Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 636/2015
PDF · 455.58 KB
No categories available
II. ÚS 636/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátom JUDr. Stanislavom Irsákom, Advokátska kancelária, Jelačičova 4, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 21 C 153/2012 z 3. júna 2014 a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 212/2014 z 27. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. Stanislavom Irsákom, vo veci namietaného porušenia jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 C 153/2012
z 3. júna 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
7 Co 212/2014 z 27. novembra 2014.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že «Rozsudkom Okresného súdu Poprad
č. 21C/153/2012 197 zo dňa 3. Júna 2014 v spojitosti s Rozsudkom Krajského súdu
v Prešove č. 7Co/212/2014 zo dňa 27. Novembra 2014 bol právoplatne zamietnutý návrh...
na určenie, že vec – nehnuteľnosti opísané nižšie – patria do dedičstva po jej zomrelej
matke , , ...
Predmetom určenia, že veci patria do dedičstva po zomrelej boli
nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v kat. úz. na , a spoluvlastnícky podiel v ¼
ine k tam evidovaným nehnuteľnostiam, ktoré boli pôvodne evidované na PK vložke
2
v kat. úz. ako parcela č. o výmere 799 ma na ňom postavený dom .
Spoluvlastnícky podiel vo výške ½ k predmetným nehnuteľnostiam nadobudla matka
navrhovateľky , spoločne s jej otcom (manželom
) , , počas ich
manželstva, a to ešte v roku 1943...
Napriek tejto skutočnosti, štátne notárstvo v Poprade v konaní č. D 252/75
v rozhodnutí zo dňa 20. Mája 1975 prejednalo bez opory v zákone, bez akéhokoľvek
právneho odôvodnenia, iba s odôvodnením, že tak uviedli dedičia, tento majetok, teda
2
spoluvlastnícky podiel v ½ ici k parcele č. o výmere 799 ma na ňom postavený dom
, evidovaných na PK vložke pre kat. úz. obce ako výlučné vlastníctvo
otca sťažovateľky, ...
Vyjadrenia dedičov pritom pre takéto rozhodnutie, t.j. prejednanie celého
spoluvlastníckeho podielu k danej parcele ako výlučného majetku po
nemohli byť právne relevantné pre vydanie takéhoto rozhodnutia, pretože notársky úrad mal
povinnosť riadne prešetriť právny stav.
Na základe takto nesprávne prejednaného majetku po otcovi sťažovateľky,
, bolo v danom konaní celé dedičstvo priznané synovi poručiteľa a bratovi
sťažovateľky, , , bytom ...
Týmto protiprávnym prededením celého spoluvlastníckeho podielu vo výške ½ ice
2
k parcele č. o výmere 799 mbola matka sťažovateľky ,
ukrátená na svojich právach na ochranu vlastníctva, preto podala na Okresnom
súde v Poprade žalobu o určenie vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu vo výške
2
¼ iny k parcele č. o výmere 799 m. Predmetné konanie bolo vedené na OS Poprad
pod č.k. 21 C/153/2012 Pôvodná navrhovateľka , však
zomrela, preto v tomto konaní pokračovali na strane navrhovateľa jej
dedičia, vrátane sťažovateľky a pôvodný návrh o určenie vlastníckeho práva v ¼ ine
v prospech pôvodnej navrhovateľky, zomrelej , , bol
zmenený na návrh na určenie, že vec, teda ňou uplatňovaný spoluvlastnícky podiel vo výške
2
¼ iny k parcele o výmere 799 mpatrí do dedičstva po zomrelej
, .
Súd návrh na určenie, že vec patrí do dedičstva zamietol, a to na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, keď bez akýchkoľvek dôkazov a odborných posudkov
odborníkov na uhorské obyčajové právo platné v čase uzatvorenia zmluvy...
... porušovatelia, tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd nevzali pri právnom
posúdení danej veci do úvahy skutočnosť, že síce v čase uzatvorenia zmluvy platilo
z hľadiska civilno právneho tzv. uhorské obyčajové právo, avšak platila aj Ústavná listina
Československej republiky č. 121/1920 Sb., teda súd mal povinnosť vykladať uhorské
obyčajové právo nie spôsobom, akým bolo vykladané v čase uhorskej monarchie, teda
v stredoveku, vo feudálnom štáte, teda, že muž bol jediným nositeľom práv a žena bola jeho
majetkom, o čom svedčila aj skutočnosť, že v zmysle uhorského obyčajového práva žena
po svojom výdaji stratila celú svoju identitu, vrátane svojho mena, keď jej menom sa stalo
v preklade „žena svojho manžela, ale súd mal pri právnom posúdení povinnosť vyložiť dané
uhorské obyčajové právo, ktoré platilo na území Slovenska z dôvodu, že nebolo zrušené
v súlade s v čase uzatvorenia nadobúdacej zmluvy platnou demokratickou Ústavnou listinou
Československej republiky č. 121/1920 Sb., kde podľa Hlavy piatej „Práva a svobody, jakož
i povinnosti občanské...
Keďže v danom konaní nebolo preukázané, že by existovala akákoľvek manželská
dohoda, podľa ktorej by mal byť nadobúdateľom nehnuteľností počas manželstva iba
manžel, , a čom svedčí aj skutočnosť, že pôvodnou navrhovateľkou v konaní
o určenie, že pozemok patrí do dedičstva bola samotná manželka ,
, je zrejmé, že vo svetle vyššie uvedeného ustanovenia § 106, ods. 1. Ústavnej
listiny Československej republiky č. 121/1920 Sb. porušovatelia práv sťažovateľky, tak súd
prvého stupňa, ako aj súd odvolací porušili právo sťažovateľky na spravodlivý proces tým,
že nesprávne právne posúdili prejednávanú vec tým, že nerešpektovali základné ústavné
právo sťažovateľky platné v čase uzatvorenia zmluvy, zabezpečujúce jej rovnosť pohlavia
a bez opory v manželskej dohode a v rozpore so skutkovým stavom vec právne posúdili tak,
že danú parcelu nadobudlo do výlučné vlastníctva iba a jeho manželka bola
evidovaná na danej PK vložke iba pre účely evidenčné.
Na základe takéhoto nesprávneho právneho posúdenia vydal Okresný súd Poprad
dňa 3. Júna 2014 Rozsudok č. 21 C/153/2012 197, ktorým žalobu sťažovateľky o určenie, že
2
spoluvlastnícky podiel vo výške ¼ iny k parcele o výmere 799 mpatrí
do dedičstva po zomrelej , , zomrelej
zamietol.
Odvolací súd v Prešove rozsudok súdu prvého stupňa s rovnakým odôvodnením...,
teda na základe nesprávneho právneho posúdenia veci potvrdil...
Rozhodnutím, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, je Rozsudok
Okresného súdu Poprad č. 21 C/153/2012 197 zo dňa 3. Júna 2014 a Rozsudok Krajského
súdu v Prešove č. 7Co/212/2014 zo dňa 27. Novembra 2014.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
Porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd vidí sťažovateľ v skutočnosti, že
porušovatelia, civilné súdy, nesprávne právne posúdili jeho právnu vec a na základe toho
vydali protizákonné rozhodnutia, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť...
V predmetnom konaní pred Krajským súdom Prešov a Okresným súdom Poprad
došlo, ako je odôvodnené vyššie v časti I. Skutkový stav tejto sťažnosti k nesprávnemu
hmotnoprávnemu posúdeniu veci a tým v zmysle uvedeného Nálezu US k porušeniu práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Porušením ústavných práv sťažovateľky v danom konaní vznikla sťažovateľke škoda,
účastníci v danom napadnutom konaní na strane odporcu na predmetnej parcele č.
2
o výmere 799 mv kat. úz. počas konania v danej súdnej veci postavili domovú
nehnuteľnosť, pričom napadnutí porušovatelia ústavných práv sťažovateľky jej nepriznali
požadovanú právnu ochranu proti tomuto nereštitutovateľnému stavu, o ktorú ochranu
sťažovateľka žiadala formou návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorá bolo najskôr
v danom konaní Uznesením Okresného súdu v Poprade č. 12C/45/2012 55 zo dňa
11.6.2012 sťažovateľke priznaná, avšak potom bola táto ochrana sťažovateľke Uznesením
Krajského súdu v Prešove 20Co/186/2012 107 zo dňa 18.9.2012 právoplatne odopretá...
Týmto vznikla sťažovateľke majetková aj nemajetková ujma, pretože jej vlastníctvo,
resp. spoluvlastnícke právo k parcele bolo neposkytnutím ochrany vo forme predbežného
opatrenia znehodnotené, daná parcela sa nedá je zastavaním užívať ani predať, ani
rozdeliť.».
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7Co/212/2014 a Okresný
súd Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 21C/153/2012 porušil základné právo
sťažovateľky , , bytom v
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Rozsudok Okresného súdu Poprad č. 21 C/153/2012 197 zo dňa 3. Júna 2014
Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 7Co/212/2014 zo dňa 27. Novembra 2014 zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi , , bytom
priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000, Eur, ktoré sú Krajský
súd v Prešove a Okresný súd Poprad povinní zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti
nálezu.
4. , , bytom v ... priznáva náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 296,44 €..., ktorú sú Krajský súd v Prešove a Okresný súd
Poprad povinní vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky, JUDr. Stanislava Irsáka,
advokáta, vedený pod číslom... do jedného mesiaca od právoplatnosti
nálezu.“
II.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 7 Co 212/2014 z 27. novembra
2014 uviedol najmä:
«Podľa výpisu z pozemkovej knihy kat. úz. parc. č. dom súp. č.
a dvor bol v podielovom spoluvlastníctve (žena )
a (muž ). Ako poznámka je uvedená kúpa .
Pôvodná pozemnoknižná parcela č. je podľa identifikácie parciel totožná
2 2
s parcelami č. o výmere 310 ma č. o výmere 253 m.
Podľa vyjadrenia Správy katastra Poprad kúpna zmluva z roku 1943 nie je obsahom
zbierky listín týkajúcich sa spornej nehnuteľnosti. Žalobkyňa v 1. rade nevedela presne
špecifikovať dátum uzatvorenia kúpnej zmluvy, ktorou jej právni predchodcovia mali
nehnuteľnosť v podiele 1/2 ice nadobudnúť. Ak nehnuteľnosť bola nadobudnutá v roku 1943,
podľa uhorského obyčajového práva nebolo možné nadobudnúť vec do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, nakoľko uhorské obyčajové právo bezpodielové spoluvlastníctvo
nepoznalo. Nebohý a nebohá podľa vyjadrenia žalobkyne
v 1. rade uzavreli manželstvo približne v roku 1934. Z výkladu uhorského obyčajového
práva je zrejmé, že manželstvo neprekáža ani jednej strane manželskej, aby mohla svojim
majetkom voľne nakladať. Majetok manžela, tak ako aj majetok manželkin, sú navzájom
úplne. Manželovi nepatrí majetku manželkinho, ani žiadne spravovanie, ani žiadne
dispozičné právo. Výnimkou je len tá čiastka manželského majetku, ktorá je k prospechu
manžela viazaná ako veno a okrem vena je celý ostatný majetok manželkin voľným
majetkom. Na veno, pozostávajúce z vecí nespotrebiteľných (najmä z nehnuteľností),
nadobudne manžel len právo požívacie. Pokiaľ v roku 1943 kúpou nebohý
nadobudol podiel 1/2 ice k spornej nehnuteľnosti spoluvlastnícky podiel bol vo výlučnom
vlastníctve nebohého . Z obsahu výpisu z pozemkovej knihy je
zrejmé, že podielovým spoluvlastníkom v rozsahu 1/2 ice k pozemku s parcelným č.
bol neb. . Ak v zátvorke je uvedený údaj „žena “ je
zrejmé a vyplýva to aj z registra vlastníkov vedených v pozemkovej knihe k. ú. , že údaj
o manželke, manželovi v pozemkovej knihe slúžil na bližšiu identifikáciu osoby vlastníka,
keď v jednotlivých obciach sa vyskytovalo viac fyzických osôb s rovnakým priezviskom
a menom. V minulosti hlavne v obciach i krstné mená fyzických osôb boli v rodinách
väčšinou rovnaké (napr. Jozef, Ján, Mária, Anna). Nie je preto sporné, že na bližšiu
identifikáciu fyzickej osoby v pozemkovej knihe slúžil údaj o manželovi, manželke. Po smrti
nebohého titulom dedenia nadobudol podiel 1/2 ice k nehnuteľnosti
. Z obsahu rozhodnutia v dedičskej veci vedenej na Štátnom notárstve
Poprad sp. zn. D 252/75 je zrejmé, že predmetom dedičstva bol podiel 1/2 ice
k nehnuteľnosti tvoriacej predmet sporu. Z obsahu rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva
Poprad je zrejmý i okruh dedičov. Okrem iných účastníkom dedičského konania bola aj
, ktorá nemala výhrady k výške prejednávaného spoluvlastníckeho
podielu v dedičskom konaní. ako podielový spoluvlastník predmetnej
nehnuteľnosti bol zmluvnou stranou dohody o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva z 20.05.1981, na základe ktorej reálnou deľbou sa stal výlučným
vlastníkom pozemku parc. č. . Nie je dôvod mať pochybnosti o platnosti tejto dohody
uzavretej bez , ktorá nebola podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností.
Titulom dedenia po neb. nehnuteľnosť pozemok parc. č.
nadobudla žalovaná.
Okrem toho i keby právnemu predchodcovi žalovanej
nesvedčil iný právny titul, je nepochybné, že na jeho strane boli splnené podmienky pre
vydržanie najneskôr k 20.05.1985, keď najneskôr od 20.03.1975 (dátum vydania dedičského
rozhodnutia vo veci sp. zn. D 252/75) bol oprávneným držiteľom nehnuteľností.
Súd prvého stupňa s prihliadnutím na vyššie uvedené žalobu zamietol...
Pri rozhodovaní vo veci samej sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací
súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom,
na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. ...
Nesprávnym je i tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa
aplikoval nesprávny právny predpis. Pri rozhodovaní ako to vyplýva z odôvodnenia
rozsudku sa vychádzalo z uhorského obyčajového práva upravujúceho koakvizíciu. Inštitút
koakvizície sa zakladá na domnienke, že manželia, ktorí nie sú ani šľachtici ani honoraciori,
prispievajú počas manželstva spoločnou prácou ku rozmnoženiu svojho majetku a tak je len
slušné, aby bol tento majetkový prírastok pri zaniknutí manželstva medzi nimi rozdelený.
Dokiaľ manželstvo trvá nemá koakvizícia žiadneho praktického účinku. Každá strana
nakladá majetkom, aj v dobe manželstva ňou nadobudnutým, práve tak voľne, ako tým,
ktorý už mala pri uzavretí manželstva. Práve preto nie je možné žiadať počas manželstva
ani zaistenie ani rozdelenie koakvizície. Ak veritelia zabavia majetok jednej manželskej
strany, druhá manželská strana nemôže podať žalobu excindačnú na základe koakvizície. Ak
ale manželstvo zaniklo smrťou jednej strany alebo súdnym rozlúčením manželstva môže
každá manželská strana žiadať od druhej manželskej strany (resp. jej dedičov), nakoľko jej
patrí koakvizičné právo, aby jej vydala polovicu toho, čo jej prirástlo na majetku počas
manželstva. Ide o právnu možnosť a preto je na vôli pozostalého manžela, či si svoje
koakvizičné právo uplatní alebo nie. Ak pozostalý manžel pri dedičskom konaní sám žiada,
aby dedičstvo po nebohom manželovi bolo titulom dedenia odovzdané jeho deťom alebo
niektorému dieťaťu nemôže neskôr uplatňovať k tomuto dedičstvu nárok koakvizičný.
Dedičstvo po nebohom , , ktorý bol
manželom pôvodnej žalobkyne bolo prejednané pred Štátnym notárstvom Poprad v konaní
vedenom pod sp. zn. D 252/75. Za preberateľa dedičstva po nebohom bol
na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Poprad zo dňa 20.3.1975 (č.l. 12 spisu)
ustanovený jeho syn . Uvedené rozhodnutie sa vzťahovalo i na spoluvlastnícky
podiel ½ k nehnuteľnosti zapísanej vo vložke kat. úz. ako parcela č. .
Dedičského konania sa zúčastnili aj manželka poručiteľa a jeho dcéra
, teda pôvodná žalobkyňa a terajšia žalobkyňa v 1. rade.
ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia veľkosť spoluvlastníckeho podielu
nebohého nespochybňovala a ani si neuplatnila svoje koakvizičné právo
k majetku prejednávanému v dedičskom konaní. Spolu s ďalšími dedičmi navrhla, aby
za preberateľa majetku nebohého bol ustanovený dedič
v prospech ktorého sa dokonca zriekla výplaty na ňu pripadajúceho podielu z dedičstva.
Takéto konanie pôvodnej žalobkyne v dedičskom konaní po nebohom
nemožno hodnotiť inak ako zrieknutie sa
koakvizície mlčky.
Čo sa týka údaja uvedeného v zátvorke vo výpise z pozemkovej knihy kat. úz.
(č.l. 11 spisu) tento ako na to správne poukazuje prvostupňový súd slúžil iba
na bližšiu identifikáciu osoby vlastníka v pozemkovej knihe. Presné vedenie pozemkovej
knihy sťažovalo nedôsledné zavádzanie mien tým, že v niektorej pozemkovej knihe bolo viac
osôb s rovnakými menami a priezviskami. Následkom toho nebolo možné presne ustáliť
totožnosť osoby, o ktorej majetku tá ktorá listina vypovedá a či osoba, ktorá listinu
podpísala je bez akýchkoľvek pochybností totožnou s pozemnoknižným vlastníkom.
K odstráneniu týchto veľkých nedostatkov sa vyžadovalo, aby v takýchto prípadoch boli
vždy uvedené bližšie označenia osoby, ako v listine tak aj v pozemkovej knihe. Pri mene
vlastníka, ktorý bol ženatý bolo účelné vždy uvádzať meno a priezvisko jeho manželky.
Uvedenie mena a priezviska v zátvorke pri mene slúžilo
iba na bližšiu identifikáciu tohto podielového spoluvlastníka.
Nesprávnym je tiež tvrdenie, podľa ktorého dedičstvá po neboli
do dnešného dňa vysporiadané, nakoľko proti týmto rozhodnutiam boli podané návrhy
na obnovu konania, o ktorých sa ešte právoplatne nerozhodlo. Podanie návrhov na obnovu
konania vplyv na právoplatnosť pôvodných rozhodnutí vplyv nemá. Prebiehajúce konania
o návrhoch na obnovu konania nie sú ani dôvodom pre prerušenie konania v tejto veci.
Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. dáva súdu iba možnosť konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu
alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Je preto na úvahe súdu, či konanie preruší alebo
bude v ňom ďalej pokračovať.»
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému
okresným súdom pod sp. zn. 21 C 153/2012 z 3. júna 2014, nie je daná právomoc ústavného
súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 21 C 153/2012 197 z 3. júna 2014 bolo prípustné
odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným
právam sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho
konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Sťažovateľka
zákonnú možnosť podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie aj využila.
2. Vo vzťahu k námietke porušenia práv sťažovateľky týkajúcej sa tej časti sťažnosti,
ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 2012/2014 z 27. novembra 2014,
ústavný súd konštatuje, že je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka svoje námietky voči rozhodnutiu krajského súdu „koncentrovala“
do jedinej vety. Tvrdí, že v namietanom konaní a rozhodnutí krajského súdu „došlo
k nesprávnemu hmotnoprávnemu posúdeniu veci“, a tým k porušeniu jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému
prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť
(II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony
účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04,
IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07, II. ÚS 337/2014).
Krajský súd v rozhodnutí z 27. novembra 2014 dostatočne a presvedčivo vysvetlil,
akými úvahami sa pri rozhodovaní o sťažovateľkinom odvolaní riadil.
Z pohľadu ústavného súdu sa závery krajského súdu javia ako presvedčivé, nemajú
známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s týmito
závermi nestotožňuje, nemôže sama osebe znamenať porušenie označených práv.
Keďže závery krajského súdu obstoja z hľadiska zachovania namietaného základného
práva, ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015