Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 621/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

t. č. ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Milanom Trylčom, PhD., Advokátska kancelária,

J. Kráľa 738/12, Senica, vo veci namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 4. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 4. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. mája 2009 uznal súd sťažovateľa za vinného

zo spáchania zločinu vydierania podľa , z prečinu ublíženia

na zdraví podľa a z prečinu výtržníctva podľa

písm. a) , za čo ho odsúdil s použitím na

trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov a 8 mesiacov nepodmienečne. Okresný súd uznesením

sp. zn. z 15. júla 2013 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) zamietol návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania vo veci vedenej pod sp. zn. , a to

s odôvodnením, že nález ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2011

uverejnený v Zbierke (ďalej aj „nález

ústavného súdu“) a strata účinnosti prvej vety časti za

bodkočiarkou je síce novou predtým neznámou skutočnosťou odôvodňujúcou povolenie

obnovy konania, avšak trest uložený sťažovateľovi v pôvodnom konaní nie je v zrejmom

nepomere k závažnosti činu a k pomerom páchateľa, čím podľa názoru okresného súdu

nemalo dôjsť k splneniu druhej podmienky odôvodňujúcej povolenie obnovy konania.

Uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 1. októbra 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) bola sťažnosť sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu ako nedôvodná zamietnutá. Proti uzneseniu krajského súdu

podal sťažovateľ dovolanie. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľa

podané proti uzneseniu krajského súdu odmietol.

3. Sťažovateľ zhrnul svoje námietky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

takto: «V zmysle Nálezu ÚS SR nie sú v ust. slová za bodkočiarkou „súd

uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“

v súlade s Čl. I. ods. 1 SR. Dňom vyhlásenia Nálezu ÚS SR v Zbierke zákonov SR

stratilo ust. v dotknutej časti (t. j. slová veta prvá za bodkočiarkou) účinnosť.

...

Z ust. o organizácii Ústavného súdu SR,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších právnych predpisov

vyplýva, že strata účinnosti právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho

ustanovenia v zmysle Čl. 125 SR, na základe ktorého bol zároveň pred touto stratou

účinnosti v trestnom konaní vydaný rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť alebo nebol

vykonaný, je vždy dôvodom na povolenie obnovy konania podľa ustanovení , a to bez

2

potreby skúmania splnenia ďalších podmienok v zmysle , nakoľko už

samotná táto skutočnosť zakladá dôvod obnovy konania. ...

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že súd I. ako aj súd II. stupňa síce správne zistil

skutkový stav veci, avšak tento nesprávne právne posúdil, keďže obnovu konania z dôvodu

napĺňajúceho v znení neskorších predpisov nepovolil,

resp. sťažnosti proti uzneseniu OS Senica nevyhovel. A zároveň nesprávne použil síce

procesnoprávne ustanovenie , podľa ktorého skúmal splnenie podmienok

povolenia obnovy konania, avšak podľa tohto ustanovenia mal obnovu konania výlučne len

povoliť, t. j. bez skúmania splnenia tu uvedených podmienok, ktoré podľa môjho názoru

majú hmotnoprávny základ (porušenie kvázi hmotnoprávneho ustanovenia), ak dôvod

obnovy konania vychádza len zo skutočnosti predpokladanej v § 41b ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov.

Týmto bol (a stále je) daný dovolací dôvod podľa , pričom je

zrejmé, že takéto porušenie zákona zásadne ovplyvnilo postavenie sťažovateľa, nakoľko za

splnenia v tomto prípade jedinej podmienky obnovy konania, nebola táto povolená. Zároveň

mám za to, že pojem „zistený skutok“ má byť v tomto prípade vykladaný v rozsahu „zistený

skutkový stav“. Teda povolenie obnovy konania malo byť skúmané podľa § 41b ods. 1

v znení neskorších predpisov v spojení s a nie

výlučne podľa , t. j. rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia.

Zároveň tak bol (a stále je) týmto daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. l)

, nakoľko nadriadený súd zamietol sťažnosť sťažovateľa, hoci na to neboli splnené

zákonné dôvody, t. j. tieto splnené byť nemohli, keďže v zmysle § 41b ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov v spojení s mohol súd obnovu

konania len povoliť. Tu je potrebné uviesť, že tento dovolací dôvod bolo v tomto prípade

nutné vykladať v prospech sťažovateľa. Teda zamietnutie odvolania chápať rovnako ako

zamietnutie sťažnosti, ak dovolanie voči uzneseniu KS v Trnave je (malo by byť)

prípustné(...)

Podľa môjho názoru bol naplnený aj dovolací dôvod podľa ,

nakoľko bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu sťažovateľa tým, že

odôvodnenie oboch nezákonných výrokov predmetných uznesení je pre sťažovateľa

nezrozumiteľné a nejasné, t. j. sťažovateľovi nie je zrejmé z akého dôvodu nebolo jeho

žiadosti a následnej sťažnosti vyhovené, keď zákonom stanovené podmienky obnovy konania

boli splnené, resp. súdy nedali odsúdenému odpoveď v podobe uvedenia zákonného dôvodu

a jeho následného odôvodnenia, pre ktorý sa pri tomto druhu povolenia obnovy konania

vyžaduje (má vyžadovať) aj naplnenie dôvodu spočívajúceho v tom, že trest uložený

odsúdenému v pôvodnom konaní musí byť v zrejmom nepomere k závažnosti činu

a k pomerom páchateľa. Porušenie práva sťažovateľa na obhajobu zásadným spôsobom

vyplýva z porušenia práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Tomuto právu spočívajúcemu

v oprávnení sťažovateľa domáhať sa ochrany svojich práv na súde zodpovedá povinnosť

súdu nezávisle, nestranne a spravodlivo, t. j. zákonne nielen čo do postupu súdu ale aj čo do

rozhodnutia, vo veci konať. Právo odsúdeného na spravodlivý proces spočíva v poskytnutí

ochrany sťažovateľovi zo strany súdu v kvalite vymedzenej ako aj ďalšími zákonmi, t. j.

uvedené sa vzťahuje najmä k správnemu a odôvodnenému použitiu príslušného zákonného

ustanovenia, pričom správnosť a odôvodnenosť použitia práve tohto ustanovenia musí byť

sťažovateľovi náležite ozrejmená v rozsahu zodpovedajúcom jeho právu na spravodlivý

proces. ...

Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2

a rovnako tak proti uzneseniu o zamietnutí sťažnosti smerujúcej proti takémuto

uzneseniu súdu prvého stupňa nie je prípustné dovolanie v zmysle , nakoľko

nejde o rozhodnutia vo veci samej, resp. nakoľko tieto nie sú uvedené v taxatívnom výpočte

.

Naproti vyššie uvedenému je potrebné zdôrazniť, že všeobecné súdy SR sú garantom

výkladu a aplikácie všeobecne záväzných právnych predpisov a zároveň aj garantom

dodržiavania práv a slobôd vyplývajúcich z SR alebo z Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Mám za to, že výklad a následná aplikácia alebo

musí v celom rozsahu rešpektovať právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru a rešpektovať jeho podstatu a zmysel, a to aspoň v takom rozsahu, aby

jeho prostredníctvom bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

4

sťažovateľa. V tejto súvislosti je podstatné a určujúce to, že v dovolacom konaní sa

rozhoduje predovšetkým o právach a povinnostiach sťažovateľa ako strany dovolacieho

konania, pričom sťažovateľ je oprávnený nielen iniciovať dovolacie konanie, ale mu

garantuje aj ďalšie procesné práva, ktoré mu nemožno odňať formalistickým a reštriktívnym

výkladom niektorého ustanovenia , t. j. výkladom ustanovenia alebo

, ktoré by mohlo v dôsledku neprípustnosti jeho dovolania sťažovateľovi

tieto práva odňať.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolací súd sa mal podľa môjho názoru aj napriek

zneniu vysporiadať s v dovolaní uvedenými dovolacími dôvodmi v tom

rozsahu, či tieto podľa svojho obsahu napĺňajú porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. (...)

Ak tak dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 4. 2. 2015

neurobil, t. j. nezdôvodnil, že uzneseniami súdu I. a II. stupňa bol alebo nebol porušený

zákon a už vôbec nezdôvodnil, či takéto porušenie môže zakladať porušenie základného

práva sťažovateľa (čl. 6 ods. 1 dohovoru), porušil týmto základné právo sťažovateľa podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Predmetné rozhodovanie Najvyššieho súdu SR vo veci v uvedenom

smere je tak zjavným výkladovým vybočením, ktoré predstavuje porušenie základného práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Mám za to, že dovolacie dôvody uvedené v bode II. tejto sťažnosti boli v dovolacom

konaní dané (a aj stále sú) a zároveň, že tieto svojím obsahom zakladajú porušenie práva

sťažovateľa na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru.»

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo 4. 2. 2015

porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. 2. 2015

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €, ktorú

je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu

sťažovateľa do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Najvyšší súd napadnutým uznesením podľa

odmietol dovolanie sťažovateľa.

6. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Dovolanie bolo

podané oprávneným procesným subjektom ( ), prostredníctvom

obhajcu ( ), v zákonom stanovenej lehote a na príslušnom súde (

ods. 1, ods. 3 ); avšak dovolaním obvineného je napádané

rozhodnutie, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu

súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu

predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa

odseku 1 sa rozumie

rozsudok a trestný rozkaz,

uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

uznesenie o zastavení trestného stíhania,

uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho

obvineného,

uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti

rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe

riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

6

V posudzovanom prípade je napadnutým rozhodnutím uznesenie Krajského súdu

v Trnave, ktorým súd rozhodol o sťažnosti obvineného proti uzneseniu

Okresného súdu Senica, ktorým mu bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy

konania. Proti takémuto druhu rozhodnutia však dovolanie nie je prípustné.

Neprípustnosť dovolania vyplýva aj z dôvodovej správy k ,

ktorým sa doplnil . Uvedená novela rozšírila dôvody odmietnutia

dovolania na neverejnom zasadnutí v zmysle ustanovenia § 382 písm. f/, pričom dôvodová

správa výslovne ako príklad odmietnutia z dôvodu neprípustnosti dovolania uvádza

dovolanie podané proti rozhodnutiu o obnove konania.

V tejto súvislosti dovolací súd nad rámec rozhodnutia, k uplatneným námietkam

obvineného o vysporiadaní sa s prípustnosťou dovolania, konštatuje, že dovolací súd nie je

oprávneným subjektom na prelomenie legislatívnej úpravy neprípustnosti dovolania proti

obnove konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382

písm. f) dovolanie obvineného ako neprípustné na neverejnom

zasadnutí bez preskúmania veci odmietol.“

III.

7. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , , IV. ÚS

35/02).

IV.

9. Predmetom sťažnosti sú námietky sťažovateľa, v zmysle ktorých najvyšší súd

porušil sťažovateľovo právo garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže odmietol jeho

dovolanie napriek tomu, že podľa mienky sťažovateľa sa mal zaoberať ním namietanými

dovolacími dôvodmi bez ohľadu na .

10. Ústavný súd v úvode konštatuje, že právny poriadok explicitne vylučuje podanie

mimoriadneho opravného prostriedku (napr. dovolania) voči určitému rozhodnutiu, resp. je

vylúčená možnosť, aby najvyšší súd posúdil prípustnosť dovolania s ohľadom na dovolacie

8

dôvody, pretože jeho neprípustnosť je daná ex lege bez ohľadu na prítomnosť dovolacích

dôvodov.

11. Ide o situáciu upravenú v a v spojení s

písm. f), kde taxatívne (v ) vypočítava rozhodnutia

(ak neustanovuje inak), voči ktorým je prípustné dovolanie (za splnenia

podmienok ustanovených v v spojení s ). A contrario

je teda voči iným rozhodnutiam krajského súdu dovolanie neprípustné (ak

neustanovuje inak) bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú naplnené dovolacie dôvody

upravené v , a dovolací súd je povinný odmietnuť dovolanie bez

preskúmania veci a ohľadu na prítomnosť dovolacích dôvodov.

12. Ďalej je nevyhnuté doplniť, že , ktorým sa mení

a dopĺňa v znení neskorších predpisov a ktorým sa

menia a dopĺňajú niektoré zákony (účinným od 1. septembra 2011), došlo k zásadnej zmene

ustanovenia . K dnešnému dňu platné a účinné (a rovnako už

v čase rozhodovania okresného súdu, krajského súdu i najvyššieho súdu) znenie § 368

nepripúšťa pochybnosť o otázke prípustnosti dovolania voči uzneseniu

krajského súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu

na povolenie obnovy konania.

13. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásade

nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej

moci (t. j. aj najvyššieho súdu), ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. , ,

, ). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou

ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia

zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov

verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,

resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu

samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu

verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

14. Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za kľúčové

posúdenie, či vzhľadom na procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní, spôsob,

ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoj právny názor, a spôsob výkladu príslušných zákonných

ustanovení, ktorými najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie vzhľadom na zistený

skutkový stav, je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

15. Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa,

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci dovolania konal zákonom predpísaným

procesným postupom ( a nas. ). Postup najvyššieho súdu plne

korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup dovolacieho súdu

a požiadavkami kladenými čl. 6 ods. 1 dohovoru na procesný postup všeobecného súdu.

16. Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie

ustanovení o dovolaní a aj odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, ústavný súd uzatvára, že najvyšší súd nijako nevybočil z medzí

určených čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor aplikoval a interpretoval príslušné právne

normy v súlade s ich znením, obsahom i duchom, a závery najvyššieho

10

súdu obsiahnuté v napadnutom uznesení je následne potrebné považovať za výraz

autonómneho rozhodovania najvyššieho súdu v konaní o dovolaní.

17. K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd označil dovolanie za neprípustné, aj keď

boli dané dovolacie dôvody a mohlo dôjsť k porušeniu ústavných práv sťažovateľa, ústavný

súd uvádza, že úvahy najvyššieho súdu, podľa ktorých dovolanie proti právoplatnému

uzneseniu krajského súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu okresného súdu

o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania nie je prípustné, treba považovať

(predovšetkým s ohľadom na závery uvedené v bodoch 10 až 12) za súladné s Trestným

poriadkom (ústavný súd opakovane odkazuje na novelizáciu zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony účinným od

1. septembra 2011) a odôvodnenie týchto úvah za úplné a presvedčivé. Postup a napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu je ústavne konformné, nie je svojvoľné (arbitrárne) alebo

ústavne neudržateľné pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej

právnej úpravy.

18. Rekapitulujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal

dovolanie proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu okresného

súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Voči tomuto rozhodnutiu

(uzneseniu) krajského súdu nie je v zmysle dovolanie

prípustné. Pre úplnosť ústavný súd dopĺňa, že neupravuje odlišne uvedené

závery ani v treťom diele ôsmej hlavy tretej časti ( až )

upravujúcom obnovu konania. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mohol a mal vedieť, že

dovolanie voči uzneseniu krajského súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu okresného

súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania nie je prípustné a podané dovolanie

bude odmietnuté pre neprípustnosť (vyplývajúcu z ).

19. Nota bene ústavný súd pripomína, že sťažovateľ bol oprávnený podať sťažnosť

ústavnému súdu priamo proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí sťažnosti voči

uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania v lehote

predpokladanej .

20. Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť voči napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015

12