Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 74/2016
PDF · 211.69 KB
No categories available
II. ÚS 74/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou KOTRUSZ –
BENČÍK, s. r. o., Štefánikova 57, Nitra, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.
9 Sžso 8/2004 a sp. zn. 9 Sžso 9/2014 a jeho rozsudkami z 30. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra
2015 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Sžso 8/2004 a sp. zn. 9 Sžso 9/2014 a
jeho rozsudkami z 30. septembra 2015. Dátum odovzdania sťažnosti na poštovú prepravu je
nečitateľný.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol od 2. októbra 1995 zamestnancom
Poľnohospodárskeho družstva Ivanka pri Nitre (ďalej len „zamestnávateľ“). Dňa 1. júna
2010 mu bola zo strany zamestnávateľa doručená výpoveď z pracovného pomeru.
Sťažovateľ požiadal na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) o vyslovenie
neplatnosti výpovede. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 7 C 281/2010.
Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra (ďalej len „úrad“) sp. zn.
NI/2010/16804 zo 7. októbra 2010 bol sťažovateľ na základe vlastnej žiadosti zaradený do
evidencie uchádzačov o zamestnanie k 1. októbru 2010. V podanej žiadosti úradu uviedol,
že medzi ním a zamestnávateľom prebieha súdny spor o neplatnosť výpovede z pracovného
pomeru.
Medzitýmnym rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 281/2010-205 z 26. apríla 2012
bolo určené, že výpoveď zamestnávateľa je neplatná a že nemožno od neho spravodlivo
požadovať, aby sťažovateľa naďalej zamestnával. O nároku sťažovateľa na náhradu mzdy
a o trovách konania malo byť rozhodnuté v konečnom rozhodnutí.
Rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 165/2012
zo 6. septembra 2012 bol rozsudok okresného súdu v časti určenia, že výpoveď daná
sťažovateľovi je neplatná, potvrdený. V ostatnej napadnutej časti bol medzitýmny rozsudok
zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Výrok medzitýmneho rozsudku o neplatnosti výpovede nadobudol 18. septembra
2012 právoplatnosť. O tom, či od zamestnávateľa možno spravodlivo požadovať, aby
sťažovateľa naďalej zamestnával, ako aj o sťažovateľovom nároku na náhradu mzdy
a o trovách konania okresný súd do podania sťažnosti ústavnému súdu opätovne
nerozhodol.
Žiadosťou z 30. novembra 2012 sťažovateľ požiadal úrad o povolenie obnovy
konania vo veci jeho zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie, a to z dôvodu, že
po právoplatnosti rozhodnutia úradu o jeho zaradení vyšli najavo nové skutočnosti
a dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť
bez zavinenia sťažovateľa. Išlo o právoplatný rozsudok o určenie neplatnosti výpovede.
Sťažovateľ preto žiadal úrad, aby bol obnovený stav pred jeho zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie, teda aby bol z evidencie vyradený dňom zaradenia, teda
1. októbra 2010.
Rozhodnutím úradu sp. zn. NR1/RSS/ZAM/2012/14994/45413 z 2. januára 2013
nebolo rozhodnuté o žiadosti o povolenie obnovy konania, ale o vyradení sťažovateľa
z evidencie uchádzačov o zamestnanie, avšak až 18. septembra 2012, teda dňom
právoplatnosti rozsudku o určenie neplatnosti výpovede, a nie dňom zaradenia, ako to
sťažovateľ požadoval.
Rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „ústredie“) sp. zn.
ÚPS/ÚS1/SSZOPCSSZ/BEZ/2013/3008/6369 z 25. februára 2013 bolo odvolanie
sťažovateľa proti rozhodnutiu úradu o vyradení z evidencie zamietnuté a zároveň bolo toto
rozhodnutie úradu potvrdené.
Ďalším rozhodnutím úradu sp. zn. NR1/RSS/ZAM/2013/13735 z 23. januára 2013 sa
žiadosti sťažovateľa o obnovu konania nevyhovelo a obnova konania vo veci jeho zaradenia
do evidencie uchádzačov o zamestnanie sa nepovolila.
Rozhodnutím ústredia sp. zn. ÚPS/ÚS1/SSZOPCSSZ/BEZ/2013/2631/5328
z 22. februára 2013 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu úradu o nepovolení
obnovy konania zamietnuté a zároveň bolo toto rozhodnutie úradu potvrdené.
V dôsledku vydania uvedených rozhodnutí úradu a ústredia bol sťažovateľ vedený
v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 1. októbra 2010 do 18. septembra 2012, a to aj
napriek tomu, že bola právoplatne určená neplatnosť výpovede danej mu zamestnávateľom,
v dôsledku čoho počas celej doby jeho evidovania ako uchádzača o zamestnanie jeho
pracovný pomer u zamestnávateľa trval. Znamená to, že namiesto dávky v nezamestnanosti
mala byť sťažovateľovi vyplácaná mzda od zamestnávateľa, pričom tento si mal plniť aj iné
povinnosti, a to najmä odvody na zdravotné a sociálne poistenie.
Z uvedených dôvodov sťažovateľ žalobou z 15. apríla 2013 požiadal krajský súd
o preskúmanie a zrušenie právoplatných rozhodnutí ústredia z 22. februára 2013
o nepovolení obnovy konania a z 25. februára 2013 o vyradení z evidencie uchádzačov
o zamestnanie. Krajský súd rozhodoval o preskúmaní prvého rozhodnutia pod sp. zn.
11 S 28/2013, pričom preskúmanie druhého rozhodnutia vylúčil na samostatné konanie
vedené pod sp. zn. 11 S 36/2013.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 11 S 28/2013-79 z 12. novembra 2013 bola žaloba
o preskúmanie rozhodnutia úradu z 22. februára 2013 (obnova konania) zamietnutá.
Následným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 8/2014 z 30. septembra 2015 bol
rozsudok krajského súdu potvrdený a stal sa právoplatným 26. októbra 2015.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 11 S 36/2013-28 z 12. novembra 2013 bola žaloba
o preskúmanie rozhodnutia úradu z 25. februára 2013 (vyradenie z evidencie) zamietnutá.
Následným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 9/2014 bol rozsudok krajského súdu
potvrdený a stal sa právoplatným tiež 26. októbra 2015.
Podľa názoru sťažovateľa pri dodržiavaní základnej zásady právneho štátu, a to
zásady spravodlivosti, nemôže byť zvýhodnený ten, kto porušil zákon (v tomto prípade
zamestnávateľ) na úkor toho, na kom bolo porušenie zákona spáchané (v tomto prípade
sťažovateľ). Vydaním už uvedených právoplatných rozhodnutí bol sťažovateľ poškodený na
svojich subjektívnych právach, lebo sa mu odpracované roky nezapočítajú do
dôchodkového systému, čo má vplyv i na výpočet jeho dôchodku, keďže bol ukrátený na
počte odpracovaných rokov. Došlo tým aj k porušeniu zásady rovnosti a princípu právnej
istoty a ochrany legitímnych očakávaní, keď úrad a ústredie posúdili jeho vec diametrálne
rozdielne než v obdobnom prípade uvádzanom na oficiálnej stránke Sociálnej poisťovne.
Počas obdobia od 1. októbra 2010 do 18. septembra 2012 bol sťažovateľ vedený ako
uchádzač o zamestnanie a zároveň vzhľadom na neplatnosť výpovede zamestnávateľa bol
naďalej aj zamestnancom. Takýto stav je však zmätočný, pretože nie je možné byť súčasne
uchádzačom o zamestnanie, ale aj zamestnancom. Tento stav prináša pochybnosti aj
v otázke evidencie a platieb sociálneho a zdravotného poistenia. Napríklad obdobie od
neplatne skončeného pracovného pomeru sa mu malo zohľadňovať aj pri výpočte výšky
starobného dôchodku ako obdobie, kedy vykonával pracovnú činnosť v rámci platného
pracovného pomeru u zamestnávateľa.
Účinky neplatnosti výpovede nastávajú ex tunc, teda spätne ku dňu podania
výpovede. Právoplatným rozhodnutím súdu o neplatnosti výpovede došlo k naplneniu
dôvodu obnovy konania podľa ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov, keďže ide o novú
skutočnosť alebo dôkaz, ktorý mohol mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Totiž, ak by už
v čase zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie bola deklarovaná neplatnosť
výpovede, nebol by sťažovateľ do tejto evidencie zaradený, teda úrad by rozhodol inak.
V čase zaradenia do evidencie sťažovateľ splnil všetky povinnosti a pravdivo uviedol, že
vedie súdny spor so zamestnávateľom o určenie neplatnosti výpovede, pričom výsledok
konania nemohol s určitosťou vopred predpokladať. Nemožno sa preto stotožniť
s odôvodnením súdov, podľa ktorých tieto skutočnosti v čase podania žiadosti o zaradenie
do evidencie neexistovali. Tieto nové skutočnosti a dôkazy o neplatnosti výpovede v tom
čase už existovali, avšak v inej podobe, a to v podobe oznámenia sťažovateľa, že vedie
súdny spor o neplatnosť výpovede so zamestnávateľom. Je potrebné zdôrazniť, že účinky
neplatnosti výpovede nastávajú spätne ku dňu podania výpovede, a preto účelom takéhoto
rozhodnutia súdu je napraviť sporný stav. V žiadnom prípade to nemôže byť na ujmu
sťažovateľa.
Až do rozhodnutia krajského súdu o neplatnosti výpovede boli sťažovateľovi ako
uchádzačovi o zamestnanie vyplácané dávky v nezamestnanosti a štát za neho hradil
zdravotné poistenie. Podľa jeho názoru rozhodnutím súdu o neplatnosti výpovede mali byť
tieto dávky štátu zo strany zamestnávateľa nahradené, keďže všetky povinnosti týkajúce sa
odvodov na sociálne a zdravotné poistenie mal počas tohto obdobia plniť zamestnávateľ
a sťažovateľovi mala byť namiesto dávky v nezamestnanosti vyplácaná mzda.
Takéto právne posúdenie vyplýva aj z oficiálnej stránky Sociálnej poisťovne, a to
z odpovede z 12. apríla 2013 (na otázku záujemcu), podľa ktorej nárok na dávku
v nezamestnanosti je viazaný na evidenciu uchádzača o zamestnanie. Pokiaľ sa o vyradení
z tejto evidencie rozhodne (dôjde k spätnému vyradeniu) na základe rozhodnutia súdu
o neplatnom skončení pracovného pomeru, bude musieť aj Sociálna poisťovňa rozhodnúť
o neprávom vyplatenej dávke v nezamestnanosti a žiadať o jej vrátenie.
Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že v prípade neplatného skončenia
pracovného pomeru sa v praxi vydávajú aj rozhodnutia o vyradení z evidencie uchádzačov
o zamestnanie spätne ku dňu zaradenia, pričom sociálne dávky prijaté od štátu musí
zamestnanec vrátiť, keďže ide o neprávom vyplatené dávky. Na tento právny názor
Sociálnej poisťovne však úrad, ústredie, krajský súd, ale ani najvyšší súd vôbec neprihliadli
a nijako nezdôvodnili, prečo tento právny názor nezohľadnili. Pritom ide o významný
a právne relevantný argument.
Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách
zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“) nie je uchádzačom o zamestnanie
zamestnanec, ak nie je v odseku 2 písm. a) ustanovené inak. Z toho je zrejmé, že nie je
možné byť súčasne zamestnancom, ako aj uchádzačom o zamestnanie, a preto úrad
a ústredie vec nesprávne posúdili, keď nevyhoveli žiadosti sťažovateľa o obnovu konania,
resp. keď rozhodli o jeho vyradení z evidencie uchádzačov o zamestnanie až dňom
právoplatnosti rozsudku o neplatnosti výpovede.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 9Sžso/8/2014
a sp. zn.: 9Sžso/9/2014 porušil právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.09.2015, sp. zn.:
9Sžso/8/2014 a sp. zn.: 9Sžso/9/2014 zrušuje a veci mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky vo výške 296,44 €.“
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 8/2014 z 30. septembra 2015 (vo veci
obnovy konania) vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k.
11 S 28/2013-79 z 12. novembra 2013. Podľa názoru najvyššieho súdu pre správne orgány
pri rozhodovaní o povolení obnovy konania bolo rozhodujúce to, že sťažovateľ bol do
evidencie právoplatne zaradený 1. októbra 2010 a že rozsudok o určenie neplatnosti
výpovede v čase pred vydaním rozhodnutia o zaradení do evidencie neexistoval.
Pre rozhodnutie o zaradení do evidencie bol rozhodujúci stav v čase podania žiadosti
o zaradenie. V tomto čase sťažovateľ nesporne spĺňal podmienky pre zaradenie do
evidencie podľa § 34 ods. 2 a 3 zákona o zamestnanosti. Fikcia platnosti skončenia
pracovného pomeru na účely zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie je
premietnutá do uvedeného ustanovenia, a to práve na ochranu žiadateľa v období do
rozhodnutia súdu o platnosti či neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Najvyšší súd
poukazuje aj na to, že inštitút obnovy konania podľa § 62 ods. 1 písm. a) Správneho
poriadku je mimoriadnym opravným prostriedkom v prípadoch, ak nové skutočnosti a
dôkazy, ktoré účastník v pôvodnom konaní nemohol uplatniť z dôvodu, že mu neboli
známe, alebo preto, že ich nemohol uplatniť bez vlastnej viny. Novými skutočnosťami sú
len také skutočnosti, ktoré nastali do vydania pôvodného rozhodnutia správneho orgánu,
pretože len na také okolnosti mohol správny orgán prihliadať. Rozsudok krajského súdu zo
6. septembra 2012 o neplatnosti výpovede takou skutočnosťou nie je, nemožno ho
považovať za novú skutočnosť alebo dôkaz, ktorý by existoval už v roku 2010.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 9/2014 z 30. septembra 2015 (vo veci
vyradenia z evidencie) vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k.
11 S 36/2013-28 z 12. novembra 2013. Najvyšší súd predovšetkým poukazuje na
ustanovenie § 36 ods. 1 písm. o) zákona o službách zamestnanosti v znení platnom do
30. apríla 2013, podľa ktorého úrad vyradí uchádzača o zamestnanie z evidencie
uchádzačov o zamestnanie dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru alebo nadobudnutia právoplatnosti o zrušení rozhodnutia
orgánu štátnej správy o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, alebo služobného
pomeru. Podľa názoru najvyššieho súdu právoplatným rozsudkom krajského súdu o určení
neplatnosti výpovede bolo rozhodnuté len o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nie
však o jeho ďalšom trvaní, pretože v tejto časti bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie
konanie. Ak teda ústredie vychádzalo zo skutočnosti, že sťažovateľ bol zaradený do
evidencie 1. októbra 2010, pričom obnova konania o zaradenie do evidencie v čase jeho
rozhodovania nebola povolená, potvrdením rozhodnutia o vyradení sťažovateľa z evidencie
18. septembra 2012 rozhodol v súlade so zákonom, ktorý iný postup neumožňuje.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ je predovšetkým presvedčený, že bol daný zákonný dôvod na obnovu
konania, keďže vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný
vplyv na rozhodnutie v zmysle § 62 ods. 1 písm. a) Správneho poriadku. Alternatívne
zastáva názor, že úrad, resp. ústredie ho mali vyradiť z evidencie spätne ku dňu zaradenia
do evidencie, teda nielen ku dňu právoplatnosti rozsudku krajského súdu o určení
neplatnosti výpovede. V tomto smere zdôrazňuje právny názor Sociálnej poisťovne,
z ktorého vyplýva možnosť takéhoto spätného vyradenia z evidencie ku dňu zaradenia na
základe súdneho rozhodnutia.
Podľa názoru ústavného súdu znenie ustanovenia § 36 ods. 1 písm. o) zákona
o službách zamestnanosti v znení platnom do 30. apríla 2013 neumožňovalo úradu
a ústrediu vyradiť sťažovateľa z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom jeho zaradenia,
ale iba dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru. Jasný a jednoznačný text tohto ustanovenia nedával žiaden priestor na úvahu
v zmysle požiadavky sťažovateľa. Na tom nič nemôže zmeniť stanovisko Sociálnej
poisťovne (teda iného orgánu štátnej správy), ktoré navyše nebolo vyslovené v rozhodnutí
vydanom v rámci správneho konania, ale v rámci právneho poradenstva. Za rozhodujúci
treba považovať zákonný text, ktorý sa javí ako jednoznačný a jasný.
Existujúca ustálená judikatúra k výkladu ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a) Správneho
poriadku umožňuje považovať za novú skutočnosť alebo dôkaz iba takú skutočnosť či
dôkaz, ktoré existovali už pred vydaním pôvodného rozhodnutia správneho orgánu, keďže
iba na takéto mohol správny orgán prihliadať. Vo svetle tejto interpretácie naozaj nemožno
právoplatný rozsudok krajského súdu o neplatnosti výpovede považovať za novú
skutočnosť či dôkaz v uvedenom zmysle, pretože v čase pôvodného rozhodnutia úradu
neexistoval.
Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že ustanovenie § 34 ods. 1, 2 písm. a)
a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti v znení platnom do 30. novembra 2010 (teda
v čase zaradenia žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie) slúžilo na ochranu osôb
vedúcich so zamestnávateľom súdny spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Malo
sa tým zabrániť stavu, v ktorom by potenciálne po dlhší čas takáto osoba nemohla pracovať,
ale nemohla by ani dostávať dávky v nezamestnanosti. Zákon tu vychádza z vyvrátiteľnej
právnej domnienky (nie teda fikcie, ako to nesprávne označil najvyšší súd), že takáto osoba
je nezamestnaná, teda že nie je nikde v pracovnom pomere. Ak potom následne dôjde
k vysloveniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru súdom, správny orgán ju vyradí
z evidencie uchádzačov o zamestnanie. Za problematickú treba považovať tú právnu
skutočnosť, že podľa výslovného znenia § 36 ods. 1 písm. o) zákona o službách
zamestnanosti v znení platnom do 30. apríla 2013 úrad vyradí uchádzača z evidencie dňom
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nie teda
spätne ku dňu zaradenia do evidencie, a to aj napriek tomu, že právne účinky súdom
vyslovenej neplatnosti skončenia pracovného pomeru nastávajú ex tunc. Takáto zákonná
úprava v podstate znemožňuje, aby po vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru
bol spätne v celom rozsahu obnovený pôvodný stav existujúci predo dňom zaradenia do
evidencie. Možno preto konštatovať, že zákonné ratio ustanovenia § 34 ods. 1, 2 písm. a)
a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti v znení platnom do 30. novembra 2010, teda
ochrana osoby, existencia pracovného pomeru ktorej je sporná, sa v uvedenej situácii
(po právoplatnom súdnom rozhodnutí o neplatnosti skončenia pracovného pomeru) obracia
v neprospech tejto osoby.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba rozsudky najvyššieho súdu považovať za
dostatočne zdôvodnené a presvedčivé. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej
neodôvodnenosti z nich nevyplývajú. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na vec iný
názor, neznamená sama osebe porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2016