Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 231/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Františkom

Vavračom, Horná 51, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2014

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením z 19. júla 2000 bol vyhlásený konkurz

na majetok dlžníka (ďalej aj

„úpadca“), a sťažovateľka bola ustanovená za správkyňu konkurznej podstaty.

V predmetnom konkurze Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

uznesením č. k. 46-24 K 269/1998-469 zo 7. apríla 2006 schválil konečnú správu

a vyúčtovanie odmeny a výdavkov správcu. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu podala

odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 23. mája

2006 tak, že uznesenie krajského súdu potvrdil.

Následne krajský súd vydal rozvrhové uznesenie a po jeho splnení uznesením č. k.

46-24 K 269/1998-563 z 12. januára 2007 rozhodol o zrušení konkurzu a zbavení

sťažovateľky funkcie správkyne konkurznej podstaty.

Na základe podnetu sťažovateľky podal generálny prokurátor Slovenskej republiky

proti uzneseniu o schválení konečnej správy a vyúčtovaní odmeny a výdavkov

správcu mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením č. k.

-583 z 26. októbra 2009 tak, že ho zamietol.

Na základe sťažnosti podľa rozhodol ústavný súd nálezom

sp. zn. z 26. januára 2011 tak, že vyslovil porušenie základných práv

sťažovateľky podľa a a práva podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu z 26. októbra 2009. Predmetným nálezom ústavný súd zrušil

uznesenie najvyššieho súdu z 26. októbra 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 28. júla 2011 tak, že zrušil uznesenie najvyššieho súdu z 23. mája 2006 a tiež uznesenie

krajského súdu zo 7. apríla 2006.

Následne rozhodol krajský súd uznesením č. k. 46-24 K 269/1998-Že-637

zo 4. októbra 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20. novembra 2012 v spojení

s opravným uznesením č. k. 46-24 K 269/1998-Že-642 zo 7. novembra 2012, ktoré

2

nadobudlo právoplatnosť 27. novembra 2012. Týmto uznesením krajský súd rozhodol

v časti o odmene správkyne konkurznej podstaty tak, že pôvodnú odmenu vo výške

15 319,76 € zvýšil na 39 388,22 €.

Na tomto základe sťažovateľka podnetom z 27. augusta 2013 navrhla, aby krajský

súd vydal nové rozvrhové uznesenie, keďže uznesenie zo 7. apríla 2006 bolo zrušené, čím

malo dôjsť podľa sťažovateľky aj k strate účinnosti pôvodného rozvrhového uznesenia č. k.

46-24 K 269/98-522 zo 16. októbra 2006 v spojení s uznesením č. k. 46-24 K 269/1998-533

z 26. decembra 2006.

Krajský súd rozhodol uznesením č. k. 46-24 K 269/1998-Že-652 z 27. novembra

2013 tak, že konanie zastavil z dôvodu, že úpadca bol k 28. augustu 2012 ex offo

vymazaný z obchodného registra v dôsledku právoplatného uznesenia krajského súdu č. k.

46-24 K 269/1998-563 z 12. januára 2007 o zrušení konkurzu a zbavení správkyne funkcie,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 22. februára 2007.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší

súd napadnutým uznesením z 29. januára 2014 tak, že uznesenie krajského súdu

z 27. novembra 2013 potvrdil.

Sťažovateľka poukazuje na to, že k výmazu úpadcu z obchodného registra došlo

v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti uvádza:

«Znamená to, že bol subjekt vymazaný v rozpore s podmienkami zákona na základe

právnej skutočnosti, ktorou je zrušenie konkurzu z 12. 01. 2007, hoci novou právotvornou

skutočnosťou brániacou výmazu bolo rozhodnutie vo veci tohto konkurzu, a to schválenie

konečnej správy a vyúčtovania odmeny a výdavkov správcu. Toto bolo opomenuté, nebolo

to brané do úvahy a fakticky bol vymazaný subjekt, u ktorého neboli ukončené zákonom

stanovené právne postupy, lebo išlo o „živý subjekt“. Odvolací súd si mal objasniť ako

otázku predbežnú tú skutočnosť, či výmaz úpadcu z obchodného registra mohol byť

vykonaný na základe rozhodnutia o zrušení konkurzu zo dňa 22. 02. 2007, ktorý sa dostal

do rozporu s novým uznesením o schválení konečnej správy a vyúčtovania odmeny a

výdavkov správcu... Nesprávny úradný postup súdu pri výmaze bol založený len na

formálnej existencii právoplatného rozhodnutia zo dňa 22. 02. 2007 o zrušení konkurzu, čo

je však v rozpore s existenciou uznesenia o schválení konečnej správy a vyúčtovania

odmeny a výdavkov správcu.»

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že konajúce súdy nerešpektovali vzťah

uznesenia o schválení konečnej správy a vyúčtovania odmeny správcu podľa § 29 zákona

č. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o konkurze“) a rozvrhovým uznesením podľa § 30 zákona o konkurze. Podľa sťažovateľky

táto „spojitosť je spojitosťou funkčnou (účelovou), lebo na uznesenie o schválení konečnej

správy a vyúčtovania odmeny a výdavkov správcu čo do rozsahu príjmov, ich členenia,

určenia odmeny správcu a určenia sumy na rozdelenie musí toto uznesenie korešpondovať

(byť súladné) s rozvrhovým uznesením, teda rozvrhom určenia konkrétnych súm pre tých

konkurzných veriteľov, na ktorých sa podľa zákona tento rozvrh vzťahuje“.

Podľa sťažovateľky konanie o vydanie rozvrhového uznesenia podľa § 30 zákona

o konkurze súd začína bez návrhu (ex offo). V tejto súvislosti ďalej uvádza:

«Ide tu jednoznačne o prípad konania „bez návrhu“ podľa ..

Domnievame sa, že ak sa zmenia právne pomery vzťahu rozhodnutia o schválení konečnej

správy a vyúčtovania odmeny a výdavkov správcu a rozvrhového rozhodnutia súd musí

na túto skutočnosť reagovať vydaním nového rozvrhového rozhodnutia, lebo v materiálnom

zmysle spúšťačom odstránenia právoplatnosti rozvrhového rozhodnutia je práve nové

rozhodnutie o schválení konečnej správy a vyúčtovania odmeny a výdavkov správcu, keď

právoplatnosť v materiálnom zmysle bola odstránená v dôsledku mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania), ktoré reagovalo na nález ústavného súdu, ktorý zrušil pôvodné

dovolacie rozhodnutie pre porušenie mojich základných práv...

... išlo o typický prípad vecne nesprávneho rozhodnutia, keď sa vykonal výmaz

subjektu (dňa 28. 08. 2012) na základe právnej skutočnosti zrušenia konkurzu (dňa

12. 01. 2007), kde nebolo brané do úvahy, že konkurzné konanie je otvorené v dôsledku

nového uznesenia o schválení konečnej správy a vyúčtovania odmeny a výdavkov správcu.

Z hľadiska aplikácie princípu materiálneho poňatia štátu ako ho deklaruje SR musia

4

byť do úvahy brané také skutočnosti, ktoré odôvodňujú vecnú súvislosť rozhodujúcich

skutočností majúcich dopad na právne posúdenie hmotnoprávnych vzťahov. Tieto boli

ignorované a napadnuté odvolacie rozhodnutie NS SR arbitrárnym spôsobom vychádzalo

z úzko procesných pravidiel nerešpektujúc tieto hmotnoprávne vzťahy... toto rozhodnutie

malo byť takou právnou skutočnosťou, ktorá odníme účinky rozvrhovému uzneseniu

a uzneseniu o zrušení konkurzu, lebo tieto sú nie len skutkovo ale najme právne od neho

závislé a musia naň nadväzovať. Bez takejto nadväznosti nefunguje v tejto súvislosti

materiálne poňatie štátu a nadradenými sa stávajú také procesné rozhodnutia, ktoré sú

nekompatibilné a takto arbitrárne posudzované, sú s týmto poňatím v rozpore a vytvárajú

„absurdnú situáciu“, keď nie je rešpektovaný názor ústavného súdu pri zistení závažného

porušenia mojich základných práv a tento názor nenašiel ochranu pri formalisticky

posudzovanej spojitosti akéhosi „dielčieho nevykonateľného rozhodnutia“, hoci išlo

o riadne právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu, ktoré zmenilo doterajšie právne

pomery pôvodného súladu uznesenia o schválení konečnej správy a vyúčtovania odmeny

a výdavkov správcu a rozvrhového uznesenia tak, že nové uznesenie o schválení konečnej

správy a vyúčtovania odmeny a výdavkov správcu sa dostalo do zásadného rozporu

s pôvodným rozvrhovým uznesením, kde moja zákonná odmena je vo výške 39 388,22 €

namiesto pôvodnej vo výške 15 319,76 €. Takto nesúladné dva rozhodnutia nemôžu popri

sebe existovať, lebo ich disfunkcia je ťažkou vadou konkurzného konania a táto vada má za

následok porušenie mojich práv. V tomto konkurznom konaní musia byť dané do súladu

tieto dva rozhodnutia, lebo inak prestáva byť funkčný účel konkurzného konania ako celku,

keď jeho jednotlivé štádiá na seba nenadväzujú.»

Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením spis. zn.: zo dňa

29. januára 2014 porušil základné právo sťažovateľky... vlastniť majetok a základné právo

na ochranu majetku podľa SR. ... právo... na spravodlivý proces (na

spravodlivé súdne konanie) podľa SR a podľa Dohovoru...

... Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky spis. zn.: zo dňa 29. januára 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie

konanie.

... Sťažovateľke... priznáva náhradu trov právneho zastupovania v sume 284,08 €...,

ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu...

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

6

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Najvyšší súd ako odvolací súd napadnutým uznesením z 29. januára 2014 potvrdil

uznesenie krajského súdu z 27. novembra 2013, ktorým tento zastavil konanie. Najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na § 66e zákona o konkurze a § 103

(ďalej aj „OSP“) a uviedol tieto právne závery:

„Odvolací súd konštatoval, že na základe ústavnej sťažnosti žiadateľky, ústavný súd

nálezom č. k. -28 z 26. januára 2011 zrušil uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra 2009, ktorým mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora zamietol a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôsledku

nálezu ústavného súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k.

dňa 28. júla 2011 zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. mája 2006,

č. k. -483, ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa č. k. 46-24 K 269/98-469

zo 7. apríla 2006 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vyššie uvedené

rozhodnutia ústavného súdu a najvyššieho súdu mali za následok zrušenie dielčieho

rozhodnutia vydaného v konkurznom konaní, a to uznesenie, ktorým bola schválená

konečná správa o speňažení majetku z podstaty a vyúčtovanie odmeny a výdavkov

správkyne. Toto rozhodnutie bolo zrušené v konaní, ktoré však už bolo de iure skončené, ale

pritom nebolo zrušené rozhodnutie, ktorým sa konkurzné konanie končí, t. j. uznesenie o

zrušení konkurzu. Ako dôsledok rozhodnutia ústavného súdu a najvyššieho súdu, konkurzný

súd ako súd prvého stupňa vydal uznesenie č. k. 46-24 K 269/98-Že-637 dňa 4. októbra

2012. Týmto rozhodnutím priznal správcovi konkurznej podstaty odmenu v zmysle

rozhodnutia ústavného súdu. V predmetnej veci teda došlo k vydaniu dielčieho rozhodnutia,

týkajúceho sa odmeny správcu konkurznej podstaty na základe rozhodnutia ústavného súdu,

ale toto rozhodnutie sa stalo nevykonateľné, keďže konkurzné konanie bolo skončené

uznesením č. k. 46-24 K 269/98-563 z 12. januára 2007 (zrušený konkurz).

Odvolací súd poukazuje na konanie správkyne konkurznej podstaty - táto nepodala

odvolanie proti rozvrhovému uzneseniu č. k. 46-24 K 269/98-522 zo 16. októbra 2006

v spojení s opravným uznesením č. k. 46-24 K 269/98-533 z 26. októbra 2006. V prípade

spornosti o výške odmeny správcu konkurznej podstaty, bolo bežné, že správkyňa

konkurznej podstaty navrhla súdu rozdelenie výťažku zo speňaženej konkurznej podstaty

čiastkovým rozvrhovým uznesením tak, že sporná suma, týkajúca sa odmeny správcu

konkurznej podstaty by sa nerozdelila až do rozhodnutia ústavného súdu. Odvolací súd

taktiež poukazuje na konanie správkyne konkurznej podstaty, ktorá nepodala odvolanie ani

proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zrušení konkurzu č. k. 46-24 K 269/98-563

z 12. januára 2007. K zrušeniu konkurzu dochádza splnením rozvrhového uznesenia. Ide

o taký stav, kedy sú všetky peňažné prostriedky určené podľa rozvrhu na uspokojenie

veriteľov správcom reálne veriteľom vydané. Vydanie nového rozvrhového uznesenia, ako

to navrhla bývala správkyňa konkurznej podstaty, súd ani nemohol vydať, keďže by tu nebol

ani správca konkurznej podstaty, ktorý by ho vykonal. Správca konkurznej podstaty bol

právoplatne odvolaný rozhodnutím súdu prvého stupňa o zrušení konkurzu po splnení

rozvrhového uznesenia. Vydanie nového rozvrhového uznesenia by však malo za následok

aj poškodzovanie všetkých účastníkov konkurzu a bol by v rozpore s účelom zákona

o konkurze a vyrovnaní č. , ktorým sa predmetný konkurz riadil, a to

− účelom tohto zákona a cieľom konkurzu - § 2 ods. 2. Je nesporné, že správcovi

konkurznej podstaty má nárok na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, pričom nároky

8

správcu sa uspokojujú z konkurznej podstaty. Vyúčtovanie odmeny a nákladov vykoná

správca v konečnej správe a ak nie je pri zrušení konkurzu (§ 8 ods. 3 ZKV). Zákon teda

umožňuje vyúčtovanie len v dvoch okamžikoch, a to buď v konečnej správe alebo pri zrušení

konkurzu. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľky, že v predmetnej veci ide o

nový majetok vo vzťahu k odvolanej správkyni konkurznej podstaty, pretože konkurzní

veritelia rozdelením odmeny SKP v spornej sume získali bezdôvodné obohatenie. Konkurzní

veritelia nezískali viac, ako predstavovali ich pohľadávky prihlásené do konkurzu a po

zrušení konkurzu sa teda neobjavil nový majetok zaniknuvšieho úpadcu. Návrh odvolateľky,

aby súd prvého stupňa vydal nové rozvrhové uznesenie podľa , ktorý treba v

zmysle § 66e ods. 1 ZKV subsidiárne použiť, je možné použiť iba pre také rozhodnutia, z

ktorých doposiaľ nenadobúda práva iná osoba ako odvolateľ. Táto podmienka však nie je

splnená ani v prípade rozvrhového uznesenia, ani v prípade uznesenia o zrušení konkurzu,

pretože by tým boli dotknuté práva ostatných konkurzných veriteľov.

Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v konkurznom

konaní nie je možné ďalej pokračovať, keďže úpadca - právnická osoba po skončení

konkurzu zanikla bez právneho nástupcu, a preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa,

ktorým prvostupňový súd konanie podľa v spojení s

zastavil, ako vecne správne podľa potvrdil.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľka nedomáhala vyslovenia

porušenia v sťažnosti označených práv relevantným rozhodnutím krajského súdu)

preskúmal aj uznesenie krajského súdu č. k. 46-24 K 269/1998-Že-652 z 27. novembra

2013, ktorým tento konanie zastavil. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„Ako vyplýva z výpisu z Obchodného registra vedeného Okresným súdom v Banskej

Bystrici, oddiel Dr,

ku dňu 28. 8. 2012 ex offo vymazaný

z obchodného registra a to v dôsledku právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v

Banskej Bystrici č. k. 46-24K 269/98-563 zo dňa 12. 1. 2007 právoplatným dňa 22. 2. 2007,

ktorým bolo rozhodnuté o zrušení konkurzu na majetok úpadcu... po splnení rozvrhového

uznesenia a zbavení funkcie správcu konkurznej podstaty.

Podľa ust. o konkurze a vyrovnaní v akt. znení

(ďalej len ZKV) na konkurz sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má

predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania

príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú

pritom zachované.

Podľa ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd

pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie

zastaví.

Na základe uvedených skutočností a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami

súd rozhodol o zastavení konania podľa v spojitosti s “

Sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

z 29. januára 2014 a tvrdí, že konajúce súdy – krajský súd a najvyšší súd formalisticky

aplikovali príslušné ustanovenia zákona o konkurze (najmä § 29 a § 30) a tiež ustanovenia

(, a v spojení s

zákona o konkurze).

10

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že

- úpadca bol vymazaný z obchodného registra v rozpore so zákonom, čo si mal

krajský súd overiť pred vydaním jeho uznesenia,

- krajský súd mal ex offo po vydaní nového uznesenia o schválení konečnej správy

a vyúčtovania odmeny a výdavkov správcu vydať nové rozvrhové uznesenie tak,

aby toto bolo v súlade s novým uznesením podľa § 29 zákona o konkurze.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v spojení s uznesením krajského súdu

je založené na zistení, že úpadca bol ex offo vymazaný z obchodného registra na základe

rozhodnutia o zrušení konkurzu po splnení rozvrhového uznesenia a zbavení sťažovateľky

funkcie správcu. Krajský súd a ani najvyšší súd v prerokúvanom prípade nepreskúmavali

vecnú správnosť výmazu úpadcu z obchodného registra. Najvyšší súd uviedol, že nové

uznesenie krajského súdu zo 4. októbra 2012 o schválení konečnej správy a vyúčtovania

odmeny a výdavkov správcu je v situácii, keď došlo k zrušeniu konkurzu a výmazu úpadcu

z obchodného registra, nevykonateľné. Najvyšší súd poukázal aj na to, že sťažovateľka

nepodala odvolanie proti rozvrhovému uzneseniu zo 16. októbra 2006, hoci výšku odmeny

považovala za spornú, a takisto nepodala odvolanie proti uzneseniu o zrušení konkurzu

z 12. januára 2007. Podľa najvyššieho súdu nové rozvrhové uznesenie by bolo

nevykonateľné, keďže nie je správca, ktorý by ho vykonal, a zároveň by takéto rozhodnutie

viedlo k poškodeniu tretích osôb – veriteľov, ktorí prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu

a ktorí boli v určitom rozsahu uspokojení. S prihliadnutím na tieto závery považoval

najvyšší súd uznesenie krajského súdu o zastavení konania za vecne správne.

Ústavný súd konštatuje, že uvedený výklad príslušných ustanovení zákona

o konkurze a nie je v rozpore so zmyslom a účelom

uvedených zákonných ustanovení, nemožno ho preto považovať za arbitrárny. Ústavný súd

tiež dospel k záveru, že najvyšší súd v spojení s krajským súdom svoje právne závery

primerane odôvodnili, tieto závery preto nie sú zjavne neodôvodnené. Odôvodnenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v spojení s uznesením krajského súdu ako súdu

prvého stupňa predstavuje dostatočný podklad pre výrok uznesenia najvyššieho súdu,

ktorým tento potvrdil uznesenie krajského súdu ako vecne správny.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že

postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za

porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by

naznačovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 29. januára 2014 po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

najvyššieho súdu v spojení s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

príslušných ustanovení zákona o konkurze a najvyšším

súdom ako odvolacím súdom v spojení s krajským súdom ako súdom prvého stupňa takéto

nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť

porušenie základného práva sťažovateľky podľa napadnutým uznesením

najvyššieho súdu z 29. januára 2014 po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

12

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016