Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 64/2016
PDF · 264.45 KB
No categories available
III. ÚS 64/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
spoločnosťou Puchalla, Slávik & partners s. r. o., Kmeťova 24, Košice, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/6 GPt 128/14/1000, postupom Krajskej
prokuratúry v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1/1 KPt 799/12/7700, uznesením
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prešov, odboru kriminálnej polície ČVS:ORP-
1197/OEK-PO-2009 z 31. marca 2014 a uznesením Okresnej prokuratúry Prešov sp. zn.
1 Pv 46/10/7707 z 29. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného spoločnosťou Puchalla, Slávik & partners s. r. o., Kmeťova 24, Košice, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/6 GPt 128/14/1000, postupom
Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1/1 KPt 799/12/7700, uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru
Prešov, odboru kriminálnej polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) ČVS:ORP-
1197/OEK-PO-2009 z 31. marca 2014 a uznesením Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej len
„okresná prokuratúra“) sp. zn. 1 Pv 46/10/7707 z 29. apríla 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva že sťažovateľ bol subjektom trestného
konania v pozícii poškodeného, a to v rámci trestného stíhania vedeného pre trestný čin
podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
Vyšetrovateľ okresného riaditeľstva PZ uznesením ČVS:ORP-1197/OEK-PO-2009
z 31. marca 2014 podľa § 215 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) trestné stíhanie zastavil
s odôvodnením, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
O sťažnosti podanej proti uvedenému uzneseniu rozhodol prokurátor okresnej
prokuratúry uznesením sp. zn. 1 Pv 46/10/7707 z 29. apríla 2014, ktorým ju podľa § 193
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.
Sťažovateľ následne predložil generálnej prokuratúre návrh na zrušenie
právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní (uvedeného uznesenia okresného
riaditeľstva PZ) podľa § 363 a nasledujúcich Trestného poriadku, na ktorý táto reagovala
listom č. k. IV/6 GPt 128/14/1000-3 z 30. júna 2014, v ktorom sťažovateľovi oznámila,
že jeho podanie s prihliadnutím na jeho obsah posúdila ako podnet podľa § 31 ods. 2 zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o prokuratúre“), ktorý z dôvodu príslušnosti postúpila na ďalšie konanie krajskej
prokuratúre.
Krajská prokuratúra listom č. k. 1/1 KPt 799/12/7700-38 z 25. septembra 2014
sťažovateľovi oznámila, že v postupe príslušných orgánov činných v trestnom konaní
v rámci jeho trestnej veci nezistila porušenie zákona, a preto jeho podnet ako nedôvodný
odložila.
O opakovanom podnete sťažovateľa adresovanom proti predmetnému odloženiu
rozhodla generálna prokuratúra listom č. k. IV/6 GPt 128/14/1000-13 zo 17. marca 2015,
v ktorom konštatovala, že preskúmaním postupu orgánov činných v trestnom konaní v jeho
trestnej veci nezistila porušenie zákonov či iných všeobecne záväzných právnych predpisov,
preto predmetný opakovaný podnet ako nedôvodný odložila.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že zo strany okresného riaditeľstva, okresnej
prokuratúry, krajskej prokuratúry, ako aj generálnej prokuratúry došlo k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ sa domnieva, že k porušeniu jeho označených práv zo strany generálnej
prokuratúry a krajskej prokuratúry došlo postupom, keď bol podľa jeho názoru ním
uplatnený návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní posúdený ako
podnet a tento postúpený na vybavenie krajskej prokuratúre.
Na tomto mieste sťažovateľ argumentuje:
«Sťažovateľ považuje prípis generálnej prokuratúry, ktorým ho upovedomila
o spôsobe vybavenia jeho návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom
konaní, a jeho odôvodnenie v spojení s následným listom Krajskej prokuratúry Prešov
za nedostatočné a v zásade postrádajúce akékoľvek odôvodnenie.
Vybavením návrhu sťažovateľa tak ako to urobila GP v spojení s jej podriadenou
Krajskou prokuratúrou Prešov došlo k porušeniu v tejto sťažnosti označených práv
sťažovateľa.
Predovšetkým, z vybavenia návrhu sťažovateľa listami GP a následne Krajskej
prokuratúry Prešov nie je možné absolútne žiadnym spôsobom zistiť, na základe akých úvah
a odôvodnenia bolo jasne a zrozumiteľne označené i formulované podanie sťažovateľa,
z ktorého bolo výslovne zrejmé čo napáda aj čoho sa domáha posúdené ako podnet podľa
§ 31 ods. 2 zákona o prokuratúre.
Samotný zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok ani iný právny predpis žiadnym
spôsobom možnosť sťažovateľa podať návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia
v prípravnom konaní nevylučuje.
Aj zo služobného predpisu - príkazu generálneho prokurátora SR publikovaného
v Zbierke služobných predpisov generálneho prokurátora SR Por. č. 4/2006 (ďalej aj len
„Príkaz“) vyplýva pravý opak, teda že oprávnenie možno využiť jednak vo vzťahu
k právoplatným rozhodnutiam uvedeným v Príkaze výslovne (viď článok 7 ods. 2 Príkazu),
ako aj vo vzťahu k iným uzneseniam v odseku 2 neuvedeným (viď článok 7 ods. 3 Príkazu).
Dôkaz: Príkaz č. 4/2006 - v prílohe
Aj v naznačenom kontexte skutkového stavu a príslušnej právnej úpravy sa preto
sťažovateľ legitímne domnieval, že aj vzhľadom na naznačené pochybenia v prípravnom
konaní došlo k tak podstatným pochybeniam a porušeniu zákona majúcemu za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, že podaným návrhom na zrušenie právoplatných rozhodnutí
v prípravnom konaní sa GP bude v súlade so zákonom aj zaoberať.
Zo sťažovateľovi neznámych príčin sa tak však nestalo.
Navyše, ak aj GP nezistila dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia a posúdila
návrh sťažovateľa ako nedôvodný či podaný neoprávnenou osobou, bolo povinnosťou GP
postupovať v zmysle ust. § 365 Trestného poriadku a sťažovateľovi rozhodnutie GP
oznámiť, resp. ho upovedomiť, že nezistila porušenie zákona, ktoré by odôvodňovalo
uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku, že je návrh podaný po lehote, prípadne,
že je podaný neoprávnenou osobou.
Vzhľadom na absenciu akéhokoľvek upovedomenia (nieto ešte odôvodnenia) v listoch
GP a KP PO ohľadom vysporiadania sa s návrhom poškodeného sa tak v rozpore
so zákonom nestalo a návrhom sťažovateľa sa GP vôbec nezaoberala!
Generálna prokuratúra SR tak sťažovateľa žiadnym spôsobom neupovedomila ani
nezdôvodnila, či a prečo návrhu nevyhovela.»
Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv aj v celkovom postupe
príslušných orgánov činných v trestnom konaní v rámci jeho trestnej veci prezentujúc názor,
že sa v priebehu prípravného konania orgány činné v trestnom konaní nikdy nevysporiadali
s ním prezentovanými dôkazmi, podľa názoru sťažovateľa relevantnými pre objektívne
posúdenie veci, a svoj postup, teda zastavenie trestného stíhanie ani náležite neobhájili
takým odôvodnením svojich rozhodnutí, ktoré by poskytlo zrozumiteľné odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. Vo vzťahu k uvedeným námietkam ilustruje
sťažovateľ vlastnú interpretáciu skutkových okolností vyšetrovanej veci:
«Primerane vec zjednodušiac v danej trestnej veci bol riešený postup podozrivých
osôb po smrti (a čiastočne aj pred jej smrťou) v súvislosti
s pokračovaním jej podnikateľskej činnosti — prevádzky lekárne, a to jednak na základe
živnostenského oprávnenia (doplnkový tovar mimo liekov) a rovnako na základe licencie
vo vzťahu k predaju liekov.
Záver o neexistencii trestného činu pritom vyšetrovateľ, ako aj prokurátor odôvodnili
v zásade tak, že podozrivé osoby síce uviedli svojím konaním Obvodný úrad
Prešov do omylu v otázke, že je zákonnou dedičkou
po neb. , aj keď ňou nebola a takto na základe nepravdivých
informácií dosiahli, že ju Obvodný úrad Prešov uznal za pokračovateľku v živnosti, avšak
vyšetrovanie nepreukázalo, že by podozrivé osoby spôsobili inému (vrátane ostatných
dedičov - sťažovateľa a jeho netere) škodu tým, že sa
nezákonne stala pokračovateľkou v živnosti.
Dôkaz: Uznesenie o zastavení trestného stíhania — v prílohe
Uznesenie o zamietnutí sťažnosti - v prílohe
Ignorovali pritom, že hneď po smrti j podozrivé osoby podľa
názoru sťažovateľa v evidentnej snahe ovládnuť prevádzku lekárne oznámili živnostenskému
úradu, že pokračovať v živnosti po neb. bude
ako dedič po neb. , hoci dedičom zo zákona ani
zo závetu nebola.
Pritom podľa ust. § 13 písm. a) živnostenského zákona ak zomrie živnostník, môžu
v živnosti pokračovať až do skončenia konania o prejednaní dedičstva dedičia zo zákona,
ak niet dedičov zo závetu.
Ignorovali, že podozrivé osoby OZNÁMILI príslušnému živnostenskému úradu,
že bude, ako oprávnená osoba pokračovať v živnosti
po neb. , pričom nebola ANI DEDIČKOU
ZO ZÁKONA, ANI DEDIČKOU ZO ZÁVETU.
Zároveň na základe tohto postupu došlo uvedením
nepravdivých informácií k porušeniu práva sťažovateľa (ako zákonného dediča
po poručiteľke) pokračovať v živnosti po poručiteľke v súlade s ust. § 13 živnostenského
zákona až do skončenia konania o dedičstve, ktoré doposiaľ skončené nebolo!!!
Ak by tomu tak nebolo, mohla byť všetkými dedičmi do dnešného dňa prevádzkovaná
predmetná lekáreň, ktorá nepochybne tvorí zisk, o ktorý sú ostatní dedičia ukrátení a ktorý
predstavuje škodu vo forme ušlého zisku.
Neobstojí preto formalistický záver orgánov činných v trestnom konaní,
že vyšetrovanie nepreukázalo spôsobenie škody inému tým, že sa
nezákonne stala pokračovateľkou v živnosti ani príčinnú súvislosť medzi
vydaním Úradného záznamu a vznikom škody, pretože živnosť
reálne nevykonávala a v prevádzkovaní lekárne ďalej nepokračovala.
Orgány činné v trestnom konaní totiž ďalej ignorovali, že na základe podvodného
oznámenia o pokračovaní v živnosti došlo k presunu všetkých zložiek podniku zo živnosti po
poručiteľke na novozaložený subjekt . ktorý tak „de facto“ pokračuje
v živnosti po poručiteľke.
Orgány činné v trestnom konaní sa však v prípravnom konaní ani v náznakoch
nezaoberali naznačenou podstatou celej veci, teda že konanie podozrivých osôb
vo viacerých smeroch absolútne jednoznačne naznačuje, že
MALA V ÚMYSLE v živnosti po poručiteľke pokračovať a živnostenské oprávnenie
nevyhnutne potrebovala PRÁVE A LEN na vstup do podniku lekárne po poručiteľke
a jej následný prevod (liekov, doplnkového sortimentu, materiálneho vybavenia, priestorov
a zamestnancov) na novovzniknutú právnickú osobu.
Je pritom úplne logické, že ďalšou prevádzkou zabehnutej firmy (napr. počas
dlhotrvajúceho dedičského konania) by bola hodnota dedičstva rozšírená a firma môže
ďalej vytvárať zisky, pričom práve postup podozrivých osôb (protiprávne pokračovanie
v živnosti prenechaním firmy podozrivej osobe, ktorá ani len nebola dedičom) viedol
k zneužitiu nezákonného pokračovania v živnosti na faktický presun firmy patriacej
do dedičstva na iný subjekt na ujmu postavenia ostatných dedičov.
Nasvedčuje tomu celý rad ďalších dôkazov, ktoré však orgány činné v trestnom
konaní vrátane GP ignorovali a sú popísané vo viacerých podaniach poškodeného vrátane
návrhu na postup podľa ust. § 363 ods. 1 Trestného poriadku.»
Opierajúc sa o všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby
vo veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky IV/6GPt128/14/1000-3 zo dňa
30. 6. 2014 v spojení s rozhodnutím Krajskej prokuratúry Prešov, č.: 1/1KPt799/12/7700-
38 zo dňa 25. 9. 2014 a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
IV/6 GPt 128/14/1000-13 zo dňa 17. 3. 2015 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
uznesením Okresného riaditeľstva PZ, Odbor kriminálnej polície Prešov, spisovej značky
ČVS: ORP-1197/OEK-PO-2009 zo dňa 31. 3. 2014, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie
pre podozrenie zo spáchania trestného činu Podvodu podľa ust. § 221 ods. 1, ods. 3,
písm. a) Trestného zákona v spojení s uznesením Okresnej prokuratúry Prešov zo dňa
29. 4. 2014, sp. zn. 1Pv46/10/7707-106 porušené bolo.
3. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky IV/6GPt128/14/1000-3
zo dňa 30. 6. 2014 v spojení s rozhodnutím Krajskej prokuratúry Prešov,
č.: 1/1KPt799/12/7700-38 zo dňa 25. 9. 2014 a rozhodnutím Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky IV/6 GPt 128/14/1000-13 zo dňa 17. 3. 2015 sa zrušuje.
4. Uznesenie Okresného riaditeľstva PZ, Odbor kriminálnej polície Prešov, spisovej
značky ČVS: ORP-1197/OEK-PO-2009 zo dňa 31. 3. 2014 v spojení s uznesením Okresnej
prokuratúry Prešov zo dňa 29. 4. 2014, sp. zn. 1Pv46/10/7707-106 sa zrušuje a vec sa
Okresnému riaditeľstvu PZ, Odbor kriminálnej polície Prešov vracia na ďalšia konanie.
5. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná uhradiť sťažovateľovi
trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.
alternatívne:
1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a či. 46 ods. 1 Ústavy SR
rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky IV/6GPt128/14/1000-3 zo dňa
30. 6. 2014 v spojení s rozhodnutím Krajskej prokuratúry Prešov, č.: 1/1KPt799/12/7700-
38 zo dňa 25. 9. 2014 a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
IV/6 GPt 128/14/1000-13 zo dňa 17. 3. 2015 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
uznesením Okresného riaditeľstva PZ, Odbor kriminálnej polície Prešov, spisovej značky
ČVS: ORP-1197/OEK-PO-2009 zo dňa 31. 3. 2014, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie
pre podozrenie zo spáchania trestného činu Podvodu podľa ust. § 221 ods. 1, ods. 3,
písm. a) Trestného zákona v spojení s uznesením Okresnej prokuratúry Prešov zo dňa
29. 4. 2014, sp. zn. 1Pv46/ 10/7707-106 porušené bolo.
3. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky IV/6GPt128/14/1000-3
zo dňa 30. 6. 2014 v spojení s rozhodnutím Krajskej prokuratúry Prešov,
č.: 1/1KPt799/12/7700-38 zo dňa 25. 9. 2014 a rozhodnutím Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky IV/6 GPt 128/14/1000-13 zo dňa 17. 3. 2015 sa zrušuje a vec sa
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky vracia na ďalšia konanie.
4. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná uhradiť sťažovateľovi
trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
1. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného riaditeľstva PZ ČVS:ORP-
1197/OEK-PO-2009 z 31. marca 2014 a postupom krajskej prokuratúry v konaní
vedenom pod sp. zn. 1/1 KPt 799/12/7700
Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu
je sťažnosť. Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé
uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania.
Sťažovateľ v zmysle uvedených ustanovení Trestného poriadku disponoval
možnosťou uplatniť ochranu svojich práv vo vzťahu k uzneseniu vyšetrovateľa Policajného
zboru (policajta) o zastavení trestného stíhania sťažnosťou, ktorú aj využil. O sťažnosti
rozhodovala okresná prokuratúra, pričom táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity
vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať
a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označeného základného práva podľa
ústavy a práva podľa dohovoru vo vzťahu k predmetnému uzneseniu policajta.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre).
Z chronológie prípadu sťažovateľa vyplýva, že uznesenie o zastavení trestného
stíhania z 31. marca 2014 napadol sťažovateľ návrhom na zrušenie právoplatného
rozhodnutia z prípravného konania, ktorý bol generálnou prokuratúrou
posúdený ako podnet, postúpený na vybavenie krajskej prokuratúre a jej listom
sp. zn. 1/1 KPt 799/12/7700 z 25. septembra 2014 odložený ako nedôvodný.
Preskúmanie zákonnosti vybavenia tohto podnetu uplatnil sťažovateľ na základe
poučenia ústavného súdu (pozri uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 17/2015
zo 14. januára 2015) opakovaným podnetom, ktorý generálna prokuratúra listom
sp. zn. IV/6 GPt 128/14/1000 zo 17. marca 2015 ako nedôvodný odložila.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom
pod sp. zn. 1/1 KPt 799/12/7700 poukazuje ústavný súd opäť na svoju konštantnú
judikatúru, podľa ktorej ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity.
Sťažovateľ v zmysle § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre disponoval možnosťou žiadať
tzv. opakovaným podnetom o preskúmanie vybavenia svojho predchádzajúceho podnetu,
ktorú aj využil. O tomto opakovanom podnete sťažovateľa rozhodovala generálna
prokuratúra, pričom táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci
z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať
a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených práv v uvedenom konaní.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v označenej časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pv 46/10/7707
z 29. apríla 2014 a postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.
IV/6 GPt 128/14/1000
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom
generálnej prokuratúry, ktorá jeho návrh na zrušenie právoplatného uznesenia o zastavení
trestného stíhania posúdila ako podnet a postúpila na vybavenie krajskej prokuratúre, bolo
porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takisto žiada
o vyslovenie porušenia označených práv uznesením okresnej prokuratúry a vybavením
svojho opakovaného podnetu generálnou prokuratúrou, ktorých rozhodnutia považuje
za nedostatočne odôvodnené, keďže sa v nich podľa jeho názoru ani okresná prokuratúra
a ani generálna prokuratúra nevysporiadali s ním navrhovanými relevantnými dôkazmi
a zároveň nezodpovedali skutkovo a právne zásadné otázky.
Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy, resp. ostatné orgány verejnej moci a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov,
resp. ostatných orgánov verejnej moci, a to tak, že orgány verejnej moci sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv.
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať tie ich právne
názory, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verenej moci bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery, ku ktorým orgány verejnej moci
pri aplikácii práva dospeli, tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00,
Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Ústavný súd je predovšetkým toho názoru, že zo strany generálnej prokuratúry
postupom, keď táto námietky sťažovateľa uplatnené v podobe návrhu na zrušenie
právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní posúdila ako podnet a postúpila ho
na vybavenie krajskej prokuratúre, nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa,
keďže platná a účinná právna úprava [§ 364 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]
umožňovala uplatnenie predmetného návrhu v prípade poškodeného v neprospech
obvineného, o ktorý prípad v danej veci nešlo, pretože v posudzovanom trestnom konaní
nedošlo k vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe. Generálna prokuratúra tak v súlade
s platným zákonným ustanovením posúdila podanie sťažovateľa ako podnet.
Okresná prokuratúra v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým zamietla sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu okresného riaditeľstva PZ o zastavení trestného stíhania,
uviedla, že podstatou podvodného konania, na ktoré poukazoval sťažovateľ, malo byť
oznámenie podozrivej osoby o pokračovaní v živnosti po poručiteľke, hoci nebola
oprávnenou osobou v zmysle právnej úpravy o živnostenskom podnikaní, pretože
v skutočnosti nebola dedičom po poručiteľke. Takýmto oznámením mal byť uvedený
do omylu príslušný obvodný úrad a súčasne dedičom spôsobená škoda v špecifikovanej
výške. Okresná prokuratúra zdôraznila, že takto sťažovateľom koncipovaný skutok nespĺňa
pojmové znaky trestného činu podvodu, pretože absentuje príčinná súvislosť
medzi predmetným oznámením o pokračovaní v živnosti a škodou, ktorá mala byť
podľa vyjadrenia sťažovateľa spôsobená dedičom. Podľa okresnej prokuratúry nepravdivé
oznámenie o pokračovaní v živnosti (čo aj podvodného charakteru) po zomrelej osobe ešte
samo osebe nevedie k spôsobeniu škody oprávneným dedičom po poručiteľovi, pretože
pokračovaním v živnosti nedochádza k prevodu alebo prechodu majetku a podnik
prevádzkovaný na základe živnosti naďalej patrí spolu s prípadnými výnosmi do majetku
poručiteľa. K sťažovateľom prezentovaným okolnostiam prevodu liekov a materiálu
okresná prokuratúra dôvodila, že takéto konanie by mohlo mať teoreticky charakter
podvodného konania v prípade, že by išlo o bezodplatný prevod na novovzniknutú
spoločnosť, avšak v reálnom prípade sťažovateľa sa prevod liekov a materiálu uskutočnil
na základe regulárnych zmlúv s riadne dojednanou kúpnou cenou a spôsobom jej úhrady,
a preto uvedeným prevodom škoda spôsobená byť nemohla. K námietkam sťažovateľa
o vzniku škody spôsobenej tým, že by lekáreň v prípade, ak by nedošlo ku konaniu
podozrivej osoby (k protiprávnemu pokračovaniu v živnosti), mohla byť prevádzkovaná
všetkými dedičmi a produkovať zisk, okresná prokuratúra argumentovala, že majú
absolútne hypotetický a ničím nepodložený charakter.
Generálna prokuratúra pri vybavení opakovaného podnetu konštatovala, že uznesenie
okresnej prokuratúry považuje za opodstatnené a zákonné, keďže podľa jej názoru výsledky
vykonaného dokazovania potvrdili, že opísané konanie podozrivej osoby, ktorá
neoprávnene pokračovala vo vykonávaní živnosti, nebolo konaním, v dôsledku ktorého
mohla nastať v omyle majetková dispozícia s majetkom oprávnených dedičov, a že teda
nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním (uvedením do omylu) a následkom
vo forme škody, keďže príslušný obvodný úrad tým, že potvrdil neoprávnenej osobe
možnosť pokračovať v živnosti po zomrelej poručiteľke, nevykonal žiadnu majetkovú
dispozíciu.
Ústavný súd konštatuje, že okresná prokuratúra vo svojom uznesení stručne
interpretovala skutkovú podstatu trestného činu podvodu a v kontexte skutkových zistení
prípadu sťažovateľa uzavrela, že pojmové znaky tohto trestného činu neboli v danom
prípade naplnené, keďže nebol preukázaný nevyhnutný kauzálny nexus spájajúci konanie
(v danom prípade uvedenie príslušného obvodného úradu do omylu) a následok (v danom
prípade škoda na majetku poručiteľky).
Podľa názoru ústavného súdu je uznesenie okresnej prokuratúry a postup generálnej
prokuratúry ústavnoprávne akceptovateľný a konformný s obsahom príslušných článkov
ústavy a dohovoru, pretože nimi prijaté právne závery sa opierajú o aplikáciu relevantnej
právnej úpravy a korešpondujú skutkovému podkladu, z ktorého vychádzajú a ktorý zároveň
prezentujú jasným a náležitým odôvodnením.
Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci konajúcej
okresnej prokuratúry a generálnej prokuratúry v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom
sťažovateľom označených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť
v označenej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2016