Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 770/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Vierou Strakovou, Kpt. Nálepku 5, Prešov, ktorou namieta

porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva

na vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -256 z 31. marca 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“), práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva na vlastníctvo

podľa a práva na majetok podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -256

z 31. marca 2015 a žiada vydať tento nález:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 31.03.2015

došlo k porušeniu ústavného práva vlastniť majetok podľa SR

a k porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces podľa a SR,

a čl. 13 Dohovoru.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 31.03.2015 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania... spolu 296,44- EUR.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol

ako žalobca účastníkom konania pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. , v ktorom sa proti (ďalej len „žalovaný v 1. rade“),

, , ,

, , (spolu ďalej len „žalovaní“) domáhal

2

určenia, že parc. zastavané plochy a nádvoria o výmere 427 mzapísaná

na pre k. ú. (ďalej len „sporná nehnuteľnosť“) patrí

do dedičstva po neb. , a

(otcovi sťažovateľa). Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil tým, že nehnuteľnosť bola

vytvorená z pôvodných pozemnoknižných parciel , z ktorých vznikli

2

i parcely záhrada o výmere 788 m, parc. zastavané plochy

2 2

a nádvoria o výmere 753 ma parc. záhrada o výmere 315 mzapísané na

pre k. ú. , ktorých vlastníkom je dnes sťažovateľ, pretože

vlastníkom bol jeho právny predchodca. Žalovaný v 1. rade žiadal žalobu

zamietnuť s odôvodnením, že nehnuteľnosť bola vytvorená z pôvodnej a už

oddávna na tejto nehnuteľnosti bola cesta, ktorú užívala obec. Ostatní žalovaní (ďalší právni

nástupcovi po otcovi sťažovateľa) so žalobu súhlasili.

Okresný súd rozsudkom č. k. -212 z 18. novembra 2013 žalobu

sťažovateľa zamietol a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti

rozsudku. Vykonaným dokazovaním zistil, že pôvodne zapísané v

nadobudol právny predchodca sťažovateľa na základe zmluvy z roku 1950 a ich

2

výmera predstavovala spolu 1 766 m. Výmera parciel zapísaných dnes na

2

predstavuje spolu 1 856 m. Sťažovateľ tvrdil, že z parciel, ktoré pôvodne vlastnil jeho otec,

bola časť poskytnutá na obecnú cestu, avšak pozemok pod cestou ostal vždy vo vlastníctve

jeho právneho predchodcu. Ako vyplýva z rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu

v Prešove č. OPÚ 206/151-48/ŠB z 23. februára 2006 vydaného podľa § 11 ods. 1 zákona

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom

v spojení s v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), žalovaný v 1. rade nadobudol vlastníctvo k spornej

nehnuteľnosti vydržaním k 1. januáru 1992, pričom aj z geometrického plánu č. 11/2005 je

zrejmé, že predmetná parcela vznikla odčlenením od pôvodného vlastníka

. Ako vyplynulo z dedičského spisu po neb. , tento zomrel ako

nemajetný, keď nehnuteľnosti zapísané (v tom čase v ) ako

previedol ešte za života kúpnou zmluvou spísanou vo forme notárskej

zápisnice sp. zn. N 254/2007 sťažovateľovi a jeho manželke. Aj správa katastra prešetrením

údajov zistila, že sporná nehnuteľnosť vznikla z , k rovnakému záveru dospel aj

znalec. Svedkovia vypočutí okresným súdom ( , ,

) uviedli, že sporná nehnuteľnosť bola dlhodobo užívaná ako obecná cesta, svedok

doplnil aj to, že sporná nehnuteľnosť bola vždy vo vlastníctve

, o čom svedčí aj to, ako bol postavený dom suseda . Okresný súd

hoci považoval za preukázaný naliehavý právny záujem sťažovateľa na požadovanom

určení a žalobcom označení žalovaní tvorili i úplný okruh účastníkov konania, žalobu

zamietol ako nedôvodnú:

«Ako je zrejmé z vykonaného dokazovania, či už výsluchom svedkov, oboznámením

sa s pôvodnými mpč. parcelami na pozemno-knižnej vložke , ako aj výmerami

na súčasných listoch vlastníctva, znaleckým posudkom a výsluchom znalca, z pôvodných

parciel sa vytvorili v súčasnosti parcely, ktorých vlastníkom je žalobca,

pričom vlastníctvo nadobudol na základe kúpno-predajnej zmluvy od svojho otca

v hraniciach tak, ako boli od nepamäti užívané a vo výmerách, ako im patrili na základe

ešte pôvodných pozemno-knižných zápisov.

Taktiež bolo zistené, v akých výmerách existovala pôvodná parcela .

z ktorých parciel registra „C“ KN je v súčasnosti tvorená a že bez spornej parcely

by pôvodná mpč. parcela mala už oveľa väčšiu odchýlku vo výmere, než aká

je prípustná. Skutočnosť, ktorú tvrdil žalobca, že teda časť nehnuteľnosti, teraz označenej

, užíval jeho otec, prípadne aj on, nie je dôvodom pre vyhovenie žalobe.

Žalobca nijako nepreukázal právny titul nadobudnutia nehnuteľnosti vo väčšej výmere, než

akú v súčasnosti vlastní. Len skutočnosť, že dané nehnuteľnosti, alebo ich časť v minulosti

užívala jeho rodina, a nikto voči tomuto užívaniu žalobcom, alebo jeho právnym

predchodcom nenamietal neznamená, že nehnuteľnosť by vlastnícky mala patriť žalobcovi,

prípadne jeho právnemu predchodcovi. Hoci žalobca uvádzal, že pôvodne na jeho

nehnuteľnostiach bol len chodník pre peších, už z pozemno-knižnej mapy z 19. storočia, aj

keď nezreteľne, je vidieť, že tak ako je v súčasnosti, je zakreslená cesta, resp. je tam čiara,

ktorá znázorňuje možnú existenciu cesty, v súčasnosti parcely . Skutočnosť, že daná

nehnuteľnosť bola ako obecná cesta užívaná od nepamäti, potvrdili aj svedkovia a to aj

svedkovia navrhnutí žalobcom. Vlastníctvo žalobcu nepreukazuje ani to ako má postavený

dom pán Tomko, sused žalobcu. Postavenie domu len vyjadruje skutočnosť, že už pri stavbe

tejto nehnuteľnosti sa rešpektovala existencia obecnej cesty a jej verejné uznanie. Súd mal

teda za to, že zápis v katastri nehnuteľností nebol nijako spochybnený a vlastnícke právo

žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu nebolo preukázané, preto žalobu ako nedôvodnú

zamietol.»

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu č. k. -212

z 18. novembra 2013 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.

-256 z 31. marca 2015 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil, pretože sa stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci okresným súdom.

Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 7. mája 2015.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a , práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva na

vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu č. k. -256 z 31. marca 2015 odôvodnil tým, že

skutkové závery krajského súdu neobstoja. Otec sťažovateľa poskytol časť svojich

pozemkov na zriadenie chodníka pre peších, ktorá sa začala ako cesta využívať

v 50. rokoch, keď pôvodnú cestu zobrala voda riečky Sekčov. Uvedená časť pozemkov bola

skonfiškovaná za socialistického režimu, bola vyasfaltovaná a využívaná ako cesta aj pre

motorové vozidlá. Pri konfiškácii došlo aj k výrubu 24 kusov ovocných stromov

vo vlastníctve jeho právnych predchodcov. Cesta nebola vyznačená na pozemkovoknižnej

mape z roku 1869, na mape sa nachádza iba čiara. Sťažovateľ z týchto dôvodov navrhoval

kontrolné znalecké dokazovanie, navrhol vypočuť geodetku , ktorá

v obci vykonávala register obnovenej evidencie pozemkov, a svedkov

a svoju sestru . Sťažovateľ zotrval na tvrdení, že sporná

nehnuteľnosť bola užívaná jeho otcom, ale aj jeho právnymi predchodcami ešte pred rokom

1950, a bola preto vydržaná podľa obyčajového práva. Pokiaľ súdy toto navrhované

dokazovanie nevykonali a napriek tomu skonštatovali, že sťažovateľ neuniesol dôkazné

bremeno, porušili tým jeho základné právo na súdnu ochranu. Krajský súd svoje

rozhodnutie navyše ani riadne a presvedčivo neodôvodnil. V dôsledku toho postupu bolo

porušené i sťažovateľovo právo na vlastníctvo, pretože v konaní sa nedomáhal práva, ktoré

nikdy nemal, ale naopak, deklarovania existencie vlastníckeho práva, ktoré mu patrilo.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 a práva na majetok podľa dodatkového protokolu rozsudkom krajského

súdu č. k. -256 z 31. marca 2015, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku

nesprávnych skutkových zistení krajským súdom, nevyhoveniu dôkazným návrhom

sťažovateľa, ako aj tým, že rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Krajský súd rozsudok č. k. -256 z 31. marca 2015 odôvodnil takto:

«Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení.

Podľa o katastri nehnuteľnosti a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné,

ak sa nepreukáže opak.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol

vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto

skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité

a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu

odkazuje.

V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozsudku odvolací súd poznamenáva, že sporové konanie je ovládané zásadou

prejednávacou, ktorá spočíva v tom, že tvrdené skutočnosti a navrhovanie dôkazov je

zásadne vecou účastníkov konania. Z uvedeného vyplýva, že účastník konania má nielen

povinnosť tvrdenia, ale aj povinnosť dôkaznú.

Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie

za predpokladu, že ním tvrdené skutočnosti neboli preukázané, nepriaznivé dôsledky v tom

smere, že bude rozhodnuté v jeho neprospech z dôvodu neunesenia dôkazného bremena.

Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu vydať rozhodnutie v prípadoch, kde je určitá

skutočnosť pre rozhodnutie významná a určujúca, avšak nebola dokázaná. Ide o prípady,

kedy výsledok procesu dokazovania neumožňuje prijať súdu záver o pravdivosti, ale ani

o nepravdivosti tvrdenia. Za tohto stavu musí súd rozhodnúť v neprospech účastníka, v koho

záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.

V predmetnej veci bolo predmetom konania posudzovanie tvrdení žalobcu a k ním

navrhnutých dôkazov s cieľom preukázať, či žalobca je vlastníkom sporného pozemku.

Nebolo preto rozhodujúce skúmanie podmienok vydržania zo strany obce, ale v zásade

na strane žalobcu.

Žalobca v podanej žalobe spochybňuje vlastnícke právo žalovaného v 1. rade

konštatujúc nesprávnosť údajov geometrického plánu parcela registra , ktorá

vznikla z pozemnoknižnej parcely vedenej v PK zápisnici . Podľa jeho

názoru mpč. parcela bola už vyčerpaná a parcela vznikla z parciel

žalobcu, a to parcely č. a a z parcely v kat. úz.

2

. Tvrdil, že parcela nikdy nemala výmeru 2852 m, a to z dôvodu, že časť

parcely bola zabraná vodným tokom, a preto výmera súčasnej parcely

2

o výmere 415 mje z parciel žalobcu, ktoré sú zapísané na kat. úz. .

Uviedol, že od druhej polovice 19.-teho storočia užívali predmetnú nehnuteľnosť jeho

právni predchodcovia.

Za účelom spornej identifikácie parcely bolo nariadené znalecké dokazovanie

súdnym znalcom . Ako pevné body boli pri meraní prevzaté

rohy historickej stavby (kaštieľ), ktorý je zobrazený aj v súčasne platnej katastrálnej mape.

Pozemkovoknižná mapa je z roku 1869 (čl. 118). Dospel k záveru, že podľa doložených

dokladov, rozborov a identifikácie vyplýva, že parcela , druh pozemku

2

zastavané plochy a nádvoria o výmere 427 m, ktorá je zapísaná na v kat. úz.

bola súčasťou parcely . ...

Súdny znalec na pojednávaní ozrejmil, že THM bolo mapovanie existujúceho stavu

tak, ako sa nachádza v teréne. Súdny znalec vykonal porovnanie dnešného stavu aj

s pozemnoknižnou mapou, ktorá je z roku 1969. Je možné, že časť pôvodnej parcely bola

odplavená riekou. Tieto skutočnosti neskúmal. Uviedol však, že dal preskenovanú

pozemnoknižnú mapu nad terajší stav, čo je obrázok 4 a je zrejmé podľa bodov D a E, že

ide o totožné body hraníc pozemku tak, ako sú v súčasnosti a ako boli aj v minulosti hranice

pozemku žalobcu (čl. 207, 208).

Ďalší namietaný rozpor ohľadom „slučiek“ súdny znalec odstránil tým, že uviedol,

že hore bola „polslučka“ a dole bola „polslučka“, čo potvrdzuje, že cesta bola súčasťou

parcely (čl. 208).

Nie je dôvodné preto spochybňovať postup, ktorým bolo doplnenie dokazovania

zamietnuté, ak vzniknuté rozpory boli odstránené výsluchom súdneho znalca a účastníkov

konania. Rovnako tak navrhované výsluchy ďalších svedkov správne súd prvého stupňa

zamietol. Samotným žalobcom navrhnutý svedok uviedol, že odkedy si

pamätá, stále bola cesta tam, kde je teraz. Navrhol ho pritom žalobca. Rovnako

tak ďalší svedok navrhnutý žalobcom , bývalý starosta ,

uviedol, že aj keď počul, že cesta je jeho pozemkom, nikdy nepočul, že by dal žalobcovi

niekto za pravdu.

Ako súd prvého stupňa správne konštatoval, samotné užívanie k nadobudnutiu

vlastníckeho práva nepostačuje. Žalobca napokon ani v podanom odvolaní neuviedol

právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam už na strane

jeho predchodcov.

V konaní bola naopak preukázaná nepravdivosť záveru žalobcu, že mpč. parcela

bola už vyčerpaná a parcela vznikla z parciel žalobcu, a to parcely

č. a a z parcely č. v kat. úz. .

Keďže dôkazné bremeno v danom prípade zaťažovalo žalobcu, aby svoje tvrdenia

(o splnení podmienok vydržania) preukázal, odvolací súd skonštatoval, že záver súdu

prvého stupňa o neunesení dôkazného bremena na strane žalobcu bol správny. Žalobca síce

správne argumentuje, že pozemková kniha neručí za výmeru a že vstup do oprávnenej držby

mohol založiť aj neplatný právny úkon, dôležité je však, že okrem spochybneného užívania

žalobca neprodukoval žiadne presvedčivé argumenty, ktoré by súd mohol uznať ako dôkaz

o vstupe do oprávnenej držby.

Za situácie, keď dôkazné bremeno vyjadruje procesnú zodpovednosť účastníka

konania, odvolací súd rozsudok vo veci samej podľa , ako správny

potvrdil.»

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že súd dostatočne neodôvodnil svoje

rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský súd

dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Podrobne vysvetlil, že

dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľa bola skutočnosť, že sťažovateľ tvrdiaci

nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vydržaním nepreukázal právny

titul nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, pretože samotné užívanie

nehnuteľnosti k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nej vydržaním nepostačuje, ale vyžaduje

sa aj dôkaz o vstupe do oprávnenej držby. Pokiaľ ide o otázku kontrolného znaleckého

dokazovania, krajský súd sa s jeho nenariadením okresným súdom stotožnil s odôvodnením,

že nebolo potrebné, keďže pochybnosti o správnosti vypracovaného znaleckého posudku

s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu boli odstránené výsluchom znalca. Na základe

znaleckého posudku a ďalších dôkazov dospel k záveru, že sporná nehnuteľnosť nevznikla

z mpč. parciel , ale z mpč. .

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Ako vyplýva z uvedeného, vo veci sťažovateľa krajský súd neaplikoval právne

normy upravujúce vydržanie spôsobom nezlučiteľným s , jeho rozhodnutie je

ústavne akceptovateľné a udržateľné.

Pokiaľ sťažovateľ osobitne tvrdil porušenie základného práva na súdnu ochranu

porušením práva účastníka konania, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom ( ), resp.

tvrdil, že došlo k porušeniu jeho práva mať účinný právny prostriedok nápravy pred

národným orgánom (čl. 13 dohovoru), ústavný súd ani v obsahu sťažnosti sťažovateľa

nenachádza oporu pre tieto jeho tvrdenia. Sťažovateľovi bol všeobecnými súdmi poskytnutý

dostatočný priestor na prednesenie jeho argumentov, o jeho odvolaní rozhodol krajský súd,

ktorý sa ním zaoberal v dostatočnom rozsahu a primeraným spôsobom. O porušení týchto

práv nemožno uvažovať ani v kontexte sťažovateľom navrhnutých dôkazov, ktoré neboli

všeobecnými súdmi vykonané v situácii, keď bol skutkový stav veci zistený dostatočne už

vykonaným dokazovaním (najmä znaleckým posudkom).

Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

(). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor všeobecných súdov, ktorým

odôvodnili svoje rozhodnutia vo veci sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a ich

rozhodnutia za také, ktoré by popierali účel a zmysel právnej úpravy, ústavný súd nezistil

príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivý proces a postupom krajského súdu pri rozhodovaní

vo veci sťažovateľa.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva na vlastníctvo podľa

a práva podľa dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť

zamietnutím jeho určovacej žaloby, v dôsledku čoho bol zbavený majetku, ústavný súd sa

najprv zaoberal posúdením toho, či vo vzťahu k nároku sťažovateľ platilo, že ide

o „majetok“ sťažovateľa v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu. Za majetok v zmysle čl. 1

dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa považuje

nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné

aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva,

ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať.

Tvrdenia sťažovateľa by mohli byť správne iba v prípade, ak by sťažovateľ, resp.

jeho právny predchodca skutočne splnil všetky podmienky stanovené právnymi predpismi

pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, resp. by sťažovateľ v konaní preukázal

existenciu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti na základe iného právneho titulu.

Ako už ale bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o porušení

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ bola jeho žaloba zamietnutá, je vylúčené, aby takýmto

rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu týchto práv sťažovateľa. Za situácie, keď sťažovateľ

nemal majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu, je už bez významu uvažovať o tom, či

bol majetku zbavený.

Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť

ani k porušeniu týchto práv sťažovateľa pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa

namietalo, a z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti rozhodnutiu krajského súdu

ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2015