Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 544/2015
PDF · 380.9 KB
No categories available
III. ÚS 544/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti INCODEC spol. s r. o.,
Čajakovce 436, zastúpenej advokátskou kanceláriou TORA Legal, s. r. o., Laurinská 18,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka Mgr. Alexandra Čižmáriková, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra
sp. zn. 32 R 9/2014 z 25. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti INCODEC spol. s r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
prostredníctvom elektronických prostriedkov 27. júla 2015 doručená sťažnosť obchodnej
spoločnosti INCODEC spol. s r. o., Čajakovce 436 (ďalej len „sťažovateľka“), podpísaná
zaručeným elektronickým podpisom, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 32 R 9/2014 z 25. mája 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka podaním doručeným 23. septembra 2015 svoju sťažnosť doplnila a zároveň
navrhla, aby ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je ako dlžník
účastníčkou napadnutého konania, ktorého predmetom je reštrukturalizačné konanie
sťažovateľky. Okresný súd uznesením z 12. februára 2015 v napadnutom konaní povolil
reštrukturalizáciu sťažovateľky a zároveň ustanovil správcu, ktorému okrem iného uložil
povinnosť informovať o povolení reštrukturalizácie známych veriteľov sťažovateľky, ktorí
majú zvyčajné miesto pobytu, trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v iných členských
štátoch Európskej únie, spôsobom podľa čl. 40 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000
z 29. mája 2000 o konkurznom konaní [ďalej len „nariadenie (ES) č. 1346/2000“]. Správca
predložil 21. mája 2015 okresnému súdu podanie veriteľa OBerbank Ag, Untere
Donaulände 28, Linz, Rakúsko (ďalej len „veriteľ“) a žiadal určiť, či sa na tieto podania
prihliada ako na prihlášky pohľadávok podľa § 122 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze“), a to z dôvodu, že podľa názoru správcu veriteľ doručil
prihlášky po uplynutí prihlasovacej lehoty. Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol
o podaniach veriteľa tak, že sa na tieto prihliada ako na prihlášky pohľadávok a správca je
povinný ich zapísať do zoznamu pohľadávok.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď
ignoroval podľa jej názoru rozhodujúce právne skutočnosti pre posúdenie prihlášok veriteľa.
Poukazovala na to, že správcovi boli doručené identické prihlášky, ktoré si uplatňovala
organizačná zložka veriteľa vo svojom mene (nie v mene veriteľa, pozn.) včas, avšak
vzhľadom na chybu v označení veriteľa boli tieto posúdené uznesením okresného súdu
zo 17. apríla 2015 tak, že sa na ne neprihliada s odôvodnením, že organizačná zložka
nemôže s právnymi následkami prihlásiť pohľadávky do reštrukturalizačného konania. Až
2
následne boli správcovi doručené prihlášky veriteľa, preto ich okresný súd vzhľadom
na uplynutie lehoty na podávanie prihlášok mal odmietnuť. Podľa názoru sťažovateľky, ako
aj správcu v okolnostiach prípadu postačilo povolenie reštrukturalizácie oznámiť
organizačnej zložke veriteľa, čo správca aj urobil. Vychádzajúc z uvedeného bola
sťažovateľka toho názoru, že veriteľ prostredníctvom svojej organizačnej zložky mal
vedomosť o povolení reštrukturalizácie. Odôvodnenie napadnutého uznesenia sťažovateľka
považuje za arbitrárne, diskriminačným spôsobom zvýhodňujúce zahraničného veriteľa, čím
v konečnom dôsledku malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv
napadnutým uznesením okresného súdu, uvedené rozhodnutie okresného súdu zruší a vec
vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná náhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
4
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jej argumentácie
spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého uznesenia
okresného súdu, ktorý spočíva v neústavnej aplikácii jednoduchého práva popierajúceho
jeho zmysel a účel.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia okresného
súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia okresného súdu uvedená v odôvodnení
napadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať
za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci
zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec
odlišný názor a s napadnutým uznesením okresného súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž
sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, okresný súd
zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o prihláškach veriteľa, a právne
závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Okresný súd
podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo
v danom prípade bolo potrebné prihlášky veriteľa akceptovať. V odôvodnení svojho
rozhodnutia po odcitovaní relevantných ustanovení zákona o konkurze a nariadenia (ES)
č. 1346/2000 na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že správca v zmysle čl. 40
nariadenia (ES) č. 1346/2000 nevyzval veriteľa na prihlásenie pohľadávok, napriek uloženej
povinnosti správcovi uznesením z 12. februára 2015, ďalej tiež konštatoval, že prihlásené
pohľadávky veriteľa sťažovateľka účtuje v účtovníctve, teda veriteľ bol známy, takže
správca mal povinnosť voči zahraničnému veriteľovi splniť, a keďže bolo v konaní
preukázané, že správca túto oznamovaciu povinnosť voči veriteľovi nesplnil, nemožno ani
uvažovať o tom, že tomuto veriteľovi začala plynúť 30 dňová lehota na doručenie prihlášky
od povolenia reštrukturalizácie podľa § 121 zákona o konkurze. Keďže lehota ani nezačala
plynúť v dôsledku nečinnosti správcu, nemohla ani uplynúť, a veriteľ nemohol preto doručiť
správcovi prihlášku oneskorene.
6
Vychádzajúc z uvedeného námietku sťažovateľky o arbitrárnosti napadnutého
uznesenia ústavný súd hodnotí ako neopodstatnenú. Argumentácia okresného súdu je
logická, má oporu v právnom poriadku a vychádza z vykonaného dokazovania.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd
v napadnutom uznesení okresného súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom
napadnutého uznesenia okresného súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základného
práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd dospel
k záveru, že medzi napadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť
vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd
preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
Nad rámec uvedeného ústavný súd k návrhu sťažovateľky na odklad vykonateľnosti
napadnutého uznesenia uvádza, že sťažovateľka tento svoj návrh doručila ústavnému súdu
v čase, keď účinky napadnutého uznesenia už boli konzumované, preto aj z tohto dôvodu
nebolo možné ab initio vyhovieť tomuto návrhu sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2015
8