Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 544/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti INCODEC spol. s r. o.,

Čajakovce 436, zastúpenej advokátskou kanceláriou TORA Legal, s. r. o., Laurinská 18,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka Mgr. Alexandra Čižmáriková, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra

sp. zn. z 25. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti INCODEC spol. s r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

prostredníctvom elektronických prostriedkov 27. júla 2015 doručená sťažnosť obchodnej

spoločnosti INCODEC spol. s r. o., Čajakovce 436 (ďalej len „sťažovateľka“), podpísaná

zaručeným elektronickým podpisom, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 25. mája 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka podaním doručeným 23. septembra 2015 svoju sťažnosť doplnila a zároveň

navrhla, aby ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je ako dlžník

účastníčkou napadnutého konania, ktorého predmetom je reštrukturalizačné konanie

sťažovateľky. Okresný súd uznesením z 12. februára 2015 v napadnutom konaní povolil

reštrukturalizáciu sťažovateľky a zároveň ustanovil správcu, ktorému okrem iného uložil

povinnosť informovať o povolení reštrukturalizácie známych veriteľov sťažovateľky, ktorí

majú zvyčajné miesto pobytu, trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v iných členských

štátoch Európskej únie, spôsobom podľa čl. 40 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000

z 29. mája 2000 o konkurznom konaní [ďalej len „nariadenie (ES) č. 1346/2000“]. Správca

predložil 21. mája 2015 okresnému súdu podanie veriteľa OBerbank Ag, Untere

Donaulände 28, Linz, Rakúsko (ďalej len „veriteľ“) a žiadal určiť, či sa na tieto podania

prihliada ako na prihlášky pohľadávok podľa o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze“), a to z dôvodu, že podľa názoru správcu veriteľ doručil

prihlášky po uplynutí prihlasovacej lehoty. Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol

o podaniach veriteľa tak, že sa na tieto prihliada ako na prihlášky pohľadávok a správca je

povinný ich zapísať do zoznamu pohľadávok.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď

ignoroval podľa jej názoru rozhodujúce právne skutočnosti pre posúdenie prihlášok veriteľa.

Poukazovala na to, že správcovi boli doručené identické prihlášky, ktoré si uplatňovala

organizačná zložka veriteľa vo svojom mene (nie v mene veriteľa, pozn.) včas, avšak

vzhľadom na chybu v označení veriteľa boli tieto posúdené uznesením okresného súdu

zo 17. apríla 2015 tak, že sa na ne neprihliada s odôvodnením, že organizačná zložka

nemôže s právnymi následkami prihlásiť pohľadávky do reštrukturalizačného konania. Až

2

následne boli správcovi doručené prihlášky veriteľa, preto ich okresný súd vzhľadom

na uplynutie lehoty na podávanie prihlášok mal odmietnuť. Podľa názoru sťažovateľky, ako

aj správcu v okolnostiach prípadu postačilo povolenie reštrukturalizácie oznámiť

organizačnej zložke veriteľa, čo správca aj urobil. Vychádzajúc z uvedeného bola

sťažovateľka toho názoru, že veriteľ prostredníctvom svojej organizačnej zložky mal

vedomosť o povolení reštrukturalizácie. Odôvodnenie napadnutého uznesenia sťažovateľka

považuje za arbitrárne, diskriminačným spôsobom zvýhodňujúce zahraničného veriteľa, čím

v konečnom dôsledku malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv

napadnutým uznesením okresného súdu, uvedené rozhodnutie okresného súdu zruší a vec

vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

4

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jej argumentácie

spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého uznesenia

okresného súdu, ktorý spočíva v neústavnej aplikácii jednoduchého práva popierajúceho

jeho zmysel a účel.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia okresného

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia okresného súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať

za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci

zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec

odlišný názor a s napadnutým uznesením okresného súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž

sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, okresný súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o prihláškach veriteľa, a právne

závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Okresný súd

podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo

v danom prípade bolo potrebné prihlášky veriteľa akceptovať. V odôvodnení svojho

rozhodnutia po odcitovaní relevantných ustanovení zákona o konkurze a nariadenia (ES)

č. 1346/2000 na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že správca v zmysle čl. 40

nariadenia (ES) č. 1346/2000 nevyzval veriteľa na prihlásenie pohľadávok, napriek uloženej

povinnosti správcovi uznesením z 12. februára 2015, ďalej tiež konštatoval, že prihlásené

pohľadávky veriteľa sťažovateľka účtuje v účtovníctve, teda veriteľ bol známy, takže

správca mal povinnosť voči zahraničnému veriteľovi splniť, a keďže bolo v konaní

preukázané, že správca túto oznamovaciu povinnosť voči veriteľovi nesplnil, nemožno ani

uvažovať o tom, že tomuto veriteľovi začala plynúť 30 dňová lehota na doručenie prihlášky

od povolenia reštrukturalizácie podľa § 121 zákona o konkurze. Keďže lehota ani nezačala

plynúť v dôsledku nečinnosti správcu, nemohla ani uplynúť, a veriteľ nemohol preto doručiť

správcovi prihlášku oneskorene.

6

Vychádzajúc z uvedeného námietku sťažovateľky o arbitrárnosti napadnutého

uznesenia ústavný súd hodnotí ako neopodstatnenú. Argumentácia okresného súdu je

logická, má oporu v právnom poriadku a vychádza z vykonaného dokazovania.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd

v napadnutom uznesení okresného súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom

napadnutého uznesenia okresného súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základného

práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), ústavný súd dospel

k záveru, že medzi napadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky podľa , ako aj jej práva podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť

vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

Nad rámec uvedeného ústavný súd k návrhu sťažovateľky na odklad vykonateľnosti

napadnutého uznesenia uvádza, že sťažovateľka tento svoj návrh doručila ústavnému súdu

v čase, keď účinky napadnutého uznesenia už boli konzumované, preto aj z tohto dôvodu

nebolo možné ab initio vyhovieť tomuto návrhu sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015

8