Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 724/2015
PDF · 383.19 KB
No categories available
II. ÚS 724/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Štefanom Šuchom, Ondavská 7,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 812/2014
z 18. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 Co 812/2014 z 18. júna 2015 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že „Sťažovateľ ako podnikateľ FO
v rokoch 1993 1998 vykonával na základe živnostenského oprávnenia odborné činnosti pre
iného podnikateľa . Zmluvne dohodnutý objem práce pre
vyššie uvedeného podnikateľa mu sprostredkovala, resp. zabezpečila obchodná spoločnosť
, na základe vopred dohodnutých zmluvných podmienok. Obsahom
zmluvy uzavretej medzi sťažovateľom a sprostredkovateľom bol záväzok, zabezpečiť
sťažovateľovi zákazky v období od 31.08.1993 do 31.01.1998 v sume 65.000.000, Sk
a záväzok sťažovateľa vyplatiť sprostredkovateľovi odmenu províziu vo výške 5.000.000,
Sk. Vzhľadom na dosiahnutie objemu fakturovaných prác v súlade zo zmluvou, vyplatil
sťažovateľ sprostredkovateľovi na základe ním vystavených faktúr dohodnutú províziu.
Daňový úrad Hlohovec ako správca dane, vykonal v období rokov 1998 2000 daňové
kontroly u daňového subjektu sťažovateľa, zamerané na platenie dane z príjmu a DPH
za rok 1997. V protokoloch z kontroly správca dane konštatoval, že v zdaňovacom období,
ktoré bolo predmetom kontroly, došlo ku kráteniu dane z príjmu FO za rok 1997 v sume
1.984.536, Sk a k neoprávnenému uplatneniu DPH na vstupe v sume 1.784.000, Sk.
Správca dane považoval vyplatenie odmeny sprostredkovateľovi v roku 1997 za nedôvodný
výdavok a rovnako za neoprávnené aj uplatnenie DPH na vstupe z tohto titulu. Na základe
tohto vydal správca dane platobné výmery, resp. rozhodnutia. Dôvodom údajného vzniku
daňových nedoplatkov, resp. neoprávneného zaúčtovania DPH na vstupe, mala byť
skutočnosť, že v prípade sprostredkovateľských činností a) zmluva bola neplatná,
b) zmluvne dohodnutý objem fakturovaných prác nebol naplnený, c) práce pre daňový
subjekt neboli zadávané na základe sprostredkovania, ale účasti vo výberových konaniach,
d) nevznikol z vyššie uvedených dôvodov nárok na účtovanie a úhradu provízie, vrátane
nároku na uplatnenie DPH na vstupe. Na základe odvolaní sťažovateľa, nadriadený orgán,
Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Trnava, svojimi rozhodnutiami predmetné rozhodnutia
prvostupňového orgánu potvrdilo, resp. vyslovilo záväzný právny názor k záverom správcu
dane, že uzavretá zmluva je platná a zaväzovala obidvoch účastníkov a objem
fakturovaných prác v zmluvnom období prekročil dohodnutý objem. Z uvedeného vyplýva,
že nárok na províziu vznikol za predpokladu, že práce v dohodnutom objeme získal
sťažovateľ na základe sprostredkovania.
Dôvodom pre uvedený postup daňových orgánov bolo ich tvrdenie, nezodpovedajúce
však skutočnosti a aj napriek námietkam a návrhom sťažovateľa dôsledne nepreverené,
resp. vôbec, že sťažovateľ zákazky od objednávateľa nedostával na
základe sprostredkovania, ale výlučne na základe účasti vo výberových konaniach, keďže
takýto postup predpisovali Pracovné inštrukcie generálneho riaditeľa
Sťažovateľ ako účastník konania navrhoval a žiadal, aby správca dane vykonal dôkaz
vyžiadaním správy od , či sa sťažovateľ na základe prihlášky zúčastňoval
výberových konaní a či mu zákazky boli zadávané na základe výberových konaní. Daňový
orgán takýto dôkaz nikdy nevykonal a svoj právny názor, že k sprostredkovaniu nedošlo,
opieral výlučne, že o výbere dodávateľov v podmienkach sa rozhodovalo
vo výberovom konaní... a že teda aj sťažovateľ musel podávať prihlášky do výberových
konaní, aby mu práce mohli byť zadané.
Nakoľko sťažovateľ nemal potrebné peňažné prostriedky na zaplatenie dane podľa
výmerov správcu dane, začal Daňový úrad Hlohovec na vymôženie daňových nedoplatkov
daňovú exekúciu, vrátane predaja rodinného domu v spoluvlastníctve sťažovateľa a jeho
manželky. Sťažovateľ bol nútený pôžičkami od súkromných osôb obstarať sumu
zodpovedajúcu daňovému nedoplatku, aby zabránil predaju domu v exekúcii a vymáhanú
sumu uhradil v troch splátkach na účet správcu dane.
Naviac, správca dane oznámil uvedené skutočnosti aj orgánom činným v trestnom
konaní a proti sťažovateľovi bolo vedené od marca 2000 do júna 2011 teda 11 rokov,
trestné stíhanie za závažný trestný čin skrátenia dane spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2
k § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. Okresný súd Trnava, v konaní sp.zn. 4T 372/02 vedenom proti
sťažovateľovi dôsledne preveril obranu sťažovateľa, že sa žiadnych výberových konaní
nezúčastnil a zákazky mu boli zadávané priamo na základe sprostredkovania a dospel
na základe nesporných listinných dôkazov k záveru, že sťažovateľ sa výberových konaní
na zadávanie prác dodávateľským spôsobom nezúčastnil, objem fakturovaných prác pre
, nielen dosiahol ale aj prekročil zmluvne dohodnutú hodnotu, čo bolo
podmienkou výplaty provízie. A na základe uvedených zistení, potvrdených listinnými
dôkazmi zo ako aj ďalších dôkazov potvrdzujúcich prax pri zadávaní
zákaziek sťažovateľovi mimo súťaž, sťažovateľa spod obžaloby oslobodil rozsudkom, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 30.06.2011.
Sťažovateľ v zmysle zákona, podal na Ministerstvo financií SR, žiadosť zo dňa
25.05.2012 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom. Ministerstvo nárok sťažovateľa
predbežne prerokovalo a oznámilo, že nie sú splnené podmienky na náhradu škody voči
štátu a preto považuje predmetný nárok za neopodstatnený.
Následne sťažovateľ dňa 15.05.2013 podal žalobu na Okresnom súde Bratislava I.
o náhradu škody vo výške 169.388,49 € s prísl., spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Súd prvého stupňa zamietol sťažovateľov návrh
s odôvodnením, že neboli preukázané v konaní zákonné predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Súd k tomuto záveru viedla
skutočnosť, že rozhodnutia vydané v daňovom konaní, neboli zrušené, teda chýba jedna
z podmienok zodpovednosti štátu za škodu nezákonné rozhodnutie... Proti tomuto
prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie... Krajský súd v Bratislave, ako
odvolací súd, rozsudkom zo dňa 18.06.2015, ktorý sa stal právoplatným dňom 30.06.2015,
rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne správny potvrdil, keď sa stotožnil s právnym
názorom súdu prvého stupňa, že pre rozhodnutie o náhrade škody absentuje nezákonnosť
rozhodnutia (zrušenie rozhodnutia v predpísanom konaní) a pokiaľ ide o argumentáciu
žalobcu, že činnosť štátnych orgánov má znaky nesprávneho úradného postupu, odvolací
súd zaujal stanovisko, že nápravu bolo možné dosiahnuť iba prostriedkami správneho
konania a súd nemá oprávnenie meniť, či zrušiť rozhodnutia vydané v daňovom konaní.“.
Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom v jeho veci konajúcich súdov o nesplnení
zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom. Podľa sťažovateľa je nesporné, že
Okresný súd Bratislava I a krajský súd porušili jeho v sťažnosti označené práva „tým, že
zamietli sťažovateľov návrh na náhradu škody vo výške 169.388,49 € s prísl., spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, hoci je nesporné, že
postup daňových orgánov má všetky znaky nesprávneho úradného postupu, čoho dôkazom
je aj uvedený rozsudok Okresného súdu v Trnave“.
Podľa názoru sťažovateľa „Tým, že odvolací súd, nevykonal k nesprávnemu
úradnému postupu žiadne dokazovanie, nenariadil pojednávanie, ak mal pochybnosti
o skutkových a právnych záveroch súdu prvého stupňa, čo na základe vyššie uvedených
skutkových okolností mať mal, porušil práva sťažovateľa, keď zavinil, že postupom
odvolacieho súdu sa sťažovateľovi odňala možnosť konať pred súdom.“. Dôsledkom
uvedeného postupu krajského súdu, ktorý namietaným rozsudkom potvrdil rozhodnutie
prvostupňového súdu, je nielen porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie,
ale aj jeho práva na ochranu majetku garantovaného ústavou a dodatkovým protokolom.
Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho základných práv
podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 812/2014 z 18. júna 2015,
aby namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, priznal mu
primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov konania v sume
1 547,12 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Na rozhodnutie o podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal proti namietanému rozsudku
krajského súdu dovolanie, keď uvádza: „Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislava sp. zn.
2Co/812/2014 76 zo dňa 18.06.2015 podal sťažovateľ dovolanie zo dňa 27.07.2015.
Do podania tejto ústavnej sťažnosti nemá sťažovateľ vedomosť o tom, že by bolo rozhodnuté
o jeho dovolaní, a teda či vôbec dovolací súd pripustí dovolanie voči rozhodnutiu
napádaného touto ústavnou sťažnosťou... V tejto súvislosti sťažovateľ poznamenáva, že
ústavnú sťažnosť podáva z dôvodu opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie
pre prípad neskoršie vyslovenej neprípustnosti podaného dovolania...“
Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc
poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má Najvyšší súd Slovenskej republiky
v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým
na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno
napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi
z príslušných procesných noriem (Občiansky súdny poriadok). Ide o jeden zo základných
princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až
po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj
k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer v. Česká
republika, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11.
2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,
53, 54).
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2015