Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 621/2015
PDF · 435.62 KB
No categories available
II. ÚS 621/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
t. č. ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Milanom Trylčom, PhD., Advokátska kancelária,
J. Kráľa 738/12, Senica, vo veci namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Tdo 78/2014 zo 4. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 78/2014 zo 4. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 60/2008 zo 4. mája 2009 uznal súd sťažovateľa za vinného
zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, z prečinu ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1
písm. a) Trestného zákona, za čo ho odsúdil s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona na
trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov a 8 mesiacov nepodmienečne. Okresný súd uznesením
sp. zn. 2 Nt 19/2013 z 15. júla 2013 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) zamietol návrh
sťažovateľa na povolenie obnovy konania vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 60/2008, a to
s odôvodnením, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2011
uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 428/2012 Z. z. (ďalej aj „nález
ústavného súdu“) a strata účinnosti § 41 ods. 2 Trestného zákona prvej vety časti za
bodkočiarkou je síce novou predtým neznámou skutočnosťou odôvodňujúcou povolenie
obnovy konania, avšak trest uložený sťažovateľovi v pôvodnom konaní nie je v zrejmom
nepomere k závažnosti činu a k pomerom páchateľa, čím podľa názoru okresného súdu
nemalo dôjsť k splneniu druhej podmienky odôvodňujúcej povolenie obnovy konania.
Uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 114/2013
z 1. októbra 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) bola sťažnosť sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu ako nedôvodná zamietnutá. Proti uzneseniu krajského súdu
podal sťažovateľ dovolanie. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľa
podané proti uzneseniu krajského súdu odmietol.
3. Sťažovateľ zhrnul svoje námietky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
takto: «V zmysle Nálezu ÚS SR nie sú v ust. § 41 ods. 2 TZ slová za bodkočiarkou „súd
uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“
v súlade s Čl. I. ods. 1 Ústavy SR. Dňom vyhlásenia Nálezu ÚS SR v Zbierke zákonov SR
stratilo ust. § 41 ods. 2 TZ v dotknutej časti (t. j. slová veta prvá za bodkočiarkou) účinnosť.
...
Z ust. § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších právnych predpisov
vyplýva, že strata účinnosti právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho
ustanovenia v zmysle Čl. 125 Ústavy SR, na základe ktorého bol zároveň pred touto stratou
účinnosti v trestnom konaní vydaný rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť alebo nebol
vykonaný, je vždy dôvodom na povolenie obnovy konania podľa ustanovení TP, a to bez
2
potreby skúmania splnenia ďalších podmienok v zmysle § 394 ods. 1 TP, nakoľko už
samotná táto skutočnosť zakladá dôvod obnovy konania. ...
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že súd I. ako aj súd II. stupňa síce správne zistil
skutkový stav veci, avšak tento nesprávne právne posúdil, keďže obnovu konania z dôvodu
napĺňajúceho § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov nepovolil,
resp. sťažnosti proti uzneseniu OS Senica nevyhovel. A zároveň nesprávne použil síce
procesnoprávne ustanovenie § 394 ods. 1 TP, podľa ktorého skúmal splnenie podmienok
povolenia obnovy konania, avšak podľa tohto ustanovenia mal obnovu konania výlučne len
povoliť, t. j. bez skúmania splnenia tu uvedených podmienok, ktoré podľa môjho názoru
majú hmotnoprávny základ (porušenie kvázi hmotnoprávneho ustanovenia), ak dôvod
obnovy konania vychádza len zo skutočnosti predpokladanej v § 41b ods. 1 zákona
č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Týmto bol (a stále je) daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) TP, pričom je
zrejmé, že takéto porušenie zákona zásadne ovplyvnilo postavenie sťažovateľa, nakoľko za
splnenia v tomto prípade jedinej podmienky obnovy konania, nebola táto povolená. Zároveň
mám za to, že pojem „zistený skutok“ má byť v tomto prípade vykladaný v rozsahu „zistený
skutkový stav“. Teda povolenie obnovy konania malo byť skúmané podľa § 41b ods. 1
zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov v spojení s § 394 ods. 1 TP a nie
výlučne podľa § 394 ods. 1 TP, t. j. rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia.
Zároveň tak bol (a stále je) týmto daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. l)
TP, nakoľko nadriadený súd zamietol sťažnosť sťažovateľa, hoci na to neboli splnené
zákonné dôvody, t. j. tieto splnené byť nemohli, keďže v zmysle § 41b ods. 1 zákona
č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov v spojení s § 394 ods. 1 TP mohol súd obnovu
konania len povoliť. Tu je potrebné uviesť, že tento dovolací dôvod bolo v tomto prípade
nutné vykladať v prospech sťažovateľa. Teda zamietnutie odvolania chápať rovnako ako
zamietnutie sťažnosti, ak dovolanie voči uzneseniu KS v Trnave je (malo by byť)
prípustné(...)
Podľa môjho názoru bol naplnený aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) TP,
nakoľko bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu sťažovateľa tým, že
odôvodnenie oboch nezákonných výrokov predmetných uznesení je pre sťažovateľa
nezrozumiteľné a nejasné, t. j. sťažovateľovi nie je zrejmé z akého dôvodu nebolo jeho
žiadosti a následnej sťažnosti vyhovené, keď zákonom stanovené podmienky obnovy konania
boli splnené, resp. súdy nedali odsúdenému odpoveď v podobe uvedenia zákonného dôvodu
a jeho následného odôvodnenia, pre ktorý sa pri tomto druhu povolenia obnovy konania
vyžaduje (má vyžadovať) aj naplnenie dôvodu spočívajúceho v tom, že trest uložený
odsúdenému v pôvodnom konaní musí byť v zrejmom nepomere k závažnosti činu
a k pomerom páchateľa. Porušenie práva sťažovateľa na obhajobu zásadným spôsobom
vyplýva z porušenia práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Tomuto právu spočívajúcemu
v oprávnení sťažovateľa domáhať sa ochrany svojich práv na súde zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle, nestranne a spravodlivo, t. j. zákonne nielen čo do postupu súdu ale aj čo do
rozhodnutia, vo veci konať. Právo odsúdeného na spravodlivý proces spočíva v poskytnutí
ochrany sťažovateľovi zo strany súdu v kvalite vymedzenej TP ako aj ďalšími zákonmi, t. j.
uvedené sa vzťahuje najmä k správnemu a odôvodnenému použitiu príslušného zákonného
ustanovenia, pričom správnosť a odôvodnenosť použitia práve tohto ustanovenia musí byť
sťažovateľovi náležite ozrejmená v rozsahu zodpovedajúcom jeho právu na spravodlivý
proces. ...
Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2
TP a rovnako tak proti uzneseniu o zamietnutí sťažnosti smerujúcej proti takémuto
uzneseniu súdu prvého stupňa nie je prípustné dovolanie v zmysle § 368 ods. 1 TP, nakoľko
nejde o rozhodnutia vo veci samej, resp. nakoľko tieto nie sú uvedené v taxatívnom výpočte
Naproti vyššie uvedenému je potrebné zdôrazniť, že všeobecné súdy SR sú garantom
výkladu a aplikácie všeobecne záväzných právnych predpisov a zároveň aj garantom
dodržiavania práv a slobôd vyplývajúcich z Ústavy SR alebo z Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Mám za to, že výklad a následná aplikácia § 368 ods. 1 TP alebo § 368 ods. 2 TP
musí v celom rozsahu rešpektovať právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 dohovoru a rešpektovať jeho podstatu a zmysel, a to aspoň v takom rozsahu, aby
jeho prostredníctvom bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
4
sťažovateľa. V tejto súvislosti je podstatné a určujúce to, že v dovolacom konaní sa
rozhoduje predovšetkým o právach a povinnostiach sťažovateľa ako strany dovolacieho
konania, pričom sťažovateľ je oprávnený nielen iniciovať dovolacie konanie, ale TP mu
garantuje aj ďalšie procesné práva, ktoré mu nemožno odňať formalistickým a reštriktívnym
výkladom niektorého ustanovenia TP, t. j. výkladom ustanovenia § 368 ods. 1 TP alebo
§ 368 ods. 2 TP, ktoré by mohlo v dôsledku neprípustnosti jeho dovolania sťažovateľovi
tieto práva odňať.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolací súd sa mal podľa môjho názoru aj napriek
zneniu § 368 ods. 1 TP vysporiadať s v dovolaní uvedenými dovolacími dôvodmi v tom
rozsahu, či tieto podľa svojho obsahu napĺňajú porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. (...)
Ak tak dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia 1 Tdo 78/2014 zo dňa 4. 2. 2015
neurobil, t. j. nezdôvodnil, že uzneseniami súdu I. a II. stupňa bol alebo nebol porušený
zákon a už vôbec nezdôvodnil, či takéto porušenie môže zakladať porušenie základného
práva sťažovateľa (čl. 6 ods. 1 dohovoru), porušil týmto základné právo sťažovateľa podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Predmetné rozhodovanie Najvyššieho súdu SR vo veci 1 Tdo 78/2014 v uvedenom
smere je tak zjavným výkladovým vybočením, ktoré predstavuje porušenie základného práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Mám za to, že dovolacie dôvody uvedené v bode II. tejto sťažnosti boli v dovolacom
konaní dané (a aj stále sú) a zároveň, že tieto svojím obsahom zakladajú porušenie práva
sťažovateľa na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru.»
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Tdo 78/2014 zo 4. 2. 2015
porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 78/2014 zo 4. 2. 2015
sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €, ktorú
je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu
sťažovateľa do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku
odmietol dovolanie sťažovateľa.
6. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Dovolanie bolo
podané oprávneným procesným subjektom (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), prostredníctvom
obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote a na príslušnom súde (§ 370
ods. 1, ods. 3 Tr. por.); avšak dovolaním obvineného je napádané
rozhodnutie, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu
súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu
predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.
Podľa § 368 ods. 2 Tr. por. ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa
odseku 1 sa rozumie
rozsudok a trestný rozkaz,
uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,
uznesenie o zastavení trestného stíhania,
uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,
uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho
obvineného,
uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,
rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,
h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti
rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe
riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
6
V posudzovanom prípade je napadnutým rozhodnutím uznesenie Krajského súdu
v Trnave, ktorým súd rozhodol o sťažnosti obvineného proti uzneseniu
Okresného súdu Senica, ktorým mu bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy
konania. Proti takémuto druhu rozhodnutia však dovolanie nie je prípustné.
Neprípustnosť dovolania vyplýva aj z dôvodovej správy k zákonu č. 262/2011 Z. z.,
ktorým sa doplnil Trestný poriadok. Uvedená novela rozšírila dôvody odmietnutia
dovolania na neverejnom zasadnutí v zmysle ustanovenia § 382 písm. f/, pričom dôvodová
správa výslovne ako príklad odmietnutia z dôvodu neprípustnosti dovolania uvádza
dovolanie podané proti rozhodnutiu o obnove konania.
V tejto súvislosti dovolací súd nad rámec rozhodnutia, k uplatneným námietkam
obvineného o vysporiadaní sa s prípustnosťou dovolania, konštatuje, že dovolací súd nie je
oprávneným subjektom na prelomenie legislatívnej úpravy neprípustnosti dovolania proti
obnove konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382
písm. f) Tr. por. dovolanie obvineného ako neprípustné na neverejnom
zasadnutí bez preskúmania veci odmietol.“
III.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS
35/02).
IV.
9. Predmetom sťažnosti sú námietky sťažovateľa, v zmysle ktorých najvyšší súd
porušil sťažovateľovo právo garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže odmietol jeho
dovolanie napriek tomu, že podľa mienky sťažovateľa sa mal zaoberať ním namietanými
dovolacími dôvodmi bez ohľadu na § 368 ods. 1 Trestného poriadku.
10. Ústavný súd v úvode konštatuje, že právny poriadok explicitne vylučuje podanie
mimoriadneho opravného prostriedku (napr. dovolania) voči určitému rozhodnutiu, resp. je
vylúčená možnosť, aby najvyšší súd posúdil prípustnosť dovolania s ohľadom na dovolacie
8
dôvody, pretože jeho neprípustnosť je daná ex lege bez ohľadu na prítomnosť dovolacích
dôvodov.
11. Ide o situáciu upravenú Trestným poriadkom v § 368 ods. 1 a 2 v spojení s § 382
písm. f), kde Trestný poriadok taxatívne (v § 368 ods. 2) vypočítava rozhodnutia
(ak Trestný poriadok neustanovuje inak), voči ktorým je prípustné dovolanie (za splnenia
podmienok ustanovených v § 368 ods. 1 v spojení s § 371 Trestného poriadku). A contrario
je teda voči iným rozhodnutiam krajského súdu dovolanie neprípustné (ak Trestný zákon
neustanovuje inak) bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú naplnené dovolacie dôvody
upravené v § 371 Trestného poriadku, a dovolací súd je povinný odmietnuť dovolanie bez
preskúmania veci a ohľadu na prítomnosť dovolacích dôvodov.
12. Ďalej je nevyhnuté doplniť, že zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony (účinným od 1. septembra 2011), došlo k zásadnej zmene
ustanovenia § 368 Trestného poriadku. K dnešnému dňu platné a účinné (a rovnako už
v čase rozhodovania okresného súdu, krajského súdu i najvyššieho súdu) znenie § 368
Trestného poriadku nepripúšťa pochybnosť o otázke prípustnosti dovolania voči uzneseniu
krajského súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu
na povolenie obnovy konania.
13. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásade
nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej
moci (t. j. aj najvyššieho súdu), ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,
III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou
ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia
zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov
verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,
resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu
samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu
verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
14. Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za kľúčové
posúdenie, či vzhľadom na procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní, spôsob,
ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoj právny názor, a spôsob výkladu príslušných zákonných
ustanovení, ktorými najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie vzhľadom na zistený
skutkový stav, je sťažnosť zjavne neopodstatnená.
15. Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa,
ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci dovolania konal zákonom predpísaným
procesným postupom (§ 377 a nas. Trestného poriadku). Postup najvyššieho súdu plne
korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup dovolacieho súdu
a požiadavkami kladenými čl. 6 ods. 1 dohovoru na procesný postup všeobecného súdu.
16. Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie
ustanovení Trestného poriadku o dovolaní a aj odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, ústavný súd uzatvára, že najvyšší súd nijako nevybočil z medzí
určených čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor aplikoval a interpretoval príslušné právne
normy Trestného poriadku v súlade s ich znením, obsahom i duchom, a závery najvyššieho
10
súdu obsiahnuté v napadnutom uznesení je následne potrebné považovať za výraz
autonómneho rozhodovania najvyššieho súdu v konaní o dovolaní.
17. K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd označil dovolanie za neprípustné, aj keď
boli dané dovolacie dôvody a mohlo dôjsť k porušeniu ústavných práv sťažovateľa, ústavný
súd uvádza, že úvahy najvyššieho súdu, podľa ktorých dovolanie proti právoplatnému
uzneseniu krajského súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu okresného súdu
o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania nie je prípustné, treba považovať
(predovšetkým s ohľadom na závery uvedené v bodoch 10 až 12) za súladné s Trestným
poriadkom (ústavný súd opakovane odkazuje na novelizáciu Trestného poriadku zákonom
č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony účinným od
1. septembra 2011) a odôvodnenie týchto úvah za úplné a presvedčivé. Postup a napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu je ústavne konformné, nie je svojvoľné (arbitrárne) alebo
ústavne neudržateľné pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej
právnej úpravy.
18. Rekapitulujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal
dovolanie proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu okresného
súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Voči tomuto rozhodnutiu
(uzneseniu) krajského súdu nie je v zmysle § 368 ods. 2 Trestného poriadku dovolanie
prípustné. Pre úplnosť ústavný súd dopĺňa, že Trestný poriadok neupravuje odlišne uvedené
závery ani v treťom diele ôsmej hlavy tretej časti Trestného poriadku (§ 393 až § 405a)
upravujúcom obnovu konania. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mohol a mal vedieť, že
dovolanie voči uzneseniu krajského súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu okresného
súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania nie je prípustné a podané dovolanie
bude odmietnuté pre neprípustnosť (vyplývajúcu z Trestného poriadku).
19. Nota bene ústavný súd pripomína, že sťažovateľ bol oprávnený podať sťažnosť
ústavnému súdu priamo proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí sťažnosti voči
uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania v lehote
predpokladanej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
20. Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť voči napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2015
12