Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 29/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2015

doručená sťažnosť , , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a 2 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 25. februára 2015.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„... Na základe oznámenia Daňového úradu Košice zo dňa 02.10.2011 bola daňová

kontrola dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2006 začatá 23.11.2011.

Následne bolo sťažovateľovi doručené oznámenie o určovaní dane podľa pomôcok

č. 9800403/5/41456/2012 z 02.04.2012 ktorým správca dane oznamuje určenie dane podľa

pomôcok. Prostredníctvom vtedajšieho právneho zástupcu sťažovateľa bol 24.09.2012

doručený protokol o určení dane podľa pomôcok č. 9800403/5/2579999/2012 z 17.09.2012.

Na základe výzvy správcu dane sťažovateľ podal námietky k protokolu, ktorými popieral

možnosť určenia dane podľa pomôcok a namietal nedodržanie lehoty na vykonanie daňovej

kontroly z dôvodu nesprávneho použitia právneho predpisu. Daňový úrad Košice vydal

rozhodnutie o vyrubení dane č. 9800403/5/3492179/2012 z 26.11.2012, ktorým

sťažovateľovi dorubil rozdiel dane 163.317.024,-SKK.

Na základe odvolania sťažovateľa Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím

č. 1100303/1/30290-188037/2013/5307 z 18.04.2013 v rozhodnutí o odvolaní potvrdilo

prvostupňové rozhodnutie. Sťažovateľ rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR napadol

žalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia z 02.06.2013, o ktorej rozhodol Krajský

súd v Košiciach rozsudkom č. k. -111 z 30. októbra 2013 tak, že žalobu

zamietol. O odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach rozhodol Najvyšší súd SR

rozsudkom sp. zn. z 25. februára 2015 tak, že rozsudok Krajského súdu

v Košiciach potvrdil a sťažovateľovi náhradu trov nepriznal...

Sťažovateľ ako žalobca v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia uplatnil tieto

podstatné námietky:

(a) Nesprávne použitie právneho predpisu, keď daňové orgány nemohli konať podľa

Z. z o správe daní (daňový poriadok), ale podľa

o správe daní a poplatkov,

(aa) Sťažovateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí tak daňových orgánov ako

i rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach a namieta teraz i nepreskúmateľnosť rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR.

(aaa) Ďalšou podstatnou námietkou sťažovateľa je, že daň nemohla byť určená

podľa pomôcok.

(aaaa) Sťažovateľ namietal, že daňová kontrola nebola vykonaná v zákonom

stanovenej lehote z dôvodu nezákonného postupu správcu dane...

Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s nesprávnymi a neprijateľnými

a ústavne nekonformnými právnymi závermi krajského súdu a k podstatným námietkam

sťažovateľa prijal takéto závery:

(a) Odvolací súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľa, týkajúca sa nesprávneho

použitia právneho predpisu, je dôvodná a názory daňových orgánov sú nesprávne.

(aa) K nepreskúmateľnosti rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach ako i daňových

orgánov neuviedol nič.

(aaa) Námietku o nemožnosti určenia dane pomôckami vyhodnotil ako dôvodnú, ale

vzhľadom na to, že nová právna úprava sa neodlišuje od pôvodnej právnej úpravy, nemá to

vplyv na konečný záver daňových orgánov,

(aaaa) K námietke o nevykonaní daňovej kontroly v zákonnej lehote Najvyšší súd SR

dospel k záveru, že lehota na vykonanie daňovej kontroly pri určení dane pomôckami nie je

zákonne stanovená...“

Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo spoločnosti , ,

, na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. februára 2015 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. februára 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 355,73 EUR na účet JUDr. Bohumila Nováka, advokáta, do troch dní od

právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Sťažovateľ v texte sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , avšak v petite sťažnosti to

neuviedol. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Vzhľadom na to sa

ústavný súd nezaoberal porušením základného práva sťažovateľa vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa .

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že

k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie

a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov

základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon

a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné

záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú

ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto

konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci

(, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných

zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie

obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov

a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo

na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,

ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať

rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca

k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej

podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý

garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď

existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin

c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnutý rozsudok

neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára

2015 má arbitrárny charakter z dôvodu, že bol použitý nesprávny právny predpis. Namiesto

o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov mal byť použitý zákon Slovenskej národnej rady

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov. Podľa sťažovateľa odôvodnenie rozsudku nie je

presvedčivé. Podľa názoru sťažovateľa daň nemala byť určená podľa pomôcok a daňová

kontrola nebola vykonaná v zákonom ustanovenej lehote. V dôsledku toho malo dôjsť

podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. z 25. februára 2015

najvyšší súd uviedol:

„... Odvolací súd v danej veci zistil, že spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane medzi účastníkmi konania v prieskumnom

konaní súdu spočíva predovšetkým v ústavnej konformnosti výkladu prechodných

ustanovení právnej úpravy nového právneho predpisu ustanovujúcej postup daňových

orgánov pri určení daňovej povinnosti žalobcu ako daňového subjektu na dani z príjmov

fyzických osôb za rok 2006. Zákonodarca dňa 1. decembra 2009 prijal zákon o správe daní

(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, publikovaný v Zbierke

, ktorý v Čl. VI ustanovuje, že tento zákon nadobúda účinnosť

1. januára 2010 okrem čl. I, ktorý nadobúda účinnosť 1. januára 2012. Uvedeným novým

právnym predpisom ku dňu 1.1.2012 bol zrušený

V zmysle prechodného ustanovenia až 7 právne

úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú

zachované.

Daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa

dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej

rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie

sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.

Ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na daňové exekučné konanie začaté podľa

doterajších predpisov.

Daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí

podľa doterajších predpisov.

Vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou

tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov.

Nevymožiteľný daňový nedoplatok podľa § 61 ods. 6 zákona Slovenskej národnej

rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011 sa považuje za dočasne nevymožiteľný

daňový nedoplatok podľa § 83 tohto zákona.

Sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa

tohto zákona.

Zákonodarca v uvedenom prechodnom ustanovení prejavil vôľu upraviť právne

vzťahy v oblasti správy daní. Vychádzajúc z gramatického ako aj logického výkladu odseku

1/ uvedeného prechodného ustanovenia je jednoznačne zrejmé, že právne úkony a ich

účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti nového zákona, zostávajú zachované, teda

aj povinnosti daňových subjektov plniť si svoje daňové povinnosti voči štátnemu rozpočtu

a postup daňových orgánov dohliadať na plnení tejto ich povinnosti. Následná úprava

prechodných ustanovení v odsekoch 2/ a nasl. uvedenej právnej norme nie je úplne

jednoznačná a umožňuje viacerú interpretáciu, čoho je dôkazom aj rozdielny výklad tejto

právnej normy daňovými orgánmi a žalobcom resp. jeho právnym zástupcom v danom

prípade.

Odvolací súd vychádzajúc z obsahu uvedenej právnej úpravy a jej účelu a cieľa

zastáva názor, že ak zákonodarca v odseku 2/ pred bodkočiarkou ustanovil, že daňové

konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa

doterajších predpisov, sledoval tým ochranu daňových subjektov v jednotnosti právnej

úpravy, na základe ktorej začalo daňové konanie tak, aby za účelom právnej istoty bola táto

právna úprava zachovaná počas celého daňového konania a to až do jeho právoplatného

ukončenia. Takto prejavená vôľa zákonodarcu nie je podľa názoru súdu v rozpore ani

s ďalšími prechodnými ustanoveniami v odsekoch 3 a nasl. predmetnej právnej normy,

keďže v prechodných ustanoveniach zákonodarca nemôže reagovať na všetky právne

skutočnosti.

Odvolací súd zo skutkových okolností mal preukázané, že v danom prípade daňová

kontrola u žalobcu ako daňového subjektu začala dňa 23.11.2011 a v dôsledku toho, že

žalobca správcovi dane nepredložil k daňovej kontrole doklady, správca dane oznámením

zo dňa 20.4.2012 oznámil žalobcovi, že dňa 25.4.2012 sa začne určovanie dane podľa

pomôcok. Správca dane určil daň podľa pomôcok podľa

a následne rozhodnutím zo dňa 26.11.2012 podľa § 68 ods. 5 uvedeného zákona vyrubil

žalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel dane na dani z príjmov fyzickej osoby

za zdaňovacie obdobie 2006; na základe odvolania žalobcu proti tomuto rozhodnutiu

správcu dane žalovaný preskúmavaným rozhodnutím rozhodnutie správcu dane

z 26.11.2012 podľa potvrdil.

Senát odvolacieho súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní

zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy

(§ a nasl. ) je posudzovať, či správny orgán

vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie

rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či

rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo

zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v

súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia

správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu

predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia...

Vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci pokiaľ v danom prípade začala

daňová kontrola u žalobcu ako daňového subjektu dňa 23.11.2011, začala daňová kontrola

za účinnosti a povinnosťou daňových orgánov bolo v daňovom

konaní postupovať a rozhodnúť v zmysle ustanovení . Daňová

kontrola je súčasťou daňového konania, cieľom ktorej je zadovážiť si dostatok skutkových

podkladov pre správne určenie dane, jej výsledkom je vyhotovenie protokolu o daňovej

kontrole, jeho doručením a prerokovaním sa ukončuje daňová kontrola a začína sa

vyrubovacie konanie. Daňové konanie treba považovať za ukončené až právoplatným

rozhodnutím o daňovej povinnosti daňového subjektu. Nie je možné súhlasiť s názorom

žalovaného ani s názorom súdu prvého stupňa, že tým, že v dôsledku nesplnenia si

povinnosti žalobcu ako daňového subjektu po začatí daňovej kontroly, bolo dňom 25.4.2012

začaté konanie o určovanie dane podľa pomôcok, teda už za účinnosti nového zákona

upravujúceho postup daňových orgánov v oblasti daní - daňového poriadku, poukazom

na to, že daňová kontrola a určenie dane podľa pomôcok sú samostatnými daňovými

procesmi, ktoré podliehajú aj odlišnému právnemu režimu, a preto určenie dane podľa

pomôcok ako aj ďalší postup daňových orgánov sa spravoval podľa nového právneho

predpisu v oblastí správy daní. Daňová kontrola a určenie dane podľa pomôcok je síce

samostatným právnym inštitútom založeným na rozdielnej právnej úprave, avšak ak správca

dane pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok, pretože daňový subjekt si nesplnil svoju

povinnosť, zákonom určenú, nemožno mať za to, že došlo k začatiu nového daňového

konania, pretože určením dane podľa pomôcok zákonodarca predpokladá sankcionovanie

daňového subjektu v tom daňovom konaní, v ktorom práve pre nesplnenie zákonnej

povinnosti daňového subjektu spočívajúcej v nesúčinnosti daňového subjektu so správcom

dane, nemohla byť vykonaná daňová kontrola. Ak teda správca dane začal konanie

o určenie dane na základe pomôcok, nezačal nové daňové konanie, ale už v začatom

daňovom konaní daň určil na základe pomôcok a po splnení ďalších zákonnom

predpokladaných podmienok takto určenú daň vo vyrubovacom konaní daňovému subjektu

vyrubil rozhodnutím.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že síce daňové orgány oboch

stupňov v danej veci pochybili, keď podriadili svoj postup pri určení dane podľa pomôcok

ako aj svoj následný postup v daňovom konaní právnej úprave daňového poriadku, napriek

tomu, že daňové konanie vo veci začalo za účinnosti zákona o správe daní, avšak uvedené

pochybenie nemohlo zásadným spôsobom zasiahnuť do práv a právom chránených

záujmom žalobcu ako daňového subjektu. Vychádzajúc z účelu a cieľa oboch právnych

predpisov (), zo základných zásad oboch právnych predpisov (

Zb. a ), ako aj právnej úpravy postupu správcu dane pri určení dane

podľa pomôcok ( a Z. z .) je

zrejmé, že zákonodarca síce novým právnym predpisom - daňovým poriadkom, nahradil

zákon o správe daní (z. č. ) súčinnosťou od 1.1.2012 a v prechodnom

ustanovení § 165 daňového poriadku upravil právne vzťahy začaté pred jeho účinnosťou,

avšak právnu úpravu týkajúcu sa určenia dne podľa pomôcok a následné vyrubovacie

konanie na základe takto určenej dane ponechal takmer v totožnom znení, ako bola právna

úprava podľa zákona o správe daní. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z

administratívneho spisu teda ak aj daňové orgány vo veci žalobcu pri určení dane podľa

pomôcok vychádzali podľa novej právnej úpravy, neodňali mu právo na spravodlivý proces

pred iným orgánom.

Na základe skutkových zistení aj odvolací súd dospel k záveru, že v dôsledku

nesúčinnosti žalobcu ako daňového subjektu so správcom dane, bol správny postup správcu

dane, keď konanie žalobcu posúdil ako nesplnenie si povinnosti vtom čase vyplývajúcej mu

z , čím došlo k splneniu podmienky pre následný postup

v zmysle 29 ods. 6 uvedeného zákona, ktorý je takmer totožný s právnou úpravou

ustanovenou v § 48 daňového poriadku. V zmysle právnej úpravy vzťahujúcej sa

k oprávnenosti postupu správcu dane určiť daň na základe pomôcok nie je možné súhlasiť

s námietkou žalobcu, že v danej veci nebola ukončená daňová kontrola majúca za následok

uplynutie lehoty podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní, pretože zákon o správe daní ani

daňový poriadok neustanovuje lehotu na určenie dane podľa pomôcok tak, ako je to

v prípade výkonu daňovej kontroly.

Ústavný súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej

konštantnej judikatúre stanovil, že nie je možné zrušiť rozhodnutie žalovaného správneho

orgánu a vec vrátiť na ďalšie konanie, aby sa zopakovalo konanie, v ktorom sa odstránia

pochybenia správneho orgánu, pokiaľ nové rozhodnutie nemôže privodiť odvolateľovi

priaznivejší výsledok v konaní. Vychádzajúc zo zásady hospodárnosti a materiálnej

spravodlivosti preskúmavajúceho konania v danom prípade novým konaním a rozhodnutím

by sa nemohol privodiť žalobcovi priaznivejší výsledok.

Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd nepovažoval odvolacie námietky žalobcu

za relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu. Senát odvolacieho súdu dospel

k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že správca dane ako aj žalovaný vo veci

vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležité zistili skutkový stav veci, v daňovom

konaní postupovali v súčinnosti so žalobcom ako daňovým subjektom, skutkové zistenia

nevyhodnotili v rozpore so zákonom a v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí svoje

skutkové zistenia a právne závery zdôvodnili v dostatočnom rozsahu...“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

rozsudku zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými

námietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok Krajského súdu

v Košiciach č. k. -111 z 30. októbra 2013 potvrdil. Napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne

neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch,

ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní

aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2015 a základným právom na súdnu

ochranu podľa a 2 a právom na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľom v jeho odvolaní ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou

uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2015 a vrátenie veci na ďalšie

konanie, priznanie úhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016