Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
PL. ÚS 47/2015
PDF · 443.74 KB
No categories available
PL. ÚS 47/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2015 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), Sergeja Kohuta,
Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa
Tkáčika predbežne prerokoval návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky, zastúpených advokátom Mgr. Andrejom Gunárom, Advokátska kancelária
Gunar Legal a Partners, s. r. o., Panenská 6, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125
ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade čl. IV bodu 3 § 47a ods. 1 slov
„Správca dane môže počas daňovej kontroly vyhotoviť čiastkový protokol, ak“ zákona
č. 218/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,
s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a takto
rozhodol:
Návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky o d m i e t a
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I .
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 24. septembra
2014 doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej
aj „navrhovatelia”), zastúpených advokátom Mgr. Andrejom Gunárom, Advokátska
kancelária Gunar Legal a Partners, s. r. o., Panenská 6, Bratislava, na začatie konania podľa
čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade čl. IV
bodu 3 § 47a ods. 1 slov „Správca dane môže počas daňovej kontroly vyhotoviť čiastkový
protokol, ak“ zákona č. 218/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 218/2014 Z. z.“), s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2 a s čl. 13 ods. 4 ústavy.
Navrhovatelia vo svojom návrhu uvádzajú:
«Národná rada Slovenskej republiky schválila dňa 8. júla 2014 zákon
č. 218/2014 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len
„zákon“). Súčasťou schváleného návrhu je aj čl. IV zákona, ktorého obsahom je zmena
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov.
Bod 3 v čl. IV zákona zavádza nový § 47a, ktorý obsahuje ustanovenia o novom inštitúte,
tzv. „čiastkový protokol“. Čiastkový protokol sa zavádza ako nový inštitút v súvislosti
s vykonávaním daňovej kontroly pri uplatnení nadmerného odpočtu dane z pridanej
hodnoty (DPH). Vláda tak reagovala na fakt, že pri daňovej kontrole zadržiava kontrolný
subjekt kontrolovanému subjektu v mnohých prípadoch veľké finančné prostriedky, čo im
(kontrolovaným subjektom) vytvára obrovské ťažkosti pri ich podnikaní, na čo sa títo
podnikatelia začali hromadne sťažovať. Daňová kontrola totiž, podľa príslušných
ustanovení, môže trvať rok, pričom rok zadržiavania finančných prostriedkov môže byť
v individuálnych prípadoch až likvidačné (pozn.: ročná lehota neplynie, pokiaľ je kontrola
prerušená. Na základe poslaneckého prieskumu bolo zistené, že niektoré takéto kontroly
trvajú aj niekoľko rokov, sú poznatky aj o 6 rokov trvajúcej kontrole v súvislosti s DPH).
2
Na základe tejto situácie preto zákonodarca schválil „ústupok“, podľa ktorého môže
správca dane počas kontroly vydať čiastkový protokol a vrátiť tak kontrolovanému subjektu
časť zadržiavaných peňazí. Problémom však je dikcia ustanovenia, ktorá je podľa
navrhovateľov v rozpore s uvedenými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavy“).
Podľa čl. IV bod 3 schváleného zákona:
„§ 47a Čiastkový protokol
Správca dane môže počas daňovej kontroly vyhotoviť čiastkový protokol, ak
a) kontrolovaný daňový subjekt nie je zverejnený v zozname platiteľov dane
z pridanej hodnoty podľa § 52 ods. 6 alebo
b) sa daňová kontrola nevykonáva na základe požiadania orgánov činných
v trestnom konaní.
Na obsah čiastkového protokolu sa vzťahuje § 47 primerane.
Doručením čiastkového protokolu daňovému subjektu nie je ukončená daňová
kontrola“.
Za napadnuté ustanovenia považujeme Čl. IV (zmena a doplnenie zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov), bod 3,
§ 47a ods. 1 úvodnú vetu „Správca dane môže počas daňovej kontroly vyhotoviť čiastkový
protokol, ak“.»
Svoj návrh navrhovatelia odôvodňujú takto:
«Nie je spochybniteľné, že daňový úrad ako správca dane z pridanej hodnoty (podľa
príslušných ustanovení daňových predpisov) je orgánom štátu. Nie je teda spochybniteľné,
že správca dane v tomto prípade je viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy a tiež zákonné ustanovenia,
ktoré majú upravovať jeho konanie, musia napĺňať dikciu článku 1 ods. 1 ústavy.
Je bez akejkoľvek pochybnosti, že subjekty dane z pridanej hodnoty, teda
podnikateľské subjekty, ktoré si uplatňujú nadmerné odpočty dane z pridanej hodnoty, sú
regulovanými subjektmi, ktoré ale podliehajú ústavnej ochrane proti prípadnej svojvôli
orgánov štátu a podliehajú ochrane ich práv, ktoré nesmú byť obmedzené nad mieru
nevyhnutnú nad dosiahnutie deklarovaného cieľa, v tomto prípade vykonania daňovej
kontroly.
Podľa príslušných ustanovení daňového poriadku (§ 44 a nasl.) je možné vykonať
daňovú kontrolu u subjektu, ktorý si uplatní nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty.
Podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku je doba trvania daňovej kontroly najviac jeden rok.
Pri vykonávaní tohto druhu kontroly je suma, ktorú si podnikateľský subjekt žiada vyplatiť
späť, zadržiavaná daňovým úradom (správcom dane). Tento fakt spôsobuje veľakrát také
zaťaženie podnikateľov, ktoré spôsobuje vážne problémy pri vykonávaní ďalšej
podnikateľskej činnosti. Pri ich preklenutí je podnikateľ častokrát nútený vykryť tento
peňažný výpadok tak, že si vezme krátkodobý úver, kontokorentný úver a pod. Tento postup
však zvyšuje výdavky podnikateľa, ktoré priamo nesúvisia s činnosťou podnikateľa, ide
o výdavky za krátkodobé úvery, ktoré patria medzi najdrahšie a ktoré si nemôže každý
z podnikateľov, vzhľadom na ich konkrétnu ekonomickú situáciu, dovoliť. Na základe toho
preto prišiel zákonodarca s inštitútom „čiastkového protokolu“, na základe ktorého má byť
možné počas konania daňovej kontroly vrátiť aspoň časť zadržiavaných peňažných
prostriedkov.
Keďže, ako je uvedené vyššie, ide o záležitosť, ktorou sa má vrátiť aspoň časť
zadržiavaných peňazí podnikateľa, čo je samo o sebe vážnym zásahom do podnikateľského
− ekonomického života podnikateľského subjektu (pričom ale opodstatnenosť daňovej
kontroly ako legitímneho nástroja štátu nespochybňujeme), máme za to, že pravidlá, ktoré
tu nastavil zákonodarca, sú nedostatočné. Tieto pravidlá neumožňujú žiadnu
predvídateľnosť kontrolovaného subjektu v tom ohľade, ako bude postupovať správca dane
(daňový úrad), neumožňuje predvídať, v akom časovom horizonte bude takto postupovať,
aký ďalší svoj postup má zvoliť, v závislosti od času a vykonania takéhoto
postupu a či vôbec, keďže zákon o tomto postupe hovorí len ako o možnosti
zo strany daňového úradu. Tieto pravidlá nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojitosti s čl. 2
ods. 2 ústavy.
Naopak, správca dane na základe zákona postupuje v duchu prezumpcie viny
(zadrží peniaze podnikateľa) a zároveň o dĺžke zadržiavania týchto peňazí rozhoduje
na základe vlastného konania/nekonania, pričom o objektívnej potrebe dĺžky času pri
4
zadržiavaní týchto peňazí je ťažko povedať čokoľvek; vždy záleží len na správcovi dane.
V prípade, že ide o takýto zásah do procesu samotného podnikania, kedy podnikateľ tieto
peňažné prostriedky objektívne potrebuje pre svoju ďalšiu (úspešnú) činnosť, mal by
správca dane ako orgán štátu v každej fáze konania kontroly skúmať, či je ešte stále
potrebné peňažné prostriedky zadržiavať, resp. konať tak, aby zásah do práva na
podnikanie (a zdržiavanie peňažných prostriedkov potrebných na podnikanie takýmto
zásahom určite je) trvalo len čo najnevyhnutnejší čas. Na to, aby boli všetky tieto
podmienky naplnené, je potrebné v zákone stanoviť presné pravidlá postupu správcu dane
voči podnikateľovi, vrátane jeho jednotlivých procesných krokov a lehôt, kedy je možné
potrebné jednotlivé procesné úkony vykonať. Len na základe takýchto presne stanovených
pravidiel je totiž možné zo strany regulovaného/kontrolovaného subjektu predpokladať
očakávané následky, ktoré takéto konanie štátneho orgánu budú mať.
Regulovaný/kontrolovaný subjekt tak bude môcť v danej situácii predvídať postup a
rozhodnutie orgánu štátnej moci. Bude môcť tak byť naplnený čl. 1 ods. 1 ústavy a teda
niektoré dôležité atribúty právnej istoty a tým právneho štátu, ktoré sú uvedené vyššie. Bude
tak môcť byť aj naplnený čl. 2 ods. 2, kedy štátny orgán bude konať striktne v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Pokiaľ však zákon stanovuje, že čiastkový protokol pri daňovej kontrole vydať môže,
čo nezakladá žiadnu právnu istotu, ako bude postupované, či vôbec bude v tomto zmysle
pri konkrétnej daňovej kontrole postupované, v akej lehote a pod. Nemôže to ani založiť
dôveru v subjektov v rozhodovanie orgánov verejnej moci a v právny poriadok ako taký,
keďže samotné predpisy sú nejednoznačné.
Napadnuté ustanovenie zákona... vytvára priestor pre svojvoľnú a účelovú
interpretáciu, nie je z neho jasné, či správca dane konať má alebo nemá, skrátka,
je v priamom rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy...
V súvislosti s nejednoznačným napadnutým ustanovením zákona ešte chceme
upriamiť pozornosť na stav, ktorý navodzuje dikcia ustanovenia „môže“, čo navádza
na nejednoznačný výklad, ako aj použitie napadnutého ustanovenia zákona...
Jasným a jednoznačným ustanovením by napadnuté ustanovenie zákona bolo vtedy,
pokiaľ by jasne stanovovalo povinnosť správcu dane vydať čiastkový protokol, lehotu,
do ktorej musí takýto čiastkový protokol od začatia kontroly vydať a následky spojené
s vydaním čiastkového protokolu (vrátenie sumy − časti sumy zo zadržiavaných peňazí
alebo ich nevrátenie a pokračovanie kontroly vzhľadom na doterajšie nálezy)...
Na základe vykonanej argumentácie máme za to, že napadnuté ustanovenia zákona
svojou nejednoznačnosťou neumožňujú regulovaným/kontrolovaným subjektom predvídať
svoju právnu situáciu, neumožňujú predvídať procesné právne úkony správcu dane voči
týmto subjektom, vystavujú ich právnej neistote, čo môže viesť až k poškodeniu týchto
subjektov. Z týchto dôvodov napadnuté ustanovenie zákona nie je v súlade s čl. 1 ods. 1
ústavy (prvá veta) a v spojitosti s tým ani s čl. 2 ods. 2 ústavy.»
Na podporu svojho návrhu uvádzajú tieto ústavnoprávne argumenty:
«Ako navrhovatelia tohto podania chápeme cieľ, ktorý sa zákonodarca snaží
dosiahnuť. Ide mu o to, že počas prebiehajúcej daňovej kontroly (podrobnosti viď vyššie)
chce umožniť, v závislosti od (čiastkového, resp. medzitýmneho) nálezu správcu dane,
vrátiť daňovému subjektu časť zdržiavanej sumy. Toto však zákonodarca robí nejasne,
nezrozumiteľne, spôsobom, ktorý umožňuje viacero výkladov týkajúcich sa
konania/nekonania správcu dane. Konanie, resp. nekonanie správcu dane v takomto
prípade nemôže byť ponechané na svojvôli správcu dane tak, ako to momentálne ustanovuje
zákon v napadnutých ustanoveniach. Môže sa tak stať to, že nebude naplnený cieľ, ktorý
danou úpravou sleduje zákonodarca. Preto je možno konštatovať, že ním zvolený nástroj
(svojvoľná možnosť správcu dane vydať čiastkový protokol a tým potenciálne vrátiť časť
zadržiavanej sumy) sa míňa účinku a nebude použitý všade tam, kde by použitý byť mohol
a mal.
Máme za to, že zákonodarcom použitý prostriedok by mal viesť k naplneniu
stanoveného cieľa a tento prostriedok nenapĺňa princíp proporcionality nielen vtedy, ak
svojou úpravou ide ďalej, než je stanovený cieľ a svojimi obmedzeniami zbytočne obmedzuje
regulované subjekty, ale aj vtedy, ak je tento prostriedok nedostatočný, nie je formulovaný
jasne, nie je zrejmé, že bude použitý vždy, kedy by použitý byť mal a nedôjde tak
k dosiahnutiu stanoveného cieľa. Účelom zavedenia takéhoto prostriedku do právneho
poriadku je ochrana kontrolovaného subjektu (podnikateľa) pred zbytočným predlžovaním
6
zadržiavania peňažných prostriedkov tým, že aspoň časť z nich, po negatívnom náleze
daňovej kontroly, je mu vrátená. Formulácia napadnutého ustanovenia zákona však
k tomuto nevedie.
... ústavne chránenými hodnotami je aj to, aby zásah do práv a slobôd trval len
po nevyhnutne dlhý čas a jeho intenzita (tohto zásahu) neprekračovala mieru potrebnú
na dosiahnutie cieľa. Preto nástroj, ktorý má zjemňovať takýto zásah (zadržiavanie
peňažných prostriedkov podnikateľa počas trvania daňovej kontroly), musí byť primeraný
tomuto cieľu a použiteľný tak, aby umožnil napĺňať tieto ústavne zakotvené zásady −
naopak, nesmie byť jeho použitie závislé od svojvôle správcu dane.
Pri svojvoľnom použití tohto nástroja, resp. jeho nepoužití − závisí od svojvôle
správcu dane − môže dôjsť k až k fatálnym následkom na podnikateľa. V prípade, že je jasne
stanovené pravidlo použitia inštitútu čiastkového protokolu, teda podnikateľ vie predvídať,
kedy sa dozvie aspoň čiastočný výsledok kontroly a z toho odvodené informácie, či mu budú
vrátené peniaze, v akej výške, alebo či mu peniaze vrátené nebudú, je aj jeho rozhodovacia
pozícia úplne iná. Vie totiž, či je potrebné získať peňažné zdroje inde, napríklad z úverových
zdrojov, v akej výške, pri akých nákladoch, alebo naopak, že to potrebné nie je.
Pri zbytočnom čakaní sa môže stať, že chýbajúce prostriedky mu znemožnia nakúpiť
potrebný tovar, resp. iné vstupy potrebné pri jeho podnikateľskej činnosti, čo môže výrazne
ovplyvniť jeho podnikateľskú činnosť samotnú, dosiahnutie alebo udržanie zisku, cash flow,
zamestnanosť, skladové zásoby, schopnosť splácať svoje záväzky atď.
Okrem toho môže nastať situácia, že selektívnym, svojvoľným použitím napadnutých
ustanovení zákona môže dôjsť k cielenému poškodzovaniu (poškodeniu) konkrétnych
podnikateľských subjektov, ich znevýhodnením na trhu a naopak, iné
podnikateľské subjekty môžu takto získať konkurenčnú výhodu, ktorú by za iných okolností
nezískali.
... nejednoznačné napadnuté ustanovenie zákona môže výrazne ovplyvniť právo
na podnikanie, ktoré nie je len právom stať sa podnikateľom a vykonávať podnikateľskú
činnosť, ale aj byť pri tejto činnosti nerušený nad mieru potrebnú a odôvodnenú,
akceptovanú verejným záujmom (daňová kontrola takým záujmom je), pričom však takéto
rušenie musí mať svoje jasné pravidlá. V opačnom prípade dochádza k zásahu do práva
subjektu na podnikanie, pričom tento zásah sa deje na základe svojvôle orgánu štátu, čo je
neprípustné. Ak má zásah do slobody podnikania objektívny charakter, potom uvoľnenie
tohto zásahu musí mať taký istý charakter, zákon nesmie umožňovať stav, kedy jeden
podnikateľský subjekt bude spod tohto zásahu aspoň čiastočne oslobodený, pričom inému
toto umožnené nebude, bez objektívneho dôvodu...
Napadnuté ustanovenia zákona nie sú v súlade s princípom proporcionality, nakoľko
nezaručujú, že cieľ, ktorý majú dosiahnuť, aj dosiahnutý bude (čl. 13 ods. 4 ústavy). Použitie
týchto ustanovení je ponechané na svojvôli správcu dane, pričom tak nie je zaručené, že
bude účinok tohto zákonného nástroja bude môcť zasiahnuť všetky relevantné subjekty,
ktorých sa daná situácia týka. Zároveň tak je porušená sloboda podnikania podľa čl. 35
ods. 1 ústavy, pretože dĺžka a intenzita obmedzenia podnikateľa nakladať so svojimi
peňažnými prostriedkami nie je u každého v relevantnej situácii skúmaná rovnako, ale len
na základe svojvôle správcu dane. Takéto konanie môže vážne negatívne ovplyvniť, až
poškodiť podnikateľské subjekty...»
S poukázaním na uvedené skutočnosti navrhovatelia navrhujú, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
«Ustanovenia čl. IV, bod 3, § 47a ods. 1 slová „Správca dane môže počas
daňovej kontroly vyhotoviť čiastkový protokol, ak“ zákona č. 218/2014 Z. z. ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie sú v súlade s
l. 35 ods. 1 v spojitosti s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky.»
V súlade s § 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) navrhovatelia zároveň
žiadajú ústavný súd, aby sa vzhľadom na veľký počet dotknutých subjektov a na ich
hospodársku situáciu zaoberal touto vecou prednostne a považoval ju za naliehavú.
8
Vzhľadom na to, že napadnuté ustanovenia nadobúdajú účinnosť 1. júla 2015, nežiadajú
pozastavenie ich účinnosti.
II.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou.
Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a)
až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade
s právnym predpisom vyššej právnej sily, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie
konania.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde v zásade každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyplýva, že je v právomoci ústavného
súdu preskúmavať súlad zákonov s ústavou.
Okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie návrhu na začatie konania o súlade
právnych predpisov v nadväznosti na čl. 130 ods. 1 ústavy ustanovuje § 18 ods. 1 písm. a)
až f) zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd konštatuje, že návrh podala skupina 30 poslancov Národnej rady
Slovenskej republiky ako oprávnená osoba podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy v spojení
s § 18 ods. 1 písm. a) a § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem
všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať
a) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily
sa namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti,
prípadne v jednotlivom ustanovení,
b) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie
alebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým
napadnutý predpis nie je v súlade.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
10
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na
ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
III.
Ústavný súd návrh navrhovateľov predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí
pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu návrhov na začatie konania na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V rámci predbežného prerokovania ústavný súd zistil, že návrh navrhovateľov
nespĺňa zákonom predpísané náležitosti ustanovené pre odôvodnenie návrhu na začatie
konania, ktoré by spĺňali ústavno právne požiadavky (m. m. PL. ÚS 9/2012, PL. ÚS 1/2014,
PL. ÚS 7/2014, PL. ÚS 32/2015, PL. ÚS 34/2015).
Podľa názoru ústavného súdu navrhovaný petit [rozhodnutie o nesúlade uvádzacej
vety § 47a ods. 1 zákona č. 218/2014 Z. z. textu „Správca dane môže počas daňovej
kontroly vyhotoviť čiastkový protokol, ak“ (ďalej aj „napadnutý text“) s označenými
článkami ústavy] sám osebe nesignalizuje možnosť vyslovenia jeho nesúladu s označenými
článkami ústavy. Odôvodnenie návrhu predloženého navrhovateľmi nekorešponduje
a nijako nesúvisí s napadnutým textom, čo vedie ústavný súd k záveru, že napadnutý text
ako nesúladný s označenými článkami ústavy nie je nijako odôvodnený.
Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že každý návrh na začatie konania
pred ústavným súdom musí bez výnimky spĺňať všeobecné náležitosti, ktoré sa týkajú formy
a obsahu návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Pokiaľ ide o obsahové
náležitosti, v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, každý návrh na začatie konania
pred ústavným súdom musí obsahovať, akej veci sa týka (1), kto ho podáva (2), prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha(3), odôvodnenie
návrhu (4) a navrhované dôkazy (5).
Z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde tak bez akýchkoľvek pochybností vyplýva,
že odôvodnenie každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane
odôvodnenia návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov) je neoddeliteľnou
súčasťou samotného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a teda musí byť
obsiahnuté v samotnom návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Zákon
o ústavnom súde teda vôbec nepripúšťa, aby za odôvodnenie návrhu na začatie konania
12
pred ústavným súdom bolo považované čokoľvek iné, než odôvodnenie obsiahnuté priamo
v samotnom návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.
Z uvedeného tak bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že v zmysle § 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde navrhovatelia nedisponujú možnosťou žiadať ústavný súd o to,
aby s poukazom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde za odôvodnenie návrhu bolo
považované odôvodnenie, ktoré je súčasťou návrhu, ktoré s napadnutým textom nijako
nesúvisí.
Ústavný súd, majúc na zreteli uvedené skutočnosti, pri predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, vzhľadom na nesúlad znenia
petitu s odôvodnením, že návrh navrhovateľov na začatie konania o súlade právnych
predpisov neobsahuje odôvodnenie, ktoré by spĺňalo dostatočné ústavno právne požiadavky
(m. m. PL. ÚS 9/2012, PL. ÚS 1/2014, PL. ÚS 7/2014, PL. ÚS 32/2015, PL. ÚS 34/2015),
a preto návrh navrhovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2015