Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 136/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , , vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný právny

prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 3. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 3. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením

zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa táto domáhala, aby odporca (Ministerstvo

zdravotníctva Slovenskej republiky), ktorému bola adresovaná jej sťažnosť z 8. júla 2012

proti postupu Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave pri vybavovaní sťažnosti

zo 7. februára 2012 a ďalších podnetov, bol zaviazaný prešetriť ju v lehote jedného mesiaca

od právoplatnosti rozhodnutia.

2.1 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Navrhovateľka sa

domáha súdnej ochrany pred tvrdenou nečinnosťou odporcu návrhom podaným podľa

, a žiada zaviazať odporcu prešetriť sťažnosť zo dňa 08.07.2012 proti postupu

Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave pri vybavovaní sťažnosti zo dňa

07.02.2012.

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy je upravené v štvrtej hlave piatej

časti v .

Súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle judikatúry ESĽP je okrem iného právo

na konanie bez zbytočných prieťahov. Toto právo sa však netýka iba konania na súde, ale aj

v konaní pred inými orgánmi, ktoré rozhodujú o právach a záväzkoch inak chránených čl. 6

Dohovoru. Aplikácia relevantnej judikatúry týkajúca sa plynulosti konania na súde platí aj

na konanie na správnom orgáne.

Podľa , fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že

orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným

právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil

povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak

navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie,

vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo

správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán

verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu

predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne ( ).

Inštitút konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy upravený v štvrtej hlave

piatej časti je určený na ochranu fyzickej alebo právnickej osoby, pokiaľ orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom. Petitom je návrh, aby sa nečinnému správnemu orgánu uložila povinnosť konať

a rozhodnúť v primeranej lehote, ktorá nemôže byť dlhšia než tri mesiace od právoplatnosti

rozhodnutia.

Prešetrovanie sťažností je predmetom činnosti postupu orgánov, verejnej správy

a iných orgánov podľa o sťažnostiach. Súd v konaní podľa štvrtej

hlavy piatej časti , ani v iných druhoch občianskeho

súdneho konania nemá právomoc prešetrovať postup pri vybavovaní sťažností.

V predmetnej veci petit podaného návrhu nezodpovedá ustanoveniu ,

pretože navrhovateľka nežiada uloženie povinnosti konať a rozhodnúť, ale domáha sa

nariadenia prešetrenia vybavovania sťažnosti.

V zmysle je súd petitom zásadne viazaný a odstraňuje len vady podľa

, spočívajúce v nesprávnosti, neúplnosti alebo nezrozumiteľnosti podania.

V danej veci súd nemohol poskytnúť navrhovateľke ani poučenie o nesprávnej formulácii

petitu, keďže išlo by poučenie o hmotnom práve, ktoré je v zmysle neprípustné.

Takýmto postupom by súd mohol narušiť princíp rovnosti účastníkov v občianskom súdnom

konaní ( ).

Súd nemôže odstraňovať vady petitu spočívajúce v hmotnoprávnej kvalifikácii,

pretože rozsah poučovacej povinnosti súdu je obmedzený len na procesné práva

a povinnosti ( ). Súd tak môže a musí odstraňovať vady petitu spočívajúce v jeho

nezrozumiteľnosti, nejasnosti či neurčitosti, nemôže však účastníka poučovať o tom, že

účastníkom (navrhovateľom) formulovaný petit je podľa hmotného práva materiálne

nevykonateľný. (Števček, M., Ficová, S. a kol. . Komentár,

1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 186)

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody najvyšší súd návrh navrhovateľky podľa § 250t

ods. 4 zamietol.“

3. Podľa sťažovateľky najvyšší súd uprednostnil formalistické posúdenie

predpokladu prípustnosti návrhu namietajúceho nečinnosť orgánu verejnej správy pred

materiálnym chápaním základného práva na súdnu ochranu, čo podľa sťažovateľky

v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu zakladá porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru. Podľa slov sťažovateľky najvyšší súd nedospel k záveru, že odporca nekoná bez

vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným o sťažnostiach v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) tým, že je v konaní nečinný a jeho

nečinnosťou by mohli byť práva alebo právom chránené záujmy fyzickej osoby alebo

právnickej osoby domáhajúcej sa takejto ochrany návrhom porušené alebo inak dotknuté.

3.1 Sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd nemal preukázané, že odporca prešetril

všetky body jej sťažnosti z 8. júla 2012 osobitne a výsledok prešetrenia každej časti (bodu)

sťažnosti jej oznámil v súlade s § 18 a § 20 zákona o sťažnostiach.

3.2 Sťažovateľka uzavrela, že najvyšší súd neodstránil stav jej právnej neistoty,

v ktorej sa bude nachádzať, pokým odporca neprešetrí I. a II. bod, 1. bod, 3. až 10. bod, 17.

až 22. bod a 25. až 33. bod z jej sťažnosti z 8. júla 2012 v spojení so sťažnosťou

zo 7. februára 2012 a po zistení skutočného stavu veci neuvedie, či jej sťažnosť v jej

jednotlivých bodoch je v súlade alebo v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi, či je v každom osobitnom bode opodstatnená alebo neopodstatnená, a v prípade

opodstatnenosti neuvedie príčiny vzniku zistených nedostatkov a ich následky. Najvyšší súd

týmto postupom podľa presvedčenia sťažovateľky porušil aj jej základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a odoprel aj právo

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

3. decembra 2013 bolo porušené základné právo , na

súdnu a inú právnu ochranu podľa , právo na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na účinný prostriedok nápravy podľa dohovoru.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

3. decembra 2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

, priznáva primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný

vyplatiť do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Ústavný súd najprv uvádza, že sťažovateľka nepriložila k sťažnosti splnomocnenie

na zastupovanie advokátom pred ústavným súdom a ani nezdokladovala, že požiadala

Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta [porov. § 3 ods. 1 písm. a) zákona

č. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene

a doplnení o advokácii a o zmene a doplnení

Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení

v znení neskorších predpisov].

7.1 Uvedený nedostatok sťažnosti by už sám osebe bol dôvodom na odmietnutie

sťažnosti v zmysle z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

7.2 Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavku

materiálneho chápania ochrany základných práv a slobôd pristúpil v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti k jej preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov,

ktoré by mali za následok jej odmietnutie v súlade s .

8. Ústavný súd vzhľadom na závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení

a sťažovateľkine námietky o porušení a a dohovoru

pripomína, že súd nemusí rozhodovať v súlade s názorom a presvedčením účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ), najmä s ustanovením

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), v ktorom sú

upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

8.1 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť zrejmé, že sa zaoberal

a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním preprerokúvanú vec a neuspokojil

sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov (porov. napr. Helle v. Fínsko,

č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič

v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva o prijateľnosti

z 3. 5. 2001, bod 2).

8.2 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho

súdnictva podľa piatej časti , ktorého úlohou nie je

nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy. Treba rovnako vziať do úvahy, že správny

súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky v rámci

svojich zákonom ( a nasl. ) zverených právomocí (porov. mutatis mutandis

).

8.3 Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť

orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ

nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

8.4 Ústavný súd k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a vysporiadaniu sa

s námietkami sťažovateľky uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o potrebe

zamietnutia jej návrhu je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom

a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré nebolo možné uložiť odporcovi povinnosť konať o sťažnosti

sťažovateľky. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých súd môže uložiť

orgánu verejnej správy povinnosť vo veci konať a rozhodnúť, patrí do výlučnej právomoci

správneho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a ústavný súd vzhľadom na udržateľnosť záverov

najvyššieho súdu nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať do rozhodovacej činnosti

najvyššieho súdu. Sťažnosť je potrebné preto odmietnuť v časti namietaného porušenia

a a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu ako zjavne neopodstatnenú.

9. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

je potrebné upozorniť, že účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej

sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (pozri ).

Sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu v čase, keď bolo konanie pred najvyšším

súdom právoplatne skončené, a teda právna neistota sťažovateľky bola v čase podania

sťažnosti ústavnému súdu odstránená. V tomto smere je potrebné sťažnosť aj v tejto časti

odmietnuť podľa pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2016