Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 74/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou KOTRUSZ –

BENČÍK, s. r. o., Štefánikova 57, Nitra, vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a jeho rozsudkami z 30. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra

2015 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. a

jeho rozsudkami z 30. septembra 2015. Dátum odovzdania sťažnosti na poštovú prepravu je

nečitateľný.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol od 2. októbra 1995 zamestnancom

Poľnohospodárskeho družstva Ivanka pri Nitre (ďalej len „zamestnávateľ“). Dňa 1. júna

2010 mu bola zo strany zamestnávateľa doručená výpoveď z pracovného pomeru.

Sťažovateľ požiadal na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) o vyslovenie

neplatnosti výpovede. Konanie bolo vedené pod sp. zn. .

Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra (ďalej len „úrad“) sp. zn.

NI/2010/16804 zo 7. októbra 2010 bol sťažovateľ na základe vlastnej žiadosti zaradený do

evidencie uchádzačov o zamestnanie k 1. októbru 2010. V podanej žiadosti úradu uviedol,

že medzi ním a zamestnávateľom prebieha súdny spor o neplatnosť výpovede z pracovného

pomeru.

Medzitýmnym rozsudkom okresného súdu č. k. -205 z 26. apríla 2012

bolo určené, že výpoveď zamestnávateľa je neplatná a že nemožno od neho spravodlivo

požadovať, aby sťažovateľa naďalej zamestnával. O nároku sťažovateľa na náhradu mzdy

a o trovách konania malo byť rozhodnuté v konečnom rozhodnutí.

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 6. septembra 2012 bol rozsudok okresného súdu v časti určenia, že výpoveď daná

sťažovateľovi je neplatná, potvrdený. V ostatnej napadnutej časti bol medzitýmny rozsudok

zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Výrok medzitýmneho rozsudku o neplatnosti výpovede nadobudol 18. septembra

2012 právoplatnosť. O tom, či od zamestnávateľa možno spravodlivo požadovať, aby

sťažovateľa naďalej zamestnával, ako aj o sťažovateľovom nároku na náhradu mzdy

a o trovách konania okresný súd do podania sťažnosti ústavnému súdu opätovne

nerozhodol.

Žiadosťou z 30. novembra 2012 sťažovateľ požiadal úrad o povolenie obnovy

konania vo veci jeho zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie, a to z dôvodu, že

po právoplatnosti rozhodnutia úradu o jeho zaradení vyšli najavo nové skutočnosti

a dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť

bez zavinenia sťažovateľa. Išlo o právoplatný rozsudok o určenie neplatnosti výpovede.

Sťažovateľ preto žiadal úrad, aby bol obnovený stav pred jeho zaradením do evidencie

uchádzačov o zamestnanie, teda aby bol z evidencie vyradený dňom zaradenia, teda

1. októbra 2010.

Rozhodnutím úradu sp. zn. NR1/RSS/ZAM/2012/14994/45413 z 2. januára 2013

nebolo rozhodnuté o žiadosti o povolenie obnovy konania, ale o vyradení sťažovateľa

z evidencie uchádzačov o zamestnanie, avšak až 18. septembra 2012, teda dňom

právoplatnosti rozsudku o určenie neplatnosti výpovede, a nie dňom zaradenia, ako to

sťažovateľ požadoval.

Rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „ústredie“) sp. zn.

ÚPS/ÚS1/SSZOPCSSZ/BEZ/2013/3008/6369 z 25. februára 2013 bolo odvolanie

sťažovateľa proti rozhodnutiu úradu o vyradení z evidencie zamietnuté a zároveň bolo toto

rozhodnutie úradu potvrdené.

Ďalším rozhodnutím úradu sp. zn. NR1/RSS/ZAM/2013/13735 z 23. januára 2013 sa

žiadosti sťažovateľa o obnovu konania nevyhovelo a obnova konania vo veci jeho zaradenia

do evidencie uchádzačov o zamestnanie sa nepovolila.

Rozhodnutím ústredia sp. zn. ÚPS/ÚS1/SSZOPCSSZ/BEZ/2013/2631/5328

z 22. februára 2013 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu úradu o nepovolení

obnovy konania zamietnuté a zároveň bolo toto rozhodnutie úradu potvrdené.

V dôsledku vydania uvedených rozhodnutí úradu a ústredia bol sťažovateľ vedený

v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 1. októbra 2010 do 18. septembra 2012, a to aj

napriek tomu, že bola právoplatne určená neplatnosť výpovede danej mu zamestnávateľom,

v dôsledku čoho počas celej doby jeho evidovania ako uchádzača o zamestnanie jeho

pracovný pomer u zamestnávateľa trval. Znamená to, že namiesto dávky v nezamestnanosti

mala byť sťažovateľovi vyplácaná mzda od zamestnávateľa, pričom tento si mal plniť aj iné

povinnosti, a to najmä odvody na zdravotné a sociálne poistenie.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ žalobou z 15. apríla 2013 požiadal krajský súd

o preskúmanie a zrušenie právoplatných rozhodnutí ústredia z 22. februára 2013

o nepovolení obnovy konania a z 25. februára 2013 o vyradení z evidencie uchádzačov

o zamestnanie. Krajský súd rozhodoval o preskúmaní prvého rozhodnutia pod sp. zn.

, pričom preskúmanie druhého rozhodnutia vylúčil na samostatné konanie

vedené pod sp. zn. .

Rozsudkom krajského súdu č. k. -79 z 12. novembra 2013 bola žaloba

o preskúmanie rozhodnutia úradu z 22. februára 2013 (obnova konania) zamietnutá.

Následným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2015 bol

rozsudok krajského súdu potvrdený a stal sa právoplatným 26. októbra 2015.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -28 z 12. novembra 2013 bola žaloba

o preskúmanie rozhodnutia úradu z 25. februára 2013 (vyradenie z evidencie) zamietnutá.

Následným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. bol rozsudok krajského súdu

potvrdený a stal sa právoplatným tiež 26. októbra 2015.

Podľa názoru sťažovateľa pri dodržiavaní základnej zásady právneho štátu, a to

zásady spravodlivosti, nemôže byť zvýhodnený ten, kto porušil zákon (v tomto prípade

zamestnávateľ) na úkor toho, na kom bolo porušenie zákona spáchané (v tomto prípade

sťažovateľ). Vydaním už uvedených právoplatných rozhodnutí bol sťažovateľ poškodený na

svojich subjektívnych právach, lebo sa mu odpracované roky nezapočítajú do

dôchodkového systému, čo má vplyv i na výpočet jeho dôchodku, keďže bol ukrátený na

počte odpracovaných rokov. Došlo tým aj k porušeniu zásady rovnosti a princípu právnej

istoty a ochrany legitímnych očakávaní, keď úrad a ústredie posúdili jeho vec diametrálne

rozdielne než v obdobnom prípade uvádzanom na oficiálnej stránke Sociálnej poisťovne.

Počas obdobia od 1. októbra 2010 do 18. septembra 2012 bol sťažovateľ vedený ako

uchádzač o zamestnanie a zároveň vzhľadom na neplatnosť výpovede zamestnávateľa bol

naďalej aj zamestnancom. Takýto stav je však zmätočný, pretože nie je možné byť súčasne

uchádzačom o zamestnanie, ale aj zamestnancom. Tento stav prináša pochybnosti aj

v otázke evidencie a platieb sociálneho a zdravotného poistenia. Napríklad obdobie od

neplatne skončeného pracovného pomeru sa mu malo zohľadňovať aj pri výpočte výšky

starobného dôchodku ako obdobie, kedy vykonával pracovnú činnosť v rámci platného

pracovného pomeru u zamestnávateľa.

Účinky neplatnosti výpovede nastávajú ex tunc, teda spätne ku dňu podania

výpovede. Právoplatným rozhodnutím súdu o neplatnosti výpovede došlo k naplneniu

dôvodu obnovy konania podľa ustanovenia

o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov, keďže ide o novú

skutočnosť alebo dôkaz, ktorý mohol mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Totiž, ak by už

v čase zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie bola deklarovaná neplatnosť

výpovede, nebol by sťažovateľ do tejto evidencie zaradený, teda úrad by rozhodol inak.

V čase zaradenia do evidencie sťažovateľ splnil všetky povinnosti a pravdivo uviedol, že

vedie súdny spor so zamestnávateľom o určenie neplatnosti výpovede, pričom výsledok

konania nemohol s určitosťou vopred predpokladať. Nemožno sa preto stotožniť

s odôvodnením súdov, podľa ktorých tieto skutočnosti v čase podania žiadosti o zaradenie

do evidencie neexistovali. Tieto nové skutočnosti a dôkazy o neplatnosti výpovede v tom

čase už existovali, avšak v inej podobe, a to v podobe oznámenia sťažovateľa, že vedie

súdny spor o neplatnosť výpovede so zamestnávateľom. Je potrebné zdôrazniť, že účinky

neplatnosti výpovede nastávajú spätne ku dňu podania výpovede, a preto účelom takéhoto

rozhodnutia súdu je napraviť sporný stav. V žiadnom prípade to nemôže byť na ujmu

sťažovateľa.

Až do rozhodnutia krajského súdu o neplatnosti výpovede boli sťažovateľovi ako

uchádzačovi o zamestnanie vyplácané dávky v nezamestnanosti a štát za neho hradil

zdravotné poistenie. Podľa jeho názoru rozhodnutím súdu o neplatnosti výpovede mali byť

tieto dávky štátu zo strany zamestnávateľa nahradené, keďže všetky povinnosti týkajúce sa

odvodov na sociálne a zdravotné poistenie mal počas tohto obdobia plniť zamestnávateľ

a sťažovateľovi mala byť namiesto dávky v nezamestnanosti vyplácaná mzda.

Takéto právne posúdenie vyplýva aj z oficiálnej stránky Sociálnej poisťovne, a to

z odpovede z 12. apríla 2013 (na otázku záujemcu), podľa ktorej nárok na dávku

v nezamestnanosti je viazaný na evidenciu uchádzača o zamestnanie. Pokiaľ sa o vyradení

z tejto evidencie rozhodne (dôjde k spätnému vyradeniu) na základe rozhodnutia súdu

o neplatnom skončení pracovného pomeru, bude musieť aj Sociálna poisťovňa rozhodnúť

o neprávom vyplatenej dávke v nezamestnanosti a žiadať o jej vrátenie.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že v prípade neplatného skončenia

pracovného pomeru sa v praxi vydávajú aj rozhodnutia o vyradení z evidencie uchádzačov

o zamestnanie spätne ku dňu zaradenia, pričom sociálne dávky prijaté od štátu musí

zamestnanec vrátiť, keďže ide o neprávom vyplatené dávky. Na tento právny názor

Sociálnej poisťovne však úrad, ústredie, krajský súd, ale ani najvyšší súd vôbec neprihliadli

a nijako nezdôvodnili, prečo tento právny názor nezohľadnili. Pritom ide o významný

a právne relevantný argument.

Podľa ustanovenia o službách

zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“) nie je uchádzačom o zamestnanie

zamestnanec, ak nie je v odseku 2 písm. a) ustanovené inak. Z toho je zrejmé, že nie je

možné byť súčasne zamestnancom, ako aj uchádzačom o zamestnanie, a preto úrad

a ústredie vec nesprávne posúdili, keď nevyhoveli žiadosti sťažovateľa o obnovu konania,

resp. keď rozhodli o jeho vyradení z evidencie uchádzačov o zamestnanie až dňom

právoplatnosti rozsudku o neplatnosti výpovede.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a sp. zn.: porušil právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.09.2015, sp. zn.:

a sp. zn.: zrušuje a veci mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej

republiky vo výške 296,44 €.“

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2015 (vo veci

obnovy konania) vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k.

-79 z 12. novembra 2013. Podľa názoru najvyššieho súdu pre správne orgány

pri rozhodovaní o povolení obnovy konania bolo rozhodujúce to, že sťažovateľ bol do

evidencie právoplatne zaradený 1. októbra 2010 a že rozsudok o určenie neplatnosti

výpovede v čase pred vydaním rozhodnutia o zaradení do evidencie neexistoval.

Pre rozhodnutie o zaradení do evidencie bol rozhodujúci stav v čase podania žiadosti

o zaradenie. V tomto čase sťažovateľ nesporne spĺňal podmienky pre zaradenie do

evidencie podľa § 34 ods. 2 a 3 zákona o zamestnanosti. Fikcia platnosti skončenia

pracovného pomeru na účely zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie je

premietnutá do uvedeného ustanovenia, a to práve na ochranu žiadateľa v období do

rozhodnutia súdu o platnosti či neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Najvyšší súd

poukazuje aj na to, že inštitút obnovy konania podľa § 62 ods. 1 písm. a) Správneho

poriadku je mimoriadnym opravným prostriedkom v prípadoch, ak nové skutočnosti a

dôkazy, ktoré účastník v pôvodnom konaní nemohol uplatniť z dôvodu, že mu neboli

známe, alebo preto, že ich nemohol uplatniť bez vlastnej viny. Novými skutočnosťami sú

len také skutočnosti, ktoré nastali do vydania pôvodného rozhodnutia správneho orgánu,

pretože len na také okolnosti mohol správny orgán prihliadať. Rozsudok krajského súdu zo

6. septembra 2012 o neplatnosti výpovede takou skutočnosťou nie je, nemožno ho

považovať za novú skutočnosť alebo dôkaz, ktorý by existoval už v roku 2010.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2015 (vo veci

vyradenia z evidencie) vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k.

-28 z 12. novembra 2013. Najvyšší súd predovšetkým poukazuje na

ustanovenie § 36 ods. 1 písm. o) zákona o službách zamestnanosti v znení platnom do

30. apríla 2013, podľa ktorého úrad vyradí uchádzača o zamestnanie z evidencie

uchádzačov o zamestnanie dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o neplatnosti

skončenia pracovného pomeru alebo nadobudnutia právoplatnosti o zrušení rozhodnutia

orgánu štátnej správy o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, alebo služobného

pomeru. Podľa názoru najvyššieho súdu právoplatným rozsudkom krajského súdu o určení

neplatnosti výpovede bolo rozhodnuté len o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nie

však o jeho ďalšom trvaní, pretože v tejto časti bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie

konanie. Ak teda ústredie vychádzalo zo skutočnosti, že sťažovateľ bol zaradený do

evidencie 1. októbra 2010, pričom obnova konania o zaradenie do evidencie v čase jeho

rozhodovania nebola povolená, potvrdením rozhodnutia o vyradení sťažovateľa z evidencie

18. septembra 2012 rozhodol v súlade so zákonom, ktorý iný postup neumožňuje.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ je predovšetkým presvedčený, že bol daný zákonný dôvod na obnovu

konania, keďže vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný

vplyv na rozhodnutie v zmysle § 62 ods. 1 písm. a) Správneho poriadku. Alternatívne

zastáva názor, že úrad, resp. ústredie ho mali vyradiť z evidencie spätne ku dňu zaradenia

do evidencie, teda nielen ku dňu právoplatnosti rozsudku krajského súdu o určení

neplatnosti výpovede. V tomto smere zdôrazňuje právny názor Sociálnej poisťovne,

z ktorého vyplýva možnosť takéhoto spätného vyradenia z evidencie ku dňu zaradenia na

základe súdneho rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu znenie ustanovenia § 36 ods. 1 písm. o) zákona

o službách zamestnanosti v znení platnom do 30. apríla 2013 neumožňovalo úradu

a ústrediu vyradiť sťažovateľa z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom jeho zaradenia,

ale iba dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného

pomeru. Jasný a jednoznačný text tohto ustanovenia nedával žiaden priestor na úvahu

v zmysle požiadavky sťažovateľa. Na tom nič nemôže zmeniť stanovisko Sociálnej

poisťovne (teda iného orgánu štátnej správy), ktoré navyše nebolo vyslovené v rozhodnutí

vydanom v rámci správneho konania, ale v rámci právneho poradenstva. Za rozhodujúci

treba považovať zákonný text, ktorý sa javí ako jednoznačný a jasný.

Existujúca ustálená judikatúra k výkladu ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a) Správneho

poriadku umožňuje považovať za novú skutočnosť alebo dôkaz iba takú skutočnosť či

dôkaz, ktoré existovali už pred vydaním pôvodného rozhodnutia správneho orgánu, keďže

iba na takéto mohol správny orgán prihliadať. Vo svetle tejto interpretácie naozaj nemožno

právoplatný rozsudok krajského súdu o neplatnosti výpovede považovať za novú

skutočnosť či dôkaz v uvedenom zmysle, pretože v čase pôvodného rozhodnutia úradu

neexistoval.

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že ustanovenie § 34 ods. 1, 2 písm. a)

a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti v znení platnom do 30. novembra 2010 (teda

v čase zaradenia žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie) slúžilo na ochranu osôb

vedúcich so zamestnávateľom súdny spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Malo

sa tým zabrániť stavu, v ktorom by potenciálne po dlhší čas takáto osoba nemohla pracovať,

ale nemohla by ani dostávať dávky v nezamestnanosti. Zákon tu vychádza z vyvrátiteľnej

právnej domnienky (nie teda fikcie, ako to nesprávne označil najvyšší súd), že takáto osoba

je nezamestnaná, teda že nie je nikde v pracovnom pomere. Ak potom následne dôjde

k vysloveniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru súdom, správny orgán ju vyradí

z evidencie uchádzačov o zamestnanie. Za problematickú treba považovať tú právnu

skutočnosť, že podľa výslovného znenia § 36 ods. 1 písm. o) zákona o službách

zamestnanosti v znení platnom do 30. apríla 2013 úrad vyradí uchádzača z evidencie dňom

nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nie teda

spätne ku dňu zaradenia do evidencie, a to aj napriek tomu, že právne účinky súdom

vyslovenej neplatnosti skončenia pracovného pomeru nastávajú ex tunc. Takáto zákonná

úprava v podstate znemožňuje, aby po vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru

bol spätne v celom rozsahu obnovený pôvodný stav existujúci predo dňom zaradenia do

evidencie. Možno preto konštatovať, že zákonné ratio ustanovenia § 34 ods. 1, 2 písm. a)

a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti v znení platnom do 30. novembra 2010, teda

ochrana osoby, existencia pracovného pomeru ktorej je sporná, sa v uvedenej situácii

(po právoplatnom súdnom rozhodnutí o neplatnosti skončenia pracovného pomeru) obracia

v neprospech tejto osoby.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba rozsudky najvyššieho súdu považovať za

dostatočne zdôvodnené a presvedčivé. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej

neodôvodnenosti z nich nevyplývajú. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na vec iný

názor, neznamená sama osebe porušenie označených práv podľa a dohovoru.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2016