Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 576/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Špakom, advokátska kancelária,

Odborárov 49, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co

404/2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. a postupom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. , .

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka doručila 31. augusta

2012 Okresnému súdu Spišská Nová Ves 31. augusta 2012 žalobu „na nerovnaké

zaobchádzanie a diskrimináciu na pracovisku“ proti Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s.,

Mlynské nivy 45, Bratislava (ďalej len „žalovaný“, v citáciách aj „odporca“). Na základe

výzvy Okresného súdu Spišská Nová Ves sťažovateľka podaním z 19. septembra 2012

sformulovala jednoznačný žalobný petit, ktorým sa domáhala ospravedlnenia žalovaného

„za neprimerané, urážlivé a nemorálne správanie sa vedúcej zamestnankyne voči jej osobe,

ako aj za osočovanie a poškodzovanie jej mena pred ostatnými kolegami Národnej

diaľničnej spoločnosti...“ a za „neprimerané konanie pri riešení jej žiadostí o pomoc“.

Požadovala tiež zaplatenie 10 000 € „z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená

porušením zásady rovnakého zaobchádzania“, a náhrady nákladov právneho zastúpenia.

Sťažovateľka následne prostredníctvom právneho zástupcu (advokáta) doručila

Okresnému súdu Spišská Nová Ves 7. decembra 2012 podanie označené ako „Doplnenie

žaloby, úprava žalobného petitu“, v ktorom rozšírila pôvodný petit o návrh na vyslovenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou doručenou jej 15. marca 2012

a o návrh na určenie povinnosti žalovaného nahradiť jej mzdu „odo dňa doručenia žiadosti

o prideľovanie práce až do právoplatnosti rozsudku“.

Na podklade námietky miestnej nepríslušnosti bola vec 31. januára 2013 postúpená

okresnému súdu, kde jej bola pridelená sp. zn. . Okresný súd uznesením

č. k. z 24. apríla 2013 zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania

založený na prebiehajúcom konaní na ústavnom súde o súlade niektorých ustanovení

o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane

pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“) s čl. 2

Dohovoru o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) č. 111 uverejneného pod č.

Súčasne okresný súd čiastočným rozsudkom č. k. 142 z 24. apríla 2013 návrh

sťažovateľky na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou doručenou

jej 15. marca 2012, ako aj jej návrh na priznanie náhrady mzdy zamietol. Skutkovo

vyhodnotil, že sťažovateľke bola výpoveď z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1

písm. b) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) doručená 15. marca 2012. Výpovedná doba „začala plynúť dňa 1.4.2012

a uplynula dňa 30.6.2012.

Podaním zo dňa 29.8.2012, ktoré bolo súdu doručené dňa 31.8.2012, žalobkyňa

zažalovala žalovaného, ako svojho bývalého zamestnávateľa, za nerovnaké zaobchádzanie

a diskrimináciu na pracovisku. Na základe výzvy súdu žalobkyňa podaním zo dňa

19.9.2012, doručeným súdu dňa 21.9.2012, doplnila svoju žalobu o presný žalobný petit,

v zmysle ktorého požadovala od žalovaného ospravedlnenie v navrhovanom znení,

zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 EUR a náhradu trov súdneho konania.

Nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru,... si žalobkyňa v zastúpení

svojim právnym zástupcom uplatnila až vo svojom podaní zo dňa 14.11.2012, ktoré bolo

na súd doručené dňa 7.12.2012.“.

Na základe rekapitulovaných zistení okresný súd s poukazom na § 77 Zákonníka

práce uzavrel, že sťažovateľka „síce v lehote 2 mesiacov odo dňa skončenia pracovného

pomeru doručila súdu žalobu, avšak pôvodne bola žaloba podaná vo veci nerovnakého

zaobchádzania a diskriminácie na pracovisku podľa antidiskriminačného zákona. Nárok

na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou bol uplatnený

až v doplnení žaloby zo dňa 14.11.2012, ktoré bolo súdu doručené 7.12.2012, teda

po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty stanovenej v . Nárok

žalobkyne na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou tak zanikol

a jednostranný právny úkon výpovede sa stal platným.“.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu, ako aj proti jeho rozsudku

odvolanie. Proti rozsudku namietala, že už v pôvodnom návrhu doručenom súdu 31. augusta

2012 „v druhom odstavci... uviedla, že k 30.6.2012 bola prepustená z dôvodu

prebytočnosti..., aj keď jej kolegyňa na tej istej pracovnej pozícii bola v tom čase tehotná

a 10.7.2012 odchádzala na materskú dovolenku. Tiež, že po ukončení jej pracovného

pomeru prijala vedúca úplne novú zamestnankyňu, ktorá sa chodila zaškoľovať na prácu

ešte v čase trvania jej výpovednej doby...“. Sťažovateľka bola toho názoru, že „v tomto

odseku jednoznačne poukázala na porušenie hmotnoprávneho dôvodu pre skončenie

pracovného pomeru v zmysle “. Poukázala na

ods. 2 v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OSP“) a uzavrela, že jej „nárok, týkajúci sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru

bol uplatnený včas...“.

Krajský súd rozsudkom č. k. , zo 16. júna 2014

potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania,

ako aj čiastočný rozsudok okresného súdu. Odvolacie námietky sťažovateľky namierené

proti rozhodnutiu okresného súdu vo veci samej vyhodnotil ako nedôvodné. Zo skutočností

uvedených sťažovateľkou v spornej časti jej podania z 29. augusta 2012 totiž

podľa krajského súdu „nevyplýva..., že by navrhovateľka okrem návrhu, smerujúceho

voči odporcovi za nerovnaké zaobchádzanie a diskrimináciu na pracovisku, sa zároveň

domáhala i vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Totiž opísanie

skutkového stavu v súvislosti s nerovnakým zaobchádzaním a diskrimináciou, tak ako ho

navrhovateľka v návrhu opisovala bolo zo strany zamestnávateľa mizivé, keď na jej žiadosti

a žiadosti o pomoc, neskôr i sťažnosti vedenie bývalého zamestnávateľa nereagovalo vôbec,

pričom následne, tak ako navrhovateľka opisuje k 30.6.2012 bola prepustená z dôvodu

prebytočnosti. Na základe navrhovateľkou opísaných skutočností následne v ďalšej časti

návrhu navrhovateľka uviedla, že odporca primerane neriešil problém správania sa vedúcej

zamestnankyne voči navrhovateľke, ako podriadenej

a preto navrhovateľka podáva žalobu v zmysle zákona č. 365 z roku 2004, t. j. v zmysle

antidiskriminačného zákona.“.

Krajský súd poukázal na obsah podania z 19. septembra 2012 doručeného súdu

21. septembra 2012, ktorým sťažovateľka „jasne, zrozumiteľne označila návrh, ako žalobu

za nerovnaké zaobchádzanie a diskrimináciu na pracovisku a jasne a zrozumiteľne upravila

petit, ktorým žiadala, aby odporca bola zaviazaný zaslať na jej osobnú e mailovú adresu,

ako aj na vnútropodnikovej sieti, ospravedlnenie... za neprimerané... nemorálne správanie

sa vedúcej zamestnankyne voči jej osobe, ako aj za osočovanie jej mena pre ostatnými

kolegami odporcu, pričom zároveň žiadala vydať rozsudok a to zaviazať žalovanú stranu

zaplatiť navrhovateľke 10 000, eur z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením zásady

rovnakého zaobchádzania“. Súčasne krajský súd uviedol, že sťažovateľka „až písomným

podaním zo dňa 14.11.2012, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený 7.12.2012

prostredníctvom jej novozvoleného právneho zástupcu..., sa prvý krát domáhala

a v podstate rozšírila svoj pôvodný žalobný návrh o jeho ďalší petit, a to, že právny úkon,

na základe ktorého malo dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou je neplatný...

Ak teda navrhovateľka svoje právo v súvislosti s vyššie uvedeným rozšíreným petitom

si uplatnila na súde až podaním zo dňa 14.11.2012, doručený dňa 7.12.2012, tento nárok

bol uplatnený až po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty...“.

Krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné aj odvolacie námietky sťažovateľky

voči uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka s poukazom vlastné podanie

doručené okresnému súdu 31. augusta 2012 konštatuje, že v žalovaných konaniach

pred okresným súdom i krajským súdom „spornou otázkou bolo, či obsahom tohto podania

došlo k uplatneniu nároku nielen z diskriminačného konania, ale aj z nárokov z neplatnosti

skončenia pracovného pomeru“. Podľa jej názoru Okresný súd Spišská Nová Ves

«aplikoval ust. , a správne vyzval sťažovateľku, aby v uvedenej lehote

svoje podanie doplnila a to tak, aby bolo v súlade s ust. Z obsahu vyššie

uvedených zákonných ustanovení... však nevyplýva, že:

1. žalobca má len „jednu“ možnosť na úpravu nezrozumiteľného žalobného návrhu

2. žalobca má povinnosť celý nárok upraviť len jediným podaním.».

Podľa sťažovateľky „z odôvodnenia Krajského súdu je dôvodné predpokladať,

že ak by sťažovateľka vo svojom podaní zo dňa 19. 9. 2012 uviedla aj nárok týkajúci sa

neplatnosti skončenia pracovného pomeru, súd by považoval 2 mesačnú prekluzívnu lehotu

za dodržanú... Ďalej pripomíname, že z procesného hľadiska bola pripustená zmena petitu

až na pojednávaní dňa 24. 4. 2013... a preto máme za to, že až do tohto momentu bol súd

viazaný pôvodným žalobným návrhom z 29. 8. 2012. Sťažovateľke taktiež nie je známe,

akou právnou normou sa riadil Okresný súd, ako aj Krajský súd pri vyslovení právnej

domnienky, že Sťažovateľka svojím podaním z 19. 9. 2012 vyčerpala možnosť nápravy

vadného podania. Týmto postupom podľa nášho názoru súd svojím extenzívnym výkladom

prekročil rozsah aplikácie ust. a , a týmto postupom

bolo zabránené sťažovateľke domôcť sa svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu... V prípade, ak mal súd pochybnosti o prejavenej vôli žalobkyne, Okresný súd

Bratislava II., tak ako aj Krajský súd v Bratislave mal možnosť tento rozpor odstrániť

v rámci dokazovania, napr. výsluchom sťažovateľky. Namiesto kvalifikovane položených

otázok o jej skutočne prejavenej vôli v jej prvom žalobnom návrhu, Okresný súd,

ako aj Krajský súd bez ďalšieho dokazovania si osvojil tvrdenia protistrany. Týmto

postupom bola podľa nášho názoru porušená jedna zo základných zásad civilného procesu,

ako zložky práva na súdnu a inú ochranu podľa SR, zásada

bezprostrednosti, ústnosti a priamosti.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie

a rozhodol vo veci samej nálezom takto:

„ Ústavný súd konštatuje, že postupom Okresného súdu Bratislava II. v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a boli porušené základné práva a slobody

sťažovateľa – Právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle SR

a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv

Čiastočný rozsudok Okresného súdu Bratislava II. v konaní vedenom pod sp. zn.

zo dňa 24. 4. 2013 a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a zo 16. 6. 2014, zrušuje a vracia Krajskému súdu

v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy konania

pred Ústavným súdom SR vo výške 340,89 EUR, ktoré pozostávajú z 2 úkonov právnej

pomoci po 134, EUR (prevzatie a príprava, podanie sťažnosti), 2 x režijný paušál po 8,04

EUR, 20% DPH.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 17. októbra 2014 doplnila sťažovateľka svoju

sťažnosť o fotokópie napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, na ktorých je

vyznačený dátum nadobudnutia ich právoplatnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

1. K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označeného základného práva

sťažovateľky a jej práva zaručeného dohovorom postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. ústavný súd uvádza, že išlo o procesný postup

prvostupňového súdu zavŕšený meritórnym rozhodnutím o časti predmetu konania, a preto

mala sťažovateľka podľa v spojení s možnosť napadnúť ho

odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Uvedenú možnosť aj využila,

a tak ochranu jej označeným právam poskytoval iný súd (krajský súd v odvolacom konaní).

Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z už citovaného čl. 127 ods. 1

vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených

námietkach porušenia označeného základného práva a práva zaručeného dohovorom.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie sťažovateľkinho

základného práva na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci.

2. Pokiaľ ide o sťažovateľkou atakovaný postup krajského súdu ako súdu odvolacieho

v konaní vedenom pod sp. zn. , , ústavný súd v prvom rade

odkazuje na , podľa ktorého je viazaný návrhom

na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. , ). Uvedené

osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv

a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

Podľa sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo

právnická osoba (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane

týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody.

Citované ustanovenia preukazujú, že jednoznačná

a nezameniteľná identifikácia zásahu porušujúceho základné práva a slobody sťažovateľa je

neodpustiteľnou obsahovou náležitosťou sťažnostného petitu, ktorým je potom ústavný súd

viazaný. Zároveň z týchto ustanovení vyplýva, že zásahom môže byť právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

V petite svojej sťažnosti sťažovateľka neoznačila ako zásah porušujúci jej základné

právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie právoplatný rozsudok

krajského súdu, ale jeho postup (teda „iný zásah“) v konaní, ktoré bolo potvrdzujúcim

odvolacím rozsudkom zavŕšené. Keďže postup orgánu verejnej moci porušujúceho

podľa názoru sťažovateľky jej základné práva a slobody nemožno z hľadiska systematiky

stotožňovať s právoplatným rozhodnutím, zameral sa ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti na konanie (postup) krajského súdu ako súdu

odvolacieho, ktoré predchádzalo vydaniu meritórneho rozsudku. Z tohto uhla pohľadu bolo

potrebné skúmať aj dôvody sťažnosti.

Sťažnostné dôvody vo väzbe na návrh na rozhodnutie vo veci samej vymedzujúci

pre ústavný súd záväzným spôsobom zásah, ktorým podľa sťažovateľky malo dôjsť

k porušeniu jej označených práv, možno rozdeliť do dvoch skupín.

2.1 Prvá, čo sa týka kvantity rozsiahlejšia skupina sťažnostných dôvodov, sa

koncentruje na kritiku právneho posúdenia postupu okresného súdu krajským súdom

v rámci konania o odvolaní sťažovateľky.

Sťažovateľka najprv tvrdí, že krajský súd vychádzal z názoru, podľa ktorého „svojím

podaním z 19. 9. 2012 vyčerpala možnosť nápravy vadného podania“. Takto krajský súd

neprípustne „prekročil rozsah aplikácie ust. a ,

a týmto postupom bolo zabránené sťažovateľke domôcť sa svojho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu...“. Následne sťažovateľka namieta, že „z procesného

hľadiska bola pripustená zmena petitu až na pojednávaní dňa 24. 4. 2013... a preto máme

za to, že až do tohto momentu bol súd viazaný pôvodným žalobným návrhom z 29. 8. 2012“,

a že „z odôvodnenia Krajského súdu je dôvodné predpokladať, že ak by sťažovateľka

vo svojom podaní zo dňa 19. 9. 2012 uviedla aj nárok týkajúci sa neplatnosti skončenia

pracovného pomeru, súd by považoval 2 mesačnú prekluzívnu lehotu za dodržanú“.

Tieto dôvody však svojou obsahovou podstatou neatakujú postup krajského súdu

ako súdu odvolacieho. Vychádzajú totiž zo skutkových okolností, ktoré nastali počas

prvostupňovej fázy konania, a ich právne posúdenie bolo primárne výsledkom postupu

okresného súdu. Krajský súd ako súd odvolací už tento postup neopakoval, ale zameral sa

len na jeho právne vyhodnotenie vo svetle odvolacích námietok. Predmetná prvá skupina

sťažnostných dôvodov tak podľa názoru ústavného súdu nie je spôsobilá spochybniť postup

krajského súdu, ktorý sťažovateľka kvalifikovala v sťažnostnom petite ako ústavne vadný.

2.2 Druhá skupina námietok je tvorená v podstate iba jedným dôvodom. Sťažovateľka

navrhuje, že ak mal krajský súd pochybnosti o obsahu jej vôle prejavenej v podaniach

týkajúcich sa veci samej, „mal možnosť tento rozpor odstrániť v rámci dokazovania, napr.

výsluchom sťažovateľky“.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku vyhodnotil obsah procesných podaní

sťažovateľky (žaloba doručená okresnému súdu 31. augusta 2012, podanie doručené

okresnému súdu 21. septembra 2012 a 7. decembra 2012). Nejasné bolo zjavne iba prvé

podanie, ktoré na výzvu okresného súdu sťažovateľka doplnila tak, že bez akýchkoľvek

pochybností skoncipovala petit podľa antidiskriminačného zákona, nie podľa § 77

. Zrozumiteľne teda okresnému súdu určila predmet konania a za to je

v civilnom sporovom konaní procesne zodpovedná výlučne ona. Následnú zmenu predmetu

konania spôsobom, ktorý materiálne znamenal uplatnenie nového nároku, súdy pripustili,

obsah tohto procesného úkonu však boli povinné posúdiť hmotnoprávne a podľa toho o ňom

rozhodnúť. Hmotnoprávne posúdenie bezpochyby zahŕňa aj skúmanie eventuálnej preklúzie

uplatneného práva, na ktorú musí konajúci súd prihliadať ex offo. Žiadne dokazovanie,

ako to navrhuje sťažovateľka, by nemalo potenciál zvrátiť zamietnutie jej žaloby v časti

o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pretože z podkladov, ktoré mal k dispozícii už

okresný súd, vyplývali objektívne časové súvislosti (doručenie zmeny žalobného petitu

7. decembra 2012, teda zjavne po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty) nespochybniteľné

výsluchom svedka.

Sťažovateľkin druhý okruh námietok preto vyhodnotil ústavný súd už pri predbežnom

prerokovaní jej sťažnosti ako nedôvodný.

2.3 Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS

201/03, , , ). Vzhľadom na to, že ústavný súd

nezistil z obsahu sťažnosti ani z jej príloh žiadne signály zakladajúce odôvodnenosť úvah

o vyslovení porušenia sťažovateľkou označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

odmietol sťažnosť v časti atakujúcej postup krajského súdu v konaní o odvolaní ako zjavne

neopodstatnenú.

3. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok, bolo už bez

právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími formulovanými časťami sťažnostného petitu (návrh na

zrušenie rozsudku okresného súdu i rozsudku krajského súdu a na priznanie náhrady trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015