Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 526/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej JUDr. Zuzanou Baloghovou, advokátska kancelária, Madačova 7, Ružomberok,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 23. apríla 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 2,

a 2 a (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 23. apríla 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu otca maloletého dieťaťa

sťažovateľky podaného 2. februára 2015 sa na Okresnom súde Ružomberok (ďalej len

„okresný súd“) začalo konanie o zmenu osobnej starostlivosti maloletého dieťaťa, ktoré bolo

predtým sťažovateľke rozsudkom okresného súdu z 25. apríla 2014 zverené do osobnej

starostlivosti.

Podaním doručeným okresnému súdu 25. februára 2015 otec maloletého dieťaťa

žiadal o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd sťažovateľke zakázal

vycestovať s maloletým dieťaťom mimo územie Slovenskej republiky, čo odôvodnil

skutočnosťou, že sťažovateľka v minulosti bez jeho súhlasu odhlásila maloleté dieťa

z materskej školy v Slovenskej republike a vycestovala s ním do Nemeckej spolkovej

republiky, pričom prezentovala svoj úmysel opätovne s maloletým dieťaťom bez súhlasu

otca vycestovať tam dlhodobo späť.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 25. februára 2015 návrhu na vydanie

predbežného opatrenia vyhovel a zakázal sťažovateľke vycestovať s maloletým dieťaťom

mimo územia Slovenskej republiky, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci

„nahradenia súhlasu otca súdom k vycestovaniu maloletej do Spolkovej

republiky Nemecko“.

O odvolaní podanom sťažovateľkou rozhodol krajský súd namietaným uznesením,

ktorým prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Podľa sťažovateľky je právny záver krajského súdu o potrebe nariadenia predbežného

opatrenia arbitrárny, keďže ho podľa jej názoru krajský súd dostatočne neodôvodnil, v čom

vidí sťažovateľka ústavnú neudržateľnosť namietaného rozhodnutia. Sťažovateľka v rámci

svojej argumentácie poukazuje na podľa jej názoru podstatnú skutočnosť, a síce, že „výrok,

ktorý en bloc zakazuje vycestovať mimo územia SR matke aj dcére, je v zjavnom rozpore

s právom na slobodu pohybu a je pre matku aj dieťa zbytočne obmedzujúci“.

Sťažovateľka v postupe krajského súdu, ktorý potvrdil okresným súdom nariadené

predbežné opatrenie porušujúce podľa vyjadrenia sťažovateľky zákon a obmedzujúce

jej základné práva, vidí porušenie svojich označených základných práv garantovaných

a práva garantovaného dohovorom.

Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv

zaručených a 2, a 2 a a práva zaručeného

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 23. apríla 2015, predmetné

uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal jej tiež náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo

návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez

ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práva

garantovaného dohovorom, a to rozhodnutím krajského súdu potvrdzujúcim vecnú

správnosť prvostupňového rozhodnutia, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie

v podstatnej veci súvisiacej s výkonom rodičovských práv a povinností v zmysle § 35

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné

vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie

alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky

a spôsob zániku upravujú ustanovenia až .

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov

práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý

okruh vzťahov.

Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého

ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných

súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadne

rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci

občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka

súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127

ods. 1 len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom

účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými

súdmi (princíp subsidiarity) ().

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta

a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov

nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva

(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné

opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu

podľa . Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd

je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného

súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej [ a nasl. (obdobne

)]. Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

je garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu

poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje

aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,

pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie

Apis v. Slovenská republika z 10. 1. 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala

neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu

predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama

osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby

vyplývajúceho z alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému

smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu

pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas

konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú

a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať

aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis ,

, , , ).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej

činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne

však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto

súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne ,

).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdu

takéto známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia svoj právny

záver o správnosti nariadeného predbežného opatrenia odôvodnil protiprávnym konaním

sťažovateľky (rozhodnutie sťažovateľky o podstatnej veci týkajúcej sa výkonu rodičovských

práv bez súhlasu druhého rodiča maloletého dieťaťa). K výhradám sťažovateľky, že je výrok

uznesenia o predbežnom opatrení excesívny, pretože ju podľa jej názoru obmedzuje

v akomkoľvek, aj krátkodobom vycestovaní s maloletým dieťaťom, poukazuje ústavný súd

na odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu, kde sťažovateľke odvolací súd jasne

vysvetlil, že z povahy aplikovaného § 35 zákona o rodine vyplýva, že dočasná úprava

nariadeného predbežného opatrenia sa dotýka len vycestovania majúceho charakter

podstatnej veci, teda vycestovania dlhodobého, keďže krátkodobé vycestovanie s maloletým

dieťaťom je považované za bežnú vec súvisiacu s výkonom rodičovských práv, kde právna

úprava dohodu rodičov, a teda súhlas druhého rodiča k výkonu rodičovských práv

nevyžaduje. Ústavný súd vzhľadom na to odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej výrok

rozhodnutia súdu síce tvorí jeho jadro a najpodstatnejšiu časť, zároveň však musí byť

interpretovaný v nadväznosti na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (pozri nález ústavného

súdu sp. zn. zo 4. februára 2015) a v danom prípade sťažovateľky aj

v kontexte aplikovanej právnej úpravy (§ 35 zákona o rodine). Ústavný súd je toho názoru,

že krajským súdom prijatý právny záver vychádza z logickej úvahy opierajúcej sa

o primerané odôvodnenie.

Ústavný súd teda zistil, že nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci

sťažovateľky, pretože ochranu jej právam ako účastníčke konania jej poskytuje Občiansky

súdny poriadok a občianskoprávny (všeobecný) súd v meritórnom konaní. Z uvedených

dôvodov rozhodol ústavný súd o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015