Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 17/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného spoločnosťou Advokáti Müller & Dikoš, s. r. o., Závodská cesta 3911/24,

Žilina, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Igor Müller, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na verejné

prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 21. mája 2012 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. marca 2013 a sp. zn. z 21. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2015

doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou Advokáti Müller & Dikoš, s. r. o., Závodská

cesta 3911/24, Žilina, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Igor Müller, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,

na verejné prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom a podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. mája 2012

a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 13. marca 2013 a sp. zn. z 21. januára 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. mája 2012 uznaný vinným

z trestného činu sprenevery podľa ustanovení a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a bol mu uložený

podmienečný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka s určením skúšobnej doby v trvaní

troch rokov.

O podanom odvolaní sťažovateľa a tiež prokurátora rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 13. marca 2013, ktorým odvolania ako nedôvodné podľa § 256 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) zamietol.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd

v zmysle v znení neskorších

predpisov odmietol, pretože neboli zistené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného

poriadku.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že označenými rozhodnutiami krajského súdu

a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a jeho práva zaručeného dohovoru.

Sťažovateľ v úvode sťažnosti objasnil, že v jeho trestnej veci bol konajúcimi súdmi

skutkový základ ustálený tak, že mal ako konateľ špecifikovaných obchodných spoločností

v rozpore s rámcovými zmluvami a príslušnými dodatkami uzatvorenými s lízingovou

spoločnosťou rozhodnúť o použití touto spoločnosťou poskytnutých zálohových platieb

na prevádzkové potreby označených obchodných spoločností, čím mal spôsobiť lízingovej

spoločnosti škodu v sume 219 914 €.

Sťažovateľ v sťažnosti dôvodil, že súdy v jeho prípade v obchodnoprávnej sfére

vyvodili trestnú zodpovednosť, aj keď nebolo možné považovať znaky subjektívnej

a objektívnej stránky trestného činu za naplnené, keďže podľa jeho názoru „si neprisvojil

žiadnu vec, ktorá mu bola poškodenou spoločnosťou zverená, pričom jeho konanie nebolo

pokryté zavinením, pričom nie je možné mať bez pochybnosti za to, že bola naplnená vôľová

zložka zavinenia“.

Sťažovateľ v nadväznosti na to argumentoval:

«Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sťažovateľ síce finančné prostriedky

použil na iný účel, ako bolo v zmluve dohodnuté, ale neobstaral sebe ani inému trvalý

prospech. V danom prípade sťažovateľ neuhradil a nevyúčtoval finančné plnenie

leasingovej spoločnosti. Na základe toho vznikol klasicky obchodno-záväzkový vzťah,

pričom poškodená spoločnosť a.s. sa mohla domáhať voči

sťažovateľovi vrátenia, či zaplatenia pohľadávky, spolu s náhradou škody, ktorá jej vznikla

tým, že nemohla s týmito finančnými prostriedkami po určitý čas disponovať. Dennou

náhradou škody za obmedzenie možnosti dispozície s peniazmi sú úroky z omeškania ako

príslušenstvo pohľadávky. Škodou nie je celá suma záväzku, ktorá je v podmienkach

trestného konania určujúca pre kvalifikáciu skutku. Opačný výklad tohto záväzkového

inštitútu by umožňoval kriminalizovať každé konanie podnikateľa, ktorým porušuje svoj

hlavný záväzok - zaplatiť napr. kúpnu cenu, či cenu diela a pod., a potom výška tohto

záväzku by bola kritériom pre kvalifikáciu skutku... Škodu, ktorá v posudzovanom prípade

vzniká, predstavujú len denné úroky z omeškania za to, že poškodený nemohol so sumou

oprávnenej pohľadávky disponovať.

Z odôvodnenia prvostupňového rozsudku vyplýva, že k naplneniu trestného činu

sprenevery by došlo až vtedy, keby si sťažovateľ prijaté finančné prostriedky pre seba

zadržal a privlastnil by si ich. Súd ďalej konštatoval, že v priebehu celého trestného

konania nebolo preukázané, či sťažovateľ nakladal s finančnou podporou poškodenej

spoločnosti inak, ako to vymedzovali obchodné zmluvy, na základe ktorých vykonávali

obchodné spoločnosti sťažovateľa obchodnú činnosť. Samotný prvostupňový súd navyše

konštatoval, že pokiaľ sa jednalo o skutky 1, 2 obžaloby, nebola bezpečne vyvrátená

obhajoba sťažovateľa, v rámci ktorej uvádzal, že všetky finančné prostriedky používal len

na financovanie potrieb svojich obchodných spoločností (viď. strana 47 prvostupňového

rozsudku).

Pokiaľ prvostupňový i odvolací súd konštatovali, že pri skutku uvedenom v bode 3/

obžaloby je úplne odlišná situácia, tak práve túto okolnosť nijakým spôsobom bližšie

neodôvodnili. Ich rozhodnutia sa tak stali nepreskúmateľnými. V rozhodnutí neodôvodnili

prečo predchádzajúci odsek sa vzťahuje len na skutky 1/, 2/ a nie na odsek 3/, pričom

skutkovo bezprostredne súvisia. Za tohto stavu možno predmetné rozhodnutia súdov označiť

ako arbitrárne. Správnosť ich rozhodnutí pritom bez ďalšieho potvrdil aj dovolací súd,

ktorý dovolanie sťažovateľa odmietol.

Pokiaľ svedkovia , a

vypovedali, že finančné prostriedky zo zálohových platieb neboli používané na dodanie

motorových vozidiel poskytovateľovi týchto platieb, ale boli používané na rôzne iné účely

súvisiace prevažne s bežnou prevádzkou činnosťou sťažovateľa, je právne významná úvaha

sťažovateľa k „prospechu“ ako kategórii záväzkového práva. Tieto skutočnosti však všetky

súdy po právnej stránke vyložili v neprospech sťažovateľa a navyše v extrémnom nesúlade

s vykonanými skutkovými zisteniami.

Pokiaľ bol v posudzovanom prípade v bodoch 1/ a 2/ obžaloby porušený princíp

ultima ratio, súdy vôbec neprihliadli na argumentáciu sťažovateľa v záverečnej reči,

v odvolaní, ani v dovolaní. Z týchto dôvodov máme za to, že bol porušený princíp riadneho

a spravodlivého procesu, ako to vyplýva z a nasl. a Dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces je aj povinnosť

súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležité odôvodniť.

Pretože sú právne závery súdov v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami

a súčasne zo žiadnej interpretácie odôvodnenia súdnych rozhodnutí nevyplývajú,

považujeme takéto rozhodnutia za rozporné s uvedeným , resp.

ods. 1 Dohovoru. Súd musí dbať, aby jeho odôvodnenie bolo presvedčivé a aby boli jeho

závery pre verejnosť prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé

a presvedčivé. Zastávame však názor, že predmetné rozhodnutia uvedené základné princípy

postrádajú.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol

o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a jeho práva podľa dohovoru označenými

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, tieto rozhodnutia zrušil a priznal mu

náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a „práva, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom“

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 21. mája 2012

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia označených článkov

a dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 21. mája 2012 zistil

ústavný súd existenciu procesnej prekážky uvedenej v ,

a síce nedostatok právomoci.

Vo vzťahu k predmetnému rozsudku krajského súdu disponoval sťažovateľ

opravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využil. Poskytnutie ochrany v danom prípade

potenciálneho porušenia dotknutých článkov a dohovoru spadalo do právomoci

nadriadeného súdu, teda najvyššieho súdu, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný

súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie v zmysle .

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 2 a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 13. marca 2013

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí

dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti

ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

druhostupňového súdu (podobne ).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré

bolo napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne

napr. , , ).

Ústavný súd v zmysle uvedeného pristúpil k preskúmaniu zlučiteľnosti obsahu

namietaného uznesenia najvyššieho súdu s limitmi dotknutých článkov a dohovoru.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí prezentoval túto argumentáciu, na základe ktorej

vylúčil dôvodnosť odvolacích námietok sťažovateľa:

„V rámci zisťovania a ustálenia skutkového stavu veci, krajský súd po zrušení jeho

pôvodného rozsudku zo dňa 27. februára 2009, uznesením najvyššieho súdu zo dňa

7. decembra 2011, sp. zn. , vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné

dôkazy v intenciách odvolacieho súdu, tieto následne jednotlivo aj vzájomne s dôkazmi už

skôr vykonanými náležité vyhodnotil a pri súčasnom rešpektovaní právneho názoru

odvolacieho súdu ku skutkom pod bodmi 1/ a 2/ obžaloby krajského prokurátora dospel

v novom, teraz napadnutom rozsudku, ku správnym a úplným záverom, ktoré aj podľa

názoru odvolacieho súdu plne zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania

vykonaného v predmetnej veci v priebehu celého trestného konania.

Odvolací súd už v pôvodnom zrušujúcom uznesení vyslovil právny názor ku skutkom

pod bodmi 1/ a 2/ obžaloby krajského prokurátora a prvostupňový súd tento názor plne

rešpektoval a vypustil ich z napadnutého rozsudku, s čím sa najvyšší súd plne stotožnil.

Pokiaľ ide o skutok pod bodom 3/ obžaloby krajského prokurátora, Krajský súd

v Žiline pri plnom rešpektovaní právneho názoru odvolacieho súdu správne uznal

obžalovaného za vinného zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5

účinného do 1. januára 2006, pretože výsledkami vykonaného dokazovania bolo aj

podľa názoru najvyššieho súdu jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že

obžalovaný si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená, keď ako konateľ obchodných

spoločností

v rozpore s rámcovými zmluvami a ich

dodatkami, ktoré mal uzatvorené s leasingovou spoločnosťou

rozhodol o použití zálohových platieb na prevádzkové potreby uvedených

spoločností, čím spôsobil škodu uvedenej leasingovej spoločnosti vo výške najmenej

6 625 123 Sk, t.j. 219 914 eur, z čoho však bola čiastočne uhradená dňa 30. júna 2003

vo výške 4 000 000 Sk (132 776 eur).

Z vykonaného dokazovania, najmä z výpovedí svedkov ,

konateľa spoločnosti , , konateľa

obchodnej spoločnosti ,

zo spoločnosti , vedúci predaja

spoločnosti , ako aj z výpovede svedka , výkonného riaditeľa

spoločnosti (ktorý bol vypočutý aj na novom

hlavnom pojednávaní Krajského súdu v Žiline po zrušení pôvodného rozsudku odvolacím

súdom) vyplýva záver, že finančné prostriedky zo zálohových platieb spoločností na priamy

pokyn obžalovaného neboli používané na financovanie motorových vozidiel, ale boli použité

v rozpore s rámcovými zmluvami na bežné prevádzkové potreby uvedených spoločností,

ktorým konaním obžalovaný nepochybne naplnil zákonné znaky trestného činu sprenevery

podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006.

Najvyšší súd Slovenskej republiky si preto v plnom rozsahu osvojil tak skutkové, ako

aj právne závery vo vzťahu k tomuto skutku, ku ktorému už aj vo svojom predchádzajúcom

uznesení zo dňa 7. decembra 2011 vyslovil taký istý právny záver. Z uvedeného dôvodu

nepovažoval za opodstatnené a dôvodné odvolacie námietky obžalovaného.

Odvolacia námietka obžalovaného založená na tvrdení, že absentuje preukázanie

subjektívnej stránky trestného činu sprenevery nie je opodstatnená. Výpoveďami svedkov

a bolo preukázané, že obžalovaný vydal

výslovný príkaz na obchádzanie rámcových zmlúv uzavretých so spoločnosťou

, pričom treba zdôrazniť, že tieto zmluvy dôsledne upravovali účel využitia poskytnutých

finančných prostriedkov. Obžalovaný tým, že ako majiteľ vyššie uvedených obchodných

spoločností prikázal príslušným zodpovedným vedúcim pracovníkom, aby využívali tieto

finančné prostriedky na iné účely, naplnil pojmové znaky uvedeného trestného činu.

Skutočnosť, že leasingová spoločnosť akceptovala určitú mieru rizika je z hľadiska jej

podnikateľského zamerania celkom logickou a nemá žiaden vplyv na otázku

trestnoprávneho posúdenia konania obžalovaného v tejto časti. Obžalovaný, ako majiteľ

obchodných spoločností, po podpísaní rámcových zmlúv, resp. jej dodatkov, bol povinný

zabezpečiť režim finančných prostriedkov leasingovej spoločnosti tak, aby ich toky a účel

využitia boli plne kontrolovateľné a v tomto zmysle mal príslušných vedúcich prevádzok

upraviť.

V tomto zmysle nie je akceptovateľná ani odvolacia námietka obžalovaného, že

poškodená spoločnosť konkludentne súhlasila s iným, využitím finančných prostriedkov

resp., že spoločnosť nevykonávala kontroly účelu ich využitia. Odhliadnuc od skutočnosti,

že takto jednoznačne sa nevyjadril na hlavnom pojednávaní prvostupňového súdu dňa

23. apríla 2012, ani svedok , v danej súvislostí treba zdôrazniť, že v takom

prípade, by dôvodne vyvstala otázka samotnej podstaty a zmyslu existencie rámcových

zmlúv. Niet žiadnych pochybností o tom, že tieto zmluvy mali svoje opodstatnenie a mohli

spĺňať svoj účel len vtedy, ak boli dôsledne plnené. Z tohto pohľadu sa javí obhajoba

obžalovaného v tejto časti skôr účelová a značne subjektívna.

Odvolací súd si preto v celom rozsahu osvojil záver krajského súdu, že je zrejmé, že

si obžalovaný prisvojil zverené finančné prostriedky s účelovým viazaním a týmto spôsobil

na cudzom majetku škodu.

Úmyselné zavinenie obžalovaného bolo vykonaným dokazovaním preukázané, a to

minimálne vo forme nepriameho úmyslu podľa § 4 písm. b/ Tr. zák. účinného do 1. januára

2006, teda s vedomím, že svojim konaním môže porušenie alebo ohrozenie záujmu

chráneného spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.

Vo vzťahu k predmetnému skutku obžalovaného (označeného v obžalobe krajského

prokurátora, ako skutok pod bodom 3/) nie je možné akceptovať odvolacie námietky

obžalovaného, že došlo k porušeniu princípu subsidiarity trestnej represie (tzv. princíp

ultima ratio).

Svedok vo svojich výpovediach z prípravného konania potvrdil, že

keď spoločnosti obžalovaného prestali zmluvne dohodnuté finančné limity zúčtovávať

dodávkami automobilov a finančné prostriedky ani nevrátili, v decembri 2000 iniciovali

u , ako konateľa firiem, stretnutie, na ktorom ho informoval o tom, že on už

de facto nie je partnerom na rokovanie, keďže svoje obchodné podiely vo firmách s ktorými

boli v obchodnom vzťahu predal a teda už nie je ich konateľom. Pokračovateľskou firmou

mala byť spoločnosť a jej konateľom

. Následne dňa 26. decembra 2000 bola menovaným podpísaná dohoda

o pristúpení tejto spoločnosti k záväzkom s dohodou, že splní záväzok najneskôr

do 31. januára 2001. K tomu však nedošlo a dňa 3. apríla 2001 bol dohodnutý spôsob

spolupráce a splácania nedoplatkov a vyrovnania zálohového financovania. Následne

po vykonaní zápočtu pohľadávok po odpredaji dvoch motorových vozidiel dňa

10. septembra 2001 došlo k prerušeniu akejkoľvek spolupráce. V období druhého polroka

roku 2002 na stretnutí s bolo dohodnuté, že bude vyhotovený splátkový

kalendár, avšak potom sa odmlčal, túto dohodu nesplnil a nezaslanie splátkového kalendára

ani nijako nevysvetlil.

Z obsahu trestného spisu je zrejmé, že trestné oznámenie v predmetnej veci

poškodenou spoločnosťou bolo podané orgánom polície dňa 28. apríla 2003. Až

v nadväznosti na to dňa 16. júna 2003 kontaktoval spoločnosť

, kedy prejavil záujem o vyrovnanie dlhu. Dňa 30. júna 2003 sa dostavil spoločne

s do sídla leasingovej spoločnosti, kedy priniesli sumu 4 000 000 Sk.

Z uvedeného prehľadu skutkových okolností je nepochybne zrejmé, že poškodená

spoločnosť od konca roku 2000 až do druhého polroka 2002 aktívne vykonávala rad krokov,

ktorými sa snažila získať späť svoje finančné prostriedky a až po tom, keď obžalovaný

prestal s poškodenou spoločnosťou komunikovať a dovtedajšie prostriedky sa javili ako

zrejme neúčinné, bolo dňa 28. apríla 2003 podané spoločnosťou

trestné oznámenie (č. l. 18, zväzok 1 vyšetrovacieho spisu).“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto

relevantným čiastkovým záverom:

Najvyšší súd k naplneniu objektívnej stránky posudzovaného trestného činu

argumentoval výsledkami dokazovania (svedecké výpovede), ktoré jednoznačne potvrdili

konanie sťažovateľa, ktorý použil prostriedky mu zverené poškodenou spoločnosťou na iné

ako rámcovou zmluvou určené účely.

K naplneniu subjektívnej stránky trestného činu poukázal odvolací súd opäť

na výsledky dokazovania (svedecké výpovede) jednoznačne preukazujúce vedomé konanie

sťažovateľa (výslovný príkaz sťažovateľa adresovaný podriadeným k využitiu zverených

finančných prostriedkov v rozpore s účelom uzavretej zmluvy).

Účelovosť a irelevantnosť argumentácie sťažovateľa o konkludentnom súhlase

poškodenej spoločnosti s opísaným konaním zdôvodnil najvyšší súd argumentáciou

o zmysle existencie uzavretej rámcovej zmluvy, ktorá jasne a záväzne prezentovala účel

použitia zverených hodnôt.

K zachovaniu princípu subsidiarity trestnej represie odvolací súd poukázal

na jednotlivé opatrenia realizované poškodenou spoločnosťou pre účely vymoženia svojich

finančných prostriedkov, ktoré predchádzali využitiu trestnoprávnych prostriedkov̶

podaniu trestného oznámenia.

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd na relevantné odvolacie námietky

sťažovateľa reagoval a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným spôsobom

vysporiadal.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne

a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny

záver, čím ako súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu základným právam sťažovateľa.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti,

nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel interpretovaných

a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahuje dostatočne náležité

a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov v kontexte odvolacích

námietok sťažovateľa. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani

oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

Samotná skutočnosť, že si najvyšší súd neosvojil interpretáciu výsledkov

dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru

o porušení základného práva sťažovateľa garantovaného a jeho práva

garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uznesenie najvyššieho súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou

judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd

preto konštatuje kvalitu jeho uznesenia ako súladnú s obsahom a

ods. 1 dohovoru.

K sťažovateľom uplatnenej čiastkovej námietke porušenia

ústavný súd konštatuje, že akékoľvek odôvodnenie vo vzťahu k nej v sťažnosti sťažovateľa

absentuje.

Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,

resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v časti námietky porušenia a a

dohovoru označeným uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva zaručeného dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. januára 2015

Z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ

podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1

písm. i) [tiež o dovolací dôvod podľa Trestného

poriadku, ktorý však nijako argumentačne nepodporil] a v dovolaní formuloval

argumentáciu totožnú s argumentáciou sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle

odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa

ods. 1 .

Záver o nesplnení dôvodov dovolania najvyšší súd oprel o takto prezentovanú

argumentáciu:

«Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nie je určený k náprave

akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších (mimoriadnych) procesných

a hmotnoprávnych chýb. Tie sú taxatívne uvedené v ustanovení Úlohou

dovolacieho súdu je posúdiť, či námietky dovolateľa obsahovo napĺňajú niektorý

z uplatnených dovolacích dôvodov.

Nakoľko dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne

skončená, predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou

zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podať dovolanie, vrátane

dovolacích dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto

mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštitúcia a

dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie.

Obvinený ako dovolací dôvod uviedol ustanovenie ,

ktorý predpokladá, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného

skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Namietal, že súdy

nesprávne právne kvalifikovali jeho konanie ako trestný čin, hoci žiadny trestný čin

nespáchal Súdy sa nedostatočne vysporiadali so zásadou ultima ratio, s absenciou

subjektívnej stránky trestného činu, ako aj s konkludentným súhlasom poškodeného v zmysle

§ 15b Tr. zák. Spoločnosti nespôsobil škodu, pretože táto

kategória je podriadená obchodno-záväzkovému právu.

V rámci dovolacieho konania nie je možné preskúmavať opodstatnenosť námietky

obvineného týkajúcej sa súhlasu poškodeného v zmysle § 15b Tr. zák., pretože smeruje

ku skutkovým zisteniam, ktorých správnosť a úplnosť nemôže dovolací súd skúmať a meniť.

K tvrdeniu obvineného, že v trestnom konaní nebola dostatočne preukázaná subjektívna

stránka trestného činu, dovolací súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a súdov Slovenskej republiky č. 1/2011 pod č. 3, podľa ktorého dovolací dôvod v zmysle

nemôže napĺňať poukaz na to, že vykonaným dokazovaním

nebola v konaní preukázaná subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje

vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo,

ale len sprostredkovane, t.j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon

obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. i/ potom môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku

v skutkovej vete rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové

zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť.

V intenciách dovolací súd skúmal, či skutok ustálený

súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú skutkovú

podstatu trestného činu upravenú v .

Podľa § 248 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 trestný čin sprenevery

spácha ten, kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom

majetku škodu nie nepatrnú.

Podľa § 248 ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 odňatím slobody na päť až

dvanásť rokov sa páchateľ potresce, ak spôsobí činom uvedeným v odseku 1 škodu veľkého

rozsahu.

Objektom tohto trestného činu je vlastníctvo veci a predmetom útoku je cudzia vec,

ktorá bola páchateľovi zverená.

Zverenou vecou sa rozumie vec vo vlastníctve inej osoby, ktorú má páchateľ

na základe zmluvy v oprávnenom užívaní alebo z dôvodov plnenia určitých úloh podľa

dispozície jej vlastníka v držbe so záväzkom použiť ju len na dohodnutý účel alebo podľa

dohodnutých podmienok ju vlastníkovi vrátiť. Vec je zverená páchateľovi, ak je mu

odovzdaná do faktickej moci (do držby) s tým, aby s vecou nakladal určitým spôsobom.

Páchateľ si prisvojí vec, ktorá mu bola zverená, ak s ňou naloží v rozpore s účelom,

na ktorý mu bola cudzia vec daná do opatrovania alebo do dispozície, a to spôsobom, ktorý

marí základný účel zverenia.

Z obsahu spisu je zrejmé, že skutok, ktorý bol ustálený súdmi v pôvodnom konaní,

napĺňa základné znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery. Obvinený ako konateľ

obchodných spoločností , ,

a v rozpore s rámcovými zmluvami a ich

dodatkami, ktoré mal uzatvorené s leasingovou spoločnosťou

, rozhodol o použití zálohových platieb na prevádzkové potreby uvedených

spoločností, čím spôsobil škodu leasingovej spoločnosti vo výške najmenej 6.625.123 Sk

(219.914 Eur).

V konečnom dôsledku nie je dôvodná ani námietka argumentujúca zásadou chápania

trestnej represie ako "ultima ratio". Podľa dovolateľa sú OČTK a súdy povinné posúdiť

možností aplikácie inštitútov iných právnych odvetví, dôsledne odlíšiť občianskoprávne,

resp. obchodnoprávne vzťahy od trestnej činnosti.

Obchodnoprávny vzťah má vlastný právny rámec určený ustanoveniami Obchodného

zákonníka a v jeho zmysle (§ 1 ods. 2) subsidiárne aj ustanoveniami Občianskeho

zákonníka. Ak však konaním fyzickej osoby v priebehu dotknutých udalostí dôjde

k naplneniu zákonných znakov trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom

konaní a následne súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného

poriadku. Materiálny korektív, ktorý je v preskúmavanej veci daný stupňom spoločenskej

nebezpečnosti (§ 3 ods. 1, 2, 4 Tr. zák. v znení účinnom pred 1. januárom 2006), je

v prípade dotknutého činu nepochybne naplnený v intenzite charakteristickej pre trestný

čin. To je predovšetkým určené výškou škody, ku spôsobeniu ktorej konanie obvineného

smerovalo a ktorá je ako škoda veľkého rozsahu i okolnosťou, ktorá podmieňuje použitie

vyššej trestnej sadzby (§ 248 ods. 5, § 88 kvalifikačné použitého zákona).

Obvinený uplatnil aj dovolací dôvod podľa bez toho,

aby porušenie práva na obhajobu akýmkoľvek spôsobom odôvodnil.»

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu

dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

V odôvodnení svojho rozhodnutia kvalifikoval najvyšší súd námietku sťažovateľa

o existencii okolnosti vylučujúcej protiprávnosť posudzovaného skutku (súhlas

poškodeného podľa ) ako zasahujúcu do sféry skutkových zistení,

ktorých preskúmavanie je z právomoci dovolacieho súdu vylúčené.

Argumentáciu sťažovateľa o nepreukázaní subjektívnej stránky trestného činu,

zo spáchania ktorého bol sťažovateľ uznaný vinným, vyvrátil najvyšší súd poukazom

na špecifikované stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré zdôraznilo

implicitný charakter subjektívnej stránky trestného činu identifikovateľnej iba

prostredníctvom konania páchateľa popísaného práve v skutkovej vete rozhodnutia, ktorej

obsah nemôže byť predmetom dovolacieho prieskumu a kde sa tento v intenciách § 371

ods. 1 písm. i) môže sústrediť len na posúdenie správnosti subsumcie

ustáleného skutku pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu zakotvenú v Trestnom

zákone. V nadväznosti na to, ako to vyplýva z obsahu namietaného uznesenia, najvyšší súd

podrobne interpretoval skutkovú podstatu dotknutého trestného činu a skonštatoval, že

súdmi ustálený skutok plne korešponduje základným znakom predmetnej skutkovej

podstaty.

Najvyšší súd sa nad rámec vyjadril aj k všeobecnej námietke sťažovateľa, ktorý

skutkové okolnosti svojho prípadu považoval za výsostne obchodnoprávny záväzkový

vzťah nespĺňajúci požadovaný stupeň spoločenskej nebezpečnosti, ktorý by ho umožňoval

presunúť do roviny trestnoprávneho konania, tak ako to urobili konajúce súdy, ktoré tak

podľa názoru sťažovateľa nerešpektovali požiadavku uplatnenia trestnej represie v oblasti

obchodnoprávnych vzťahov iba ako krajného prostriedku („ultima ratio“) . Najvyšší súd

sťažovateľovi vysvetlil, že aj v rámci realizácie obchodnoprávnych vzťahov sa môže

vyskytnúť konanie vykazujúce znaky skutkovej podstaty trestného činu, kde majú orgány

činné v trestnom konaní a súdy povinnosť vyvodiť príslušnú trestnú zodpovednosť.

Najvyšší súd vychádzajúc z označených čiastkových záverov skonštatoval

nedostatok sťažovateľom formulovaného dovolacieho dôvodu, resp. dôvodov a dovolanie

ako neprípustné odmietol.

V prijatom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu

týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1písm. i)

] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných

námietok sťažovateľa. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové argumenty

sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení o nesprávnosti právnej kvalifikácie konania.

Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil najvyšší súd danosť dovolacieho dôvodu podľa

citovaného ustanovenia a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho

neprípustnosť.

Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom,

podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý

nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie

dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy a zároveň

vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej

tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia

za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd podobne ako v predchádzajúcom bode konštatuje, že akékoľvek

odôvodnenie vo vzťahu k námietke porušenia v sťažnosti sťažovateľa

absentuje.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti

namietaného porušenia označených článkov a dohovoru predmetným uznesením

najvyššieho súdu v zmysle posúdil ako zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2016