Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 688/2015
PDF · 365.28 KB
No categories available
II. ÚS 688/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter
Szárszoi, s. r. o., Štefánikova 8, Michalovce, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. Petra Szárszoia, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.
34 C 16/2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Szárszoi, s. r. o., Štefánikova 8,
Michalovce, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Petra Szárszoia, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 16/2013 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného
bol účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 34 C 16/2013, ktorého
predmetom je ochrana osobnosti. Okresný súd uznesením sp. zn. 34 C 16/2014
z 19. februára 2015 konanie zastavil, rozhodol o náhrade trov konania a žalobkyni vrátil
súdny poplatok. Toto uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 25. apríla 2015.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem skutkového stavu uvádza:
„Nakoľko dlhodobo nedochádzalo zo strany okresného súdu k vykonaniu
akéhokoľvek úkonu smerujúceho k nariadeniu efektívneho pojednávania a v konečnom
dôsledku k skončeniu veci sťažovateľa a vydaniu meritórneho rozhodnutia podal dňa
7. januára 2015 sťažovateľ v predmetnom konaní... sťažnosť k rukám predsedu okresného
súdu. Prípisom Spr. 3/15 zo dňa 6. februára 2015 bola sťažnosť sťažovateľa vyhodnotená
zo strany predsedu okresného súdu ako dôvodná.“
V ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že „... okresný súd v
časovom období od podania návrhu dňa 10. januára 2013 do dňa podania sťažnosti teda
v období takmer viac ako 24 mesiacov v skutkovo a právne jednoduchej veci nielenže
meritórne právoplatne nerozhodol, ale ani neuskutočnil efektívne pojednávanie vo veci
nakoľko žalobkyňa vzala po podaní sťažnosti sťažovateľa svoju žalobu späť. Uvedené
nesvedčí o schopností okresného súdu konať plynule, bez zbytočných prieťahov za
súčasného odstránenia právnej neistoty sťažovateľa a vo veci rozhodnúť.“.
Sťažovateľ žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia „v sume 1.500,
EUR z dôvodov uvedených v sťažnosti, nakoľko okresný súd svojou nečinnosťou
a neefektívnou činnosťou spôsobuje sťažovateľovi nemajetkovú a majetkovú ujmu značne
prevyšujúcu sumu požadovaného finančného zadosťučinenia. Je potrebné uviesť, že okresný
súd mal vedomosť v akom postavení sa sťažovateľ nachádza, no aj napriek tomu odmietol
poskytnúť súdnu ochranu jeho právam a oprávneným záujmom v namietanom konaní
a navyše za spôsobovania zbytočných prieťahov v konaní.
Sťažovateľovi v priamej súvislostí s odopieraním poskytnutia spravodlivosti
a včasného prejednania jeho veci v namietanom konaní vzniká teda nemajetková ujma
spočívajúca najmä v pocitoch totálnej neistoty a bezmocnosti zo stavu nielen v namietanom
konaní, ale už aj v iných konaniach pred okresným súdom a ostatnými všeobecnými
súdmi.“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.
34 C/16/2013 porušené boli.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné
zadosťučinenie v sume 1.500, EUR, ktoré je mu Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
v sume 296,44 EUR (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na, účet jeho
právnej zástupkyne... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
34 C 16/2013 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS
288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS
66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na
naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa
ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak
v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému
porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť
zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že
okresný súd uznesením sp. zn. 34 C 16/2013 z 19. februára 2015 napadnuté konanie
zastavil. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (22. apríla 2015) už teda bolo
napadnuté konanie zastavené (o čom musel mať sťažovateľ vedomosť) a v čase jej
predbežného prerokovania je napadnuté konanie už i právoplatne skončené (uznesenie
sp. zn. 34 C 16/2013 z 19. februára 2015 nadobudlo právoplatnosť 25. apríla 2015).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd ešte pred doručením sťažnosti
ústavnému súdu rozhodol o zastavení konania, a preto v čase jej doručenia už nemohol
porušovať základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, čo v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na jej
odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2015