skutkový dej, z ktorého sa uplatňovaný nárok odvodzuje. Súhlasí preto krajský súd
so záverom prvostupňového súdu, že žalobcom požadovanou zmenou návrhu v podaní
zo dňa 25.05.2012, doručenom okresnému súdu dňa 30.05.2012, došlo nielen k zmene
právnej kvalifikácie nároku, ktorý bol predmetom konania (odlišných od tvrdení
obsiahnutých v žalobe, ktorá vychádzala zo zmluvy o dielo), ale vychádzal tiež z iných
skutkových okolností, než tých, ktoré boli obsahom podanej žaloby a ktoré boli podradené
pod hypotézu inej právnej normy. Zvýrazňuje sa, že skutková podstata oboch právnych
inštitútov, a to zmluva o dielo a bezdôvodného obohatenia pritom vykazuje iné obsahové
a formálne náležitosti. Bolo tak zrejmé, že zo strany žalobcu boli v doručenom zmenenom
návrhu poskytnuté iné skutkové tvrdenia, teda nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
vychádzal z iného skutkového základu veci a následná zmena právnej kvalifikácie zo strany
žalobcu, vo vzťahu k uplatnenému nároku na bezdôvodné obohatenie bola vykonaná len
v súlade so zásadou dispozičnou. Správne okresný súd po pripustení zmeny žaloby žalobcu
už posudzoval zmenené skutkové okolnosti. Krajský súd uvádza, že od pripustenia zmeny
návrhu sa okresný súd zaoberal uplatneným nárokom žalobcu, ktorý síce požadoval
rovnaké plnenie, a to peňažné plnenie, avšak na základe iného skutkového stavu, než ho
opísal v návrhu, teda požadoval na základe odlišného skutkového stavu rovnaké peňažné
plnenie. Žalobca oproti žalobou uplatnenému nároku pristúpil tak k uplatneniu kvalitatívne,
skutkovo a právne odlišnému nároku a z tohto dôvodu správne následne bola posudzovaná
aj otázka premlčania tohto nároku a zaujaté k nemu stanovisko. Tento názor odvolacieho
súdu vychádza i zo záverov vyslovených v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2008,
sp. zn. 1M Obdo V 19/2007, rozhodnutiach Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo 480/2008
zo dňa 17. februára 2010, sp. zn. 32Cdo 1868/2009 zo dňa 28. apríla 2011, sp. zn. 33Odo
157/2004 zo dňa 22. septembra 2005, sp. zn. 33Cdo 2144/2007 zo dňa 29. októbra 2009,
21 Cdo 2879/2007 zo dňa 9. júla 2008.
Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu nesprávneho posúdenia námietky premlčania
vznesenej žalovaným odvolací súd uvádza, že návrh na zmenu žaloby je podaním vo veci
samej, s ktorým sú preto spojené hmotno právne a procesno právne účinky. V prípade
zmeny nároku nastávajú hmotno právne účinky dňom, kedy súdu došla zmena žaloby, alebo
dňom, kedy bol tento úkon uskutočnený do zápisnice. S týmto okamihom je potom spojený
dôsledok pre spočívanie premlčania, a to, že sa týmto dňom beh premlčacej doby zastavuje
a tento okamih je tiež rozhodný pre posúdenie, či premlčacia lehota márne uplynula.
V predmetnej veci bolo súdu prvého stupňa až dňa 30.05.2012 doručené podanie žalobcu,
v ktorom zmenil skutkové okolnosti voči žalovanému, oproti tým, ktoré boli uvádzané
v žalobe uplatneného nároku. Z tohto dôvodu, pokiaľ žalovaný v 1/ rade vzniesol námietku
premlčania, keďže bolo medzi účastníkmi nesporné, že k poskytnutému plneniu zo strany
žalobcu došlo 31.10.2007 a 21.11.2007, tak táto bola vecne správne posudzovaná
prvostupňovým súdom cez úpravu v § 397 Obchodného zákonníka, so záverom o premlčaní
nároku žalobcu, pre ktorý došlo k zamietnutiu žaloby, z titulu dôvodne vznesenej námietky
premlčania.
Pokiaľ žalobca v sporovom konaní tvrdil konanie žalovaného v rozpore s dobrými
mravmi i vo vzťahu k námietke premlčania, tak krajský súd uvádza, že základným účelom
inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty obchodno právnych vzťahov, aby v primeraných
lehotách uplatnili svoje práva a zároveň aj zabránili tomu, aby povinné osoby neboli
po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania
zabraňuje dlhodobému trvaniu práva, ich zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula
zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom
u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť
námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom
domáhať na súde svojho práva.
V prejednávanej veci prvostupňový súd dospel k správnemu právnemu záveru
o premlčaní žalobcom uplatňovanej pohľadávky s poukazom na vznesenú námietku
premlčania zo strany žalovaného. Nebola dôvodná námietka žalobcu, že akceptácia
vznesenej námietky je v rozpore s dobrými mravmi, pretože ust. § 3 Občianskeho zákonníka
je všeobecným ustanovením hmotno právnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či
výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je,
požadovanú ochranu odoprieť. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje
niektoré zo súhrnu spoločenských a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas
historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadruje podstatné historické
tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. V konaní žalobca dôvodne
vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke však nemôže pokladať
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Námietka premlčania dobrým mravom
neodporuje. Použitím ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno ignorovať dlžníkom
relevantne vznesenú námietku premlčania a premlčané právo veriteľovi priznať, a tak
reparovať už zaniknuté právo veriteľa na vymáhanie jeho pohľadávky.
K odvolaciemu dôvodu žalobcu, že postupom okresného súdu došlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci, krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval nesprávny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových zistení vyvodil
nesprávne právne závery. K takejto situácii v predmetnej sporovej veci vo vzťahu
k podstatným zhodnoteniam okresného súdu nedošlo.
Krajský súd konštatuje, že okresný súd v predmetnej veci dôsledne procesne
postupoval a prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala racionálna úvaha
konajúceho súdu, vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, a preto odvolací
súd nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych skutkových a právnych
zhodnotení vykonaných okresným súdom, pričom v podrobnostiach odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa ust. § 219 ods.2 O. s. p...“
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
rozsudku sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra 2014 zaoberal a ústavne
akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami
sťažovateľky týkajúcimi sa premlčania uplatneného nároku z titulu bezdôvodného
obohatenia, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok okresného súdu č. k. 9 Cb/268/2010
503 zo 7. februára 2014 potvrdil. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa
názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký,
ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú
podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra 2014, a základným právom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom
prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej
namieta porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu sp. zn.13 Cob/147/2014
z 26. novembra 2014, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudku
krajského súdu sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra 2014, vrátenie veci na ďalšie
konanie a priznanie úhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015