Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 184/2016
PDF · 134.72 KB
No categories available
I. ÚS 184/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom
JUDr. Tiborom Timárom, Advokátska kancelária Timar & Partners, s. r. o., Štúrova 42,
Šaľa, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 3 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 464/2014 z 30. novembra 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 464/2014 z 30. novembra 2015 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania (žalobcom) vo veci
o zaplatenie sumy 348,26 € z titulu náhrady škody proti obchodnej spoločnosti vedenej na
Okresnom súde Galanta (ďalej aj „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 194/2012. Okresný súd
rozsudkom z 20. mája 2014 rozhodol tak, že konanie v časti uplatnenej sumy s prísl. zastavil
z dôvodu čiastočného plnenia zo strany vedľajšieho účastníka (poisťovňa) a vo zvyšnej časti
žalovanej istiny v sume 168,84 € s prísl. jeho žalobu zamietol. V poslednom výroku
rozhodol o tom, že účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania. Sťažovateľ proti
výrokom rozsudku o zamietnutí žaloby a nepriznaní trov konania podal odvolanie.
3. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom
vychádzal v odôvodnení aj z toho, že sťažovateľ „neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal svoje tvrdenie, na základe ktorého by vznikol záväzok žalovaného, resp.
vedľajšieho účastníka zaplatiť mu celú uplatnenú sumu ako náhradu škody spôsobenú na
jeho motorovom vozidle pri dopravnej nehode...“.
4. Sťažovateľ ďalej uvádza, že v jeho veci „bola nesprávne posúdená konkurencia
noriem jednoduchého hmotného práva podľa Občianskeho zákonníka a v druhom rade
samotná aplikácia jednoduchého práva bola svojvoľná“ a podľa neho je na mieste, „aby sa
ústavný súd touto sťažnosťou zaoberal, a nepostupoval tak, že sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú vzhľadom na hodnotu sporu... týkajúcu sa bagatelizovaných nárokov... a to
z dôvodu, že ide o otázku významného právneho záujmu a je potrebná ingerencia
Ústavného súdu...“.
5. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje aj na iné rozhodnutia krajských súdov
v obdobných prípadoch (napr. Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 28/2011, v ktorom
došlo k stotožneniu sa s aplikáciou právneho názoru vysloveného v náleze Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2221/07), podľa ktorých mal krajský súd v danej veci taktiež
postupovať, ale napriek tejto judikatúre rozhodol úplne inak, ako to požadoval v odvolaní
proti rozhodnutiu samotný sťažovateľ (v tejto súvislosti poukazuje aj na iné rozhodnutia
ústavného súdu vo vzťahu k naplneniu princípu právnej istoty a spravodlivému súdnemu
konaniu). V danom prípade „krajský súd iba mechanicky aplikoval ustanovenia
o bezdôvodnom obohatení na ustanovenia o náhrade škody...“, čím došlo k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu „podľa čl. 36 ods. 1 Ústavy SR a k zásahu do práva
garantovaného v čl. 11 Listiny...“ (správne má byť čl. 36 ods. 1 listiny, pozn.).
6. Sťažovateľ na základe uvedeného žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie základných práv podľa označených článkov ústavy a listiny (uvedených
v bode 1) napadnutým rozsudkom krajského súdu s tým, aby bol tento rozsudok zrušený
a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Domáha sa aj náhrady trov konania
v sume 338,38 €.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, čo v danom prípade ústavným súdom zistené nebolo (pozri
odôvodnenie napadnutého rozsudku s. 6 až s. 8).
11. Sťažovateľ najmä namieta, že krajský súd napadnutým rozsudkom v jeho veci
rozhodol odlišne ako v iných prípadoch, čím mali byť porušené jeho označené základné
práva podľa ústavy a listiny, pričom žiadal, aby sa jeho vecou ústavný súd zaoberal aj
napriek tomu, že ide o bagateľnú sumu (pozri bližšie body 4 a 5).
12. Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľa (body 3 až 6) konštatuje, že
jeho sťažnosť treba považovať na prvý pohľad za zjavne neopodstatnenú. Je nepochybné, že
v prípade sťažovateľa ide o vec s nízkou hodnotou sporu (168 € s prísl.), teda o bagateľnú
vec, čo tvrdí aj sám sťažovateľ. Jeho odlišné právne posúdenie predmetnej veci, rozdielne
od právneho názoru vysloveného všeobecnými súdmi aj na základe záverov znalca ešte
nemôže samo osebe zakladať porušenie označených článkov listiny a ústavy, ak navyše
ústavnému súdu ani neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,
a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zveruje práve Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).
13. Predmetom konania pred všeobecnými súdmi je teda „bagateľná vec“, za ktorú sa
napr. podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku považuje peňažné plnenie
neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok
minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ústavný súd súčasne zistil, že tá
istá advokátska kancelária zastupujúca sťažovateľa v tomto konaní bola už raz riadne
poučená vo veci iného sťažovateľa vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 94/2014,
že ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí
vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol
automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva, ak navyše nejde o žiadny výnimočný
prípad, ako to vyplýva z tejto sťažnosti.
14. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že aj v tejto veci námietky
sťažovateľa vyjadrujú iba odlišný právny názor na preukázaný skutkový stav, avšak bez
toho, aby indikovali relevantný ústavnoprávny rozmer, t. j. vecnú súvislosť týchto námietok
s namietaným porušením označených práv podľa ústavy a listiny. V tejto veci nie sú podľa
jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, keďže
sťažovateľ sa sťažnosťou domáha ochrany svojich práv podľa ústavy a listiny v konaní
o takú sumu, ktorá je podľa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu, ako aj
všeobecných súdov zjavne bagateľná (pozri m. m. II. ÚS 149/09, IV. ÚS 94/2014,
II. ÚS 757/2014, II. ÚS 60/2015 a tam uvedenú judikatúru). Ústavný súd preto jeho
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. marca 2016