Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)III. ÚS 526/2015
PDF · 371.71 KB
No categories available
III. ÚS 526/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej JUDr. Zuzanou Baloghovou, advokátska kancelária, Madačova 7, Ružomberok,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 8 CoP 22/2015 z 23. apríla 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 2,
čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 22/2015
z 23. apríla 2015.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu otca maloletého dieťaťa
sťažovateľky podaného 2. februára 2015 sa na Okresnom súde Ružomberok (ďalej len
„okresný súd“) začalo konanie o zmenu osobnej starostlivosti maloletého dieťaťa, ktoré bolo
predtým sťažovateľke rozsudkom okresného súdu z 25. apríla 2014 zverené do osobnej
starostlivosti.
Podaním doručeným okresnému súdu 25. februára 2015 otec maloletého dieťaťa
žiadal o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd sťažovateľke zakázal
vycestovať s maloletým dieťaťom mimo územie Slovenskej republiky, čo odôvodnil
skutočnosťou, že sťažovateľka v minulosti bez jeho súhlasu odhlásila maloleté dieťa
z materskej školy v Slovenskej republike a vycestovala s ním do Nemeckej spolkovej
republiky, pričom prezentovala svoj úmysel opätovne s maloletým dieťaťom bez súhlasu
otca vycestovať tam dlhodobo späť.
Okresný súd uznesením sp. zn. 5 P 6/2015 z 25. februára 2015 návrhu na vydanie
predbežného opatrenia vyhovel a zakázal sťažovateľke vycestovať s maloletým dieťaťom
mimo územia Slovenskej republiky, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci
„nahradenia súhlasu otca súdom k vycestovaniu maloletej do Spolkovej
republiky Nemecko“.
O odvolaní podanom sťažovateľkou rozhodol krajský súd namietaným uznesením,
ktorým prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
Podľa sťažovateľky je právny záver krajského súdu o potrebe nariadenia predbežného
opatrenia arbitrárny, keďže ho podľa jej názoru krajský súd dostatočne neodôvodnil, v čom
vidí sťažovateľka ústavnú neudržateľnosť namietaného rozhodnutia. Sťažovateľka v rámci
svojej argumentácie poukazuje na podľa jej názoru podstatnú skutočnosť, a síce, že „výrok,
ktorý en bloc zakazuje vycestovať mimo územia SR matke aj dcére, je v zjavnom rozpore
s právom na slobodu pohybu a je pre matku aj dieťa zbytočne obmedzujúci“.
Sťažovateľka v postupe krajského súdu, ktorý potvrdil okresným súdom nariadené
predbežné opatrenie porušujúce podľa vyjadrenia sťažovateľky zákon a obmedzujúce
jej základné práva, vidí porušenie svojich označených základných práv garantovaných
ústavou a práva garantovaného dohovorom.
Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv
zaručených čl. 23 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 8 CoP 22/2015 z 23. apríla 2015, predmetné
uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal jej tiež náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo
návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez
ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práva
garantovaného dohovorom, a to rozhodnutím krajského súdu potvrdzujúcim vecnú
správnosť prvostupňového rozhodnutia, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie
v podstatnej veci súvisiacej s výkonom rodičovských práv a povinností v zmysle § 35
zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).
Podľa § 102 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery
účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné
vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie
alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky
a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77a OSP.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého
ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.
Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných
súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadne
rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci
občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka
súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127
ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom
účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými
súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta
a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov
nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva
(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.
Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné
opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd
je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného
súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej [§ 74 a nasl. OSP (obdobne
I. ÚS 46/00)]. Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
je garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu
poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej.
Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje
aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,
pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie
Apis v. Slovenská republika z 10. 1. 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala
neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).
Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu
predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama
osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby
vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému
smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu
pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas
konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú
a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať
aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis II. ÚS 37/00,
I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).
Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej
činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne
však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto
súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010,
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdu
takéto známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia svoj právny
záver o správnosti nariadeného predbežného opatrenia odôvodnil protiprávnym konaním
sťažovateľky (rozhodnutie sťažovateľky o podstatnej veci týkajúcej sa výkonu rodičovských
práv bez súhlasu druhého rodiča maloletého dieťaťa). K výhradám sťažovateľky, že je výrok
uznesenia o predbežnom opatrení excesívny, pretože ju podľa jej názoru obmedzuje
v akomkoľvek, aj krátkodobom vycestovaní s maloletým dieťaťom, poukazuje ústavný súd
na odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu, kde sťažovateľke odvolací súd jasne
vysvetlil, že z povahy aplikovaného § 35 zákona o rodine vyplýva, že dočasná úprava
nariadeného predbežného opatrenia sa dotýka len vycestovania majúceho charakter
podstatnej veci, teda vycestovania dlhodobého, keďže krátkodobé vycestovanie s maloletým
dieťaťom je považované za bežnú vec súvisiacu s výkonom rodičovských práv, kde právna
úprava dohodu rodičov, a teda súhlas druhého rodiča k výkonu rodičovských práv
nevyžaduje. Ústavný súd vzhľadom na to odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej výrok
rozhodnutia súdu síce tvorí jeho jadro a najpodstatnejšiu časť, zároveň však musí byť
interpretovaný v nadväznosti na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (pozri nález ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 73/2015 zo 4. februára 2015) a v danom prípade sťažovateľky aj
v kontexte aplikovanej právnej úpravy (§ 35 zákona o rodine). Ústavný súd je toho názoru,
že krajským súdom prijatý právny záver vychádza z logickej úvahy opierajúcej sa
o primerané odôvodnenie.
Ústavný súd teda zistil, že nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci
sťažovateľky, pretože ochranu jej právam ako účastníčke konania jej poskytuje Občiansky
súdny poriadok a občianskoprávny (všeobecný) súd v meritórnom konaní. Z uvedených
dôvodov rozhodol ústavný súd o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2015