Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 136/2016
PDF · 185.61 KB
No categories available
II. ÚS 136/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , , vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný právny
prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžnč 3/2013
z 3. decembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Sžnč 3/2013 z 3. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením
zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa táto domáhala, aby odporca (Ministerstvo
zdravotníctva Slovenskej republiky), ktorému bola adresovaná jej sťažnosť z 8. júla 2012
proti postupu Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave pri vybavovaní sťažnosti
zo 7. februára 2012 a ďalších podnetov, bol zaviazaný prešetriť ju v lehote jedného mesiaca
od právoplatnosti rozhodnutia.
2.1 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Navrhovateľka sa
domáha súdnej ochrany pred tvrdenou nečinnosťou odporcu návrhom podaným podľa
§ 250t O.s.p., a žiada zaviazať odporcu prešetriť sťažnosť zo dňa 08.07.2012 proti postupu
Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave pri vybavovaní sťažnosti zo dňa
07.02.2012.
Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy je upravené v štvrtej hlave piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku v § 250t.
Súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle judikatúry ESĽP je okrem iného právo
na konanie bez zbytočných prieťahov. Toto právo sa však netýka iba konania na súde, ale aj
v konaní pred inými orgánmi, ktoré rozhodujú o právach a záväzkoch inak chránených čl. 6
Dohovoru. Aplikácia relevantnej judikatúry týkajúca sa plynulosti konania na súde platí aj
na konanie na správnom orgáne.
Podľa § 250t ods. 1 O.s.p., fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že
orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným
právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil
povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak
navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
Súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie,
vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo
správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán
verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu
predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne (§ 250t ods. 4 O.s.p.).
Inštitút konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy upravený v štvrtej hlave
piatej časti O.s.p. je určený na ochranu fyzickej alebo právnickej osoby, pokiaľ orgán
verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom. Petitom je návrh, aby sa nečinnému správnemu orgánu uložila povinnosť konať
a rozhodnúť v primeranej lehote, ktorá nemôže byť dlhšia než tri mesiace od právoplatnosti
rozhodnutia.
Prešetrovanie sťažností je predmetom činnosti postupu orgánov, verejnej správy
a iných orgánov podľa zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach. Súd v konaní podľa štvrtej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ani v iných druhoch občianskeho
súdneho konania nemá právomoc prešetrovať postup pri vybavovaní sťažností.
V predmetnej veci petit podaného návrhu nezodpovedá ustanoveniu § 250t O.s.p.,
pretože navrhovateľka nežiada uloženie povinnosti konať a rozhodnúť, ale domáha sa
nariadenia prešetrenia vybavovania sťažnosti.
V zmysle § 153 O.s.p. je súd petitom zásadne viazaný a odstraňuje len vady podľa
§ 43 O.s.p., spočívajúce v nesprávnosti, neúplnosti alebo nezrozumiteľnosti podania.
V danej veci súd nemohol poskytnúť navrhovateľke ani poučenie o nesprávnej formulácii
petitu, keďže išlo by poučenie o hmotnom práve, ktoré je v zmysle § 5 O.s.p. neprípustné.
Takýmto postupom by súd mohol narušiť princíp rovnosti účastníkov v občianskom súdnom
Súd nemôže odstraňovať vady petitu spočívajúce v hmotnoprávnej kvalifikácii,
pretože rozsah poučovacej povinnosti súdu je obmedzený len na procesné práva
a povinnosti (§ 5 O.s.p.). Súd tak môže a musí odstraňovať vady petitu spočívajúce v jeho
nezrozumiteľnosti, nejasnosti či neurčitosti, nemôže však účastníka poučovať o tom, že
účastníkom (navrhovateľom) formulovaný petit je podľa hmotného práva materiálne
nevykonateľný. (Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár,
1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 186)
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody najvyšší súd návrh navrhovateľky podľa § 250t
ods. 4 O.s.p. zamietol.“
3. Podľa sťažovateľky najvyšší súd uprednostnil formalistické posúdenie
predpokladu prípustnosti návrhu namietajúceho nečinnosť orgánu verejnej správy pred
materiálnym chápaním základného práva na súdnu ochranu, čo podľa sťažovateľky
v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu zakladá porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podľa slov sťažovateľky najvyšší súd nedospel k záveru, že odporca nekoná bez
vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) tým, že je v konaní nečinný a jeho
nečinnosťou by mohli byť práva alebo právom chránené záujmy fyzickej osoby alebo
právnickej osoby domáhajúcej sa takejto ochrany návrhom porušené alebo inak dotknuté.
3.1 Sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd nemal preukázané, že odporca prešetril
všetky body jej sťažnosti z 8. júla 2012 osobitne a výsledok prešetrenia každej časti (bodu)
sťažnosti jej oznámil v súlade s § 18 a § 20 zákona o sťažnostiach.
3.2 Sťažovateľka uzavrela, že najvyšší súd neodstránil stav jej právnej neistoty,
v ktorej sa bude nachádzať, pokým odporca neprešetrí I. a II. bod, 1. bod, 3. až 10. bod, 17.
až 22. bod a 25. až 33. bod z jej sťažnosti z 8. júla 2012 v spojení so sťažnosťou
zo 7. februára 2012 a po zistení skutočného stavu veci neuvedie, či jej sťažnosť v jej
jednotlivých bodoch je v súlade alebo v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, či je v každom osobitnom bode opodstatnená alebo neopodstatnená, a v prípade
opodstatnenosti neuvedie príčiny vzniku zistených nedostatkov a ich následky. Najvyšší súd
týmto postupom podľa presvedčenia sťažovateľky porušil aj jej základné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a odoprel aj právo
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžnč/3/2013 zo dňa
3. decembra 2013 bolo porušené základné právo , na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžnč/3/2013 zo dňa
3. decembra 2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
, priznáva primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný
vyplatiť do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Ústavný súd najprv uvádza, že sťažovateľka nepriložila k sťažnosti splnomocnenie
na zastupovanie advokátom pred ústavným súdom a ani nezdokladovala, že požiadala
Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta [porov. § 3 ods. 1 písm. a) zákona
č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene
a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení
zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov].
7.1 Uvedený nedostatok sťažnosti by už sám osebe bol dôvodom na odmietnutie
sťažnosti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí.
7.2 Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavku
materiálneho chápania ochrany základných práv a slobôd pristúpil v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti k jej preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov,
ktoré by mali za následok jej odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Ústavný súd vzhľadom na závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení
a sťažovateľkine námietky o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
pripomína, že súd nemusí rozhodovať v súlade s názorom a presvedčením účastníka
konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), v ktorom sú
upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.
8.1 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť zrejmé, že sa zaoberal
a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním preprerokúvanú vec a neuspokojil
sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov (porov. napr. Helle v. Fínsko,
č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič
v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva o prijateľnosti
z 3. 5. 2001, bod 2).
8.2 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho
súdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorého úlohou nie je
nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy. Treba rovnako vziať do úvahy, že správny
súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky v rámci
svojich zákonom (§ 244 a nasl. OSP) zverených právomocí (porov. mutatis mutandis
8.3 Podľa § 250t OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán
verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť
orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ
nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
8.4 Ústavný súd k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a vysporiadaniu sa
s námietkami sťažovateľky uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o potrebe
zamietnutia jej návrhu je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom
a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom
uviedol dôvody, pre ktoré nebolo možné uložiť odporcovi povinnosť konať o sťažnosti
sťažovateľky. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých súd môže uložiť
orgánu verejnej správy povinnosť vo veci konať a rozhodnúť, patrí do výlučnej právomoci
správneho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a ústavný súd vzhľadom na udržateľnosť záverov
najvyššieho súdu nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať do rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu. Sťažnosť je potrebné preto odmietnuť v časti namietaného porušenia
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho
súdu ako zjavne neopodstatnenú.
9. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
je potrebné upozorniť, že účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej
sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (pozri II. ÚS 26/95).
Sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu v čase, keď bolo konanie pred najvyšším
súdom právoplatne skončené, a teda právna neistota sťažovateľky bola v čase podania
sťažnosti ústavnému súdu odstránená. V tomto smere je potrebné sťažnosť aj v tejto časti
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2016