Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 496/2015
PDF · 430.03 KB
No categories available
III. ÚS 496/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti DEKODO s. r. o., Žitavská 14, Bratislava,
zastúpenej advokátskou kanceláriou Tomášek & partners, s. r. o., Rožňavská 2, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Juraj Tomášek, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 S 78/2014 49 z 13. januára 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti DEKODO s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2015
doručená sťažnosť spoločnosti DEKODO s. r. o., Žitavská 14, Bratislava (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 20
ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 5 S 78/2014 49 z 13. januára 2015.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka si nárokuje nadmerný odpočet
na DPH za zdaňovacie obdobie štvrtého štvrťroka 2013. Lehota na vrátenie nadmerného
odpočtu uplynula 11. marca 2014, avšak nadmerný odpočet sťažovateľke vrátený nebol.
Daňový úrad Bratislava (ďalej len „daňový úrad“) na základe oznámenia o daňovej kontrole
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti
č. 9104404/5/786820/2014 (ďalej len „oznámenie“) začal u sťažovateľky 7. marca 2014
daňovú kontrola. Podľa sťažovateľky má oznámenie závažné nedostatky, ktoré spôsobujú
jeho ničotnosť a v konečnom dôsledku vedú k nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy
do jej práv. Preto sa návrhom doručeným krajskému súdu 14. apríla 2014 domáhala
v zmysle § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ochrany pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy spočívajúcim v nezákonnom výkone daňovej
kontroly a v nezákonnom zadržiavaní nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie
4. štvrťrok 2013.
Krajský súd rozsudkom č. k. 5 S 78/2014 49 z 13. januára 2015 návrh sťažovateľky
zamietol ako neprípustný. Podľa sťažovateľky krajský súd uvedeným rozhodnutím porušil
jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy. Tvrdenie o porušení svojich
základných práv odôvodňuje sťažovateľka takto:
«Sťažovateľ v žalobe v konaní vedenom pod sp. zn. 5S/78/2014 uviedol nasledovné
argumenty, prečo považuje výkon daňovej kontroly odporcom u sťažovateľa a zadržiavanie
nadmerného odpočtu na DPH odporcom za nezákonný zásah orgánu verejnej správy:
1. Nedostatkom je spätné určenie dňa začatia daňovej kontroly na dátum pred
doručením Oznámenia o daňovej kontrole sťažovateľovi. Oznámenie o daňovej kontrole
nemá vo všeobecnosti charakter správneho rozhodnutia, ale jednoznačne ide o právny
úkon. Z povahy tohto úkonu vyplýva, že ide o jednostranný adresný právny úkon, ktorý
môže vyvolať právne účinky až okamihom jeho doručenia adresátovi tohto právneho úkonu.
V zmysle ust. § 43a ods. 2 a § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle vyjadrený
jednostranným právnym úkonom pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Prejav
vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Oznámenie podal odporca
na poštovú prepravu dňa 05.03.2014 a už vtedy bolo úplne zrejmé, že Oznámenie bude
sťažovateľovi doručené až po dni určenom ako začiatok daňovej kontroly v Oznámení.
Začiatok a trvanie daňovej kontroly má za následok vznik celého katalógu povinností a práv
pre daňový subjekt a podľa ust. § 46 zákona č. 563/2009 Z. z. nie je prípustné, aby daňová
kontrola prebiehala bez vedomosti kontrolovaného subjektu. Určenie dňa začatia kontroly
pred dátum, kedy sa kontrolovaný subjekt o kontrole dozvedel, resp. mohol dozvedieť je
nezákonným postupom. Ak chcel odporca začať daňovú kontrolu okamžite, mal na to
zákonom ustanovený postup, ktorým je spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly. Tento
postup však odporca nevyužil. Podľa ust. § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., ktoré sa
vzťahuje na daňovú kontrolu všeobecne, sa lehoty ohľadom stanovenia začiatku daňovej
kontroly počítajú od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.
2. Odporca v Oznámení stanovil lehotu na predloženie dokladov nezákonným
spôsobom, keď sťažovateľovi určil pod hrozbou sankcií lehotu 0 dní od začatia daňovej
kontroly na ich predloženie. Zákon č. 563/2009 Z. z. neumožňuje neposkytnúť lehotu na
predloženie dokladov, pričom lehota 0 dní fakticky znamená uloženie nesplniteľnej
požiadavky. Podľa ust. § 46 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. musí byť poskytnutá primeraná
lehota na predloženie dokladov, odporca predloženie nemôže požadovať okamžite. Odporca
teda neurčil žiadnu lehotu napriek tomu, že mal takúto zákonnú povinnosť. V zmysle ust.
§ 27 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. je možné určiť lehotu kratšiu ako 8 dní, iba pre
jednoduché úkony alebo osobitne naliehavé úkony a aj to len vo výnimočných prípadoch.
Ani jedna podmienka nie je v tomto prípade splnená. Navyše aj keby tieto podmienky pre
určenie kratšej lehoty splnené boli, nemohla by byť lehota stanovená, tak ako to urobil
odporca, t. j. fakticky žiadna. Poskytnutie lehoty 0 dní totiž znamená, že lehota nebola
vôbec poskytnutá. Oznámenie odporcu tak má nedostatky, ktoré spôsobujú jeho ničotnosť,
resp. neplatnosť. Ničotný úkon sa z právno teoretického pohľadu považuje za neexistujúci
úkon. Neplatný právny úkon je existujúci právny úkon, na ktorý však objektívne právo
neviaže tie právne následky, ktoré spája s platným právnym úkonom. Dôsledné
právnoteoretické zaradenie tohto konkrétneho úkonu nie je potrebné, pretože v oboch
prípadoch Oznámenie nemá za právny následok začatie daňovej kontroly. Odporca žiadny
iný úkon, s ktorým zákon spája začatie daňovej kontroly nevykonal.
3. Aj v prípade, že by Oznámenie nebolo vadné v takej miere, aby bolo ničotným,
resp. neplatným právnym úkonom, jeho účinky nemohli nastať skôr ako dňa 14.03.2014,
kedy bolo doručené sťažovateľovi. To znamená, že aj keby Oznámenie bolo spôsobilé
na vyvolanie následku spočívajúcom v začatí daňovej kontroly, daňová kontrola nemohla
začať skôr ako dňa 14.03.2014. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu uplynula
dňa 11.03.2014. Odporca sťažovateľovi dodnes nadmerný odpočet nevrátil. Stav, ktorý
svojim konaním odporca spôsobil a ktorý trvá, je vážnym zásahom do celého katalógu práv
sťažovateľa počnúc právom na majetok zakotvenom v čl. 20 Ústavy SR a právom
na podnikanie zakotvenom v čl. 35 Ústavy nekončiac.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Odporca nemôže zadržiavať
nadmerný odpočet po lehote stanovenej v ust. § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. Konanie
odporcu je mimo medzí zákona a je tak v rozpore aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.
KS BA ani v najmenšom nereagoval na argumenty sťažovateľa 1, 2 a 3 napriek tomu
že išlo o námietky smerujúce k samej podstate veci.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.01.2015, č. k. 5S 78/2014 49 trpí
závažnými vadami odôvodnenia takej intenzity, že ich dôsledkom je porušenie práva
sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.»
Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje aby ústavný súd vyniesol
vo veci jej sťažnosti tento nález:
„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 13.01.2015, č. k. 5S 78/2014 49
porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 20 ods. 1 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.01.2015, č. k. 5S 78/2014 49 sa
zrušuje.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000, €,
ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd v Bratislave.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľa
na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jej
základné práva označené v petite jej sťažnosti, zaručené ústavou.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých účastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Sťažovateľka v návrhu na začatie konania pred krajským súdom tvrdila, že
oznámenie daňového úradu o začatí daňovej kontroly je ničotné v dôsledku spätného
určenia dňa začatia daňovej kontroly a nezákonnému stanoveniu lehoty na predloženie
dokladov v rozsahu 0 dní. Preto považuje daňovú kontrolu spolu s nezákonným
zadržiavaním predmetného nadmerného odpočtu na DPH za nezákonný zásah orgánu
verejnej správy.
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplývajú určité pochybenia správneho
orgánu týkajúce sa stanovenia lehoty na predloženie dokladov, ktoré daňový úrad riešil
telefonickým rozhovorom so sťažovateľkou, v ktorom ju upozornil na mylne nesprávne
uvedenú lehotu, ktorá mala byť správne stanovená na 8 dní od doručenia oznámenia,
a oznámil jej, že termín na odovzdanie dokladov bude dohodnutý dodatočne.
Z telefonického rozhovoru bol spísaný úradný záznam, ktorý bol súčasťou
administratívneho spisu. Z rozhodnutia tiež vyplýva, že deň začatia daňovej kontroly
uvedený v oznámení o daňovej kontrole (7. marec 2014) nie je skorší ako deň, kedy bola
zásielka daná na poštovú prepravu (5. marec 2014). Prvý (neúspešný) pokus o jej doručenie
sa uskutočnil 7. marca 2014. Sťažovateľka si zásielku prevzala osobne 14. marca 2014.
Samotná daňová kontrola bola v období rozhodovania krajského súdu o návrhu sťažovateľky
prerušená z dôvodu, že daňový úrad požiadal príslušné inštitúcie v Maďarskej republike o
výmenu informácií.
Krajský súd zaujal k námietkam sťažovateľky takéto stanovisko:
„Na tomto mieste je treba ozrejmiť, čo je zmyslom a cieľom konania podľa § 250v O.
s. p. a aké sú jeho zákonné limity. Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá
tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný
priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný. Takéto súdne
konanie sa stáva zárukou, že súd vyslovením povinnosti odporcu nepokračovať v porušení
práva navrhovateľa a prípadne i v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom,
vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym
konaním. Cieľom tohto konania je posilnenie ochrany fyzických a právnických osôb pred
takými zásahmi, ktoré nie sú založené na konkrétnom rozhodnutí orgánu verejnej správy,
ale spočívajú vo faktickej činnosti proti nej. Pritom pod nezákonným zásahom treba
rozumieť tak aktívne konanie vykazujúce znaky bezprostredného zásahu, pokynu, či
donútenia zameraného priamo proti poškodenému, resp. proti nemu priamo vykonaného,
ale aj nekonanie. Charakteristickým znakom nezákonného zásahu je aj to, že ním vyvolané
účinky na poškodeného sú definitívne a teda inými prostriedkami nápravy ako súdnym
donútením neodstrániteľné. Neprípustný je taký návrh, ktorý smeruje proti zásahu,
na elimináciu ktorého však neboli vyčerpané iné zákonom prípustné prostriedky.
Je treba zdôrazniť i tú skutočnosť, že právomoc súdu k zásahu do konfliktu medzi
verejnou správou a jednotlivcom nastupuje len subsidiárne a len tam, kde iná právna
možnosť ochrany chýba. Pre otázku prípustnosti návrhu a konania o ochrane pred
nezákonným zásahom je rozhodujúce, či zásah bol realizovaný v rámci riadne zahájeného
správneho konania, ktoré bude ukončené vydaním rozhodnutia, alebo mimo rámca
akéhokoľvek správneho konania.
V danom prípade je nesporné, že daňová kontrola u navrhovateľa ako daňového
subjektu začala a bola zahájená vydaním a doručením oznámenia o začatí daňovej kontroly
zo dňa 28.02.2014 č. 910444/5/786860/2014 a toto konanie bude ukončené vydaním
rozhodnutia správcu dane. Potom návrh doručený súdu dňa 14.04.2014 vo veci konania
na ochranu proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy tak ako si ho navrhovateľ
voči súdu uplatnil, je treba považovať za neprípustný. V danej veci s ohľadom na uvedené
okolnosti sa navrhovateľ môže domáhať ochrany svojich práv podaním žaloby podľa druhej
hlavy piatej časti O. s. p., v ktorej vymedzí všetky námietky, pre ktoré sa domnieva, že
postup správcu dane trpel takými vadami, ktoré môžu privodiť nezákonnosť rozhodnutia.
Uvedené napokon vyplýva i z judikatúry Najvyššieho súdu správneho ČR, ktorý napríklad
v rozsudku zo dňa 13.02.2014, č. k. 7Aps 2/2013 35 jednoznačne vyslovil, že v konaní
o žalobe na ochranu pred nezákonným zásahom nemožno preskúmavať zákonnosť
jednotlivých procesných úkonov vykonávaných správnym orgánom v riadne zahájenom
správnom konám. V prípade, že by bol súdny prieskum takýchto procesných úkonov
prípustný, správne súdy by týmto spôsobom zasahovali do správneho konania pred jeho
ukončením a neprípustné by ovplyvňovali rozhodovaciu činnosť správneho orgánu.
Z judikatúry NSS ČR (napríklad rozsudok zo dňa 04.08.2005, č. k. 2Aps 3/2004 42,
publ. pod č. 720/2005 Sb.NSS) vo vzťahu medzi žalobou proti rozhodnutiu (aj postupu)
a žalobou proti nezákonnému zásahu správneho orgánu vyplýva priorita žaloby proti
rozhodnutiu a neprináleží účastníkovi správneho konania ani právo voľby, ktorú z týchto
žalôb bude považovať za výhodnejšiu a ktoré konanie bude podanou žalobou iniciovať.
V predmetnej veci niet pochybnosti v tom, a administratívny spis to súdu bezosporu
osvedčuje, že v prípade navrhovateľa sa jedná o proces daňovej kontroly začatej vydaním
a doručením Oznámenia zo dňa 28.02.2013. So zreteľom na vyššie povedané potom
predmetný návrh navrhovateľa nemožno považovať za prípustný v komplexnosti
uplatneného petitu, a preto súd tento podľa § 250v ods. 4 O. s. p. zamietol.“
Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a jej prílohami konštatuje, že napadnuté
rozhodnutie krajského súdu možno považovať za ústavne akceptovateľné. V posudzovanom
konaní rozhodoval všeobecný súd o návrhu podľa § 250v OSP a jeho úlohou bolo
preskúmať, či navrhovateľom konkrétne označeným postupom daňového úradu došlo k
nezákonnému zásahu do práv a chránených záujmov navrhovateľa, resp. že tento bol
ukrátený na svojich právach a chránených záujmoch.
V zmysle judikatúry v správnom súdnictve (napr. rozsudok Najvyššieho súdu
slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžz/2/2011) Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250v
OSP pojem ,,nezákonný zásah“ nedefinuje; jeho definíciu neobsahuje ani iný zákon.
Judikatúra považuje za nezákonný zásah, resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánov
verejnej moci proti subjektívnym právam fyzickej alebo právnickej osoby taký postup
orgánu verejnej správy alebo jeho činnosť, úkon, pokyn, prípadne nečinnosť, ktorý
predstavuje priamy zásah do subjektívnych práv (napr. porušenie práva na život, práva na
osobnú slobodu, práva na ochranu vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.). Samotný
zásah pozostáva obvykle z určitých faktických úkonov orgánov verejnej správy, jeho
jednotlivých zamestnancov uskutočňovaných v rámci správneho konania, ale aj mimo neho.
Dôvod na uskutočnenie takýchto faktických úkonov býva rôzny. V zmysle ustanovenia
§ 250v ods. 3 OSP je potrebné na podanie návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom
vyčerpať všetky ostatné prostriedky nápravy, ktoré umožňujú osobitné predpisy.
Sťažovateľka využila prostriedky nápravy, o výsledku prešetrenia ktorých upovedomilo
sťažovateľku Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky listom č. 1300210/1/463799/2014 z
20. októbra 2014 s tým, že jej námietku uznalo za neopodstatnenú.
Krajský súd nemal pochybnosti o tom, že u sťažovateľky prebieha riadny proces
daňovej kontroly, ktorej súdny prieskum by znamenal neprípustný zásah a ovplyvňovanie
rozhodovacej činnosti správneho orgánu. Preto sa vôbec nezaoberal otázkou, či
sťažovateľkou tvrdené pochybenia daňového úradu dosiahli intenzitu nezákonného zásahu
orgánu verejnej správy. V prípade pre sťažovateľku nepriaznivého výsledku daňovej
kontroly jej totiž náš právny poriadok poskytuje účinný prostriedok ochrany v podobe
žaloby podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, v ktorej môže
uplatniť aj námietky vadnosti oznámenia o začatí daňovej kontroly a ďalšie svoje námietky.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí
aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,
ktorá tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých
medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,
ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom
interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05,
I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06).
Zo sťažnosti vyplýva nespokojnosť sťažovateľky so spôsobom aplikácie, resp.
neaplikácie ustanovenia § 250v OSP. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že táto
skutočnosť sama osebe nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa aplikácie
dotknutého ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zmyslu pojmu „nezákonný zásah“
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti jeho rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecného súdu svojím vlastným. S poukazom na to, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd
konštatuje, že postup krajského súdu v napadnutom rozsudku možno považovať za ústavne
konformný a zodpovedajúci doterajšej judikatúre všeobecných súdov.
Na základe uvedených okolností možno považovať relevantnú časť odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľky za ústavne
akceptovateľnú, t. j. nemožno z nej vyvodiť také pochybenia, ktoré by signalizovali zásah do
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd
preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 326/07) poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým patrí aj označené právo, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže
ústavný súd takéto porušenie nekonštatoval, odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015