Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 636/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátom JUDr. Stanislavom Irsákom, Advokátska kancelária, Jelačičova 4, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. z 3. júna 2014 a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 27. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. Stanislavom Irsákom, vo veci namietaného porušenia jej základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 3. júna 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. novembra 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že «Rozsudkom Okresného súdu Poprad

č. zo dňa 3. Júna 2014 v spojitosti s Rozsudkom Krajského súdu

v Prešove č. zo dňa 27. Novembra 2014 bol právoplatne zamietnutý návrh...

na určenie, že vec – nehnuteľnosti opísané nižšie – patria do dedičstva po jej zomrelej

matke , , ...

Predmetom určenia, že veci patria do dedičstva po zomrelej boli

nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v kat. úz. na , a spoluvlastnícky podiel v ¼

ine k tam evidovaným nehnuteľnostiam, ktoré boli pôvodne evidované na PK vložke

2

v kat. úz. ako parcela č. o výmere 799 ma na ňom postavený dom .

Spoluvlastnícky podiel vo výške ½ k predmetným nehnuteľnostiam nadobudla matka

navrhovateľky , spoločne s jej otcom (manželom

) , , počas ich

manželstva, a to ešte v roku 1943...

Napriek tejto skutočnosti, štátne notárstvo v Poprade v konaní č. D 252/75

v rozhodnutí zo dňa 20. Mája 1975 prejednalo bez opory v zákone, bez akéhokoľvek

právneho odôvodnenia, iba s odôvodnením, že tak uviedli dedičia, tento majetok, teda

2

spoluvlastnícky podiel v ½ ici k parcele č. o výmere 799 ma na ňom postavený dom

, evidovaných na PK vložke pre kat. úz. obce ako výlučné vlastníctvo

otca sťažovateľky, ...

Vyjadrenia dedičov pritom pre takéto rozhodnutie, t.j. prejednanie celého

spoluvlastníckeho podielu k danej parcele ako výlučného majetku po

nemohli byť právne relevantné pre vydanie takéhoto rozhodnutia, pretože notársky úrad mal

povinnosť riadne prešetriť právny stav.

Na základe takto nesprávne prejednaného majetku po otcovi sťažovateľky,

, bolo v danom konaní celé dedičstvo priznané synovi poručiteľa a bratovi

sťažovateľky, , , bytom ...

Týmto protiprávnym prededením celého spoluvlastníckeho podielu vo výške ½ ice

2

k parcele č. o výmere 799 mbola matka sťažovateľky ,

ukrátená na svojich právach na ochranu vlastníctva, preto podala na Okresnom

súde v Poprade žalobu o určenie vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu vo výške

2

¼ iny k parcele č. o výmere 799 m. Predmetné konanie bolo vedené na OS Poprad

pod č.k. Pôvodná navrhovateľka , však

zomrela, preto v tomto konaní pokračovali na strane navrhovateľa jej

dedičia, vrátane sťažovateľky a pôvodný návrh o určenie vlastníckeho práva v ¼ ine

v prospech pôvodnej navrhovateľky, zomrelej , , bol

zmenený na návrh na určenie, že vec, teda ňou uplatňovaný spoluvlastnícky podiel vo výške

2

¼ iny k parcele o výmere 799 mpatrí do dedičstva po zomrelej

, .

Súd návrh na určenie, že vec patrí do dedičstva zamietol, a to na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci, keď bez akýchkoľvek dôkazov a odborných posudkov

odborníkov na uhorské obyčajové právo platné v čase uzatvorenia zmluvy...

... porušovatelia, tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd nevzali pri právnom

posúdení danej veci do úvahy skutočnosť, že síce v čase uzatvorenia zmluvy platilo

z hľadiska civilno právneho tzv. uhorské obyčajové právo, avšak platila aj Ústavná listina

Československej republiky č. 121/1920 Sb., teda súd mal povinnosť vykladať uhorské

obyčajové právo nie spôsobom, akým bolo vykladané v čase uhorskej monarchie, teda

v stredoveku, vo feudálnom štáte, teda, že muž bol jediným nositeľom práv a žena bola jeho

majetkom, o čom svedčila aj skutočnosť, že v zmysle uhorského obyčajového práva žena

po svojom výdaji stratila celú svoju identitu, vrátane svojho mena, keď jej menom sa stalo

v preklade „žena svojho manžela, ale súd mal pri právnom posúdení povinnosť vyložiť dané

uhorské obyčajové právo, ktoré platilo na území Slovenska z dôvodu, že nebolo zrušené

v súlade s v čase uzatvorenia nadobúdacej zmluvy platnou demokratickou Ústavnou listinou

Československej republiky č. 121/1920 Sb., kde podľa Hlavy piatej „Práva a svobody, jakož

i povinnosti občanské...

Keďže v danom konaní nebolo preukázané, že by existovala akákoľvek manželská

dohoda, podľa ktorej by mal byť nadobúdateľom nehnuteľností počas manželstva iba

manžel, , a čom svedčí aj skutočnosť, že pôvodnou navrhovateľkou v konaní

o určenie, že pozemok patrí do dedičstva bola samotná manželka ,

, je zrejmé, že vo svetle vyššie uvedeného ustanovenia § 106, ods. 1. Ústavnej

listiny Československej republiky č. 121/1920 Sb. porušovatelia práv sťažovateľky, tak súd

prvého stupňa, ako aj súd odvolací porušili právo sťažovateľky na spravodlivý proces tým,

že nesprávne právne posúdili prejednávanú vec tým, že nerešpektovali základné ústavné

právo sťažovateľky platné v čase uzatvorenia zmluvy, zabezpečujúce jej rovnosť pohlavia

a bez opory v manželskej dohode a v rozpore so skutkovým stavom vec právne posúdili tak,

že danú parcelu nadobudlo do výlučné vlastníctva iba a jeho manželka bola

evidovaná na danej PK vložke iba pre účely evidenčné.

Na základe takéhoto nesprávneho právneho posúdenia vydal Okresný súd Poprad

dňa 3. Júna 2014 Rozsudok č. , ktorým žalobu sťažovateľky o určenie, že

2

spoluvlastnícky podiel vo výške ¼ iny k parcele o výmere 799 mpatrí

do dedičstva po zomrelej , , zomrelej

zamietol.

Odvolací súd v Prešove rozsudok súdu prvého stupňa s rovnakým odôvodnením...,

teda na základe nesprávneho právneho posúdenia veci potvrdil...

Rozhodnutím, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, je Rozsudok

Okresného súdu Poprad č. zo dňa 3. Júna 2014 a Rozsudok Krajského

súdu v Prešove č. zo dňa 27. Novembra 2014.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného , ako i práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

, ako i práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd vidí sťažovateľ v skutočnosti, že

porušovatelia, civilné súdy, nesprávne právne posúdili jeho právnu vec a na základe toho

vydali protizákonné rozhodnutia, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť...

V predmetnom konaní pred Krajským súdom Prešov a Okresným súdom Poprad

došlo, ako je odôvodnené vyššie v časti I. Skutkový stav tejto sťažnosti k nesprávnemu

hmotnoprávnemu posúdeniu veci a tým v zmysle uvedeného Nálezu US k porušeniu práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušením ústavných práv sťažovateľky v danom konaní vznikla sťažovateľke škoda,

účastníci v danom napadnutom konaní na strane odporcu na predmetnej parcele č.

2

o výmere 799 mv kat. úz. počas konania v danej súdnej veci postavili domovú

nehnuteľnosť, pričom napadnutí porušovatelia ústavných práv sťažovateľky jej nepriznali

požadovanú právnu ochranu proti tomuto nereštitutovateľnému stavu, o ktorú ochranu

sťažovateľka žiadala formou návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorá bolo najskôr

v danom konaní Uznesením Okresného súdu v Poprade č. zo dňa

11.6.2012 sťažovateľke priznaná, avšak potom bola táto ochrana sťažovateľke Uznesením

Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.9.2012 právoplatne odopretá...

Týmto vznikla sťažovateľke majetková aj nemajetková ujma, pretože jej vlastníctvo,

resp. spoluvlastnícke právo k parcele bolo neposkytnutím ochrany vo forme predbežného

opatrenia znehodnotené, daná parcela sa nedá je zastavaním užívať ani predať, ani

rozdeliť.».

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a Okresný

súd Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné právo

sťažovateľky , , bytom v

na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Rozsudok Okresného súdu Poprad č. zo dňa 3. Júna 2014

Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. zo dňa 27. Novembra 2014 zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi , , bytom

priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000, Eur, ktoré sú Krajský

súd v Prešove a Okresný súd Poprad povinní zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti

nálezu.

4. , , bytom v ... priznáva náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 296,44 €..., ktorú sú Krajský súd v Prešove a Okresný súd

Poprad povinní vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky, JUDr. Stanislava Irsáka,

advokáta, vedený pod číslom... do jedného mesiaca od právoplatnosti

nálezu.“

II.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. z 27. novembra

2014 uviedol najmä:

«Podľa výpisu z pozemkovej knihy kat. úz. parc. č. dom súp. č.

a dvor bol v podielovom spoluvlastníctve (žena )

a (muž ). Ako poznámka je uvedená kúpa .

Pôvodná pozemnoknižná parcela č. je podľa identifikácie parciel totožná

2 2

s parcelami č. o výmere 310 ma č. o výmere 253 m.

Podľa vyjadrenia Správy katastra Poprad kúpna zmluva z roku 1943 nie je obsahom

zbierky listín týkajúcich sa spornej nehnuteľnosti. Žalobkyňa v 1. rade nevedela presne

špecifikovať dátum uzatvorenia kúpnej zmluvy, ktorou jej právni predchodcovia mali

nehnuteľnosť v podiele 1/2 ice nadobudnúť. Ak nehnuteľnosť bola nadobudnutá v roku 1943,

podľa uhorského obyčajového práva nebolo možné nadobudnúť vec do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, nakoľko uhorské obyčajové právo bezpodielové spoluvlastníctvo

nepoznalo. Nebohý a nebohá podľa vyjadrenia žalobkyne

v 1. rade uzavreli manželstvo približne v roku 1934. Z výkladu uhorského obyčajového

práva je zrejmé, že manželstvo neprekáža ani jednej strane manželskej, aby mohla svojim

majetkom voľne nakladať. Majetok manžela, tak ako aj majetok manželkin, sú navzájom

úplne. Manželovi nepatrí majetku manželkinho, ani žiadne spravovanie, ani žiadne

dispozičné právo. Výnimkou je len tá čiastka manželského majetku, ktorá je k prospechu

manžela viazaná ako veno a okrem vena je celý ostatný majetok manželkin voľným

majetkom. Na veno, pozostávajúce z vecí nespotrebiteľných (najmä z nehnuteľností),

nadobudne manžel len právo požívacie. Pokiaľ v roku 1943 kúpou nebohý

nadobudol podiel 1/2 ice k spornej nehnuteľnosti spoluvlastnícky podiel bol vo výlučnom

vlastníctve nebohého . Z obsahu výpisu z pozemkovej knihy je

zrejmé, že podielovým spoluvlastníkom v rozsahu 1/2 ice k pozemku s parcelným č.

bol neb. . Ak v zátvorke je uvedený údaj „žena “ je

zrejmé a vyplýva to aj z registra vlastníkov vedených v pozemkovej knihe k. ú. , že údaj

o manželke, manželovi v pozemkovej knihe slúžil na bližšiu identifikáciu osoby vlastníka,

keď v jednotlivých obciach sa vyskytovalo viac fyzických osôb s rovnakým priezviskom

a menom. V minulosti hlavne v obciach i krstné mená fyzických osôb boli v rodinách

väčšinou rovnaké (napr. Jozef, Ján, Mária, Anna). Nie je preto sporné, že na bližšiu

identifikáciu fyzickej osoby v pozemkovej knihe slúžil údaj o manželovi, manželke. Po smrti

nebohého titulom dedenia nadobudol podiel 1/2 ice k nehnuteľnosti

. Z obsahu rozhodnutia v dedičskej veci vedenej na Štátnom notárstve

Poprad sp. zn. D 252/75 je zrejmé, že predmetom dedičstva bol podiel 1/2 ice

k nehnuteľnosti tvoriacej predmet sporu. Z obsahu rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva

Poprad je zrejmý i okruh dedičov. Okrem iných účastníkom dedičského konania bola aj

, ktorá nemala výhrady k výške prejednávaného spoluvlastníckeho

podielu v dedičskom konaní. ako podielový spoluvlastník predmetnej

nehnuteľnosti bol zmluvnou stranou dohody o zrušení a vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva z 20.05.1981, na základe ktorej reálnou deľbou sa stal výlučným

vlastníkom pozemku parc. č. . Nie je dôvod mať pochybnosti o platnosti tejto dohody

uzavretej bez , ktorá nebola podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností.

Titulom dedenia po neb. nehnuteľnosť pozemok parc. č.

nadobudla žalovaná.

Okrem toho i keby právnemu predchodcovi žalovanej

nesvedčil iný právny titul, je nepochybné, že na jeho strane boli splnené podmienky pre

vydržanie najneskôr k 20.05.1985, keď najneskôr od 20.03.1975 (dátum vydania dedičského

rozhodnutia vo veci sp. zn. D 252/75) bol oprávneným držiteľom nehnuteľností.

Súd prvého stupňa s prihliadnutím na vyššie uvedené žalobu zamietol...

Pri rozhodovaní vo veci samej sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav

a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu

odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací

súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom,

na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. ...

Nesprávnym je i tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa

aplikoval nesprávny právny predpis. Pri rozhodovaní ako to vyplýva z odôvodnenia

rozsudku sa vychádzalo z uhorského obyčajového práva upravujúceho koakvizíciu. Inštitút

koakvizície sa zakladá na domnienke, že manželia, ktorí nie sú ani šľachtici ani honoraciori,

prispievajú počas manželstva spoločnou prácou ku rozmnoženiu svojho majetku a tak je len

slušné, aby bol tento majetkový prírastok pri zaniknutí manželstva medzi nimi rozdelený.

Dokiaľ manželstvo trvá nemá koakvizícia žiadneho praktického účinku. Každá strana

nakladá majetkom, aj v dobe manželstva ňou nadobudnutým, práve tak voľne, ako tým,

ktorý už mala pri uzavretí manželstva. Práve preto nie je možné žiadať počas manželstva

ani zaistenie ani rozdelenie koakvizície. Ak veritelia zabavia majetok jednej manželskej

strany, druhá manželská strana nemôže podať žalobu excindačnú na základe koakvizície. Ak

ale manželstvo zaniklo smrťou jednej strany alebo súdnym rozlúčením manželstva môže

každá manželská strana žiadať od druhej manželskej strany (resp. jej dedičov), nakoľko jej

patrí koakvizičné právo, aby jej vydala polovicu toho, čo jej prirástlo na majetku počas

manželstva. Ide o právnu možnosť a preto je na vôli pozostalého manžela, či si svoje

koakvizičné právo uplatní alebo nie. Ak pozostalý manžel pri dedičskom konaní sám žiada,

aby dedičstvo po nebohom manželovi bolo titulom dedenia odovzdané jeho deťom alebo

niektorému dieťaťu nemôže neskôr uplatňovať k tomuto dedičstvu nárok koakvizičný.

Dedičstvo po nebohom , , ktorý bol

manželom pôvodnej žalobkyne bolo prejednané pred Štátnym notárstvom Poprad v konaní

vedenom pod sp. zn. D 252/75. Za preberateľa dedičstva po nebohom bol

na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Poprad zo dňa 20.3.1975 (č.l. 12 spisu)

ustanovený jeho syn . Uvedené rozhodnutie sa vzťahovalo i na spoluvlastnícky

podiel ½ k nehnuteľnosti zapísanej vo vložke kat. úz. ako parcela č. .

Dedičského konania sa zúčastnili aj manželka poručiteľa a jeho dcéra

, teda pôvodná žalobkyňa a terajšia žalobkyňa v 1. rade.

ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia veľkosť spoluvlastníckeho podielu

nebohého nespochybňovala a ani si neuplatnila svoje koakvizičné právo

k majetku prejednávanému v dedičskom konaní. Spolu s ďalšími dedičmi navrhla, aby

za preberateľa majetku nebohého bol ustanovený dedič

v prospech ktorého sa dokonca zriekla výplaty na ňu pripadajúceho podielu z dedičstva.

Takéto konanie pôvodnej žalobkyne v dedičskom konaní po nebohom

nemožno hodnotiť inak ako zrieknutie sa

koakvizície mlčky.

Čo sa týka údaja uvedeného v zátvorke vo výpise z pozemkovej knihy kat. úz.

(č.l. 11 spisu) tento ako na to správne poukazuje prvostupňový súd slúžil iba

na bližšiu identifikáciu osoby vlastníka v pozemkovej knihe. Presné vedenie pozemkovej

knihy sťažovalo nedôsledné zavádzanie mien tým, že v niektorej pozemkovej knihe bolo viac

osôb s rovnakými menami a priezviskami. Následkom toho nebolo možné presne ustáliť

totožnosť osoby, o ktorej majetku tá ktorá listina vypovedá a či osoba, ktorá listinu

podpísala je bez akýchkoľvek pochybností totožnou s pozemnoknižným vlastníkom.

K odstráneniu týchto veľkých nedostatkov sa vyžadovalo, aby v takýchto prípadoch boli

vždy uvedené bližšie označenia osoby, ako v listine tak aj v pozemkovej knihe. Pri mene

vlastníka, ktorý bol ženatý bolo účelné vždy uvádzať meno a priezvisko jeho manželky.

Uvedenie mena a priezviska v zátvorke pri mene slúžilo

iba na bližšiu identifikáciu tohto podielového spoluvlastníka.

Nesprávnym je tiež tvrdenie, podľa ktorého dedičstvá po neboli

do dnešného dňa vysporiadané, nakoľko proti týmto rozhodnutiam boli podané návrhy

na obnovu konania, o ktorých sa ešte právoplatne nerozhodlo. Podanie návrhov na obnovu

konania vplyv na právoplatnosť pôvodných rozhodnutí vplyv nemá. Prebiehajúce konania

o návrhoch na obnovu konania nie sú ani dôvodom pre prerušenie konania v tejto veci.

Ustanovenie dáva súdu iba možnosť konanie prerušiť, ak

prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu

alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Je preto na úvahe súdu, či konanie preruší alebo

bude v ňom ďalej pokračovať.»

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému

okresným súdom pod sp. zn. z 3. júna 2014, nie je daná právomoc ústavného

súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 197 z 3. júna 2014 bolo prípustné

odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľky podľa a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho

konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Sťažovateľka

zákonnú možnosť podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie aj využila.

2. Vo vzťahu k námietke porušenia práv sťažovateľky týkajúcej sa tej časti sťažnosti,

ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. novembra 2014,

ústavný súd konštatuje, že je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Sťažovateľka svoje námietky voči rozhodnutiu krajského súdu „koncentrovala“

do jedinej vety. Tvrdí, že v namietanom konaní a rozhodnutí krajského súdu „došlo

k nesprávnemu hmotnoprávnemu posúdeniu veci“, a tým k porušeniu jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť

(). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle ,

, , , ).

Krajský súd v rozhodnutí z 27. novembra 2014 dostatočne a presvedčivo vysvetlil,

akými úvahami sa pri rozhodovaní o sťažovateľkinom odvolaní riadil.

Z pohľadu ústavného súdu sa závery krajského súdu javia ako presvedčivé, nemajú

známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s týmito

závermi nestotožňuje, nemôže sama osebe znamenať porušenie označených práv.

Keďže závery krajského súdu obstoja z hľadiska zachovania namietaného základného

práva, ústavný súd sťažnosť podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015