Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 676/2015
PDF · 408.5 KB
No categories available
II. ÚS 676/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ONEP,
s. r. o., Mäsiarska 70, Košice, zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Geleneky Hencovskou,
Advokátska kancelária, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4
Ncb 24/2014 420 z 15. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ONEP, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015
faxom a 16. apríla 2015 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ONEP, s. r. o.,
Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Geleneky
Hencovskou, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Ncb 24/2014 420 z 15. decembra 2014.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný
súd“) iniciovala spor o neplatnosť právneho úkonu, ktorý je vedený pod sp. zn.
31Cb 18/2008. Vec bola pridelená senátu 31Cb, sudcovi JUDr. Júliusovi Tóthovi.
Sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 13. novembra 2014 namietala
zaujatosť sudcu JUDr. Júliusa Tótha pre jeho pomer k veci a osobe účastníkov konania.
Urobila tak z dôvodu, že „Samosudca svojím prístupom u sťažovateľa vzbudil
dôvodné pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti. Tieto sťažovateľ zakladá
predovšetkým na vystupovaní sudcu v priestoroch pojednávacej miestnosti, kedy samosudca
postupuje nanajvýš v rozpore so základnými zásadami a etickými princípmi vykonávanej
funkcie. Správaním sa sudcu je výrazne ovplyvnený celý priebeh konania a dochádza tak
k porušovaniu základných práv sťažovateľa.“.
Poukázala na „všeobecný výklad obsahu práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, ktorý nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo
ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné
konanie súdov Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou
zaručeného práva na súdnu ochranu.“.
Sťažovateľka na základe toho dospela k názoru, že konaním samosudcu JUDr. Júliusa
Tótha je porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 dohovoru, pretože postup samosudcu v danom prípade
nie je možné hodnotiť ako nestranný a objektívny.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že „odôvodnenie uznesenia Krajského súdu zo dňa
15.12.2014. sp. zn. 4Ncb/24/2014 420, ktorým konštatoval, že samosudca JUDr. Július Tóth
nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, je nedostatočné a to na úkor
procesného práva na presvedčivé zdôvodnenie rozhodnutia v zmysle zákona. Krajský súd
pritom vychádzal len z vyjadrenia samosudcu, pričom sa sám vecou nezaoberal, len stroho
uviedol, že procesný postup sudcu v konaní, spôsob a rozsah jeho prípravy pojednávania,
vedenie pojednávania, nariadenie pojednávania, či spôsob vykonania dokazovania
v súvislosti s vedením konania a nariadením pojednávaní, s vykonávaním dôkazov
a podobne, nie je takou okolnosťou, akú predpokladá ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p.
S uvedeným tvrdením nie je možné sa stotožniť, nakoľko je podľa názoru sťažovateľa
relevantné práve hlbšie posúdenie úkonov sudcu na pojednávaní a v celom konaní, pretože
práve v týchto úkonoch sa môže zaujatý prístup sudcu k veci, alebo účastníkom konania
objektívne prejaviť.
Aj za predpokladu, že sa súd rozhodne navrhnutý dôkaz nevykonať, musí byť toto
jeho rozhodnutie právne podložené a nemôže spočívať len v antipatii voči jednej
z procesných strán. Zároveň takéto konanie sudcu sa odrazí aj v konečnom rozhodnutí
vo veci samej. Tým je potom zmarená možnosť nápravy v inštančnom konaní, pretože pokiaľ
sa súd rozhodne dôkaz nevykonať, zakladá to procesne slabý dôvod pre podanie odvolania,
čím je zároveň oslabená aj možnosť využitia procesnej ochrany jedného z účastníkov.
Odôvodnenie uznesenia je preto podľa názoru sťažovateľa nepostačujúce a nie je
spôsobilé dostatočne ospravedlniť prezumovaný výsledok konania, ktorý z vyjadrení
samosudcu jasne vyplýva.“.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Krajský súd v Košiciach, uznesením zo dňa 15.12.2014, v konaní vedenom pod
sp. zn. 4Ncb/24/2014 420, porušil základné práva sťažovateľa podľa čl.46 ods. v spojení
s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
4Ncb/24/2014 420 zrušuje, Krajskému súdu v Košiciach vec vracia a prikazuje opätovne
rozhodnúť.
Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
355,73 Eur do 15 dní od právoplatnosti nálezu, na účet právnej zástupkyne sťažovateľa
vedený ...“
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 Ncb 24/2014 420 z 15. decembra 2014 vyplýva,
že sudca okresného súdu JUDr. Július Tóth nebol vylúčený z prerokúvania a rozhodovania
veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 31 Cb 18/2008.
V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol najmä:
„Podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 13.11.2014, žalobca
v 1. rade namietal zaujatosť samosudcu pre jeho pomer k veci a k osobe účastníkov
konania. S poukazom na nález Ústavného súdu SR č. III. 160/2000 uviedol, že námietku
zaujatosti podáva v súlade s ustálenou súdnou praxou, podľa ktorej pre zachovanie stavu
objektívnej nestrannosti nestačí len subjektívny pocit sudcu, ale musí vyplývať aj
z presvedčenia strán o tom, že tu nie je daná žiadna pochybnosť o tom, že sudca rozhodne
spravodlivo, v súlade so zákonom a nezaujato. Mal za to, že v danom prípade je možné
kvalifikovať prístup samosudcu k právnemu posúdeniu veci v rozpore so súdnou praxou.
Tvrdil, že JUDr. Július Tóth svojim vystupovaním počas pojednávaní vzbudzuje
odôvodnenú pochybnosť o jeho nestrannosti... Tvrdil, že v predmetnej veci objektívne
momenty nestrannosti postihujú javové stránky vystupovania samosudcu, a to predovšetkým
vystupovanie sudcu v priebehu konania, prejudikovanie a ďalšie jeho konanie zahŕňajúce
prvky svedčiace o zaujatosti samosudcu. Uviedol, že v zmysle judikatúry Európskeho
súdneho dvora je možné konštatovať nestrannosť sudcu aj na základe výkonu jeho funkcie
a prístupu k tejto funkcii. Žalobca v 1. rade zdôraznil, že tieto okolnosti objektívne
spochybňujú nezaujatosť sudcu pre jeho pomer k veci, preto žiadal, aby bol samosudca
JUDr. Július Tóth z prejednávanej veci vylúčený.
Sudca JUDr. Július Tóth vo vyjadrení k námietke zaujatosti vznesenej žalobcom
v 1. rade uviedol, že vyjadrenia v podaní žalobcu v 1. rade sú zavádzajúce. Mal za to, že
svojim vystupovaním počas pojednávaní nemohol objektívne vzbudiť pochybnosť o jeho
možnej nezaujatosti. Uviedol, že účastníkov konania nepozná a vzhľadom na pomer k veci
a k účastníkom konania sa necíti byť v tomto konaní zaujatý.
Krajský súd v Košiciach ako súd nadriadený Okresnému súdu Košice I posudzoval
v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku opodstatnenosť vznesenej
námietky zaujatosti vzhľadom na existenciu dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci.
Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči
sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť (§ 15a ods. 1 O. s. p.).
Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je
garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Nestrannosť
a nezaujatosť sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania
a jedným z hlavných znakov dôvery občanov a iných subjektov v právo a právny štát.
Účelom ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
nezaujatému prístupu k účastníkom alebo ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania. Citované zákonné ustanovenie preto predpokladá taký vzťah
vlastného záujmu sudcu k veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom, ktorý spochybňuje jeho objektívny postoj pri prejednávaní a rozhodovaní
veci. Takúto situáciu možno predpokladať najmä ak ide o príbuzenský vzťah k účastníkom
alebo ich zástupcom, priateľský alebo nepriateľský vzťah k týmto osobám alebo osobám im
blízkym, osobný alebo ekonomický záujem na ukončení veci a pod.
Rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 O. s. p. predstavuje výnimku z ústavnej
zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Vzhľadom k tomu
možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len výnimočne
a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom
nezaujato a spravodlivo.
Podľa § 15a ods. 2 O. s. p. účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa
odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide,
alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.
Podľa § 16 ods. 1 veta prvá O. s. p. súd predloží vec nadriadenému súdu
s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania.
Podľa § 16 ods. 2 O. s. p. ustanovenie odseku 1 neplatí, ak účastník uplatnil
v námietke zaujatosti rovnaké skutočnosti, o ktorých už rozhodol nadriadený súd alebo iný
senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ak je námietka zaujatosti podaná po uplynutí
lehoty podľa § 15a ods. 2 alebo ak na námietku súd neprihliada podľa § 15a ods. 3 až 5;
v týchto prípadoch sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. O dôvode, pre ktorý sa vec
nadriadenému súdu nepredkladá, súd upovedomí účastníka konania, ktorý námietku
uplatnil...
Podľa § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
veciach.
Podľa § 15a ods. 5 O. s. p. ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených
v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému
súdu nepredkladá.
Procesný postup sudcu v konaní, spôsob a rozsah jeho prípravy pojednávania,
vedenie pojednávania, nariadenie pojednávania či spôsob vykonania dokazovania
v súvislosti s vedením konania, nariadením pojednávaní, s vykonávaním dôkazov a pod. nie
je takou okolnosťou, akú predpokladá ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p., nie je dôvodom na
vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci a nepredpokladá jeho zaujatosť.
Takýmto dôvodom nie je ani prípadná nesprávnosť sudcom vydaného rozhodnutia, pretože
nápravu v občianskom súdnom konaní môže účastník konania dosiahnuť využitím riadnych
i mimoriadnych opravných prostriedkov (odvolanie, obnova konania, dovolanie), nie však
námietkou zaujatosti, ktorej účel je zásadne odlišný.
Pokiaľ žalobca v 1. rade poukazoval na nesprávny postup konajúceho sudcu, ktorý
nemal vyhovieť návrhom účastníkov na vykonanie dokazovania (pričom toto svoje tvrdenie
ani nekonkretizoval), ide o námietku, ktorá sa týka postupu sudcu v konaní, pretože len súd
rozhoduje o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 veta druhá O. s. p.).
Podľa § 15a ods. 5 sa na takúto námietku zaujatosti neprihliada a v takom prípade sa vec
nepredkladá nadriadenému súdu.
Okrem námietok ku konaniu sudcu na označených pojednávaniach, ku ktorým
nemohol nadriadený súd prihliadať, pretože ich podal žalobca v 1. rade po zákonom
stanovenej lehote, žalobca v 1. rade len všeobecne poukazoval na konanie sudcu
JUDr. Júliusa Tótha, ktoré by malo vzbudzovať pochybnosti o jeho nezaujatosti vo veci,
neuviedol však žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by vzhľadom na pomer sudcu
JUDr. Júliusa Tótha k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom vyvolávali
pochybnosti o jeho nestrannosti.
Keďže žalobca v 1. rade vo svojom podaní nepreukázal žiaden pomer zákonného
sudcu JUDr. Júliusa Tótha k veci, k účastníkom konania, ani k ich zástupcom, teda taký
vzťah sudcu, aký predpokladá ustanovenie § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, aby
bol sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nadriadený súd sudcu
JUDr. Júliusa Tótha z prejednávania a rozhodovania predmemej veci nevylúčil.“
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej uznesením krajského súdu
bolo porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie, pretože krajský súd sa
nestotožnil s jej tvrdením o nezaujatom výkone sudcovskej funkcie sudcu okresného súdu
JUDr. Júliusa Tótha a nevylúčil ho z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.
Ústavný súd namietané uznesenie krajského súdu preskúmal a dospel k záveru, že ho
možno považovať za dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Nevykazuje žiadne znaky
arbitrárnosti. Samotná okolnosť, že sa sťažovateľka s touto argumentáciou nestotožňuje,
resp. že sa jej javí ako nedostatočná a neúplná, sama osebe neznamená porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru.
Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému
prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť
(II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony
účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04,
IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07, II. ÚS 337/2014), najmä s ustanovením § 157
ods. 2, § 167 a § 169 Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom sú upravené náležitosti
odôvodnenia rozsudku a uznesenia.
Krajský súd v rozhodnutí z 15. decembra 2014 presvedčivo vysvetlil, akými úvahami
sa pri rozhodovaní o vylúčení sudcu okresného súdu riadil, preto neobstojí tvrdenie
o nedostatočnom odôvodnení tohto rozhodnutia.
O zachovaní, nie porušení sťažovateľkinho základného práva na spravodlivý proces
svedčí aj skutočnosť, že krajský súd sa jej námietkou zaoberal napriek tomu, že ju
sťažovateľka podala po uplynutí zákonom ustanovenej 15 dňovej lehoty podľa § 16 ods. 2
druhej vety Občianskeho súdneho poriadku.
Keďže závery krajského súdu obstoja z hľadiska zachovania namietaného základného
práva, ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2015