Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 492/2015
PDF · 411.71 KB
No categories available
III. ÚS 492/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 111/2006 a postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 77/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 111/2006
a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Co 77/2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 23. februára 2006 na okresnom súde
odporovaciu žalobu, ktorou sa proti v žalobe uvádzaným osobám domáhal určenia
neúčinnosti predaja bytu uskutočneného sťažovateľovým dlžníkom. V sťažnosti opisuje
úkony, ktoré vo veci okresný súd postupne vykonával, poukazujúc zároveň na dlhšie
obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu ̶konkrétne obdobie od januára 2008
do augusta 2009 a obdobie od decembra 2009 do februára 2011. Nadväzne na uvedené
sťažovateľ poukazuje na odpoveď predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 2219/2011
z 1. januára 2012 v súvislosti s prešetrením vybavenia sťažnosti proti postupu okresného
súdu, ktorá k uvedenému dňu mala konštatovať vznik prieťahov v konaní okresného súdu,
pričom neprítomnosť sťažovateľa na nariadených pojednávaniach nemala byť z jej strany
vyhodnotená ako príčina vzniku zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že v napadnutom konaní vydal okresný súd 9. mája 2012
rozsudok, ktorým sťažovateľovu žalobu zamietol, pričom sa tak podľa neho dopustil
„vydania tzv. šokujúceho rozhodnutia“. Uvedený rozsudok mal okresný súd doručovať
účastníkom konania viac ako rok, čo podľa neho «nesvedčí o efektívnej práci súdu...
Po opakovanom predložení spisu a dodnes je KS Ba je pasívny. Výsledkom je, že stav
právnej neistoty v danej kauze v neprospech trvá už osem rokov!...
Sťažovateľ... tvrdí, že OS Ba II bol od marca 2006 do apríla 2012 výrazne procesné
neefektívny, pracoval nesústredene, nekoncepčne. Voči obštrukčným žalovaným bol príliš
benevolentný, procesno právne inkonzekventný. Konanie porušovateľa (teda OS Bratislava
II) bolo masívne poznačené zbytočnými prieťahmi, pričom tento fakt priznalo vedenie
KS Ba. Konštatujeme, že involvovaný všeobecný súd prvej inštancie dlhodobo a bezdôvodne
nerealizoval to právo na súdu ochranu a právo na spravodlivý a súčasne primerane rýchly
proces, ktoré je procesnej strane (v danej afére žalobcovi , sťažovateľovi
v intenciách tohto podania) ústavne garantované. Už sme uviedli, že spor bol iniciovaný
podaním z februára 2006. Priamo sa teda natíska poukaz na záväzný
právny názor Ústavného súdu SR : lehota presahujúcu obdobie troch rokov je
neakceptovateľná na riešenie akejkoľvek zložitej právnej otázky... Zdĺhavosť konania
všeobecného súdu totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby (a tu
reálne hovorí sťažovateľka aj v záujme je procesného kontrahenta) do tej miery, že sa právo
na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a je teda ohrozené vo svojej podstate...
Protiústavným postupom porušovateľa OS Ba II a porušovateľa KS Ba došlo
a dochádza k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci v súdnom
konaní bez zbytočných prieťahov. Konkrétne obaja porušovatelia (hoci prioritne
porušovateľ 1) svojím postupom porušili čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď bez
zjavných príčin a najmä vzhľadom na charakter prejednávanej veci, svojou neefektívnou
procesnou prácou a pretrvávajúcou nečinnosťou spôsobovali a stále spôsobujú
sťažovateľovi mimoriadne ťažkosti. Predmetný spor zo skutkového, ani z právneho hľadiska
pritom nevykazuje črty mimoriadnej náročnosti a právnej zložitosti. Dá sa povedať, že
v činnosti justície je obvyklý; „procesná technológia“ konania o odporovaní právneho
úkonu je a musí byť všeobecným súdom dostatočne známa a rutinná. V tomto kontexte
poukazujeme aj na § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP), ktorý súdom
prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana
práv bola rýchla a účinná.»
Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:
„1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.: 8 C 111/2006 porušil
právo , aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Co 77/2014 porušil
právo , aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Krajskému súdu v Bratislave sa v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Co 77/2014
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
4. ... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie
v sume 10.000, €..., ktoré je povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava II a vo výške
2.000, €... ktoré je povinný zaplatiť Krajský súd v Bratislave...
5. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave sú povinné spoločne
a nerozdielne uhradiť ... trovy konania, tak ako budú vyčíslené
v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej
zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
1. K namietanému porušeniu označeného práva postupom okresného súdu
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) vyplýva, že ochrana základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci
ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už k porušovaniu
označeného základného práva nedochádzalo, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako
zjavne neopodstatnenú. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
totiž odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia orgánu verejnej moci.
V súvislosti s tým ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základných
pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva
preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).
V danom prípade priamo zo sťažnosti vyplýva, že vo veci bol 9. mája 2012 vyhlásený
rozsudok, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie. Ústavný súd dopytmi na okresnom
súde a na krajskom súde zistil, že spis bol po doručení rozsudku a vykonaní nadväzujúcich
procesných úkonov spolu s podaným odvolaním doručený krajskému súdu 18. februára
2014. Na krajskom súde je vec vedená pod sp. zn. 3 Co 77/2014 a o odvolaní sťažovateľa
nebolo do rozhodnutia ústavného súdu rozhodnuté. Krajským súdom nebol vo veci
nariadený ani žiaden termín pojednávania.
Ústavný súd konštatuje, že doručením rozsudku okresného súdu a vykonaním
ostatných úkonov, ktoré v spojitosti s podaním odvolania podľa § 209 a § 210 Občianskeho
súdneho poriadku okresný súd musel vykonať, boli z jeho strany vykonané všetky zákonom
predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Ďalší postup
ani úkony vo veci už okresný súd vykonávať nemôže, a preto je potrebné vec posudzovať
so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako na takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri
odstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že toto
rozhodnutie bude napokon konečným rozhodnutím vo veci samej, a to aj napriek podanému
odvolaniu a vykonaniu riadneho opravného konania.
Okresný súd teda v čase podania sťažnosti na ústavnom súde (február 2015) už
nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania. Súčasne je
zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom,
resp. nečinnosti, ako to tvrdí sťažovateľ, v konaní pred okresným súdom nedochádzalo
(a to aj napriek tomu, že vo veci nebolo ešte rozhodnuté právoplatne). Preto je daný dôvod
na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (napr. II. ÚS 275/06,
IV. ÚS 119/2011, III. ÚS 153/2013).
Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť
v časti, ktorou bolo namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov konaním okresného súdu vedeným pod sp. zn. 8 C 111/2006,
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd však pripomína, že prípadné zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku
a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie by v súhrne s doterajším konaním
okresného súdu mohlo založiť inú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov okresného
súdu a prípadné neefektívne (nesústredené) konanie okresného súdu alebo konanie
poznačené jeho zjavnou nečinnosťou by mohlo byť v príčinnej súvislosti s porušovaním
základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo by
v danom prípade nemalo byť prekážkou prípustnosti opätovného konania a rozhodovania
vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu označeného práva postupom krajského súdu
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
V prípade namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov považuje ústavný súd za takýto právny prostriedok nápravy s účinnosťou
od 1. apríla 2005 aj sťažnosť adresovanú predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento právny názor reflektuje i ustálená judikatúra
ústavného súdu (napr. IV. ÚS 153/03, I. ÚS 164/2010, III. ÚS 391/2010).
Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom
konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“),
ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných
prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30
ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj
zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či
v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku
citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel
zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. V súvislosti s tým ústavný súd
poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,
ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje
a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov
prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci
individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ
preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa zákona
o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa sťažnosťou doručenou ústavnému súdu
18. februára 2015 prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáha vyslovenia porušenia
základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy aj vo vzťahu k postupu krajského súdu,
ktorý vo veci koná od 18. februára 2014 na podklade odvolania podaného sťažovateľom.
Zo sťažnosti ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ v minulosti podal sťažnosť na zbytočné
prieťahy v súdnom konaní proti postupu okresného súdu, počas odvolacieho konania však
postup krajského súdu u predsedu tohto súdu podaním podľa § 62 zákona o súdoch
nenamietal. Sťažovateľ pritom v sťažnosti sám uvádza, že «upustil od „planého“ sťažovania
sa inštrumentáriom zákona č. 757/2004 Zb. o súdoch».
Ústavný súd však v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej sa v prípade namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v odvolacom konaní pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu vyžaduje aj podanie sťažnosti predsedovi tohto súdu podľa § 62
zákona o súdoch (m. m. III. ÚS 160/2013). Z obsahu sťažnosti a jej príloh zároveň
nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky ustanovenej v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Skutočnosť, že
krajský súd o sťažovateľom podanom odvolaní nerozhodol ani jeden rok od predloženia veci
okresným súdom, však takúto povinnosť sťažovateľa vyčerpať uvedený právny prostriedok
nápravy namietaného porušenia základného práva nevylučuje. Uvedená dĺžka odvolacieho
konania pritom podľa názoru ústavného súdu svojou intenzitou nesignalizuje taký zásah do
základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, pre ktorý by trvaniu ústavného súdu na
vyčerpaní tohto právneho prostriedku nápravy porušeného práva mohol chýbať reálny
význam.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd zvyšnú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ napádal
postup krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej
neprípustnosť, pretože sťažovateľ nepreukázal využitie dostupného právneho prostriedku
nápravy, ktorý mal podľa zákona o súdoch k dispozícii (obdobne II. ÚS 263/07,
V závere ústavný súd pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde a nebráni ani tomu, aby
po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí a v prípade zotrvania na stanovisku,
že postupom krajského súdu dochádza k zbytočným prieťahom, sťažovateľ predložil
ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015