Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 496/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti DEKODO s. r. o., Žitavská 14, Bratislava,

zastúpenej advokátskou kanceláriou Tomášek & partners, s. r. o., Rožňavská 2, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Juraj Tomášek, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 49 z 13. januára 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti DEKODO s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2015

doručená sťažnosť spoločnosti DEKODO s. r. o., Žitavská 14, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. 49 z 13. januára 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka si nárokuje nadmerný odpočet

na DPH za zdaňovacie obdobie štvrtého štvrťroka 2013. Lehota na vrátenie nadmerného

odpočtu uplynula 11. marca 2014, avšak nadmerný odpočet sťažovateľke vrátený nebol.

Daňový úrad Bratislava (ďalej len „daňový úrad“) na základe oznámenia o daňovej kontrole

na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti

č. 9104404/5/786820/2014 (ďalej len „oznámenie“) začal u sťažovateľky 7. marca 2014

daňovú kontrola. Podľa sťažovateľky má oznámenie závažné nedostatky, ktoré spôsobujú

jeho ničotnosť a v konečnom dôsledku vedú k nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy

do jej práv. Preto sa návrhom doručeným krajskému súdu 14. apríla 2014 domáhala

v zmysle (ďalej aj „OSP“) ochrany pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy spočívajúcim v nezákonnom výkone daňovej

kontroly a v nezákonnom zadržiavaní nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie

4. štvrťrok 2013.

Krajský súd rozsudkom č. k. 49 z 13. januára 2015 návrh sťažovateľky

zamietol ako neprípustný. Podľa sťažovateľky krajský súd uvedeným rozhodnutím porušil

jej základné práva podľa a . Tvrdenie o porušení svojich

základných práv odôvodňuje sťažovateľka takto:

«Sťažovateľ v žalobe v konaní vedenom pod sp. zn. uviedol nasledovné

argumenty, prečo považuje výkon daňovej kontroly odporcom u sťažovateľa a zadržiavanie

nadmerného odpočtu na DPH odporcom za nezákonný zásah orgánu verejnej správy:

1. Nedostatkom je spätné určenie dňa začatia daňovej kontroly na dátum pred

doručením Oznámenia o daňovej kontrole sťažovateľovi. Oznámenie o daňovej kontrole

nemá vo všeobecnosti charakter správneho rozhodnutia, ale jednoznačne ide o právny

úkon. Z povahy tohto úkonu vyplýva, že ide o jednostranný adresný právny úkon, ktorý

môže vyvolať právne účinky až okamihom jeho doručenia adresátovi tohto právneho úkonu.

V zmysle ust. a prejav vôle vyjadrený

jednostranným právnym úkonom pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Prejav

vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Oznámenie podal odporca

na poštovú prepravu dňa 05.03.2014 a už vtedy bolo úplne zrejmé, že Oznámenie bude

sťažovateľovi doručené až po dni určenom ako začiatok daňovej kontroly v Oznámení.

Začiatok a trvanie daňovej kontroly má za následok vznik celého katalógu povinností a práv

pre daňový subjekt a podľa ust. nie je prípustné, aby daňová

kontrola prebiehala bez vedomosti kontrolovaného subjektu. Určenie dňa začatia kontroly

pred dátum, kedy sa kontrolovaný subjekt o kontrole dozvedel, resp. mohol dozvedieť je

nezákonným postupom. Ak chcel odporca začať daňovú kontrolu okamžite, mal na to

zákonom ustanovený postup, ktorým je spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly. Tento

postup však odporca nevyužil. Podľa ust. , ktoré sa

vzťahuje na daňovú kontrolu všeobecne, sa lehoty ohľadom stanovenia začiatku daňovej

kontroly počítajú od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.

2. Odporca v Oznámení stanovil lehotu na predloženie dokladov nezákonným

spôsobom, keď sťažovateľovi určil pod hrozbou sankcií lehotu 0 dní od začatia daňovej

kontroly na ich predloženie. neumožňuje neposkytnúť lehotu na

predloženie dokladov, pričom lehota 0 dní fakticky znamená uloženie nesplniteľnej

požiadavky. Podľa ust. musí byť poskytnutá primeraná

lehota na predloženie dokladov, odporca predloženie nemôže požadovať okamžite. Odporca

teda neurčil žiadnu lehotu napriek tomu, že mal takúto zákonnú povinnosť. V zmysle ust.

je možné určiť lehotu kratšiu ako 8 dní, iba pre

jednoduché úkony alebo osobitne naliehavé úkony a aj to len vo výnimočných prípadoch.

Ani jedna podmienka nie je v tomto prípade splnená. Navyše aj keby tieto podmienky pre

určenie kratšej lehoty splnené boli, nemohla by byť lehota stanovená, tak ako to urobil

odporca, t. j. fakticky žiadna. Poskytnutie lehoty 0 dní totiž znamená, že lehota nebola

vôbec poskytnutá. Oznámenie odporcu tak má nedostatky, ktoré spôsobujú jeho ničotnosť,

resp. neplatnosť. Ničotný úkon sa z právno teoretického pohľadu považuje za neexistujúci

úkon. Neplatný právny úkon je existujúci právny úkon, na ktorý však objektívne právo

neviaže tie právne následky, ktoré spája s platným právnym úkonom. Dôsledné

právnoteoretické zaradenie tohto konkrétneho úkonu nie je potrebné, pretože v oboch

prípadoch Oznámenie nemá za právny následok začatie daňovej kontroly. Odporca žiadny

iný úkon, s ktorým zákon spája začatie daňovej kontroly nevykonal.

3. Aj v prípade, že by Oznámenie nebolo vadné v takej miere, aby bolo ničotným,

resp. neplatným právnym úkonom, jeho účinky nemohli nastať skôr ako dňa 14.03.2014,

kedy bolo doručené sťažovateľovi. To znamená, že aj keby Oznámenie bolo spôsobilé

na vyvolanie následku spočívajúcom v začatí daňovej kontroly, daňová kontrola nemohla

začať skôr ako dňa 14.03.2014. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu uplynula

dňa 11.03.2014. Odporca sťažovateľovi dodnes nadmerný odpočet nevrátil. Stav, ktorý

svojim konaním odporca spôsobil a ktorý trvá, je vážnym zásahom do celého katalógu práv

sťažovateľa počnúc právom na majetok zakotvenom v SR a právom

na podnikanie zakotvenom v nekončiac.

Podľa SR: „Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Odporca nemôže zadržiavať

nadmerný odpočet po lehote stanovenej v ust. Konanie

odporcu je mimo medzí zákona a je tak v rozpore aj s SR.

KS BA ani v najmenšom nereagoval na argumenty sťažovateľa 1, 2 a 3 napriek tomu

že išlo o námietky smerujúce k samej podstate veci.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.01.2015, č. k. 49 trpí

závažnými vadami odôvodnenia takej intenzity, že ich dôsledkom je porušenie práva

sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle SR.»

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje aby ústavný súd vyniesol

vo veci jej sťažnosti tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 13.01.2015, č. k. 49

porušil základné práva sťažovateľa zaručené v a v .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.01.2015, č. k. 49 sa

zrušuje.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000, €,

ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd v Bratislave.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľa

na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jej

základné práva označené v petite jej sťažnosti, zaručené .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých účastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Sťažovateľka v návrhu na začatie konania pred krajským súdom tvrdila, že

oznámenie daňového úradu o začatí daňovej kontroly je ničotné v dôsledku spätného

určenia dňa začatia daňovej kontroly a nezákonnému stanoveniu lehoty na predloženie

dokladov v rozsahu 0 dní. Preto považuje daňovú kontrolu spolu s nezákonným

zadržiavaním predmetného nadmerného odpočtu na DPH za nezákonný zásah orgánu

verejnej správy.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplývajú určité pochybenia správneho

orgánu týkajúce sa stanovenia lehoty na predloženie dokladov, ktoré daňový úrad riešil

telefonickým rozhovorom so sťažovateľkou, v ktorom ju upozornil na mylne nesprávne

uvedenú lehotu, ktorá mala byť správne stanovená na 8 dní od doručenia oznámenia,

a oznámil jej, že termín na odovzdanie dokladov bude dohodnutý dodatočne.

Z telefonického rozhovoru bol spísaný úradný záznam, ktorý bol súčasťou

administratívneho spisu. Z rozhodnutia tiež vyplýva, že deň začatia daňovej kontroly

uvedený v oznámení o daňovej kontrole (7. marec 2014) nie je skorší ako deň, kedy bola

zásielka daná na poštovú prepravu (5. marec 2014). Prvý (neúspešný) pokus o jej doručenie

sa uskutočnil 7. marca 2014. Sťažovateľka si zásielku prevzala osobne 14. marca 2014.

Samotná daňová kontrola bola v období rozhodovania krajského súdu o návrhu sťažovateľky

prerušená z dôvodu, že daňový úrad požiadal príslušné inštitúcie v Maďarskej republike o

výmenu informácií.

Krajský súd zaujal k námietkam sťažovateľky takéto stanovisko:

„Na tomto mieste je treba ozrejmiť, čo je zmyslom a cieľom konania podľa § 250v O.

s. p. a aké sú jeho zákonné limity. Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom

orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá

tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný

priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný. Takéto súdne

konanie sa stáva zárukou, že súd vyslovením povinnosti odporcu nepokračovať v porušení

práva navrhovateľa a prípadne i v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom,

vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym

konaním. Cieľom tohto konania je posilnenie ochrany fyzických a právnických osôb pred

takými zásahmi, ktoré nie sú založené na konkrétnom rozhodnutí orgánu verejnej správy,

ale spočívajú vo faktickej činnosti proti nej. Pritom pod nezákonným zásahom treba

rozumieť tak aktívne konanie vykazujúce znaky bezprostredného zásahu, pokynu, či

donútenia zameraného priamo proti poškodenému, resp. proti nemu priamo vykonaného,

ale aj nekonanie. Charakteristickým znakom nezákonného zásahu je aj to, že ním vyvolané

účinky na poškodeného sú definitívne a teda inými prostriedkami nápravy ako súdnym

donútením neodstrániteľné. Neprípustný je taký návrh, ktorý smeruje proti zásahu,

na elimináciu ktorého však neboli vyčerpané iné zákonom prípustné prostriedky.

Je treba zdôrazniť i tú skutočnosť, že právomoc súdu k zásahu do konfliktu medzi

verejnou správou a jednotlivcom nastupuje len subsidiárne a len tam, kde iná právna

možnosť ochrany chýba. Pre otázku prípustnosti návrhu a konania o ochrane pred

nezákonným zásahom je rozhodujúce, či zásah bol realizovaný v rámci riadne zahájeného

správneho konania, ktoré bude ukončené vydaním rozhodnutia, alebo mimo rámca

akéhokoľvek správneho konania.

V danom prípade je nesporné, že daňová kontrola u navrhovateľa ako daňového

subjektu začala a bola zahájená vydaním a doručením oznámenia o začatí daňovej kontroly

zo dňa 28.02.2014 č. 910444/5/786860/2014 a toto konanie bude ukončené vydaním

rozhodnutia správcu dane. Potom návrh doručený súdu dňa 14.04.2014 vo veci konania

na ochranu proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy tak ako si ho navrhovateľ

voči súdu uplatnil, je treba považovať za neprípustný. V danej veci s ohľadom na uvedené

okolnosti sa navrhovateľ môže domáhať ochrany svojich práv podaním žaloby podľa druhej

hlavy piatej časti , v ktorej vymedzí všetky námietky, pre ktoré sa domnieva, že

postup správcu dane trpel takými vadami, ktoré môžu privodiť nezákonnosť rozhodnutia.

Uvedené napokon vyplýva i z judikatúry Najvyššieho súdu správneho ČR, ktorý napríklad

v rozsudku zo dňa 13.02.2014, č. k. 35 jednoznačne vyslovil, že v konaní

o žalobe na ochranu pred nezákonným zásahom nemožno preskúmavať zákonnosť

jednotlivých procesných úkonov vykonávaných správnym orgánom v riadne zahájenom

správnom konám. V prípade, že by bol súdny prieskum takýchto procesných úkonov

prípustný, správne súdy by týmto spôsobom zasahovali do správneho konania pred jeho

ukončením a neprípustné by ovplyvňovali rozhodovaciu činnosť správneho orgánu.

Z judikatúry NSS ČR (napríklad rozsudok zo dňa 04.08.2005, č. k. ,

publ. pod č. 720/2005 Sb.NSS) vo vzťahu medzi žalobou proti rozhodnutiu (aj postupu)

a žalobou proti nezákonnému zásahu správneho orgánu vyplýva priorita žaloby proti

rozhodnutiu a neprináleží účastníkovi správneho konania ani právo voľby, ktorú z týchto

žalôb bude považovať za výhodnejšiu a ktoré konanie bude podanou žalobou iniciovať.

V predmetnej veci niet pochybnosti v tom, a administratívny spis to súdu bezosporu

osvedčuje, že v prípade navrhovateľa sa jedná o proces daňovej kontroly začatej vydaním

a doručením Oznámenia zo dňa 28.02.2013. So zreteľom na vyššie povedané potom

predmetný návrh navrhovateľa nemožno považovať za prípustný v komplexnosti

uplatneného petitu, a preto súd tento podľa zamietol.“

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a jej prílohami konštatuje, že napadnuté

rozhodnutie krajského súdu možno považovať za ústavne akceptovateľné. V posudzovanom

konaní rozhodoval všeobecný súd o návrhu podľa a jeho úlohou bolo

preskúmať, či navrhovateľom konkrétne označeným postupom daňového úradu došlo k

nezákonnému zásahu do práv a chránených záujmov navrhovateľa, resp. že tento bol

ukrátený na svojich právach a chránených záujmoch.

V zmysle judikatúry v správnom súdnictve (napr. rozsudok Najvyššieho súdu

slovenskej republiky sp. zn. ) v ustanovení

pojem ,,nezákonný zásah“ nedefinuje; jeho definíciu neobsahuje ani iný zákon.

Judikatúra považuje za nezákonný zásah, resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánov

verejnej moci proti subjektívnym právam fyzickej alebo právnickej osoby taký postup

orgánu verejnej správy alebo jeho činnosť, úkon, pokyn, prípadne nečinnosť, ktorý

predstavuje priamy zásah do subjektívnych práv (napr. porušenie práva na život, práva na

osobnú slobodu, práva na ochranu vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.). Samotný

zásah pozostáva obvykle z určitých faktických úkonov orgánov verejnej správy, jeho

jednotlivých zamestnancov uskutočňovaných v rámci správneho konania, ale aj mimo neho.

Dôvod na uskutočnenie takýchto faktických úkonov býva rôzny. V zmysle ustanovenia

je potrebné na podanie návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom

vyčerpať všetky ostatné prostriedky nápravy, ktoré umožňujú osobitné predpisy.

Sťažovateľka využila prostriedky nápravy, o výsledku prešetrenia ktorých upovedomilo

sťažovateľku Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky listom č. 1300210/1/463799/2014 z

20. októbra 2014 s tým, že jej námietku uznalo za neopodstatnenú.

Krajský súd nemal pochybnosti o tom, že u sťažovateľky prebieha riadny proces

daňovej kontroly, ktorej súdny prieskum by znamenal neprípustný zásah a ovplyvňovanie

rozhodovacej činnosti správneho orgánu. Preto sa vôbec nezaoberal otázkou, či

sťažovateľkou tvrdené pochybenia daňového úradu dosiahli intenzitu nezákonného zásahu

orgánu verejnej správy. V prípade pre sťažovateľku nepriaznivého výsledku daňovej

kontroly jej totiž náš právny poriadok poskytuje účinný prostriedok ochrany v podobe

žaloby podľa druhej hlavy piatej časti , v ktorej môže

uplatniť aj námietky vadnosti oznámenia o začatí daňovej kontroly a ďalšie svoje námietky.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí

aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých

medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,

ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom

interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. , ,

, ).

Zo sťažnosti vyplýva nespokojnosť sťažovateľky so spôsobom aplikácie, resp.

neaplikácie ustanovenia . Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že táto

skutočnosť sama osebe nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia .

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa aplikácie

dotknutého ustanovenia a zmyslu pojmu „nezákonný zásah“

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti jeho rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným. S poukazom na to, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , , ), ústavný súd

konštatuje, že postup krajského súdu v napadnutom rozsudku možno považovať za ústavne

konformný a zodpovedajúci doterajšej judikatúre všeobecných súdov.

Na základe uvedených okolností možno považovať relevantnú časť odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľky za ústavne

akceptovateľnú, t. j. nemožno z nej vyvodiť také pochybenia, ktoré by signalizovali zásah do

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa . Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. ,

) poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým patrí aj označené právo, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . Keďže

ústavný súd takéto porušenie nekonštatoval, odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015