Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 149/2016
PDF · 214.35 KB
No categories available
III. ÚS 149/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu
zaručeného v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť
zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Ntok 1/2014 z 22. januára 2015
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 7/2015 z 12. marca 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú
slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Ntok 1/2014 z 22. januára 2015 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 7/2015
z 12. marca 2015.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 3. marca 2014 podal
krajskému súdu návrh na povolenie obnovy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
1 T 63/1995, v rámci ktorého bol rozsudkom z 25. septembra 1996 uznaný vinným
z trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a f)
zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „starý
Trestný zákon“) ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 starého Trestného
zákona. Za to bol sťažovateľ odsúdený podľa § 219 ods. 2 a § 29 ods. 1 a 2 starého
Trestného zákona odsúdený na výnimočný trest odňatia slobody vo výmere 23 rokov, na
výkon ktorého bol podľa § 39a ods. 3 starého Trestného zákona zaradený do
III. nápravnovýchovnej skupiny.
Návrh na povolenie obnovy konania sťažovateľ podal s poukazom na nález
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorým ústavný súd vyslovil
nesúlad ustanovenia § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „nový Trestný zákon“) v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi
trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ s čl. 1 ústavy.
Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Ntok 1/2014 z 22. januára 2015 návrh sťažovateľa
na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol, pretože nezistil
podmienky obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd
napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tost 7/2015 z 12. marca 2015 podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy v konaní o návrhu na povolenie obnovy
konania svojou konštatáciou, že na trestnú vec sťažovateľa nemožno aplikovať závery
nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, porušili jeho
základné právo na osobnú slobodu zaručené ústavou, ako aj dohovorom.
2
Sťažovateľ je naopak presvedčený, že aj na jeho osobu sa vzťahuje rezultát
vyplývajúci z uvedeného nálezu ústavného súdu z 28. novembra 2012, pretože skutočnosť,
že bol odsúdený, resp. mu bol uložený trest odňatia slobody podľa ustanovení starého
Trestného zákona, ho nemohla diskvalifikovať z účasti na priaznivejších účinkoch
plynúcich z rozhodnutia ústavného súdu. Tvrdí, že z porovnania znenia príslušných
ustanovení skoršieho Trestného zákona a nového Trestného zákona, upravujúcich zásadu
sprísnenia pri ukladaní trestov (asperačná zásada), je evidentné, že tieto majú rovnaký obsah
a preto nie je dôvod, aby sťažovateľ neprofitoval z nálezu ústavného súdu z 28. novembra
2012. Sťažovateľ konkrétne poukázal na ustanovenia § 41 ods. 1 a § 29 ods. 1 a 2 starého
Trestného zákona, ktoré boli v jeho trestnej veci (sp. zn. 1 T 63/1995) aplikované a na
ustanovenie § 41 ods. 2 nového Trestného zákona, ktoré bolo predmetom prieskumnej
právomoci ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 106/2011.
Sťažovateľ dodáva, že „Ústava SR sa nezmenila, ale zmenilo sa len číslo označenia
právnej normy a číselné označenie paragrafu, v ktorom bola zakotvená protiústavná zásada
ukladania trestu. Ak platí rovnaká Ústava SR, nemôže byť rovnaká zásada pre ukladanie
trestu v súlade s ústavou do 31. 12. 2005 a od 1. 1. 2006 v rozpore. Z hľadiska
materiálneho chápania právneho štátu musí byť pre výklad nálezu Ústavného súdu SR č.
PL. ÚS 106/2011 podstatným jeho obsahový princíp (rozpor s ústavou) bez ohľadu na jeho
formálne spojenie s konkrétnym ustanovením konkrétneho zákona.“.
V ďalšom sťažovateľ argumentuje, že „povolenie obnovy konania, na ktorú má
dopad nález Ústavného súdu SR bez skúmania a posúdenia, či trest uložený v pôvodnom
konaní je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, je v každej
takejto veci obligatórny. Preto nie je potrebné, aby súd v tomto prípade skúmal splnenie
podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por., ale obnovu konania povoliť... z dôvodu
uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z....“.
Sťažovateľ teda uzatvára, že „nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 106/2011 zo dňa
28. 11. 2012 je možné aplikovať aj vo vzťahu k rozsudkom všeobecných súdov, v ktorých pri
ukladaní trestu bolo použité ust. § 41 ods. 1, § 29 ods. 1, 2 veta prvá za bodkočiarkou
Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. 12. 2005“, a dodáva, že
vzhľadom na označený nález ústavného súdu je „ustanovenie § 41 ods. 1 Tr. zák.
č. 140/1961 Zb. účinného do 31. 12. 2005... taktiež v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR“.
A pretože v jeho trestnej veci „Krajský súd v Košiciach v spojení s Najvyšším súdom SR
zamietli obnovu konania..., porušili... základné právo“ sťažovateľa „na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy SR“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 5 ods. 2
Dohovoru a podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy SR porušené bolo zo strany Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 7 Ntok 1/2014 zo dňa 22. 1. 2015 v spojení s uznesením Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 Tost 7/2015 zo dňa 12. 3. 2015...
Krajskému súdu v Košiciach zrušuje uznesenie pod sp. zn. 7 Ntok 1/2014 zo dňa
22. 1. 2015 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tost 7/2015 zo dňa
12. 3. 2015 a prikazuje konať bez zbytočných prieťahov vo veci upustenia od zvyšku trestu
a prepustenia na slobodu.“
Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom.
Podaním doručeným ústavnému súdu 19. novembra 2015 označeným ako
„Doplnenie k sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR zo dňa 15. 4. 2015“ sťažovateľ zopakoval
závery uvedené už v samotnej sťažnosti.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
4
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na
osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na slobodu
a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 2 dohovoru uznesením krajského
súdu sp. zn. 7 Ntok 1/2014 z 22. januára 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tost 7/2015 z 12. marca 2015, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy nepovolili
obnovu trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej krajským súdom pod sp. zn.
1 T 63/1995, s odôvodnením, že na vec sťažovateľa nemožno aplikovať závery nálezu
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom...
Podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru každý, kto je zatknutý, musí byť oboznámený bez
meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením
proti nemu.
1. K namietanému porušeniu práv uznesením krajského súdu sp. zn.
7 Ntok 1/2014 z 22. januára 2015
6
Označeným uznesením krajský súd návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania
vo veci vedenej týmto súdom pod sp. zn. 1 T 63/1995 podľa § 399 ods. 2 Trestného
poriadku zamietol, pretože nezistil splnenie podmienok obnovy konania podľa § 394 ods. 1
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu
uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Ntok 1/2014 z 22. januára 2015, ústavný súd
poznamenáva, že preskúmaniu tohto rozhodnutia krajského súdu bráni princíp subsidiarity
vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať
o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred
uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,
Podľa § 402 ods. 3 Trestného poriadku proti uzneseniu o návrhu na povolenie
obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že proti
rozhodnutiu krajského súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania
bol prípustný riadny opravný prostriedok – sťažnosť, prostredníctvom ktorej sa sťažovateľ
mohol a mal v prípade jeho presvedčenia o porušení jeho základného práva na osobnú
slobodu domáhať ochrany tohto práva prostredníctvom k tomu povolaného všeobecného
súdu.
Týmto súdom bol vo vzťahu ku krajskému súdu najvyšší súd, ktorý na základe
sťažnosti sťažovateľa bol oprávnený a aj povinný napadnuté uznesenie krajského súdu
preskúmať a v prípade zistenia zásahu prvostupňovým rozhodnutím do práv sťažovateľa
týmto poskytnúť ochranu.
Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu však vyplýva, že sťažovateľ uvedený
riadny opravný prostriedok využil. Preto túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tost 7/2015 z 12. marca 2015
Uvedeným uznesením najvyšší súd podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorým bol jeho návrh na
povolenie obnovy konania zamietnutý.
Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že všeobecné súdy porušili
jeho základné právo na osobnú slobodu tým, že pri rozhodovaní o jeho návrhu na povolenie
obnovy konania nepripustili aplikáciu záverov ústavného súdu vyplývajúcich z nálezu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 na jeho vec.
Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že namietané porušenie práva [základné
právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 1 ústavy a právo na slobodu zaručené v čl. 5
ods. 1 písm. a) dohovoru] sa vzťahujú na rozhodnutia a na konania ich vydaniu
predchádzajúce, ktorých predmetom je rozhodovanie o osobnej slobode, t. j. rozhodnutia
o väzbe alebo rozsudky, ktorými sa rozhoduje o treste. V prípade sťažovateľa je takým
rozhodnutím (na základe ktorého je pozbavený osobnej slobody) právoplatný (nezrušený)
rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 63/1995 z 25. septembra 1996 v spojení s uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 16/1997 z 11. septembra 1997. Príčinu následku, ktorým je
pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa, teda tvorí právoplatný rozsudok z 25. septembra
1996 (konkrétne výrok o treste), ktorého správnosť ani zákonnosť však prvostupňový
všeobecný súd v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy konania nemohol preskúmať
(k tomu slúži odvolanie a prípadne dovolanie). Súdy konajúce o návrhu na povolenie
8
obnovy konania naproti tomu skúmajú a zisťujú, či po právoplatnom skončení konania
(trestnej veci, o obnovenie ktorej sa osoba podávajúca návrh usiluje) vyšli najavo
skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osobe alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie (pre úplnosť pozri
V konaní o návrhu na povolenie obnovy konania teda všeobecné súdy primárne
nerozhodujú o osobnej slobode ani nepreskúmavajú právoplatné skončené rozhodnutia, ale
rozhodujú o tom, či pôvodné konanie vo veci samej bude alebo nebude obnovené, t. j. či sa
bude (či je potrebné) v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok pokračovať, a to
na základe toho, či vyšli alebo nevyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme,
ktoré by mohli odôvodniť iné rozhodnutie.
Na tomto závere (o nerozhodovaní o osobnej slobode v rámci tohto konania) nič
nemení ani skutočnosť, že povolenie obnovy konania je navrhované z dôvodov
predpokladaných v § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ ide o námietku porušenia práva podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru, už zo samotného
znenia tohto ustanovenia vyplýva, že na danú vec sťažovateľa sa toto nemôže nevzťahovať.
Jednak sťažovateľ nijako v sťažnosti neargumentuje, že by nebol oboznámený bez meškania
a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti
nemu, a jednak samotná možnosť porušenia práv obsiahnutých v tomto ustanovení v rámci
konania o návrhu na povolenie obnovy konania je diskutabilná.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi sťažovateľom namietaným
porušením základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1 ústavy a práv na
slobodu a bezpečnosť zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 2 dohovoru a označeným
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 7/2015 z 12. marca 2015 absentuje akákoľvek
príčinná súvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti vyhodnotiť ako zjavne
neopodstatnenú a z toho dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.
Nad rámec uvedeného ústavný súd k podstate námietok sťažovateľa považuje za
potrebné uviesť:
Ako z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 7/2015 z 12. marca
2015 vyplýva a ako aj sám sťažovateľ uvádza, v jeho trestnej veci boli pri rozhodovaní
o vine a treste aplikované ustanovenia § 41 ods. 1 a § 29 ods. 1 a 2 starého Trestného
zákona.
Podľa § 41 ods. 1 starého Trestného zákona páchateľ, ktorý znova spáchal obzvlášť
závažný úmyselný trestný čin, hoci už bol pre taký alebo iný obzvlášť závažný úmyselný
trestný čin potrestaný, považuje sa za obzvlášť nebezpečného recidivistu, ak táto okolnosť
pre svoju závažnosť, najmä vzhľadom na dĺžku času, ktorá uplynula od posledného
odsúdenia, podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť.
Podľa § 29 ods. 1 starého Trestného zákona výnimočným trestom sa rozumie jednak
trest odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov, jednak trest odňatia
slobody na doživotie. Výnimočný trest sa môže uložiť len za trestný čin, pri ktorom to tento
zákon vo všeobecnej časti (§ 43) alebo v osobitnej časti dovoľuje. Ak súd uloží takýto trest,
môže zároveň rozhodnúť, že doba výkonu disciplinárneho trestu celodenného umiestnenia
do uzavretého oddelenia a umiestnenia do samoväzby sa na účely podmienečného
prepustenia do doby výkonu trestu nezapočítava.
Podľa § 29 ods. 2 starého Trestného zákona trest odňatia slobody nad pätnásť rokov
až do dvadsiatich piatich rokov môže súd uložiť iba vtedy, ak stupeň nebezpečnosti
trestného činu pre spoločnosť je veľmi vysoký a možnosť nápravy páchateľa je obzvlášť
sťažená; to neplatí, ak súd ukladá tento výnimočný trest podľa § 43 ods. 1, § 94 ods. 2,
§ 219 ods. 2 alebo § 259b ods. 2.
Ustanovenie § 41 ods. 2 nového Trestného zákona, ktoré tvorilo predmet
posudzovania ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 106/2011 a nálezom
z 28. novembra 2012 bolo v časti za bodkočiarkou označené za nesúladné s čl. 1 ústavy,
10
znelo: Ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných
činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami,
zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie
trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej
trestnej sadzby odňatia slobody (potrebné je zdôrazniť, že ústavne nesúladnou je len veta za
bodkočiarkou).
Z citovaných ustanovení oboch Trestných zákonov jednoznačne vyplýva, že
sťažovateľovo tvrdenie, že „sporné ustanovenia § 41 ods. 1, § 29 ods. 1, 2“ starého
Trestného zákona „a § 41 ods. 2“ nového Trestného zákona „sú systematicky zaradené do
časti zákonov, ktorými sa upravovali zásady pre ukladanie trestov. Sporný text ustanovení
§ 41 ods. 1, § 29 ods. 1, 2 veta prvá za bodkočiarkou zákona č. 140/1961 Zb. v znení
účinnom k 31. 12. 2005 je obsahovo úplne totožný s textom ust. § 41 ods. 2 veta prvá za
bodkočiarkou zákona č. 300/2005 Z. z, ktoré... Ústavný súd SR nálezom č. PL. ÚS 106/2011
zo dňa 28. 11. 2012 označil za nesúladné s článkom 1 ods. 1 Ústavy SR.“, nemá absolútne
žiadne opodstatnenie; a keďže celá argumentácia sťažovateľa uvedená v sťažnosti podanej
ústavnému súdu stojí na tomto tvrdení, je evidentné, že by ju bolo možné aj v tomto smere
vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú.
V závere ústavný súd poznamenáva, že ustanoveniu § 41 ods. 2 nového Trestného
zákona pred rozhodnutím ústavného súdu z 28. novembra 2012 najviac zodpovedalo
ustanovenie § 35 ods. 2 skoršieho Trestného zákona, podľa ktorého: Ak súd ukladá úhrnný
trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma
alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody
trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom
recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej
trestnej sadzby odňatia slobody.
Zo sťažnosti ani z jej príloh však nevyplýva, že by toto ustanovenie bolo v trestnej
veci sťažovateľa aplikované. Ak teda všeobecné súdy založili svoje rozhodnutia
v relevantných častiach na záveroch, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012 nie je možné v trestnej veci sťažovateľa pri rozhodovaní o povolení
obnovy konania použiť, javí sa tento záver ako konformný.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej uvedenými.
Z rovnakého dôvodu (odmietnutie sťažnosti) sa bezpredmetným stalo aj
rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016
12