Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 29/2016
PDF · 261.11 KB
No categories available
III. ÚS 29/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Sžf/13/2014 z 25. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2015
doručená sťažnosť , , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf/13/2014 z 25. februára 2015.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„... Na základe oznámenia Daňového úradu Košice zo dňa 02.10.2011 bola daňová
kontrola dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2006 začatá 23.11.2011.
Následne bolo sťažovateľovi doručené oznámenie o určovaní dane podľa pomôcok
č. 9800403/5/41456/2012 z 02.04.2012 ktorým správca dane oznamuje určenie dane podľa
pomôcok. Prostredníctvom vtedajšieho právneho zástupcu sťažovateľa bol 24.09.2012
doručený protokol o určení dane podľa pomôcok č. 9800403/5/2579999/2012 z 17.09.2012.
Na základe výzvy správcu dane sťažovateľ podal námietky k protokolu, ktorými popieral
možnosť určenia dane podľa pomôcok a namietal nedodržanie lehoty na vykonanie daňovej
kontroly z dôvodu nesprávneho použitia právneho predpisu. Daňový úrad Košice vydal
rozhodnutie o vyrubení dane č. 9800403/5/3492179/2012 z 26.11.2012, ktorým
sťažovateľovi dorubil rozdiel dane 163.317.024,-SKK.
Na základe odvolania sťažovateľa Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím
č. 1100303/1/30290-188037/2013/5307 z 18.04.2013 v rozhodnutí o odvolaní potvrdilo
prvostupňové rozhodnutie. Sťažovateľ rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR napadol
žalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia z 02.06.2013, o ktorej rozhodol Krajský
súd v Košiciach rozsudkom č. k. 7S/160/2013-111 z 30. októbra 2013 tak, že žalobu
zamietol. O odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach rozhodol Najvyšší súd SR
rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/ 13/2014 z 25. februára 2015 tak, že rozsudok Krajského súdu
v Košiciach potvrdil a sťažovateľovi náhradu trov nepriznal...
Sťažovateľ ako žalobca v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia uplatnil tieto
podstatné námietky:
(a) Nesprávne použitie právneho predpisu, keď daňové orgány nemohli konať podľa
zákona č. 563/2009 Z. z o správe daní (daňový poriadok), ale podľa zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov,
(aa) Sťažovateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí tak daňových orgánov ako
i rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach a namieta teraz i nepreskúmateľnosť rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR.
(aaa) Ďalšou podstatnou námietkou sťažovateľa je, že daň nemohla byť určená
podľa pomôcok.
(aaaa) Sťažovateľ namietal, že daňová kontrola nebola vykonaná v zákonom
stanovenej lehote z dôvodu nezákonného postupu správcu dane...
Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s nesprávnymi a neprijateľnými
a ústavne nekonformnými právnymi závermi krajského súdu a k podstatným námietkam
sťažovateľa prijal takéto závery:
(a) Odvolací súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľa, týkajúca sa nesprávneho
použitia právneho predpisu, je dôvodná a názory daňových orgánov sú nesprávne.
(aa) K nepreskúmateľnosti rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach ako i daňových
orgánov neuviedol nič.
(aaa) Námietku o nemožnosti určenia dane pomôckami vyhodnotil ako dôvodnú, ale
vzhľadom na to, že nová právna úprava sa neodlišuje od pôvodnej právnej úpravy, nemá to
vplyv na konečný záver daňových orgánov,
(aaaa) K námietke o nevykonaní daňovej kontroly v zákonnej lehote Najvyšší súd SR
dospel k záveru, že lehota na vykonanie daňovej kontroly pri určení dane pomôckami nie je
zákonne stanovená...“
Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:
„1. Základné právo spoločnosti , ,
, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Sžf/13/2014 z 25. februára 2015 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/13/2014
z 25. februára 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania
v sume 355,73 EUR na účet JUDr. Bohumila Nováka, advokáta, do troch dní od
právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Sťažovateľ v texte sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak v petite sťažnosti to
neuviedol. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Vzhľadom na to sa
ústavný súd nezaoberal porušením základného práva sťažovateľa vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že
k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie
a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.
Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť
konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy
takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov
základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon
a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné
záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú
ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto
konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania
uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom
ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd
z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci
(II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese
vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny
postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných
zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie
obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov
a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu
alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo
na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,
ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať
rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca
k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej
podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý
garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď
existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin
c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnutý rozsudok
neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľa.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf/13/2014 z 25. februára
2015 má arbitrárny charakter z dôvodu, že bol použitý nesprávny právny predpis. Namiesto
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov mal byť použitý zákon Slovenskej národnej rady
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov. Podľa sťažovateľa odôvodnenie rozsudku nie je
presvedčivé. Podľa názoru sťažovateľa daň nemala byť určená podľa pomôcok a daňová
kontrola nebola vykonaná v zákonom ustanovenej lehote. V dôsledku toho malo dôjsť
podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. 6 Sžf/13/2014 z 25. februára 2015
najvyšší súd uviedol:
„... Odvolací súd v danej veci zistil, že spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane medzi účastníkmi konania v prieskumnom
konaní súdu spočíva predovšetkým v ústavnej konformnosti výkladu prechodných
ustanovení právnej úpravy nového právneho predpisu ustanovujúcej postup daňových
orgánov pri určení daňovej povinnosti žalobcu ako daňového subjektu na dani z príjmov
fyzických osôb za rok 2006. Zákonodarca dňa 1. decembra 2009 prijal zákon o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, publikovaný v Zbierke
zákonov pod č. 563/2009 Z. z., ktorý v Čl. VI ustanovuje, že tento zákon nadobúda účinnosť
1. januára 2010 okrem čl. I, ktorý nadobúda účinnosť 1. januára 2012. Uvedeným novým
právnym predpisom ku dňu 1.1.2012 bol zrušený zákon č. 511/1992 Zb.
V zmysle prechodného ustanovenia § 165 ods. 1 až 7 zákona č. 563/2009 Z. z. právne
úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované.
Daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa
dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej
rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie
sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.
Ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na daňové exekučné konanie začaté podľa
doterajších predpisov.
Daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí
podľa doterajších predpisov.
Vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou
tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov.
Nevymožiteľný daňový nedoplatok podľa § 61 ods. 6 zákona Slovenskej národnej
rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011 sa považuje za dočasne nevymožiteľný
daňový nedoplatok podľa § 83 tohto zákona.
Sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa
tohto zákona.
Zákonodarca v uvedenom prechodnom ustanovení prejavil vôľu upraviť právne
vzťahy v oblasti správy daní. Vychádzajúc z gramatického ako aj logického výkladu odseku
1/ uvedeného prechodného ustanovenia je jednoznačne zrejmé, že právne úkony a ich
účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti nového zákona, zostávajú zachované, teda
aj povinnosti daňových subjektov plniť si svoje daňové povinnosti voči štátnemu rozpočtu
a postup daňových orgánov dohliadať na plnení tejto ich povinnosti. Následná úprava
prechodných ustanovení v odsekoch 2/ a nasl. uvedenej právnej norme nie je úplne
jednoznačná a umožňuje viacerú interpretáciu, čoho je dôkazom aj rozdielny výklad tejto
právnej normy daňovými orgánmi a žalobcom resp. jeho právnym zástupcom v danom
prípade.
Odvolací súd vychádzajúc z obsahu uvedenej právnej úpravy a jej účelu a cieľa
zastáva názor, že ak zákonodarca v odseku 2/ pred bodkočiarkou ustanovil, že daňové
konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov, sledoval tým ochranu daňových subjektov v jednotnosti právnej
úpravy, na základe ktorej začalo daňové konanie tak, aby za účelom právnej istoty bola táto
právna úprava zachovaná počas celého daňového konania a to až do jeho právoplatného
ukončenia. Takto prejavená vôľa zákonodarcu nie je podľa názoru súdu v rozpore ani
s ďalšími prechodnými ustanoveniami v odsekoch 3 a nasl. predmetnej právnej normy,
keďže v prechodných ustanoveniach zákonodarca nemôže reagovať na všetky právne
skutočnosti.
Odvolací súd zo skutkových okolností mal preukázané, že v danom prípade daňová
kontrola u žalobcu ako daňového subjektu začala dňa 23.11.2011 a v dôsledku toho, že
žalobca správcovi dane nepredložil k daňovej kontrole doklady, správca dane oznámením
zo dňa 20.4.2012 oznámil žalobcovi, že dňa 25.4.2012 sa začne určovanie dane podľa
pomôcok. Správca dane určil daň podľa pomôcok podľa § 48 zákona č. 563/2009 Z. z.
a následne rozhodnutím zo dňa 26.11.2012 podľa § 68 ods. 5 uvedeného zákona vyrubil
žalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel dane na dani z príjmov fyzickej osoby
za zdaňovacie obdobie 2006; na základe odvolania žalobcu proti tomuto rozhodnutiu
správcu dane žalovaný preskúmavaným rozhodnutím rozhodnutie správcu dane
z 26.11.2012 podľa § 74 ods.5 zákona č. 563/2009 Z. z. potvrdil.
Senát odvolacieho súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní
zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O. s. p.) je posudzovať, či správny orgán
vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie
rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo
zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v
súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia...
Vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci pokiaľ v danom prípade začala
daňová kontrola u žalobcu ako daňového subjektu dňa 23.11.2011, začala daňová kontrola
za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. a povinnosťou daňových orgánov bolo v daňovom
konaní postupovať a rozhodnúť v zmysle ustanovení zákona č. 511/1992 Zb.. Daňová
kontrola je súčasťou daňového konania, cieľom ktorej je zadovážiť si dostatok skutkových
podkladov pre správne určenie dane, jej výsledkom je vyhotovenie protokolu o daňovej
kontrole, jeho doručením a prerokovaním sa ukončuje daňová kontrola a začína sa
vyrubovacie konanie. Daňové konanie treba považovať za ukončené až právoplatným
rozhodnutím o daňovej povinnosti daňového subjektu. Nie je možné súhlasiť s názorom
žalovaného ani s názorom súdu prvého stupňa, že tým, že v dôsledku nesplnenia si
povinnosti žalobcu ako daňového subjektu po začatí daňovej kontroly, bolo dňom 25.4.2012
začaté konanie o určovanie dane podľa pomôcok, teda už za účinnosti nového zákona
upravujúceho postup daňových orgánov v oblasti daní - daňového poriadku, poukazom
na to, že daňová kontrola a určenie dane podľa pomôcok sú samostatnými daňovými
procesmi, ktoré podliehajú aj odlišnému právnemu režimu, a preto určenie dane podľa
pomôcok ako aj ďalší postup daňových orgánov sa spravoval podľa nového právneho
predpisu v oblastí správy daní. Daňová kontrola a určenie dane podľa pomôcok je síce
samostatným právnym inštitútom založeným na rozdielnej právnej úprave, avšak ak správca
dane pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok, pretože daňový subjekt si nesplnil svoju
povinnosť, zákonom určenú, nemožno mať za to, že došlo k začatiu nového daňového
konania, pretože určením dane podľa pomôcok zákonodarca predpokladá sankcionovanie
daňového subjektu v tom daňovom konaní, v ktorom práve pre nesplnenie zákonnej
povinnosti daňového subjektu spočívajúcej v nesúčinnosti daňového subjektu so správcom
dane, nemohla byť vykonaná daňová kontrola. Ak teda správca dane začal konanie
o určenie dane na základe pomôcok, nezačal nové daňové konanie, ale už v začatom
daňovom konaní daň určil na základe pomôcok a po splnení ďalších zákonnom
predpokladaných podmienok takto určenú daň vo vyrubovacom konaní daňovému subjektu
vyrubil rozhodnutím.
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že síce daňové orgány oboch
stupňov v danej veci pochybili, keď podriadili svoj postup pri určení dane podľa pomôcok
ako aj svoj následný postup v daňovom konaní právnej úprave daňového poriadku, napriek
tomu, že daňové konanie vo veci začalo za účinnosti zákona o správe daní, avšak uvedené
pochybenie nemohlo zásadným spôsobom zasiahnuť do práv a právom chránených
záujmom žalobcu ako daňového subjektu. Vychádzajúc z účelu a cieľa oboch právnych
predpisov (§ 1), zo základných zásad oboch právnych predpisov (§ 2 zákona č. 511/1992
Zb. a § 3 zákona č. 563/2009), ako aj právnej úpravy postupu správcu dane pri určení dane
podľa pomôcok (§ 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a § 48 zákona č. 563/2009 Z. z .) je
zrejmé, že zákonodarca síce novým právnym predpisom - daňovým poriadkom, nahradil
zákon o správe daní (z. č. 511/1992 Zb.) súčinnosťou od 1.1.2012 a v prechodnom
ustanovení § 165 daňového poriadku upravil právne vzťahy začaté pred jeho účinnosťou,
avšak právnu úpravu týkajúcu sa určenia dne podľa pomôcok a následné vyrubovacie
konanie na základe takto určenej dane ponechal takmer v totožnom znení, ako bola právna
úprava podľa zákona o správe daní. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z
administratívneho spisu teda ak aj daňové orgány vo veci žalobcu pri určení dane podľa
pomôcok vychádzali podľa novej právnej úpravy, neodňali mu právo na spravodlivý proces
pred iným orgánom.
Na základe skutkových zistení aj odvolací súd dospel k záveru, že v dôsledku
nesúčinnosti žalobcu ako daňového subjektu so správcom dane, bol správny postup správcu
dane, keď konanie žalobcu posúdil ako nesplnenie si povinnosti vtom čase vyplývajúcej mu
z § 15 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., čím došlo k splneniu podmienky pre následný postup
v zmysle 29 ods. 6 uvedeného zákona, ktorý je takmer totožný s právnou úpravou
ustanovenou v § 48 daňového poriadku. V zmysle právnej úpravy vzťahujúcej sa
k oprávnenosti postupu správcu dane určiť daň na základe pomôcok nie je možné súhlasiť
s námietkou žalobcu, že v danej veci nebola ukončená daňová kontrola majúca za následok
uplynutie lehoty podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní, pretože zákon o správe daní ani
daňový poriadok neustanovuje lehotu na určenie dane podľa pomôcok tak, ako je to
v prípade výkonu daňovej kontroly.
Ústavný súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej
konštantnej judikatúre stanovil, že nie je možné zrušiť rozhodnutie žalovaného správneho
orgánu a vec vrátiť na ďalšie konanie, aby sa zopakovalo konanie, v ktorom sa odstránia
pochybenia správneho orgánu, pokiaľ nové rozhodnutie nemôže privodiť odvolateľovi
priaznivejší výsledok v konaní. Vychádzajúc zo zásady hospodárnosti a materiálnej
spravodlivosti preskúmavajúceho konania v danom prípade novým konaním a rozhodnutím
by sa nemohol privodiť žalobcovi priaznivejší výsledok.
Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd nepovažoval odvolacie námietky žalobcu
za relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu. Senát odvolacieho súdu dospel
k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že správca dane ako aj žalovaný vo veci
vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležité zistili skutkový stav veci, v daňovom
konaní postupovali v súčinnosti so žalobcom ako daňovým subjektom, skutkové zistenia
nevyhodnotili v rozpore so zákonom a v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí svoje
skutkové zistenia a právne závery zdôvodnili v dostatočnom rozsahu...“
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom
rozsudku zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými
námietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok Krajského súdu
v Košiciach č. k. 7 S/160/2013-111 z 30. októbra 2013 potvrdil. Napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne
neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch,
ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní
aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf/13/2014 z 25. februára 2015 a základným právom na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
sťažovateľom v jeho odvolaní ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou
uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf/13/2014 z 25. februára 2015 a vrátenie veci na ďalšie
konanie, priznanie úhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2016