Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 149/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu

zaručeného v a práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 22. januára 2015

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. marca 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú

slobodu zaručeného v (ďalej len „“) a práva

na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. januára 2015 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 12. marca 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 3. marca 2014 podal

krajskému súdu návrh na povolenie obnovy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

, v rámci ktorého bol rozsudkom z 25. septembra 1996 uznaný vinným

z trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a f)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „starý

“) ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa starého Trestného

zákona. Za to bol sťažovateľ odsúdený podľa § 219 ods. 2 a § 29 ods. 1 a 2 starého

odsúdený na výnimočný trest odňatia slobody vo výmere 23 rokov, na

výkon ktorého bol podľa starého zaradený do

III. nápravnovýchovnej skupiny.

Návrh na povolenie obnovy konania sťažovateľ podal s poukazom na nález

ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorým ústavný súd vyslovil

nesúlad ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „nový “) v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi

trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ s .

Krajský súd uznesením sp. zn. z 22. januára 2015 návrh sťažovateľa

na povolenie obnovy konania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol, pretože nezistil

podmienky obnovy konania podľa .

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd

napadnutým uznesením sp. zn. z 12. marca 2015 podľa § 193 ods. 1 písm. c)

zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy v konaní o návrhu na povolenie obnovy

konania svojou konštatáciou, že na trestnú vec sťažovateľa nemožno aplikovať závery

nálezu ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012, porušili jeho

základné právo na osobnú slobodu zaručené , ako aj dohovorom.

2

Sťažovateľ je naopak presvedčený, že aj na jeho osobu sa vzťahuje rezultát

vyplývajúci z uvedeného nálezu ústavného súdu z 28. novembra 2012, pretože skutočnosť,

že bol odsúdený, resp. mu bol uložený trest odňatia slobody podľa ustanovení starého

, ho nemohla diskvalifikovať z účasti na priaznivejších účinkoch

plynúcich z rozhodnutia ústavného súdu. Tvrdí, že z porovnania znenia príslušných

ustanovení skoršieho a nového , upravujúcich zásadu

sprísnenia pri ukladaní trestov (asperačná zásada), je evidentné, že tieto majú rovnaký obsah

a preto nie je dôvod, aby sťažovateľ neprofitoval z nálezu ústavného súdu z 28. novembra

2012. Sťažovateľ konkrétne poukázal na ustanovenia § 41 ods. 1 a § 29 ods. 1 a 2 starého

, ktoré boli v jeho trestnej veci (sp. zn. ) aplikované a na

ustanovenie nového , ktoré bolo predmetom prieskumnej

právomoci ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ dodáva, že „Ústava SR sa nezmenila, ale zmenilo sa len číslo označenia

právnej normy a číselné označenie paragrafu, v ktorom bola zakotvená protiústavná zásada

ukladania trestu. Ak platí rovnaká SR, nemôže byť rovnaká zásada pre ukladanie

trestu v súlade s do 31. 12. 2005 a od 1. 1. 2006 v rozpore. Z hľadiska

materiálneho chápania právneho štátu musí byť pre výklad nálezu Ústavného súdu SR č.

podstatným jeho obsahový princíp (rozpor s ) bez ohľadu na jeho

formálne spojenie s konkrétnym ustanovením konkrétneho zákona.“.

V ďalšom sťažovateľ argumentuje, že „povolenie obnovy konania, na ktorú má

dopad nález Ústavného súdu SR bez skúmania a posúdenia, či trest uložený v pôvodnom

konaní je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, je v každej

takejto veci obligatórny. Preto nie je potrebné, aby súd v tomto prípade skúmal splnenie

podmienok uvedených v , ale obnovu konania povoliť... z dôvodu

uvedeného v ...“.

Sťažovateľ teda uzatvára, že „nález Ústavného súdu SR č. zo dňa

28. 11. 2012 je možné aplikovať aj vo vzťahu k rozsudkom všeobecných súdov, v ktorých pri

ukladaní trestu bolo použité ust. § 41 ods. 1, § 29 ods. 1, 2 veta prvá za bodkočiarkou

v znení účinnom do 31. 12. 2005“, a dodáva, že

vzhľadom na označený nález ústavného súdu je „ustanovenie § 41 ods. 1 Tr. zák.

č. účinného do 31. 12. 2005... taktiež v rozpore s SR“.

A pretože v jeho trestnej veci „Krajský súd v Košiciach v spojení s Najvyšším súdom SR

zamietli obnovu konania..., porušili... základné právo“ sťažovateľa „na osobnú slobodu

podľa SR“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 5 ods. 2

Dohovoru a podľa SR porušené bolo zo strany Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo dňa 22. 1. 2015 v spojení s uznesením Najvyššieho

súdu SR sp. zn. zo dňa 12. 3. 2015...

Krajskému súdu v Košiciach zrušuje uznesenie pod sp. zn. zo dňa

22. 1. 2015 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

12. 3. 2015 a prikazuje konať bez zbytočných prieťahov vo veci upustenia od zvyšku trestu

a prepustenia na slobodu.“

Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom.

Podaním doručeným ústavnému súdu 19. novembra 2015 označeným ako

„Doplnenie k sťažnosti podľa SR zo dňa 15. 4. 2015“ sťažovateľ zopakoval

závery uvedené už v samotnej sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

4

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na

osobnú slobodu zaručeného v , ako aj jeho práva na slobodu

a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 2 dohovoru uznesením krajského

súdu sp. zn. z 22. januára 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. marca 2015, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy nepovolili

obnovu trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej krajským súdom pod sp. zn.

, s odôvodnením, že na vec sťažovateľa nemožno aplikovať závery nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom...

Podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru každý, kto je zatknutý, musí byť oboznámený bez

meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením

proti nemu.

1. K namietanému porušeniu práv uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. januára 2015

6

Označeným uznesením krajský súd návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania

vo veci vedenej týmto súdom pod sp. zn. podľa § 399 ods. 2 Trestného

poriadku zamietol, pretože nezistil splnenie podmienok obnovy konania podľa § 394 ods. 1

.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu

uznesením krajského súdu sp. zn. z 22. januára 2015, ústavný súd

poznamenáva, že preskúmaniu tohto rozhodnutia krajského súdu bráni princíp subsidiarity

vyjadrený v , z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať

o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred

uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne , ,

, ).

Podľa proti uzneseniu o návrhu na povolenie

obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že proti

rozhodnutiu krajského súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania

bol prípustný riadny opravný prostriedok – sťažnosť, prostredníctvom ktorej sa sťažovateľ

mohol a mal v prípade jeho presvedčenia o porušení jeho základného práva na osobnú

slobodu domáhať ochrany tohto práva prostredníctvom k tomu povolaného všeobecného

súdu.

Týmto súdom bol vo vzťahu ku krajskému súdu najvyšší súd, ktorý na základe

sťažnosti sťažovateľa bol oprávnený a aj povinný napadnuté uznesenie krajského súdu

preskúmať a v prípade zistenia zásahu prvostupňovým rozhodnutím do práv sťažovateľa

týmto poskytnúť ochranu.

Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu však vyplýva, že sťažovateľ uvedený

riadny opravný prostriedok využil. Preto túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. marca 2015

Uvedeným uznesením najvyšší súd podľa

zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorým bol jeho návrh na

povolenie obnovy konania zamietnutý.

Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že všeobecné súdy porušili

jeho základné právo na osobnú slobodu tým, že pri rozhodovaní o jeho návrhu na povolenie

obnovy konania nepripustili aplikáciu záverov ústavného súdu vyplývajúcich z nálezu

sp. zn. z 28. novembra 2012 na jeho vec.

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že namietané porušenie práva [základné

právo na osobnú slobodu zaručené v a právo na slobodu zaručené v

ods. 1 písm. a) dohovoru] sa vzťahujú na rozhodnutia a na konania ich vydaniu

predchádzajúce, ktorých predmetom je rozhodovanie o osobnej slobode, t. j. rozhodnutia

o väzbe alebo rozsudky, ktorými sa rozhoduje o treste. V prípade sťažovateľa je takým

rozhodnutím (na základe ktorého je pozbavený osobnej slobody) právoplatný (nezrušený)

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 25. septembra 1996 v spojení s uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. septembra 1997. Príčinu následku, ktorým je

pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa, teda tvorí právoplatný rozsudok z 25. septembra

1996 (konkrétne výrok o treste), ktorého správnosť ani zákonnosť však prvostupňový

všeobecný súd v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy konania nemohol preskúmať

(k tomu slúži odvolanie a prípadne dovolanie). Súdy konajúce o návrhu na povolenie

8

obnovy konania naproti tomu skúmajú a zisťujú, či po právoplatnom skončení konania

(trestnej veci, o obnovenie ktorej sa osoba podávajúca návrh usiluje) vyšli najavo

skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osobe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie (pre úplnosť pozri

).

V konaní o návrhu na povolenie obnovy konania teda všeobecné súdy primárne

nerozhodujú o osobnej slobode ani nepreskúmavajú právoplatné skončené rozhodnutia, ale

rozhodujú o tom, či pôvodné konanie vo veci samej bude alebo nebude obnovené, t. j. či sa

bude (či je potrebné) v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok pokračovať, a to

na základe toho, či vyšli alebo nevyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme,

ktoré by mohli odôvodniť iné rozhodnutie.

Na tomto závere (o nerozhodovaní o osobnej slobode v rámci tohto konania) nič

nemení ani skutočnosť, že povolenie obnovy konania je navrhované z dôvodov

predpokladaných v .

Pokiaľ ide o námietku porušenia práva podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru, už zo samotného

znenia tohto ustanovenia vyplýva, že na danú vec sťažovateľa sa toto nemôže nevzťahovať.

Jednak sťažovateľ nijako v sťažnosti neargumentuje, že by nebol oboznámený bez meškania

a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti

nemu, a jednak samotná možnosť porušenia práv obsiahnutých v tomto ustanovení v rámci

konania o návrhu na povolenie obnovy konania je diskutabilná.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi sťažovateľom namietaným

porušením základného práva na osobnú slobodu zaručeného v a práv na

slobodu a bezpečnosť zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 2 dohovoru a označeným

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 12. marca 2015 absentuje akákoľvek

príčinná súvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti vyhodnotiť ako zjavne

neopodstatnenú a z toho dôvodu ju podľa odmietnuť.

Nad rámec uvedeného ústavný súd k podstate námietok sťažovateľa považuje za

potrebné uviesť:

Ako z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 12. marca

2015 vyplýva a ako aj sám sťažovateľ uvádza, v jeho trestnej veci boli pri rozhodovaní

o vine a treste aplikované ustanovenia § 41 ods. 1 a § 29 ods. 1 a 2 starého Trestného

zákona.

Podľa starého páchateľ, ktorý znova spáchal obzvlášť

závažný úmyselný trestný čin, hoci už bol pre taký alebo iný obzvlášť závažný úmyselný

trestný čin potrestaný, považuje sa za obzvlášť nebezpečného recidivistu, ak táto okolnosť

pre svoju závažnosť, najmä vzhľadom na dĺžku času, ktorá uplynula od posledného

odsúdenia, podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť.

Podľa starého výnimočným trestom sa rozumie jednak

trest odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov, jednak trest odňatia

slobody na doživotie. Výnimočný trest sa môže uložiť len za trestný čin, pri ktorom to tento

zákon vo všeobecnej časti (§ 43) alebo v osobitnej časti dovoľuje. Ak súd uloží takýto trest,

môže zároveň rozhodnúť, že doba výkonu disciplinárneho trestu celodenného umiestnenia

do uzavretého oddelenia a umiestnenia do samoväzby sa na účely podmienečného

prepustenia do doby výkonu trestu nezapočítava.

Podľa starého trest odňatia slobody nad pätnásť rokov

až do dvadsiatich piatich rokov môže súd uložiť iba vtedy, ak stupeň nebezpečnosti

trestného činu pre spoločnosť je veľmi vysoký a možnosť nápravy páchateľa je obzvlášť

sťažená; to neplatí, ak súd ukladá tento výnimočný trest podľa § 43 ods. 1, § 94 ods. 2,

§ 219 ods. 2 alebo § 259b ods. 2.

Ustanovenie nového , ktoré tvorilo predmet

posudzovania ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. a nálezom

z 28. novembra 2012 bolo v časti za bodkočiarkou označené za nesúladné s ,

10

znelo: Ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných

činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami,

zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie

trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej

trestnej sadzby odňatia slobody (potrebné je zdôrazniť, že ústavne nesúladnou je len veta za

bodkočiarkou).

Z citovaných ustanovení oboch jednoznačne vyplýva, že

sťažovateľovo tvrdenie, že „sporné ustanovenia § 41 ods. 1, § 29 ods. 1, 2“ starého

„a “ nového „sú systematicky zaradené do

časti zákonov, ktorými sa upravovali zásady pre ukladanie trestov. Sporný text ustanovení

, , veta prvá za bodkočiarkou v znení

účinnom k 31. 12. 2005 je obsahovo úplne totožný s textom ust. § 41 ods. 2 veta prvá za

bodkočiarkou Z. z, ktoré... Ústavný súd SR nálezom č.

zo dňa 28. 11. 2012 označil za nesúladné s článkom 1 ods. 1 SR.“, nemá absolútne

žiadne opodstatnenie; a keďže celá argumentácia sťažovateľa uvedená v sťažnosti podanej

ústavnému súdu stojí na tomto tvrdení, je evidentné, že by ju bolo možné aj v tomto smere

vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú.

V závere ústavný súd poznamenáva, že ustanoveniu § 41 ods. 2 nového Trestného

zákona pred rozhodnutím ústavného súdu z 28. novembra 2012 najviac zodpovedalo

ustanovenie skoršieho , podľa ktorého: Ak súd ukladá úhrnný

trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma

alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody

trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom

recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej

trestnej sadzby odňatia slobody.

Zo sťažnosti ani z jej príloh však nevyplýva, že by toto ustanovenie bolo v trestnej

veci sťažovateľa aplikované. Ak teda všeobecné súdy založili svoje rozhodnutia

v relevantných častiach na záveroch, že nález ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012 nie je možné v trestnej veci sťažovateľa pri rozhodovaní o povolení

obnovy konania použiť, javí sa tento záver ako konformný.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej uvedenými.

Z rovnakého dôvodu (odmietnutie sťažnosti) sa bezpredmetným stalo aj

rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016

12