Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 145/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , a a

a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 22. augusta 2011, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 24. januára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2015

prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 22. augusta 2011 (ďalej

len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 24. januára 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. apríla 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Podaním doručeným 3. augusta 2015 sťažovateľ na výzvu ústavného súdu predložil

rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu.

Podaním doručeným 18. augusta 2015 sťažovateľ doplnil sťažnosť doručenú 13. júla

2015.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«Predovšetkým bolo porušené moje právo podľa SR a podľa

odst. 1 písm. b Dohovoru, keď obvinenie a obžaloba na moju osobu bola podaná v rozpore

so zákonom , , z dôvodu druhá veta „agent nesmie

iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu.“ Z toho dôvodu trvám, aby súd rozhodol,

či konanie agenta bolo v súlade so zákonom , keď najviac dvakrát mi poskytol

finančné prostriedky na zakúpenie zbraní, ako zberateľ na čo má oprávnenie, že sa jedná

o zbrane do jeho zbierky... Z toho dôvodu obžalobu považujem za vykonštruovanú a súd

obžalobu nemal prijať... Na túto skutočnosť som poukázal v doplnení dovolania

Nt 218/2012 zo dňa 29.3.2015, kde som trval, aby NSSR konštatoval, či agent konal v

súlade so zákonom... Tým, že Najvyšší súd SR nerozhodol o merite veci a dovolanie

odmietol porušil čl. 6, čl. 13, čl. 17 Dohovoru a tento postup považujem za účelový a

poškodzujúci moje práva.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Podľa § 56 odst. 1 ÚS navrhujem, aby Ústavný súd SR v náleze vyslovil, tak ako

uvádzam, že bolo porušené právo podľa , , , SR, podľa

čl. 5 odst. 1 písm. b, čl. 6, čl. 13, čl. 17 Dohovoru.

Podľa § 56 odst. 2 ÚS zrušil rozhodnutia Okresného, Krajského súdu Banská

Bystrica rozhodol, že Najvyšší súd SR porušil zákon v konaní o dovolaní a zrušil

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR.

Podľa § 56 odst. 3 písm. c, d ÚS zakázal porušovať moje základné právo na osobnú

slobodu SR a prikázal Okresnému súdu Banská Bystrica, ktorý porušil moje

základné právo na slobodu, aby obnovil stav pred porušením môjho základného práva

na slobodu.

Podľa § 56 odst. 4 ÚS, aby mi Ústavný súd SR v zmysle § 50 odst. 3 ÚS priznal

primerané finančné zadosťučinenie za prieťahy v konaní na Najvyššom súde SR, tak aj

za právnu neistotu nekonania Najvyššieho súdu SR, a to vo výške 50.000,- eur.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaný rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa , a

a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 dohovoru rozsudkom okresného súdu,

rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných

trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej

prepustení na slobodu.

Podľa obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný

príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú

osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia

vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať

osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto

opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich

dní.

Podľa skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného

činu je možné iba na písomný príkaz súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto Dohovore sa nemôže vykladať ak, akoby dávalo

štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov

zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo na

obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

1. K námietke porušenia označených základných práv a práv zaručených

v ústave a dohovore rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom

okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1

, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany

základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči

napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp

subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne

konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných

práv týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému

súdu ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 24. januára 2012. Krajský súd ako súd odvolací bol

súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné,

a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá

smerovala proti napadnutému rozsudku okresného súdu, pre nedostatok právomoci.

2. K námietke označených základných práv zaručených v čl. 17, čl. 46 a čl. 49

a práv zaručených v , , a dohovoru rozsudkom

krajského súdu

Z pohľadu ústavného súdu treba najprv poznamenať, že napriek tomu, že proti

rozsudku krajského súdu bolo možné podať dovolanie (ktoré sťažovateľ aj podal),

nepovažuje ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu

za vybočujúcu z medzí jeho právomoci v zmysle už uvedených úvah týkajúcich sa konania

vedeného okresným súdom, keďže uplatnená námietka sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu nebola dovolacím dôvodom v zmysle ,

a preto bolo dovolanie najvyšším súdom odmietnuté.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o tzv. provokačnom konaní agenta krajský súd

v odôvodnení rozsudku konštatoval: „Čo sa týka námietok odvolateľov – obžalovaných, že

to bol vlastne agent, ktorý ich mal motivovať k trestnej činnosti a z podnetu ktorého

obstarávali ďalšie zbrane, tak tu je potrebné povedať, že takáto obhajoba neobstojí, pretože

odvolací súd preskúmaním spisového materiálu a odposluchov telefonických hovorov ani

z výpovede agenta nezistil také skutočnosti, ktoré vytýkajú obžalovaní,

naopak iniciatíva vychádzala skôr od obžalovaných, i keď agent komunikoval väčšinou

s obž. , ktorý bol prostredníkom... Aj agent vystupujúci pod menom

uviedol v zhode s odposluchmi, že aktivita vychádzala od obžalovaného , ktorý mu

ponúkal ako odberateľovi rôzne druhy zbraní. Obž. mu predkladal lístok, na ktorých

boli ponúkané zbrane. Obžalovaní sa vzájomne usvedčovali z páchania trestnej činnosti

a neobstojí preto ich tvrdenie, že do trestnej činnosti boli zatiahnutí. Obž. navyše

urobil vyhlásenie, že sa cíti byť vinným zo žalovaných skutkov a ostatní obžalovaní sa sčasti

priznali k spáchaniu trestnej činnosti. Z výpovedí obžalovaných, ktorí sa k trestnej činnosti

v základných rysoch doznali, z výpovede agenta, z odposluchov i zo záznamu o sledovaní

a tiež z výsledkov domových prehliadok iných priestorov, vyplynul skutkový stav tak, ako ho

ustálil prvostupňový súd.“

Krajský súd podrobne a starostlivo uviedol, prečo treba podľa jeho názoru považovať

námietky sťažovateľa vo vzťahu k činnosti agenta za nedôvodné. Rovnako presvedčivým

spôsobom vysvetlil aj to, o ktoré dôkazy sa opieral v rámci svojich záverov. Úvahy

krajského súdu sa preto z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne

neodôvodnené.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených článkov

a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K námietke označených základných práv zaručených v čl. 17, čl. 46 a čl. 49

a práv zaručených v , , a dohovoru uznesením

najvyššieho súdu

Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu, že jeho

dovolanie odmietol podľa bez preskúmania veci. Podľa

názoru sťažovateľa bol daný dovolací dôvod podľa

a najvyšší súd mal podané dovolanie meritórne preskúmať. Dovolanie sťažovateľ odôvodnil

tak, že podľa jeho tvrdenia bola činnosť agenta provokatívna, a nie kontrolná, konanie

sťažovateľa preto nebolo v odvolacom konaní priliehavo vyhodnotené, a teda rozsudok

krajského súdu je založený na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, čím je daný dovolací dôvod

podľa .

Podľa ustanovenia dovolanie možno podať,

ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa ustanovenia dovolací súd na neverejnom

zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú

splnené dôvody dovolania podľa § 371.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného konštatoval:

„Podstatou argumentácie obvineného je, že konajúce súdy nemali

akceptovať výslednú činnosť agenta , lebo nebola v súlade s ustanovením

, pričom on plnil len požiadavky agenta bez toho, aby si bol plne vedomý,

čoho sa v skutočnosti dopúšťa, čo má vplyv na subjektívnu stránku jeho konania.

K uvedenému najvyšší súd pripomína, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že obsah

konkrétne uplatnených dovolacích námietok musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému

vymedzeniu dovolacích dôvodov podľa Pokiaľ tomu tak nie je, a podané

dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania,

hoci v skutočnosti obsahuje argumenty mimo takto uplatneného dovolacieho dôvodu, ide

o dovolanie, ktoré je potrebné podľa odmietnuť.

Obvinený sa skutočnosťami uplatnenými v dovolaní obhajoval už

v predchádzajúcom súdnom konaní a preto podľa jeho názoru okresný aj krajský súd

dospeli k nesprávnemu záveru, že činnosť agenta bola v súlade so zákonom, hoci tento

vyvíjal aktivity odporujúce ustanoveniu ..

Najvyšší súd pripomína, že podľa orgány činné v trestnom

konaní a súd, hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného

presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v

ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo

niektorá zo strán. Ak súd vyhodnotí vykonaný dôkaz alebo súhrn dôkazov inak než podľa

predstáv niektorej zo strán, nemožno z toho vyvodiť, že takýmto postupom došlo k porušeniu

práv na obhajobu. Povinnosťou súdu je podľa vlastnej úvahy, s ohľadom na dôkaznú

situáciu určiť rozsah dokazovania zákonne získanými dôkaznými prostriedkami, ktoré

postačujú pre spravodlivé a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie, tak ako sa to stalo v

posudzovanej veci.

Spochybňovaná činnosť agenta je iba iným hodnotením dôkazov obvineným, na

rozdiel od legitímnych záverov súdu, ktorý vychádzal z dôkaznej situácie a z toho

vyplývajúcich ničím nespochybniteľných skutočností. Najvyšší súd ako súd dovolací,

v súlade s nie je oprávnený správnosť a úplnosť zisteného

skutku skúmať a meniť.

Príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov boli v posudzovanej veci

vydané v súlade so zákonom a rovnako tak z nich boli získané poznatky významné pre

posúdenie veci.

Z dôvodov, na ktoré v napadnutom rozhodnutí poukázal krajský súd, zákonu

zodpovedajúce je aj právne posúdenie zistených skutkov a preto dovolanie obvineného nie

je dôvodné.“

Podľa názoru ústavného súdu už citovaný právny názor najvyššieho súdu

o neprípustnosti dovolania v danej veci je zdôvodnený primeraným spôsobom, a preto aj

ústavný súd ho považuje za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V citovanej časti

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľa

za neprípustné, pričom tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní právneho záveru

vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Len samotná okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, nezakladá porušenie

označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať

do záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva, že základné právo na

súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované a dohovorom neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že

jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. ,

).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4. K námietke porušenia základného práva podľa v konaní

pred najvyšším súdom

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené v , najvyšším súdom,

ktorý o dovolaní sťažovateľa rozhodol až uznesením z 29. apríla 2015 napriek tomu, že

„... dovolanie Najvyššiemu súdu SR bolo predložené 11.1.2013...“.

Zo skutočností uvádzaných sťažovateľom a z predložených listín, najmä uznesenia

najvyššieho súdu vyplýva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu bolo namietané

konanie právoplatne skončené. Najvyšší súd ako súd dovolací rozhodol v namietanom

trestnom konaní uznesením, proti ktorému nebol prípustný ďalší opravný prostriedok

a ktoré tak v zmysle ustanovenia nadobudlo

v uvedený deň právoplatnosť. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 13. júla 2015.

V rámci ustálenej judikatúry ústavného súdu sa v tejto oblasti ochrana základnému

právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa poskytuje

len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď porušenie ešte trvalo (napr.

rozhodnutie , ).

Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že sťažnosť je zjavne

neopodstatnená, ak stav právnej neistoty už netrvá. V posudzovanom prípade bol

odstránený stav právnej neistoty sťažovateľa momentom právoplatného skončenia

napadnutého súdneho konania, teda 29. apríla 2015. Za tohto stavu nie je možné

konštatovať porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou judikatúrou ústavný súd

odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2016