Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 600/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti

, zastúpenej advokátom JUDr. Adamom Batunom, Obchodná

ulica 39, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní

vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta

2015 elektronicky doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Adamom Batunom, Obchodná

ulica 39, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že v napadnutom konaní sa navrhovateľka návrhom

doručeným okresnému súdu 22. marca 2006 domáhala proti sťažovateľke v právnom

postavení odporkyne určenia, že skončenie pracovného pomeru sťažovateľkou ako jej

zamestnávateľkou na základe výpovede z 26. októbra 2005 podľa § 63 ods. 1 písm. b)

je neplatné. Navrhovateľka sa zároveň domáhala nárokov z neplatného

skončenia pracovného pomeru. Sťažovateľka namieta, že návrh z 22. marca 2006 jej bol

doručený na vyjadrenie až 14. júna 2006. Dňa 23. marca 2007 okresný súd vydal rozsudok

č. k. , ktorým návrh zamietol a sťažovateľke náhradu trov konania

nepriznal (výrok I), vzájomný návrh sťažovateľky zamietol a navrhovateľke náhradu trov

konania nepriznal. Okresný súd zároveň výrokom II označeného rozsudku zaviazal

sťažovateľku zaplatiť štátu súdny poplatok za vzájomný návrh v sume 3 000 Sk a konanie

v časti o zaplatenie náhrady mzdy v sume priemerného mesačného zárobku od 17. januára

2006 do 19. januára 2006 zastavil (ďalej len „rozsudok z 23. marca 2007“). Na základe

odvolania Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením

č. k. z 11. júla 2008 rozsudok okresného súdu z 23. marca 2007 zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza, že „následne sa uskutočnilo celkovo

ďalších päť súdnych pojednávaní... a dňa 27. 1. 2010 bol vydaný v poradí druhý rozsudok

okresného súdu, č. k. , ktorým bol návrh navrhovateľky opäť zamietnutý.

Aj proti tomuto rozhodnutiu bolo podané odvolanie, až 10. 6. 2010 však okresný súd

odovzdal Krajskému súdu v Bratislave príslušný spis na prerokovanie a aj Krajský súd

v Bratislave opäť pozdržal konanie, keď o odvolaní proti rozsudku rozhodol až 6. 9. 2011.

Krajský súd svojím rozhodnutím rozsudok okresného súdu druhýkrát zrušil a vrátil vec

znovu na prerokovanie okresnému súdu. Z toho jasne vyplýva, že okresný súd svojím

nedostatočným vedením konania a chybným rozhodovaním spôsoboval od začiatku prieťahy

v konaní, lebo bolo opakovane nutné jeho rozhodnutie zrušiť a pokračovať v konaní.“.

Následne okresný súd medzitýmnym rozsudkom č. k.

zo 16. marca 2012 určil, že výpoveď z 26. októbra 2005 daná navrhovateľke je neplatná,

a zároveň rozhodol, že o mzdových nárokoch navrhovateľky a o trovách konania bude

rozhodnuté v konečnom rozsudku (ďalej len „rozsudok zo 16. marca 2012“). Krajský súd

na základe odvolania rozsudok okresného súdu zo 16. marca 2012 rozsudkom

č. k. 771 z 19. marca 2013 potvrdil a zároveň určil, že o náhrade trov

konania rozhodne okresný súd v konečnom rozhodnutí vo veci. Okresný súd konečným

rozsudkom č. k. 1028 z 30. októbra 2013 o veci rozhodol tak, že sťažovateľke

uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 17 001,20 € a úroky z omeškania a náhradu

trov právneho zastúpenia v sume 9 659,84 € a vo zvyšku návrh navrhovateľky na náhradu

mzdy zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť na účet okresného súdu súdny

poplatok v sume 1 119,50 € (ďalej len „konečný rozsudok z 30. októbra 2013“).

Krajský súd na základe odvolania konečný rozsudok okresného súdu z 30. októbra

2013 rozsudkom č. k. 1136 z 23. júna 2015 vo výroku, ktorým

navrhovateľke priznal náhradu mzdy za obdobie od 15. apríla 2013 do 6. augusta 2013

a v časti úrokov z omeškania z celého priznaného nároku, potvrdil a v zamietajúcej časti

rozsudok okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľku zaviazal povinnosťou zaplatiť

navrhovateľke náhradu mzdy v sume 34 707,40 € a úroky z omeškania a vo zvyšku

zamietajúci výrok rozsudku okresného súdu z 30. októbra 2013 potvrdil, pričom zároveň

výrok o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok zrušil a v tejto časti vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 23. júna

2015“).

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:

„V uvedenom prípade nebolo právo sťažovateľa podľa jeho názoru porušené len

neodôvodnenou, nedostatočne rýchlou činnosťou okresného súdu, ale zbytočné prieťahy

v súdnom konaní sú zapríčinené aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré

neviedlo efektívne k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa..., tiež nesprávnou

organizáciou práce a chybným rozhodovaním, ktoré potvrdil Krajský súd v Bratislave. Tak

sa okresný súd dopustil zbytočného prieťahu, ktorý má povahu porušenia práva zaručeného

nielen .

... k vydaniu právoplatného súdneho rozhodnutia došlo až v roku 2015. Sťažovateľ

uvádza, že jeho správanie bolo po celý čas konania aktívne a súčinné a neprispelo žiadnym

spôsobom a ani v žiadnom rozsahu k doterajšej dĺžke súdneho konania...

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. zo dňa 23. 6. 2015,

bol v písomnom vyhotovení doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 29. 6. 2015.

Lehota na podanie ústavnej sťažnosti proti postupu okresného súdu preto uplynie dňa 29. 8.

2015.“

V rámci sťažnosti sa sťažovateľka domáha aj priznania primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 4 000 €, čo odôvodňuje takto: „... pracovnoprávny spor je

mimoriadnej citlivej povahy, lebo stav právnej neistoty závažným spôsobom ovplyvňuje

život účastníkov takého sporu. Aj sťažovateľ ako zamestnávateľ v spore o platnosť výpovede

bol dlhým konaním nepriaznivo ovplyvnený, keďže musel držať pracovnú pozíciu pre

navrhovateľku, bol v neistote, akú veľkú sumu bude povinný uhradiť a aký to bude mať

dopad na jeho podnikanie...“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

Slovenskej republiky prieťahy Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom

pod sp. zn. porušené bolo.

2. Okresný súd Bratislava II je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi

vo výške 4.000, eur (slovom: štyritisíc eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

3. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí

to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.

, , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka  zastúpená

advokátom, sa v petite sťažnosti domáha vyslovenia porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to aj

vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný

stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená

situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor

(napr. , , , ), podľa ktorého sa ochrana

základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len

vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými

orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu

označeného základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú

( ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa ,

ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa je to, že musí smerovať proti aktuálnemu

a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do chránenej sféry sťažovateľov.

Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu

funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,

a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu

doručená, už k prieťahom v namietanom konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod

na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V posudzovanej veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (28. augusta 2015)

okresný súd v napadnutom konaní už nemohol porušovať základné právo sťažovateľky podľa

ani jej právo podľa dohovoru, keďže v tom čase už o návrhu

navrhovateľky rozhodol konečným rozsudkom z 30. októbra 2013. Navyše, z dôvodu

odvolania podaného sťažovateľkou proti tomuto rozsudku okresného súdu sa spis vzťahujúci

sa na napadnuté konanie nachádzal v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu na krajskom

súde, ktorý o odvolaní proti konečnému rozsudku okresného súdu z 30. októbra 2013

rozhodol rozsudkom z 23. júna 2015.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že okresný súd v čase podania

ústavnej sťažnosti nemohol vykonávať žiadne úkony smerujúce k odstráneniu stavu právnej

neistoty sťažovateľky, keďže v tomto čase už bol vyhlásený konečný rozsudok a navyše spis

sa už nenachádzal v dispozičnej sfére okresného súdu, pretože bol predložený krajskému

súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku, ktorý v čase podania sťažnosti ústavnému

súdu dokonca rozhodol v merite veci rozsudkom z 23. júna 2015.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní

odmietol ako zjavne neopodstatnenú (m. m. , ) podľa § 25 ods. 2

.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015