Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 676/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ONEP,

s. r. o., Mäsiarska 70, Košice, zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Geleneky Hencovskou,

Advokátska kancelária, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4

Ncb 24/2014 420 z 15. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ONEP, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015

faxom a 16. apríla 2015 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ONEP, s. r. o.,

Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Geleneky

Hencovskou, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. z 15. decembra 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný

súd“) iniciovala spor o neplatnosť právneho úkonu, ktorý je vedený pod sp. zn.

. Vec bola pridelená senátu 31Cb, sudcovi JUDr. Júliusovi Tóthovi.

Sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 13. novembra 2014 namietala

zaujatosť sudcu JUDr. Júliusa Tótha pre jeho pomer k veci a osobe účastníkov konania.

Urobila tak z dôvodu, že „Samosudca svojím prístupom u sťažovateľa vzbudil

dôvodné pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti. Tieto sťažovateľ zakladá

predovšetkým na vystupovaní sudcu v priestoroch pojednávacej miestnosti, kedy samosudca

postupuje nanajvýš v rozpore so základnými zásadami a etickými princípmi vykonávanej

funkcie. Správaním sa sudcu je výrazne ovplyvnený celý priebeh konania a dochádza tak

k porušovaniu základných práv sťažovateľa.“.

Poukázala na „všeobecný výklad obsahu práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1

SR, ktorý nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo

ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné

konanie súdov Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením

zaručeného práva na súdnu ochranu.“.

Sťažovateľka na základe toho dospela k názoru, že konaním samosudcu JUDr. Júliusa

Tótha je porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj právo podľa dohovoru, pretože postup samosudcu v danom prípade

nie je možné hodnotiť ako nestranný a objektívny.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „odôvodnenie uznesenia Krajského súdu zo dňa

15.12.2014. sp. zn. , ktorým konštatoval, že samosudca JUDr. Július Tóth

nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, je nedostatočné a to na úkor

procesného práva na presvedčivé zdôvodnenie rozhodnutia v zmysle zákona. Krajský súd

pritom vychádzal len z vyjadrenia samosudcu, pričom sa sám vecou nezaoberal, len stroho

uviedol, že procesný postup sudcu v konaní, spôsob a rozsah jeho prípravy pojednávania,

vedenie pojednávania, nariadenie pojednávania, či spôsob vykonania dokazovania

v súvislosti s vedením konania a nariadením pojednávaní, s vykonávaním dôkazov

a podobne, nie je takou okolnosťou, akú predpokladá ustanovenie

S uvedeným tvrdením nie je možné sa stotožniť, nakoľko je podľa názoru sťažovateľa

relevantné práve hlbšie posúdenie úkonov sudcu na pojednávaní a v celom konaní, pretože

práve v týchto úkonoch sa môže zaujatý prístup sudcu k veci, alebo účastníkom konania

objektívne prejaviť.

Aj za predpokladu, že sa súd rozhodne navrhnutý dôkaz nevykonať, musí byť toto

jeho rozhodnutie právne podložené a nemôže spočívať len v antipatii voči jednej

z procesných strán. Zároveň takéto konanie sudcu sa odrazí aj v konečnom rozhodnutí

vo veci samej. Tým je potom zmarená možnosť nápravy v inštančnom konaní, pretože pokiaľ

sa súd rozhodne dôkaz nevykonať, zakladá to procesne slabý dôvod pre podanie odvolania,

čím je zároveň oslabená aj možnosť využitia procesnej ochrany jedného z účastníkov.

Odôvodnenie uznesenia je preto podľa názoru sťažovateľa nepostačujúce a nie je

spôsobilé dostatočne ospravedlniť prezumovaný výsledok konania, ktorý z vyjadrení

samosudcu jasne vyplýva.“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Košiciach, uznesením zo dňa 15.12.2014, v konaní vedenom pod

sp. zn. , porušil základné práva sťažovateľa podľa čl.46 ods. v spojení

s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

zrušuje, Krajskému súdu v Košiciach vec vracia a prikazuje opätovne

rozhodnúť.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

355,73 Eur do 15 dní od právoplatnosti nálezu, na účet právnej zástupkyne sťažovateľa

vedený ...“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. z 15. decembra 2014 vyplýva,

že sudca okresného súdu JUDr. Július Tóth nebol vylúčený z prerokúvania a rozhodovania

veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. .

V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol najmä:

„Podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 13.11.2014, žalobca

v 1. rade namietal zaujatosť samosudcu pre jeho pomer k veci a k osobe účastníkov

konania. S poukazom na nález Ústavného súdu SR č. III. 160/2000 uviedol, že námietku

zaujatosti podáva v súlade s ustálenou súdnou praxou, podľa ktorej pre zachovanie stavu

objektívnej nestrannosti nestačí len subjektívny pocit sudcu, ale musí vyplývať aj

z presvedčenia strán o tom, že tu nie je daná žiadna pochybnosť o tom, že sudca rozhodne

spravodlivo, v súlade so zákonom a nezaujato. Mal za to, že v danom prípade je možné

kvalifikovať prístup samosudcu k právnemu posúdeniu veci v rozpore so súdnou praxou.

Tvrdil, že JUDr. Július Tóth svojim vystupovaním počas pojednávaní vzbudzuje

odôvodnenú pochybnosť o jeho nestrannosti... Tvrdil, že v predmetnej veci objektívne

momenty nestrannosti postihujú javové stránky vystupovania samosudcu, a to predovšetkým

vystupovanie sudcu v priebehu konania, prejudikovanie a ďalšie jeho konanie zahŕňajúce

prvky svedčiace o zaujatosti samosudcu. Uviedol, že v zmysle judikatúry Európskeho

súdneho dvora je možné konštatovať nestrannosť sudcu aj na základe výkonu jeho funkcie

a prístupu k tejto funkcii. Žalobca v 1. rade zdôraznil, že tieto okolnosti objektívne

spochybňujú nezaujatosť sudcu pre jeho pomer k veci, preto žiadal, aby bol samosudca

JUDr. Július Tóth z prejednávanej veci vylúčený.

Sudca JUDr. Július Tóth vo vyjadrení k námietke zaujatosti vznesenej žalobcom

v 1. rade uviedol, že vyjadrenia v podaní žalobcu v 1. rade sú zavádzajúce. Mal za to, že

svojim vystupovaním počas pojednávaní nemohol objektívne vzbudiť pochybnosť o jeho

možnej nezaujatosti. Uviedol, že účastníkov konania nepozná a vzhľadom na pomer k veci

a k účastníkom konania sa necíti byť v tomto konaní zaujatý.

Krajský súd v Košiciach ako súd nadriadený Okresnému súdu Košice I posudzoval

v zmysle ustanovenia opodstatnenosť vznesenej

námietky zaujatosti vzhľadom na existenciu dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci.

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči

sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť ( ).

Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces v zmysle

Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je

garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Nestrannosť

a nezaujatosť sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania

a jedným z hlavných znakov dôvery občanov a iných subjektov v právo a právny štát.

Účelom ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

nezaujatému prístupu k účastníkom alebo ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Citované zákonné ustanovenie preto predpokladá taký vzťah

vlastného záujmu sudcu k veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania alebo

k ich zástupcom, ktorý spochybňuje jeho objektívny postoj pri prejednávaní a rozhodovaní

veci. Takúto situáciu možno predpokladať najmä ak ide o príbuzenský vzťah k účastníkom

alebo ich zástupcom, priateľský alebo nepriateľský vzťah k týmto osobám alebo osobám im

blízkym, osobný alebo ekonomický záujem na ukončení veci a pod.

Rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa predstavuje výnimku z ústavnej

zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Vzhľadom k tomu

možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len výnimočne

a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom

nezaujato a spravodlivo.

Podľa účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa

odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide,

alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa veta prvá súd predloží vec nadriadenému súdu

s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania.

Podľa ustanovenie odseku 1 neplatí, ak účastník uplatnil

v námietke zaujatosti rovnaké skutočnosti, o ktorých už rozhodol nadriadený súd alebo iný

senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ak je námietka zaujatosti podaná po uplynutí

lehoty podľa § 15a ods. 2 alebo ak na námietku súd neprihliada podľa § 15a ods. 3 až 5;

v týchto prípadoch sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. O dôvode, pre ktorý sa vec

nadriadenému súdu nepredkladá, súd upovedomí účastníka konania, ktorý námietku

uplatnil...

Podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných

veciach.

Podľa ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených

v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému

súdu nepredkladá.

Procesný postup sudcu v konaní, spôsob a rozsah jeho prípravy pojednávania,

vedenie pojednávania, nariadenie pojednávania či spôsob vykonania dokazovania

v súvislosti s vedením konania, nariadením pojednávaní, s vykonávaním dôkazov a pod. nie

je takou okolnosťou, akú predpokladá ustanovenie , nie je dôvodom na

vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci a nepredpokladá jeho zaujatosť.

Takýmto dôvodom nie je ani prípadná nesprávnosť sudcom vydaného rozhodnutia, pretože

nápravu v občianskom súdnom konaní môže účastník konania dosiahnuť využitím riadnych

i mimoriadnych opravných prostriedkov (odvolanie, obnova konania, dovolanie), nie však

námietkou zaujatosti, ktorej účel je zásadne odlišný.

Pokiaľ žalobca v 1. rade poukazoval na nesprávny postup konajúceho sudcu, ktorý

nemal vyhovieť návrhom účastníkov na vykonanie dokazovania (pričom toto svoje tvrdenie

ani nekonkretizoval), ide o námietku, ktorá sa týka postupu sudcu v konaní, pretože len súd

rozhoduje o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná ( veta druhá ).

Podľa § 15a ods. 5 sa na takúto námietku zaujatosti neprihliada a v takom prípade sa vec

nepredkladá nadriadenému súdu.

Okrem námietok ku konaniu sudcu na označených pojednávaniach, ku ktorým

nemohol nadriadený súd prihliadať, pretože ich podal žalobca v 1. rade po zákonom

stanovenej lehote, žalobca v 1. rade len všeobecne poukazoval na konanie sudcu

JUDr. Júliusa Tótha, ktoré by malo vzbudzovať pochybnosti o jeho nezaujatosti vo veci,

neuviedol však žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by vzhľadom na pomer sudcu

JUDr. Júliusa Tótha k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom vyvolávali

pochybnosti o jeho nestrannosti.

Keďže žalobca v 1. rade vo svojom podaní nepreukázal žiaden pomer zákonného

sudcu JUDr. Júliusa Tótha k veci, k účastníkom konania, ani k ich zástupcom, teda taký

vzťah sudcu, aký predpokladá ustanovenie , aby

bol sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nadriadený súd sudcu

JUDr. Júliusa Tótha z prejednávania a rozhodovania predmemej veci nevylúčil.“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej uznesením krajského súdu

bolo porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie, pretože krajský súd sa

nestotožnil s jej tvrdením o nezaujatom výkone sudcovskej funkcie sudcu okresného súdu

JUDr. Júliusa Tótha a nevylúčil ho z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.

.

Ústavný súd namietané uznesenie krajského súdu preskúmal a dospel k záveru, že ho

možno považovať za dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Nevykazuje žiadne znaky

arbitrárnosti. Samotná okolnosť, že sa sťažovateľka s touto argumentáciou nestotožňuje,

resp. že sa jej javí ako nedostatočná a neúplná, sama osebe neznamená porušenie

označených článkov a dohovoru.

Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť

(). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle ,

, , , ), najmä s ustanovením § 157

ods. 2, a , v ktorom sú upravené náležitosti

odôvodnenia rozsudku a uznesenia.

Krajský súd v rozhodnutí z 15. decembra 2014 presvedčivo vysvetlil, akými úvahami

sa pri rozhodovaní o vylúčení sudcu okresného súdu riadil, preto neobstojí tvrdenie

o nedostatočnom odôvodnení tohto rozhodnutia.

O zachovaní, nie porušení sťažovateľkinho základného práva na spravodlivý proces

svedčí aj skutočnosť, že krajský súd sa jej námietkou zaoberal napriek tomu, že ju

sťažovateľka podala po uplynutí zákonom ustanovenej 15 dňovej lehoty podľa § 16 ods. 2

druhej vety .

Keďže závery krajského súdu obstoja z hľadiska zachovania namietaného základného

práva, ústavný súd sťažnosť podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015