Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 735/2015
PDF · 356.64 KB
No categories available
II. ÚS 735/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Mariannou
Lechmanovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia
čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 95/2013 a jeho rozsudkom
z 29. júla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra
2015 osobne do podateľne doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 95/2013 a jeho
rozsudkom z 29. júla 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 43 Sd 7/2012 z 21. októbra 2013 bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, ústredie Bratislava (ďalej len „odporkyňa“), č. 660 737 6727 0 z 31. októbra
2011 v spojení s rozhodnutím odporkyne č. 660 731 6727 0 z 28. mája 2012, ako aj
s rozhodnutím odporkyne č. 660 731 6727 0 z 30. januára 2013. Podľa názoru krajského
súdu posudkoví lekári sa vo svojich posudkoch vysporiadali s aktuálnymi nálezmi
a vyšetreniami, ako aj so zdravotnými ťažkosťami, ktoré uvádzal sťažovateľ. Pokiaľ
sťažovateľ tvrdil, že nebolo zhodnotené časové obdobie, kedy absolvoval vojenskú službu
v Českej republike, tak krajský súd konštatoval, že toto obdobie bolo zhodnotené,
čo vyplynulo aj z osobného listu dôchodkového zabezpečenia.
Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 So 95/2013 bol rozsudok krajského súdu
potvrdený. Najvyšší súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi rozsudku
krajského súdu, keďže tento dôsledne skúmal, či závery podaných posudkov majú podklad v
lekárskych nálezoch a vyšetreniach všetkých zdravotných problémov, ktoré sťažovateľ
udával, najmä tých, ktoré sú z objektívneho hľadiska spôsobilé znižovať pracovný potenciál.
Konštatoval, že zhoršenie zdravotného stavu sťažovateľa je v súčasnosti na úrovni 60 %.
Rozsudok bol doručený sťažovateľovi 17. augusta 2015.
Z rozhodnutia odporkyne sp. zn. 660 731 6727 0 z 31. októbra 2011 vyplýva, že
sťažovateľovi bola zvýšená suma invalidného dôchodku od 11. apríla 2011 na 69,90 €
mesačne.
Sťažovateľ namieta, že nemá primerané hmotné zabezpečenie pri jeho súčasnej
pracovnej nespôsobilosti. Zastáva názor, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je
ústavne neudržateľným spôsobom odôvodnený a možno ho považovať za arbitrárny. Trvá na
tom, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom označených základných
práv existuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie reálne bolo možné dospieť k záveru o porušení označených práv.
2
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1.) Základné ľudské práva a slobody sťažovateľa (...) týkajúce sa
porušenia práva na primerané hmotné zabezpečenie zaručené v čl. 39 ods. 1 Ústavy,
porušenia práva podľa čl. 46 ods. 2, Ústavy SR postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu
SR, č. k.: 1So/95/2013, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky, Rozsudok Krajského súdu
v Trnave, č. k: 43Sd/7/2012 zo dňa 21. októbra 2013 potvrdil, porušené boli.
2.) Ústavný súd SR týmto zrušuje rozhodnutie, Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k.:
1So/95/2013, zo dňa 29.07.2015 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3.) (...) sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 2.000, Eur (slovom dve tisíc Eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný mu vyplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia k jeho rukám.
4.) Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 296,44
Eur (slovom dvestodeväťdesiat šesť Eur a štyridsaťštyri centov) na bankový účet právnej
zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej(...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia Ústavného súdu SR.“
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 So 95/2013 z 29. júla 2015 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 43 Sd 7/2012 98 z 21. októbra 2013. Podľa
názoru najvyššieho súdu z postupu krajského súdu je zrejmé, že dôsledne skúmal, či závery
podaných posudkov majú podklad v lekárskych nálezoch a vyšetreniach všetkých
zdravotných problémov, ktoré sťažovateľ udával, najmä tých, ktoré sú z objektívneho
hľadiska spôsobilé znižovať pracovný potenciál. Sťažovateľ nepredložil v odvolacom konaní
žiaden dôkaz, ktorý by tento záver spochybňoval alebo ktorý by nasvedčoval inému rozsahu
zdravotného poškodenia, ako bol v čase rozhodovania odporkyne ustálený, alebo by inak
prijatý záver spochybňovali. Neuviedol nič nové, s čím by sa posudkoví lekári sociálneho
poistenia neboli zaoberali. Pochybnosti sťažovateľa o tom, že jeho zdravotný stav nebol v
konaní správne posúdený, boli nedôvodné, resp. vyvolané len jeho subjektívnym
presvedčením. Posudky posudkových lekárov sú z hľadiska skutkového úplné, dostatočne
podložené podrobnými vyšetreniami a nálezmi, ako aj zdravotnou dokumentáciou. Sú bez
nejasností a vnútorných rozporov a vo svojich záveroch sa zhodujú.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu
4
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je právny názor sťažovateľa, podľa ktorého rozsudok krajského súdu
je odôvodnený ústavne neudržateľným spôsobom a možno ho považovať za arbitrárny.
Pritom príčinná súvislosť medzi rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom označených
základných práv odôvodňuje záver o porušení týchto práv.
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že sťažovateľ polemizuje s právnymi
názormi všeobecných súdov iba v celkom všeobecnej rovine, teda bez toho, aby konkrétne
označil tie časti argumentácie všeobecných súdov, ktoré považuje za ústavne neudržateľné
a za arbitrárne, resp. bez toho, aby ponúkol vlastnú odlišnú argumentáciu. Akákoľvek
konkrétna protiargumentácia, ktorá by sa opierala o fakty prípadu, v podanej sťažnosti
celkom absentuje.
V danej súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je jeho úlohou nahrádzať, či
doplňovať chýbajúcu argumentáciu sťažovateľa vlastnými postrehmi či vlastnou
prieskumnou činnosťou. Za uvedeného stavu treba sťažnosť považovať za zjavne
neopodstatnenú.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2015
6