Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 182/2016
PDF · 356.02 KB
No categories available
II. ÚS 182/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Meszárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. Daniel Blyšťan, s. r. o., Užhorodská 21, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v spojení s porušením čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ako aj porušenia práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím
mestskej časti č. DNV 2011-09/604/vyvl-7/PL z 10. augusta
2011, rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Bratislave č. A-2012/1133-KOL
z 5. januára 2012, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 S 142/2012
z 26. marca 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Sžp 17/2013 z 31. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2014
doručená a 31. októbra 2014 doplnená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením
čl. 12 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 14 dohovoru, ako aj
porušenia práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím mestskej časti
(ďalej len „stavebný úrad“) č. DNV 2011-09/604/vyvl-7/PL
z 10. augusta 2011, rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Bratislave (ďalej len
„krajský stavebný úrad“) č. A-2012/1133-KOL z 5. januára 2012, rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 S 142/2012 z 26. marca 2013
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Sžp 17/2013 z 31. októbra 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že stavebný úrad listom
č. DNV/2009/604/vyvl./Pl z 9. októbra 2009 oznámil sťažovateľke začatie vyvlastňovacieho
konania a zároveň nariadil na 30. október 2009 ústne konanie na prerokovanie návrhu
navrhovateľa –
(ďalej len „navrhovateľ vyvlastnenia“), na
vyvlastnenie časti špecifikovaného pozemku, ktorého je sťažovateľka spoluvlastníčkou,
z dôvodu, že sťažovateľka neuzavrela s navrhovateľom vyvlastnenia kúpnu zmluvu.
V predmetnom oznámení stavebný úrad výslovne upozornil sťažovateľku, že podľa § 113
ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)
v znení neskorších predpisov námietky proti vyvlastneniu musia účastníci konania uplatniť
najneskôr pri ústnom pojednávaní. Na námietky uplatnené neskôr a na námietky, ktoré boli
v územnom konaní zamietnuté alebo ktoré mohol účastník uplatniť v územnom konaní
podľa stavebného zákona, sa neprihliada.
Sťažovateľka v sťažnosti následne poukazuje na priebeh ústneho konania
pred stavebným úradom a na obsah zápisnice z 30. októbra 2009 o priebehu tohto ústneho
2
konania. Uvádza, že „nemala žiadne námietky proti uskutočneniu stavby. Ako uviedla, je si
vedomá, že sa jedná o verejný záujem. Porozumela poučeniu, že ak neuzavrie kúpnu
zmluvu, budú jej pozemky vyvlastnené. Účastníčka namietala ponúkanú cenu na m² a
uviedla, že za týchto podmienok nie je ochotná uzavrieť kúpnu zmluvu. Prítomní
zástupcovia navrhovateľa uviedli, že nie sú oprávnení ponúknuť vyššiu cenu, že sú viazaní
ponukou, ktorú v písomnej forme doručili účastníčke konania... Treba podotknúť, že
nariadené ústne konanie prebiehalo individuálne s každým účastníkom zvlášť... Účastníčka
konania − sťažovateľka následne očakávala, že obdrží neskôr vyrozumenie od
kompetentných, ku ktorému sa bude môcť vyjadriť. Napríklad k možnostiam poskytnutia
náhrady, jej rozsahu i jej výšky ak bude riešená formou finančnej náhrady. Miesto toho jej
bolo zaslané priamo rozhodnutie o vyvlastnení aj s určeným spôsobom náhrady i jej výšky.
Bola to prvá reálna možnosť vyjadrenia sa k podmienkam vyvlastnenia, k vzneseniu
pripomienok či návrhov a to formou odvolania sa.“.
Po vykonaní ústneho konania stavebný úrad rozhodol rozhodnutím
z 10. augusta 2011 tak, že špecifikované pozemky vo vymedzenom rozsahu vyvlastnil
za náhradu natrvalo vo verejnom záujme v prospech navrhovateľa vyvlastnenia pre účel
výstavby stavby «„ – protipovodňová ochrana“ aktivita 6:
». Námietky sťažovateľky týkajúce
sa ceny vyvlastňovaných nehnuteľností zamietol.
Následne sťažovateľka poukazuje na to, že proti rozhodnutiu stavebného úradu
o vyvlastnení podala odvolanie, v ktorom požiadala o rozšírenie vyvlastnenia
aj na zostávajúcu časť pozemkov na základe § 110 ods. 3 stavebného zákona. Zároveň
uvádza, že takto postupovala z dôvodu, že v čase ústneho konania sa mylne domnievala, že
stavba – protipovodňová ochrana bude umiestnená bližšie k rieke – na hranici medzi
trvalým trávnatým porastom a ornou pôdou. V tejto súvislosti uvádza:
„Žalobkyňa vysvetlila, z akého dôvodu požiadala o rozšírenie vyvlastnenia aj na
zostávajúcu časť až po obdržaní rozhodnutia o vyvlastnení. Žalobkyni bol zo strany
pri návrhu na odkúpenie pozemkov pre výstavbu
protipovodňovej ochrany priložený výňatok z geometrického plánu, na ktorom boli
zobrazené časti, na ktorých sa má vybudovať protipovodňová hrádza. Keďže projekt bol
zdôvodnený ako verejnoprospešná stavba, ktorá teda bude slúžiť všetkým občanom,
z uvedeného žalobkyňa logicky vyvodila záver, že bude postavená na konci pozemkov
s ornou pôdou, ktorý je bližšie k rieke, aby tak boli chránené aj tieto pozemky.
Zo samotného vyobrazenia nebolo zrejmé, že vyvlastňované pozemky sa nachádzajú na
opačnom konci, teda na najvzdialenejšom konci od rieky.“
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský stavebný úrad rozhodnutím
z 5. januára 2012 tak, že rozhodnutie stavebného úradu potvrdil. Sťažovateľka v sťažnosti
poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia krajského stavebného úradu, podľa ktorého
jej žiadosť „o rozšírenie vyvlastnenia aj na zostávajúcu časť pozemkov v jej vlastníctve
je neoprávnená a nedôvodná.
Zároveň poukázal na to a zdôraznil, že odvolateľka v priebehu konania na
stavebnom úrade nevzniesla požiadavku na rozšírenie vyvlastnenia zostávajúce časti
pozemkov, čo je podmienka toho, aby sa stavebný úrad zaoberal touto skutočnosťou.
Podľa krajského stavebného úradu, má za dostatočne preukázané, že pozemky
na ktoré žiada odvolateľka vyvlastnenie rozšíriť, v žiadnom prípade nemožno považovať
za zostávajúcu časť pretože predmetom vyvlastnenia je len necelých 10% rozlohy pozemkov
v jej vlastníctve. Uvedená požiadavka je z dôvodu, že sa nejedná o zostávajúcu časť
pozemkov neoprávnená a nedôvodná.
Uvedená časť pozemkov podľa stanoviska navrhovateľa vyvlastnenia sa naďalej
môže užívať bez neprimeraných ťažkostí, nakoľko je vstup na tieto pozemky.“
Proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu podala sťažovateľka krajskému súdu
žalobu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorou
sa domáhala preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia. Vo svojej žalobe vysvetlila dôvod,
prečo žiadosť o rozšírenie vyvlastnenia uplatnila až v odvolaní, a nie už na ústnom konaní,
spochybnila právny záver krajského stavebného úradu, že za zostávajúcu časť pozemku
nemožno považovať časť pozemku, ktorá je väčšia ako vyvlastňovaná časť, a rovnako
namietala, že záver o možnosti riadneho užívania zostávajúcej časti pozemku je len
názorom, keďže v tomto smere nebolo vykonané žiadne dokazovanie.
4
O žalobe rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 26. marca 2013 tak,
že ju zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 31. októbra 2013 tak, že tento rozsudok potvrdil.
Sťažovateľka poukazuje na to, ako krajský súd a najvyšší súd vyhodnotili
jej námietky proti rozhodnutiam stavebného úradu a krajského stavebného úradu, pričom
s právnymi závermi týchto súdov nesúhlasí.
V prvom rade poukazuje na to, že žiadosť o rozšírenie vyvlastnenia nie je námietkou
proti vyvlastneniu, navyše „sa ňou nežiada o zmenu umiestnenia protipovodňovej hrádze.
Toto ustanovenie zákona nie je aplikovateľné svojim obsahom, jeho významom
na predmetnú vec. Ani takáto povinnosť nevyplýva účastníčke konania z ust. § 110 ods. 3.
Ako je uvedené v žalobe, ak by priebeh konania na správnom orgáne vyžadoval vznesenie
tejto pripomienky či iných pripomienok k podmienkam samotného vyvlastnenia, taktiež
najneskôr pri ústnom konaní, bolo jeho povinnosťou na to účastníčku konania výslovne
upozorniť.“.
Ku skutočnosti, že krajský súd neakceptoval jej námietku, že bola uvedená do omylu
o umiestnení protipovodňovej ochrany, uvádza:
„Námietka žalobkyne, ako uvádza správny súd, že bola uvedená do omylu zo strany
stavebného úradu čo sa týka vyvlastňovaných pozemkov nebola preukázaná, nakoľko
žalobkyňa mohla v ktoromkoľvek štádiu konania nahliadať do spisu, kde boli založené
výpisy z katastra nehnuteľnosti ako aj fotokópie máp pozemkov.
... Takéto vyhodnotenie situácie v správnom súdnictve je v rozpore so zásadami
správneho konania, je v rozpore s ustanovením § 3 ods.4 SP o povinnosti správnych
orgánov dbať na to, aby konanie prebiehalo bez zbytočného zaťažovania účastníkov
konania. Okrem toho je to zmätočné vyjadrenie súdu, pretože práve preto, že bola uvedená
do omylu, bola v presvedčení, že má správne informácie, a preto nemala nielen povinnosť
ale ani dôvod chodiť na stavebný úrad. Toto vyhodnotenie súdu je v rozpore so zákonom.
Vyvlastňovacie konanie je správnym konaním. Správny orgán je odborný orgán, ktorý vie
čo je obsahom spisu a je jeho náplňou odbornou vedieť, aké konkrétne informácie
sú potrebné predložiť účastníkovi konania k ochrane jeho práva záujmov v prejednávanej
veci. Miesto pripojenia príslušného situačného zobrazenia k oznámeniu o začatí
vyvlastňovacieho konania, aby účastník konania si mohol doma pokojne bez stresu zvážiť
a posúdiť vec, správny orgán mu oznámil, že ak by chcel informácie o predmete konania,
môže sa vybrať do sídla stavebného úradu v stránkových dňoch a môže tam nahliadnuť
do spisového materiálu.
Správne konanie je vybudované na odlišných zásadách ako súdne konanie. Uvedené
zásady sú závažné pre celé správne konanie vo všetkých jeho štádiách. Ich súčasťou je
postupovať v konaní tak, aby účastník konania mal vždy príležitosť účinne obhajovať svoje
záujmy, najmä vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia - čo v danom prípade nemal. Účastníkom
konania správne orgány MUSIA poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych
predpisov neutrpeli v konaní ujmu. /§ 3 ods. 2 SP/
Správny orgán nepoučil účastníkov konania, najmä dotknuté osoby o priebehu
vyvlastňovacieho konania, o príležitosti na vznesenie pripomienok a návrhov napr.
ohľadom poskytnutia náhrad v prípade finančnej náhrady k jej výške či iných pripomienok
či návrhov k tomu. Zákon umožňuje aj možnosť pridelenia náhradného pozemku.
Požiadavka na rozšírenie vyvlastnenia je tiež kategóriou pripomienok a návrhov k
samotnému vyvlastneniu. Nie je to kategória námietok a už vôbec nie námietok proti
vyvlastneniu. Práve naopak, ho potvrdzuje.“
Podľa sťažovateľky krajský súd tiež nezohľadnil skutočnosť, že záver o možnosti
riadneho užívania zostávajúceho pozemku nie je preukázaný žiadnym dôkazom, a tento
záver akceptoval. Sťažovateľka argumentuje tým, že krajský súd nerozhodoval nestranne,
nerozhodol na základe skutočností zistených v súlade so zákonom, ale „vec posudzoval
na základe názoru účastníka konania, v prospech ktorého sa vyvlastňovalo...“.
6
V odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 26. marca 2013 uviedla sťažovateľka
obdobnú argumentáciu ako vo svojej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
krajského stavebného úradu. V tejto súvislosti v sťažnosti tiež uvádza:
„V konaní nebola vytvorená príležitosť na vznesenie pripomienok k podmienkam
vyvlastnenia ani príležitosť na vyjadrenie sa k návrhu rozhodnutia o vyvlastnení...
Ak predmetom vyvlastnenia nie je celý pozemok, a ostávajúca časť pozemku by
sa mohla užívať len s neprimeranými ťažkosťami, zákon umožňuje rozšírenie vyvlastnenia
aj na zostávajúcu časť pozemku AK o to vlastník požiada. Nie je to z nariadenia správneho
orgánu. Ani to nie je celoplošné rozšírenie vyvlastnenia. Ide o individuálne rozhodnutie
vlastníka...
Taktiež, požiadať o rozšírenie vyvlastnenia logicky nemožno ak k nemu nedošlo.
Nemožno žiadať o jeho rozšírenie, keď ešte o ňom, o jeho podmienkach nebolo rozhodnuté.
Bola by to absurdnosť. Zákon ani neuvádza, že vlastník má požiadať o rozšírenie návrhu na
vyvlastnenie, ktorý predkladá účastník konania, pre ktoré sa vyvlastňuje. Jeho sa týka
podmienka zákona o nevyhnutnej miere vyvlastnenia. Preto zákon nehovorí o možnosti
požiadania o rozšírenie návrhu na vyvlastnenie, pretože v tom prípade by došlo k porušeniu
vlastníckych práv tých, čo nepožiadali o rozšírenie vyvlastnenia. ...
Ani zákon, ani správny orgán neustanovil lehotu na vznesenie pripomienok
k vyvlastneniu, ani na vznesenie požiadavky na rozšírenie vyvlastnenia aj na zostávajúcu
časť pozemkov.
Nie je uvedené ani, že by sa na jej uplatnenie vzťahovala koncentračná zásada
v zmysle ust. § 113 stavebného zákona, kde je špecifikovaný okruh námietok zameraný proti
vyvlastneniu, respektíve na zmenu umiestnenia.
Vznesenie požiadavky na rozšírenie vyvlastnenia nie je námietkou proti vyvlastneniu.
Je významovo kategóriou pripomienok, či návrhov. Na ilustráciu poukazujem na ust. § 36
SZ pri územnom konaní, kde je uvedené, že stavebný úrad oznámi začatie územného
konania a súčasne upozorní účastníkov, že svoje námietky a pripomienky môžu uplatniť
najneskoršie pri ústnom konaní.“
Podľa sťažovateľky ani krajský súd sa nevysporiadal riadne s námietkou, že možnosť
riadneho užívania zostávajúcich pozemkov nebola preukázaná. Vychádzajúc aj z tejto
skutočnosti, „prvostupňový súd porušil základné právo žalobkyne na súdnu ochranu, keďže
napadnutý rozsudok nemá riadne a dostatočné odôvodnenie. Chýba uvedenie,
ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané, z akých dôvodov vychádzal, akými úvahami
sa pri hodnotení riadil.
Súd na pojednávaní ani neumožnil žalobkyni reagovať na nepravdivé dôkazy
pribratého účastníka konania, ktoré predložil na pojednávaní súdu na založenie do spisu,
kvôli čomu bolo vlastne prvé pojednávanie odročené. Len prostredníctvom jej právnej
zástupkyne prevzal situačné zobrazenie, ktoré vyvracalo pravdivosť dôkazov, ktoré predložil
pribratý účastník.“.
Sťažovateľka tiež namieta, že aj najvyšší súd vyhodnotil jej námietky len formálne,
zameral sa na to, či predmetné rozhodnutia boli vydané formálne v súlade so zákonom,
„ale neskúmal, či bolo vydané na základe skutočností, ktoré sú v súlade so zákonom. Neboli
dôsledne splnené zákonné náležitosti odôvodnenia rozsudku.
... napadla nedodržanie tých predpisov pre správne konanie, ktorých obídenie,
nerešpektovanie spôsobilo pre sťažovateľku, že utrpela v konaní ujmu... nebolo vykonané
dokazovanie. Súd rozhodoval na základe osobného názoru účastníka konania, v prospech
ktorého sa vyvlastňovalo. Čo je závažný nedostatok konaní, tak v správnom konaní ako aj
v súdnych konaniach. ...
Z predložených situačných zobrazení je zjavné, že vybudovaním takto situovanej
protipovodňovej ochrany dochádza k zmene územných pomerov predmetných pozemkov.
Nemožno riešenie veci odbiť výhovorkou vyvlastňovateľa, že však aj pred tým boli tieto
pozemky zaplavované pri bežných jarných záplavách. A na nej súdy založili svoje zamietavé
rozhodnutia. Bez dôkazov, bez vykonania dokazovania skutočnosti a bez náležitého
posúdenia, vplyvu vybudovanej protipovodňovej ochrany na zostávajúcu časť pozemkov,
čo je ústredný problém, ktorý nebol riešený vo vyvlastňovacom konaní a vyhli sa mu
aj súdy. A tvoril podstatu námietok žalobkyne. Nemožno hovoriť o spravodlivom súdnom
konaní. Preto v žalobe sa žiadalo aby súd vrátil vec spať na konanie správnemu orgánu.
... Nebol bratý do úvahy vplyv vody, zaplavenia a podmáčania na poľnohospodársku
pôdu. uvádzal, že u pozemkov, ktorých sa týka ide
o trvalé trávnaté porasty, čo je z dokumentácie máp a LV preukázané, že to nie je pravda.
8
Ide o ornú pôdu, Ktorá je oddelená od rieky pozemkami s trvalými trávnatými porastmi.
Táto zásadná vec nebola predmetom konania, nebola predmetom posudzovania ani súdmi
pri vyhodnocovaní situácie pre ich rozhodnutie.“.
Na tomto základe sťažovateľka argumentuje, že došlo k porušeniu „čl. 12 ods. 1,
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...,
k porušeniu... čl. 6 a k porušeniu čl. 14... DOHOVORU“.
Z uvedených dôvodov sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom zrušil
„Rozsudok najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5 Sžp/17/2013 i s ním súvisiacich
ROZHODNUTÍ:
-Krajského súdu v Bratislave č. 5 S 142/12-53
-Krajského stavebného úradu v Bratislave č.A-2012/1133-KOL
-Mestskej časti č. DNV 2011-09/604/vyvl-7/PL
k doplneniu o rozšírenie vyvlastnenia u účastníčky konania,
na základe jej požiadania o rozšírenie vyvlastnenia aj na zostávajúcu časť pozemkov
v zmysle ust. § 110 ods. 3 stavebného zákona.
Alebo o uskutočnenie konania vo veci rozšírenia vyvlastnenia.
V prípade ak by sa vyskytli právne zábrany pre uskutočnenie ďalšieho konania,
obraciam sa na ústavný súd s požiadavkou o priznanie finančného zadosťučinenia
za spôsobenú ujmu.
Zároveň aby najvyšší súd i krajský súd zaviazal k zaplateniu mojich trov v
konaniach, ktoré pozostávajú z nákladov za a právne zastupovanie a súdnych poplatkov.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení
s porušením čl. 14 dohovoru, ako aj k namietanému porušeniu práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu rozhodnutím stavebného úradu z 10. augusta 2011,
rozhodnutím krajského stavebného úradu z 5. januára 2012 a napadnutým rozsudkom
krajského súdu z 26. marca 2013
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
10
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu stavebného úradu odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský stavebný úrad. Proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu podala
následne sťažovateľka žalobu, ktorou sa domáhala, aby krajský súd preskúmal zákonnosť
tohto rozhodnutia. O tejto žalobe rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom
z 26. marca 2013 s tým, že proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie
podľa § 201 a nasl. OSP, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom
z 31. októbra 2013. Právomoc krajského súdu, ktorú uplatnil pri preskúmaní rozhodnutia
krajského stavebného úradu (a stavebného úradu, pozn.), ako aj právomoc najvyššieho súdu,
ktorú uplatnil pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu, vylučuje, aby
rozhodoval ústavný súd, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol pre nedostatok právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení
s porušením čl. 14 dohovoru, ako aj k namietanému porušeniu práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 31. októbra 2013
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď napadnutým postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 31. októbra 2013 poukázal na rozhodnutia
stavebného úradu, krajského stavebného úradu, na rozsudok krajského súdu, a tiež aj na
relevantné zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu. Následne najvyšší súd poukázal
na špecifiká správneho súdnictva s prihliadnutím na rozsah prieskumnej právomoci
správneho súdu. S poukazom na § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvej vety OSP
12
sa najvyšší súd stotožnil s právnymi závermi krajského súdu, ktoré tento uviedol
v odôvodnení svojho rozsudku. Následne najvyšší súd uviedol:
„Mestská časť ako príslušný stavebný úrad podľa
§ 117 ods. 1 a § 112 ods. 1 stavebného zákona, vykonal vyvlastňovacie konanie a oznámil
začatie vyvlastňovacieho konania a zároveň v súlade s ustanovením § 113 ods. 1
stavebného zákona nariadil na deň 30. októbra 2009 ústne pojednávanie. Zo zápisnice z
ústneho konania vyplýva, že žalobkyňa nemala žiadne námietky voči predmetnej stavbe,
bola poučená, že sa jedná o verejný záujem a poučeniu porozumela. Na ústnom
pojednávaní namietala len náhradu za vyvlastnenie pozemku. Na základe výsledkov konania
bolo dňa 10. augusta 2011 stavebným úradom vydané rozhodnutie č. DNV 2011-
09/604/vyvl.7/PL, ktorým boli predmetné časti inkriminovaných pozemkov vyvlastnené a
zároveň bolo rozhodnuté o námietkach účastníčky konania. Proti tomuto rozhodnutiu
podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný svojím rozhodnutím, ktoré je
preskúmavané súdom...
V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že správny orgán vykonávajúci
vyvlastnenie dodržal všetky zákonom stanovené podmienky, ktoré zákonné vyvlastnenie
vyžaduje. Nie je možné sa stotožniť s námietkami žalobkyne, že nebola o koncentračnej
zásade vo vyvlastňovacom konaní v zmysle § 113 ods. 3 stavebného zákona poučená,
nakoľko z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že v oznámení o začatí
vyvlastňovacieho konania a nariadení ústneho konania zo dňa 09. októbra 2009, sa na
strane 2 pod bodom - upozornenie účastníka konania, nachádza upozornenie účastníka
konania, kde sa výslovne cituje ustanovenie § 113 ods. 3 stavebného zákona. Toto
upozornenie bolo doručené žalobkyni dňa 13. októbra 2009, t. j. pred začatím ústneho
konania dňa 30. októbra 2009, na ktorom bola žalobkyňa prítomná. Navyše je potrebné
k tejto námietke uviesť aj tú skutočnosť, že správny orgán napriek tomu, že namietanú
okolnosť neakceptoval, v rozhodnutí podrobne uviedol dôvody, pre ktoré nesúhlasil
s vyvlastnením celej nehnuteľnosti. Tým sa stala úplne irelevantnou námietka žalobkyne,
že nemohla v lehote namietať neakceptovanie žiadosti o vyvlastnenie celej nehnuteľností.
K námietke žalobkyne, že bola uvedená do omylu pri umiestnení vyvlastňovanej časti
najvyšší súd uvádza, že je síce pravdou, že možnosť nahliadania do administratívneho spisu
nekompenzuje procesné povinnosti správneho orgánu, ktoré sú mu uložené zákonom, avšak
oznámenie po začatí vyvlastňovacieho konania ohľadne umiestnenia vyvlastňovaný časti,
zreteľne poukazuje na geometrický plán číslo 23/2008, s ktorým sa žalobkyňa mohla počas
ústneho konania oboznámiť a spresniť si v prípade pochybností túto okolnosť. Z uvedeného
vyplýva, že nie je možné akceptovať tvrdenie žalobkyne, že správny orgán podal chybnú
alebo nepresnú informáciu.
Na základe vyššie uvedeného najvyšší súd nedospel k záveru, že by krajský súd
vyhodnotil skutkový stav jednostranne a vo veci urobil len formalistický výklad zákonných
ustanovení, a že by jeho postupom boli porušené právne predpisy.
Keďže podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na
podanie žaloby nerozhodol svojvoľne a nezákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na
zmenenie alebo zrušenie napadnutého rozsudku, považujúc jeho odôvodnenie za logické,
jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí žiaden rozpor so zákonom, rozsudok
krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto preskúmal aj napadnutý rozsudok krajského súdu
z 26. marca 2013, ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľky podľa § 247 a nasl. OSP.
V odôvodnení svojho rozsudku poukázal na obsah rozhodnutí správnych orgánov,
na argumentáciu sťažovateľky uvedenú v jej žalobe a tiež na obsah vyjadrenia žalovaného –
krajského stavebného úradu, poukázal tiež na obsah administratívneho spisu, a tiež
na relevantné ustanovenia stavebného zákona [§ 108 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 111 ods. 1
a 2, § 112 ods. 1 a 2] a následne uviedol svoje právne závery:
14
«Súd po preskúmaní spisového materiálu a administratívneho spisu žalovaného
dospel k záveru, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo
zrušenie napadnutých rozhodnutí. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal
so všetkými námietkami žalobkyne, ktoré uviedla vo svojom odvolaní.
Žalobkyňa v žalobe požaduje zrušenie rozhodnutia žalovaného z dôvodu,
že nesprávne právne posúdil vec a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie
veci.
Konajúci súd nesúhlasí s týmto názorom žalobkyne a plne sa stotožnil s právnym
záverom žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa.
Žalovaná vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa
žiadala, aby predmetom vyvlastnenia sa v súlade so zákonom stala aj ostávajúca časť
dotknutých pozemkov v jej vlastníctve. Toto bol jediný dôvod odvolania.
Stavebný zákon pri vyvlastňovacom konaní obligatórne ustanovuje povinnosť
ústneho prerokovania návrhu na vyvlastnenie. Vo vyvlastňovacom konaní platí
koncentračná zásada, v zmysle ktorej účastník konania musí uplatniť námietky najneskôr
pri ústnom prerokovaní návrhu, pretože na neskôr uplatnené námietky sa neprihliada (§
113 ods. 3 stavebného zákona). Účastníčka konania - žalobkyňa, bola o tejto skutočnosti
riadne poučená a to oznámením o začatí vyvlastňovacieho konania a nariadení ústneho
konania zo dňa 09. 10. 2009 na strane 2 pod bodom - upozornenie účastníka konania, ktoré
sa nachádza v administratívnom spise. Zo zápisnice z ústneho konania, ktoré sa konalo dňa
30. 10. 2009 č. DNV/2009/604/vyvl./PL vyplýva, že žalobkyňa sa zúčastnila ústneho
konania, k veci uviedla, že nemá žiadne námietky voči stavbe a je si vedomá, že sa jedná
o verejný záujem a poučeniu porozumela. Žalobkyňa jedine namietala výšku ceny za 1 m²
vyvlastneného pozemku.
Dohodu o získanie práva k pozemkom, ktoré sú predmetom vyvlastnenia, nebolo
možné dosiahnuť, nakoľko žalobkyňa odmietla uzavrieť kúpnu zmluvu na predmet
vyvlastnenia. K dohode nedošlo ani v priebehu ústneho pojednávania vo veci prejednania
návrhu, na ktorom sa zúčastnila. Správny orgán k námietke účastníčky konania − žalobkyne
uviedol, že vyvlastnenie sa uskutočňuje za náhradu a táto bola určená podľa ocenenia
v znaleckom posudku č. 80/2008 zo dňa 20. 09. 2008 vypracovaného znalcom
dňa 02. 06. 2008 v zmysle vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení
všeobecnej hodnoty majetku. Jednotková hodnota pozemkov bola určená na 555,80 Sk/m²,
t. j. 18,4492 eur za m². Jedine znalecký posudok objektívne určuje v tomto konaní skutočnú
hodnotu nehnuteľnosti. Správny orgán nie je oprávnený stanovovať hodnotu nehnuteľnosti
vo vyvlastňovacom konaní. Cena pozemku však v žalobe napadnutá nebola a preto sa súd
touto skutočnosťou nezaoberal.
Vyvlastnenie je zásahom do vlastníckych práv fyzických osôb a právnických osôb,
ktorý je prípustný vo verejnom záujme podľa ustanovenia čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s ustanovením čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd
a s ustanovením § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vyvlastnenie je zásadne prípustné len
v nevyhnutnom rozsahu, pričom odňať vlastnícke právo je prípustné len, ak účel
vyvlastnenia nemožno dosiahnuť iba obmedzením práva. Nariadením vlády č. 20/2003 Z. z.
bola medzi verejno-prospešné stavby zaradená aj protipovodňová ochrana pred tisícročnou
vodou v .
Z ustanovenia § 110 ods. 3 vyplýva, že iný postup platí iba v prípade návrhu
na vyvlastnenie vlastníckeho práva k časti pozemku alebo na obmedzenie iného práva
k pozemku alebo stavbe za predpokladu, že vyvlastňovaný by zostávajúcu časť pozemku
alebo obmedzené právo k pozemku alebo stavbe nemohol už využívať alebo by ich mohol
užívať len s neprimeranými ťažkosťami, rozšíri sa vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť,
pokiaľ o to vlastník alebo iný oprávnený požiada. Súd má za preukázané, že účastníčka
konania − žalobkyňa nepožiadala o vyvlastnenie zostávajúcej časti pozemku, na ústnom
prejednaní veci, ale až v odvolaní. Námietku žalobkyne, že bola uvedená do omylu zo strany
stavebného úradu, čo sa týka vyvlastňovacích pozemkov, nebolo preukázané, nakoľko
žalobkyňa sa mohla v ktoromkoľvek štádiu konania nahliadať do spisu, kde boli založené
výpisy z katastra nehnuteľností ako aj fotokópie máp pozemkov.
Aj keby žalobkyňa požiadala o vyvlastnenie zostávajúcej časti pozemku, v danej veci
nie sú splnené predpoklady podľa vyššie citovaného ustanovenia, nakoľko zostávajúcu časť
pozemku môže žalobkyňa riadne užívať a má k nemu prístup.
Protipovodňová hrádza bola budovaná proti tzv. „tisícročnej vode“ a preto bola
postavená ďalej od koryta, a preto neobstojí námietka žalobkyne, že zostávajúce pozemky
sa stali rozšíreným korytom riek , pretože pri bežných menších jarných záplavách
boli aj v minulosti tieto pozemky zaplavované. ...
16
Súd má za to, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so zákonom,
pričom vychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci a toto rozhodnutie obsahovalo všetky
predpísané náležitosti a bolo vydané v zmysle § 46 správneho poriadku. Žalovaný
postupoval pri rozhodovaní o odvolaní v súlade s ustanovením § 59 ods. 1 správneho
poriadku, preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a mal za preukázané, že
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia vyvodil správny právny záver, a preto rozhodnutie
správneho orgánu potvrdil. Konajúci súd sa plne stotožnil so závermi žalovaného ako aj
správneho orgánu prvého stupňa.»
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky podľa ústavy
a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo
podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého
úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“
rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická
osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 OSP), teda
preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu
správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy
a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je
súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu
alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva
ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti
napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
Podľa § 110 ods. 3 stavebného zákona vyvlastnenie sa môže uskutočniť len
v nevyhnutnom rozsahu. Ak možno účel vyvlastnenia dosiahnuť iba obmedzením práva,
nemožno právo odňať v plnom rozsahu. Ak sa vyvlastnením prevádza vlastnícke právo iba
k časti pozemku alebo sa obmedzuje iné právo k pozemku alebo stavbe a vlastník alebo iný
oprávnený by nemohol využívať zostávajúcu časť pozemku alebo obmedzené právo
k pozemku alebo stavbe, prípadne by ich mohol užívať len s neprimeranými ťažkosťami,
rozšíri sa vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť, pokiaľ o to vlastník alebo iný oprávnený
požiada.
Podľa § 113 ods. 1 stavebného zákona na prerokovanie návrhu na vyvlastnenie
nariadi stavebný úrad ústne pojednávanie.
Podľa § 113 ods. 3 stavebného zákona námietky proti vyvlastneniu musia účastníci
konania uplatniť najneskoršie pri ústnom pojednávaní. Na námietky uplatnené neskoršie
a na námietky, ktoré boli v územnom konaní zamietnuté alebo ktoré mohol účastník
uplatniť v územnom konaní podľa tohto zákona, sa neprihliada. Na túto skutočnosť sa
musia účastníci konania výslovne upozorniť.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku v spojení s krajským súdom skúmali
v relevantnom rozsahu hmotné a procesné podmienky vyvlastnenia časti pozemkov
vo vlastníctve sťažovateľky. Poukázali na to, že sťažovateľka bola v oznámení
z 9. októbra 2009 osobitne poučená o tzv. koncentračnej zásade podľa § 113 ods. 3
stavebného zákona, ktorou sa riadi vyvlastňovacie konanie. Vychádzajúc z obsahu zápisnice
z ústneho pojednávania z 30. októbra 2009, dospeli k záveru, že sťažovateľka uplatnila na
tomto ústnom pojednávaní jedinú námietku – týkajúcu sa výšky náhrady za vyvlastňovanú
časť pozemkov. Konajúce súdy poukázali tiež na to, že sťažovateľka uplatnila žiadosť
podľa § 110 ods. 3 stavebného zákona až v odvolaní proti rozhodnutiu stavebného úradu
z 10. augusta 2011.
S prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky v jej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, za rozhodujúce je potrebné považovať to, že najvyšší súd v spojení s krajským
súdom akceptovali právny záver krajského stavebného úradu, že koncentračnú zásadu je
potrebné aplikovať aj na žiadosť vlastníka o rozšírenie vyvlastnenia aj na zostávajúcu časť
pozemkov podľa § 110 ods. 3 stavebného zákona. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje
na znenie § 110 ods. 3 stavebného zákona, z ktorého vyplýva, že predpokladom postupu
podľa tretej vety tohto odseku je procesný úkon vlastníka pozemku – žiadosť o rozšírenie
vyvlastnenia na zostávajúcu časť pozemku. Tento procesný úkon priamo smeruje
k rozšíreniu rozsahu vyvlastnenia a to tak, aby sa vyvlastnenie vzťahovalo na celý dotknutý
pozemok, a tak má aj priamy vplyv na absolútnu výšku náhrady, ktorá sa vyplatí za predmet
18
vyvlastnenia. Stavebný úrad tejto žiadosti vyhovie, ak sú splnené podmienky vymedzené
v tretej vete § 110 ods. 3 stavebného zákona. Splnenie týchto podmienok skúma vždy len na
žiadosť vlastníka, nie ex offo. Vychádzajúc z povahy žiadosti podľa § 110 ods. 3
stavebného zákona a dôsledkov spojených s jej úspešným uplatnením a s prihliadnutím
na účel koncentračnej zásady vo vyvlastňovacom konaní, považuje ústavný súd za ústavne
akceptovateľný taký výklad § 110 ods. 3 a § 113 ods. 3 stavebného zákona, ktorý
podriaďuje uplatnenie žiadosti o rozšírenie vyvlastnenia aj na zostávajúcu časť pozemkov
koncentračnej zásade a takto vyžaduje, aby vlastník túto žiadosť uplatnil najneskôr pri
ústnom pojednávaní podľa § 113 ods. 1 stavebného zákona. Vzhľadom na tento záver bolo
bezpredmetné skúmať, ako sa umiestnením protipovodňovej ochrany zmenila možnosť
užívania zostávajúcej časti pozemkov a či boli splnené podmienky na vyhovenie žiadosti
podľa § 110 ods. 3 stavebného zákona.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že bola uvedená do omylu, čo sa týka
umiestnenia stavby – protipovodňovej ochrany na pozemku, ústavný súd považuje
za ústavne akceptovateľný právny názor konajúcich súdov, podľa ktorého
ak po oboznámení sa s geometrickým plánom č. 23/2008, ktorý jej bol doručený, si
sťažovateľka nebola istá umiestnením stavby, mohla nahliadnuť do administratívneho spisu,
prípadne žiadať dodatočné informácie, prípadne vysvetlenia tak, aby nadobudla istotu
v uvedenej veci. Pokiaľ ide o odkaz sťažovateľky na § 3 ods. 2 Správneho poriadku, podľa
ktorého správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi
konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy
príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu
rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným
osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby
pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu; je potrebné uviesť, že aj toto
ustanovenie predpokladá primeranú procesnú aktivitu účastníka smerujúcu k ochrane jeho
práv a záujmov. Preto nemožno automaticky považovať za ústavne neakceptovateľný taký
postup stavebného úradu pri vyvlastňovacom konaní, ktorý po vykonaní príslušných úkonov
a poskytnutí zákonom vyžadovaných podkladov a informácií stále ponechá pochybnosť
u účastníka konania o niektorých aspektoch vyvlastnenia, ktorú možno odstrániť
primeranou procesnou aktivitou účastníka konania (napr. nahliadnutie do spisu), ktorú tento
účastník môže vykonať bez neprimeraných ťažkostí.
Ústavný súd takto konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu v spojení s právnym
názorom krajského súdu je jeden z možných výkladov príslušných ustanovení stavebného
zákona, nemožno mu vytknúť nelogickosť, vnútornú rozpornosť, v zásade rešpektuje
zmysel a účel uvedených ustanovení a ako celok nie je arbitrárny. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu poskytuje
primeraný podklad pre jeho výrok, takto právny záver najvyššieho súdu nie je ani zjavne
neodôvodnený, preto je ústavne akceptovateľný.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd
nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia práva sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu z 31. októbra 2013. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení
stavebného zákona najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by indikovali porušenie práv sťažovateľky
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu smerujúcich k ochrane
vlastníctva, resp. majetku, taktiež nezistil také okolnosti, ktoré by viedli k možnému záveru
o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
z 31. októbra 2013.
20
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti
ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016