Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 724/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Štefanom Šuchom, Ondavská 7,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 18. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 18. júna 2015 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že „Sťažovateľ ako podnikateľ FO

v rokoch 1993 1998 vykonával na základe živnostenského oprávnenia odborné činnosti pre

iného podnikateľa . Zmluvne dohodnutý objem práce pre

vyššie uvedeného podnikateľa mu sprostredkovala, resp. zabezpečila obchodná spoločnosť

, na základe vopred dohodnutých zmluvných podmienok. Obsahom

zmluvy uzavretej medzi sťažovateľom a sprostredkovateľom bol záväzok, zabezpečiť

sťažovateľovi zákazky v období od 31.08.1993 do 31.01.1998 v sume 65.000.000, Sk

a záväzok sťažovateľa vyplatiť sprostredkovateľovi odmenu províziu vo výške 5.000.000,

Sk. Vzhľadom na dosiahnutie objemu fakturovaných prác v súlade zo zmluvou, vyplatil

sťažovateľ sprostredkovateľovi na základe ním vystavených faktúr dohodnutú províziu.

Daňový úrad Hlohovec ako správca dane, vykonal v období rokov 1998 2000 daňové

kontroly u daňového subjektu sťažovateľa, zamerané na platenie dane z príjmu a DPH

za rok 1997. V protokoloch z kontroly správca dane konštatoval, že v zdaňovacom období,

ktoré bolo predmetom kontroly, došlo ku kráteniu dane z príjmu FO za rok 1997 v sume

1.984.536, Sk a k neoprávnenému uplatneniu DPH na vstupe v sume 1.784.000, Sk.

Správca dane považoval vyplatenie odmeny sprostredkovateľovi v roku 1997 za nedôvodný

výdavok a rovnako za neoprávnené aj uplatnenie DPH na vstupe z tohto titulu. Na základe

tohto vydal správca dane platobné výmery, resp. rozhodnutia. Dôvodom údajného vzniku

daňových nedoplatkov, resp. neoprávneného zaúčtovania DPH na vstupe, mala byť

skutočnosť, že v prípade sprostredkovateľských činností a) zmluva bola neplatná,

b) zmluvne dohodnutý objem fakturovaných prác nebol naplnený, c) práce pre daňový

subjekt neboli zadávané na základe sprostredkovania, ale účasti vo výberových konaniach,

d) nevznikol z vyššie uvedených dôvodov nárok na účtovanie a úhradu provízie, vrátane

nároku na uplatnenie DPH na vstupe. Na základe odvolaní sťažovateľa, nadriadený orgán,

Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Trnava, svojimi rozhodnutiami predmetné rozhodnutia

prvostupňového orgánu potvrdilo, resp. vyslovilo záväzný právny názor k záverom správcu

dane, že uzavretá zmluva je platná a zaväzovala obidvoch účastníkov a objem

fakturovaných prác v zmluvnom období prekročil dohodnutý objem. Z uvedeného vyplýva,

že nárok na províziu vznikol za predpokladu, že práce v dohodnutom objeme získal

sťažovateľ na základe sprostredkovania.

Dôvodom pre uvedený postup daňových orgánov bolo ich tvrdenie, nezodpovedajúce

však skutočnosti a aj napriek námietkam a návrhom sťažovateľa dôsledne nepreverené,

resp. vôbec, že sťažovateľ zákazky od objednávateľa nedostával na

základe sprostredkovania, ale výlučne na základe účasti vo výberových konaniach, keďže

takýto postup predpisovali Pracovné inštrukcie generálneho riaditeľa

Sťažovateľ ako účastník konania navrhoval a žiadal, aby správca dane vykonal dôkaz

vyžiadaním správy od , či sa sťažovateľ na základe prihlášky zúčastňoval

výberových konaní a či mu zákazky boli zadávané na základe výberových konaní. Daňový

orgán takýto dôkaz nikdy nevykonal a svoj právny názor, že k sprostredkovaniu nedošlo,

opieral výlučne, že o výbere dodávateľov v podmienkach sa rozhodovalo

vo výberovom konaní... a že teda aj sťažovateľ musel podávať prihlášky do výberových

konaní, aby mu práce mohli byť zadané.

Nakoľko sťažovateľ nemal potrebné peňažné prostriedky na zaplatenie dane podľa

výmerov správcu dane, začal Daňový úrad Hlohovec na vymôženie daňových nedoplatkov

daňovú exekúciu, vrátane predaja rodinného domu v spoluvlastníctve sťažovateľa a jeho

manželky. Sťažovateľ bol nútený pôžičkami od súkromných osôb obstarať sumu

zodpovedajúcu daňovému nedoplatku, aby zabránil predaju domu v exekúcii a vymáhanú

sumu uhradil v troch splátkach na účet správcu dane.

Naviac, správca dane oznámil uvedené skutočnosti aj orgánom činným v trestnom

konaní a proti sťažovateľovi bolo vedené od marca 2000 do júna 2011 teda 11 rokov,

trestné stíhanie za závažný trestný čin skrátenia dane spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2

k § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. Okresný súd Trnava, v konaní sp.zn. vedenom proti

sťažovateľovi dôsledne preveril obranu sťažovateľa, že sa žiadnych výberových konaní

nezúčastnil a zákazky mu boli zadávané priamo na základe sprostredkovania a dospel

na základe nesporných listinných dôkazov k záveru, že sťažovateľ sa výberových konaní

na zadávanie prác dodávateľským spôsobom nezúčastnil, objem fakturovaných prác pre

, nielen dosiahol ale aj prekročil zmluvne dohodnutú hodnotu, čo bolo

podmienkou výplaty provízie. A na základe uvedených zistení, potvrdených listinnými

dôkazmi zo ako aj ďalších dôkazov potvrdzujúcich prax pri zadávaní

zákaziek sťažovateľovi mimo súťaž, sťažovateľa spod obžaloby oslobodil rozsudkom, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 30.06.2011.

Sťažovateľ v zmysle zákona, podal na Ministerstvo financií SR, žiadosť zo dňa

25.05.2012 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom. Ministerstvo nárok sťažovateľa

predbežne prerokovalo a oznámilo, že nie sú splnené podmienky na náhradu škody voči

štátu a preto považuje predmetný nárok za neopodstatnený.

Následne sťažovateľ dňa 15.05.2013 podal žalobu na Okresnom súde Bratislava I.

o náhradu škody vo výške 169.388,49 € s prísl., spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom. Súd prvého stupňa zamietol sťažovateľov návrh

s odôvodnením, že neboli preukázané v konaní zákonné predpoklady zodpovednosti

žalovaného za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Súd k tomuto záveru viedla

skutočnosť, že rozhodnutia vydané v daňovom konaní, neboli zrušené, teda chýba jedna

z podmienok zodpovednosti štátu za škodu nezákonné rozhodnutie... Proti tomuto

prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie... Krajský súd v Bratislave, ako

odvolací súd, rozsudkom zo dňa 18.06.2015, ktorý sa stal právoplatným dňom 30.06.2015,

rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne správny potvrdil, keď sa stotožnil s právnym

názorom súdu prvého stupňa, že pre rozhodnutie o náhrade škody absentuje nezákonnosť

rozhodnutia (zrušenie rozhodnutia v predpísanom konaní) a pokiaľ ide o argumentáciu

žalobcu, že činnosť štátnych orgánov má znaky nesprávneho úradného postupu, odvolací

súd zaujal stanovisko, že nápravu bolo možné dosiahnuť iba prostriedkami správneho

konania a súd nemá oprávnenie meniť, či zrušiť rozhodnutia vydané v daňovom konaní.“.

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom v jeho veci konajúcich súdov o nesplnení

zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom. Podľa sťažovateľa je nesporné, že

Okresný súd Bratislava I a krajský súd porušili jeho v sťažnosti označené práva „tým, že

zamietli sťažovateľov návrh na náhradu škody vo výške 169.388,49 € s prísl., spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, hoci je nesporné, že

postup daňových orgánov má všetky znaky nesprávneho úradného postupu, čoho dôkazom

je aj uvedený rozsudok Okresného súdu v Trnave“.

Podľa názoru sťažovateľa „Tým, že odvolací súd, nevykonal k nesprávnemu

úradnému postupu žiadne dokazovanie, nenariadil pojednávanie, ak mal pochybnosti

o skutkových a právnych záveroch súdu prvého stupňa, čo na základe vyššie uvedených

skutkových okolností mať mal, porušil práva sťažovateľa, keď zavinil, že postupom

odvolacieho súdu sa sťažovateľovi odňala možnosť konať pred súdom.“. Dôsledkom

uvedeného postupu krajského súdu, ktorý namietaným rozsudkom potvrdil rozhodnutie

prvostupňového súdu, je nielen porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie,

ale aj jeho práva na ochranu majetku garantovaného a dodatkovým protokolom.

Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho základných práv

podľa a a práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. júna 2015,

aby namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, priznal mu

primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov konania v sume

1 547,12 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal proti namietanému rozsudku

krajského súdu dovolanie, keď uvádza: „Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislava sp. zn.

zo dňa 18.06.2015 podal sťažovateľ dovolanie zo dňa 27.07.2015.

Do podania tejto ústavnej sťažnosti nemá sťažovateľ vedomosť o tom, že by bolo rozhodnuté

o jeho dovolaní, a teda či vôbec dovolací súd pripustí dovolanie voči rozhodnutiu

napádaného touto ústavnou sťažnosťou... V tejto súvislosti sťažovateľ poznamenáva, že

ústavnú sťažnosť podáva z dôvodu opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie

pre prípad neskoršie vyslovenej neprípustnosti podaného dovolania...“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má Najvyšší súd Slovenskej republiky

v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým

na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno

napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi

z príslušných procesných noriem (). Ide o jeden zo základných

princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj

k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer v. Česká

republika, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11.

2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53, 54).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2015