Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 145/2016
PDF · 240.74 KB
No categories available
II. ÚS 145/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 T 5/2011
z 22. augusta 2011, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 246/2011
z 24. januára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Tdo 2/2013 z 29. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2015
prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17, čl. 46, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 5/2011 z 22. augusta 2011 (ďalej
len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 To 246/2011 z 24. januára 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Tdo 2/2013 z 29. apríla 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Podaním doručeným 3. augusta 2015 sťažovateľ na výzvu ústavného súdu predložil
rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu.
Podaním doručeným 18. augusta 2015 sťažovateľ doplnil sťažnosť doručenú 13. júla
2015.
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
«Predovšetkým bolo porušené moje právo podľa čl. 49 Ústavy SR a podľa čl. 5
odst. 1 písm. b Dohovoru, keď obvinenie a obžaloba na moju osobu bola podaná v rozpore
so zákonom § 2 odst. 1, 2, 10 TP z dôvodu § 117 odst. 2 TP druhá veta „agent nesmie
iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu.“ Z toho dôvodu trvám, aby súd rozhodol,
či konanie agenta bolo v súlade so zákonom § 117 TP, keď najviac dvakrát mi poskytol
finančné prostriedky na zakúpenie zbraní, ako zberateľ na čo má oprávnenie, že sa jedná
o zbrane do jeho zbierky... Z toho dôvodu obžalobu považujem za vykonštruovanú a súd
obžalobu nemal prijať... Na túto skutočnosť som poukázal v doplnení dovolania
Nt 218/2012 zo dňa 29.3.2015, kde som trval, aby NSSR konštatoval, či agent konal v
súlade so zákonom... Tým, že Najvyšší súd SR nerozhodol o merite veci a dovolanie
odmietol porušil čl. 6, čl. 13, čl. 17 Dohovoru a tento postup považujem za účelový a
poškodzujúci moje práva.»
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Podľa § 56 odst. 1 ÚS navrhujem, aby Ústavný súd SR v náleze vyslovil, tak ako
uvádzam, že bolo porušené právo podľa čl. 17, čl. 46, čl. 48 odst. 2, čl. 49 Ústavy SR, podľa
čl. 5 odst. 1 písm. b, čl. 6, čl. 13, čl. 17 Dohovoru.
Podľa § 56 odst. 2 ÚS zrušil rozhodnutia Okresného, Krajského súdu Banská
Bystrica rozhodol, že Najvyšší súd SR porušil zákon v konaní o dovolaní a zrušil
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR.
Podľa § 56 odst. 3 písm. c, d ÚS zakázal porušovať moje základné právo na osobnú
slobodu čl. 17 Ústavy SR a prikázal Okresnému súdu Banská Bystrica, ktorý porušil moje
základné právo na slobodu, aby obnovil stav pred porušením môjho základného práva
na slobodu.
Podľa § 56 odst. 4 ÚS, aby mi Ústavný súd SR v zmysle § 50 odst. 3 ÚS priznal
primerané finančné zadosťučinenie za prieťahy v konaní na Najvyššom súde SR, tak aj
za právnu neistotu nekonania Najvyššieho súdu SR, a to vo výške 50.000,- eur.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaný rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 dohovoru rozsudkom okresného súdu,
rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno
zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď
oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu
alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných
trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej
prepustení na slobodu.
Podľa čl. 17 ods. 4 ústavy obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný
príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú
osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia
vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 17 ods. 6 ústavy zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať
osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto
opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich
dní.
Podľa čl. 17 ods. 7 ústavy skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného
činu je možné iba na písomný príkaz súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia
pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie
alebo vydanie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto Dohovore sa nemôže vykladať ak, akoby dávalo
štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov
zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo na
obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
1. K námietke porušenia označených základných práv a práv zaručených
v ústave a dohovore rozsudkom okresného súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom
okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1
ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany
základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže
poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči
napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp
subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne
konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných
práv týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému
súdu ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol
rozsudkom sp. zn. 5 To 246/2011 z 24. januára 2012. Krajský súd ako súd odvolací bol
súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné,
a rozhodnúť o ňom.
Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá
smerovala proti napadnutému rozsudku okresného súdu, pre nedostatok právomoci.
2. K námietke označených základných práv zaručených v čl. 17, čl. 46 a čl. 49
ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, čl. 6, čl. 13 a čl. 17 dohovoru rozsudkom
krajského súdu
Z pohľadu ústavného súdu treba najprv poznamenať, že napriek tomu, že proti
rozsudku krajského súdu bolo možné podať dovolanie (ktoré sťažovateľ aj podal),
nepovažuje ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu
za vybočujúcu z medzí jeho právomoci v zmysle už uvedených úvah týkajúcich sa konania
vedeného okresným súdom, keďže uplatnená námietka sťažovateľa proti rozsudku
krajského súdu nebola dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku,
a preto bolo dovolanie najvyšším súdom odmietnuté.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o tzv. provokačnom konaní agenta krajský súd
v odôvodnení rozsudku konštatoval: „Čo sa týka námietok odvolateľov – obžalovaných, že
to bol vlastne agent, ktorý ich mal motivovať k trestnej činnosti a z podnetu ktorého
obstarávali ďalšie zbrane, tak tu je potrebné povedať, že takáto obhajoba neobstojí, pretože
odvolací súd preskúmaním spisového materiálu a odposluchov telefonických hovorov ani
z výpovede agenta nezistil také skutočnosti, ktoré vytýkajú obžalovaní,
naopak iniciatíva vychádzala skôr od obžalovaných, i keď agent komunikoval väčšinou
s obž. , ktorý bol prostredníkom... Aj agent vystupujúci pod menom
uviedol v zhode s odposluchmi, že aktivita vychádzala od obžalovaného , ktorý mu
ponúkal ako odberateľovi rôzne druhy zbraní. Obž. mu predkladal lístok, na ktorých
boli ponúkané zbrane. Obžalovaní sa vzájomne usvedčovali z páchania trestnej činnosti
a neobstojí preto ich tvrdenie, že do trestnej činnosti boli zatiahnutí. Obž. navyše
urobil vyhlásenie, že sa cíti byť vinným zo žalovaných skutkov a ostatní obžalovaní sa sčasti
priznali k spáchaniu trestnej činnosti. Z výpovedí obžalovaných, ktorí sa k trestnej činnosti
v základných rysoch doznali, z výpovede agenta, z odposluchov i zo záznamu o sledovaní
a tiež z výsledkov domových prehliadok iných priestorov, vyplynul skutkový stav tak, ako ho
ustálil prvostupňový súd.“
Krajský súd podrobne a starostlivo uviedol, prečo treba podľa jeho názoru považovať
námietky sťažovateľa vo vzťahu k činnosti agenta za nedôvodné. Rovnako presvedčivým
spôsobom vysvetlil aj to, o ktoré dôkazy sa opieral v rámci svojich záverov. Úvahy
krajského súdu sa preto z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne
neodôvodnené.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy
a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K námietke označených základných práv zaručených v čl. 17, čl. 46 a čl. 49
ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, čl. 6, čl. 13 a čl. 17 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu
Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu, že jeho
dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bez preskúmania veci. Podľa
názoru sťažovateľa bol daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
a najvyšší súd mal podané dovolanie meritórne preskúmať. Dovolanie sťažovateľ odôvodnil
tak, že podľa jeho tvrdenia bola činnosť agenta provokatívna, a nie kontrolná, konanie
sťažovateľa preto nebolo v odvolacom konaní priliehavo vyhodnotené, a teda rozsudok
krajského súdu je založený na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, čím je daný dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.
Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať,
ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Podľa ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom
zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú
splnené dôvody dovolania podľa § 371.
Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného konštatoval:
„Podstatou argumentácie obvineného je, že konajúce súdy nemali
akceptovať výslednú činnosť agenta , lebo nebola v súlade s ustanovením
§ 117 Tr. por., pričom on plnil len požiadavky agenta bez toho, aby si bol plne vedomý,
čoho sa v skutočnosti dopúšťa, čo má vplyv na subjektívnu stránku jeho konania.
K uvedenému najvyšší súd pripomína, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že obsah
konkrétne uplatnených dovolacích námietok musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému
vymedzeniu dovolacích dôvodov podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je, a podané
dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania,
hoci v skutočnosti obsahuje argumenty mimo takto uplatneného dovolacieho dôvodu, ide
o dovolanie, ktoré je potrebné podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuť.
Obvinený sa skutočnosťami uplatnenými v dovolaní obhajoval už
v predchádzajúcom súdnom konaní a preto podľa jeho názoru okresný aj krajský súd
dospeli k nesprávnemu záveru, že činnosť agenta bola v súlade so zákonom, hoci tento
vyvíjal aktivity odporujúce ustanoveniu § 117 ods. 2 Tr. por...
Najvyšší súd pripomína, že podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom
konaní a súd, hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v
ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo
niektorá zo strán. Ak súd vyhodnotí vykonaný dôkaz alebo súhrn dôkazov inak než podľa
predstáv niektorej zo strán, nemožno z toho vyvodiť, že takýmto postupom došlo k porušeniu
práv na obhajobu. Povinnosťou súdu je podľa vlastnej úvahy, s ohľadom na dôkaznú
situáciu určiť rozsah dokazovania zákonne získanými dôkaznými prostriedkami, ktoré
postačujú pre spravodlivé a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie, tak ako sa to stalo v
posudzovanej veci.
Spochybňovaná činnosť agenta je iba iným hodnotením dôkazov obvineným, na
rozdiel od legitímnych záverov súdu, ktorý vychádzal z dôkaznej situácie a z toho
vyplývajúcich ničím nespochybniteľných skutočností. Najvyšší súd ako súd dovolací,
v súlade s § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nie je oprávnený správnosť a úplnosť zisteného
skutku skúmať a meniť.
Príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov boli v posudzovanej veci
vydané v súlade so zákonom a rovnako tak z nich boli získané poznatky významné pre
posúdenie veci.
Z dôvodov, na ktoré v napadnutom rozhodnutí poukázal krajský súd, zákonu
zodpovedajúce je aj právne posúdenie zistených skutkov a preto dovolanie obvineného nie
je dôvodné.“
Podľa názoru ústavného súdu už citovaný právny názor najvyššieho súdu
o neprípustnosti dovolania v danej veci je zdôvodnený primeraným spôsobom, a preto aj
ústavný súd ho považuje za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V citovanej časti
odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľa
za neprípustné, pričom tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní právneho záveru
vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Len samotná okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, nezakladá porušenie
označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať
do záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva, že základné právo na
súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou a dohovorom neznamená
právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že
jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94,
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
4. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní
pred najvyšším súdom
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, najvyšším súdom,
ktorý o dovolaní sťažovateľa rozhodol až uznesením z 29. apríla 2015 napriek tomu, že
„... dovolanie Najvyššiemu súdu SR bolo predložené 11.1.2013...“.
Zo skutočností uvádzaných sťažovateľom a z predložených listín, najmä uznesenia
najvyššieho súdu vyplýva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu bolo namietané
konanie právoplatne skončené. Najvyšší súd ako súd dovolací rozhodol v namietanom
trestnom konaní uznesením, proti ktorému nebol prípustný ďalší opravný prostriedok
a ktoré tak v zmysle ustanovenia § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku nadobudlo
v uvedený deň právoplatnosť. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 13. júla 2015.
V rámci ustálenej judikatúry ústavného súdu sa v tejto oblasti ochrana základnému
právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje
len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď porušenie ešte trvalo (napr.
rozhodnutie III. ÚS 20/00, III. ÚS 315/06).
Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že sťažnosť je zjavne
neopodstatnená, ak stav právnej neistoty už netrvá. V posudzovanom prípade bol
odstránený stav právnej neistoty sťažovateľa momentom právoplatného skončenia
napadnutého súdneho konania, teda 29. apríla 2015. Za tohto stavu nie je možné
konštatovať porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou judikatúrou ústavný súd
odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2016