Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 237/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou,

Lachova 32, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 41

ods. 4 a a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. z 9. septembra 2014, z 5. novembra 2014, z 24. apríla 2015

a z 23. júna 2015 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , 374/2015

zo 16. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 4

a (ďalej len „“) a práv podľa

a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uzneseniami Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 9. septembra 2014, z 5. novembra 2014, z 24. apríla 2015 a z 23. júna 2015 a uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , 374/2015

zo 16. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že na okresnom súde prebieha

pod sp. zn. konanie vo veci starostlivosti o maloletú

(ďalej aj „maloletá“), toho času v

, dieťa sťažovateľa a matky –

(ďalej len „matka maloletej“).

Predmetné konanie začalo 5. augusta 2013 na návrh matky maloletej. Sťažovateľ

vo veci týkajúcej sa maloletej podal návrh 15. augusta 2013. Okresný súd konanie o týchto

návrhoch spojil uznesením z 26. augusta 2013 na spoločné konanie.

Následne okresný súd uznesením č. k. -213 z 9. septembra 2014 nariadil

podľa (ďalej aj „OSP“) predbežné opatrenie, ktorým

umiestnil maloletú , do starostlivosti nahrádzajúcej

starostlivosť rodičov do .

Výkon uznesenia z 9. septembra 2014 sa uskutočnil 10. septembra 2014, keď okresný

súd premiestnil maloletú za asistencie polície z nemocnice v do

.

Následne okresný súd uznesením č. k. -316 z 5. novembra 2014

na návrh matky nariadil predbežné opatrenie, ktorým dočasne zakázal styk sťažovateľa

s maloletou do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci úpravy výkonu rodičovských práv

a povinností.

Sťažovateľ 25. marca 2015 podal a 27. marca 2015 doplnil návrh na zrušenie

predbežného opatrenia nariadeného uznesením z 5. novembra 2014. O tomto návrhu

rozhodol okresný súd uznesením č. k. -376 z 24. apríla 2015 tak, že ho

zamietol.

2

Proti uzneseniu okresného súdu z 24. apríla 2015 podal sťažovateľ odvolanie.

Vzhľadom na to, že „odvolací súd o podanom odvolaní nerozhodol do 30 dní, dňa

16. 6. 2015 navrhovateľ (otec) podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým

žiadal o zverenie dcéry do svojej osobnej starostlivosti...“.

O návrhu sťažovateľa zo 16. júna 2015 rozhodol okresný súd uznesením č. k.

-420 z 23. júna 2015 tak, že ho zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal

sťažovateľ odvolanie.

O odvolaniach sťažovateľa proti uzneseniam okresného súdu z 24. apríla 2015

a z 23. júna 2015 rozhodol krajský súd napadnutým uznesením č. k. , 374/2015-

436 zo 16. júla 2015 tak, že tieto uznesenia potvrdil. Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu a uvádza:

„... Zákaz styku otca s dieťaťom je výnimočné riešenie a vážny zásah do výkonu

rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len okolnosťami na strane

dieťaťa. Faktom zostáva, že existujúci zákaz styku bráni dieťaťu takmer rok prirodzený

kontakt s otcom, na ktorého je citovo naviazané. A to len za tým účelom, aby si matka mohla

posilniť, resp. obnoviť vzťah k maloletej.

Otec žiada spravodlivosť nielen pre seba, ale aj pre svoje dieťa, nakoľko

pretrvávajúci zásah do výkonu jeho rodičovských práv a povinností považuje za neúnosný

a za neprimeraný z hľadiska jeho dĺžky a okolností. Za tejto situácie nie je ani zrejmé, aké

opatrenia chce súd vykonať za účelom obnovenia vzťahov medzi otcom a dcérou, keď jeho

úlohou je v prvom rade zachovávať prirodzené rodinné väzby dieťaťa. Dieťa bolo vyňaté

z rodinného prostredia a nedobrovoľne umiestnené do krízového strediska, pričom ide

o krajné riešenie. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že dieťa inklinuje

k otcovi, a matku principiálne odmieta, nechce sa k nej vrátiť. Neustále verbalizuje svoj

záujem sa vrátiť k svojmu otcovi do prostredia, v ktorom vyrastalo a s ktorým je späté. Súd

však názory dieťaťa na jeho koexistenciu s rodičmi nerešpektuje.

Navrhovateľ (otec) sa nemôže stotožniť s tým, že mu súd zakázal styk s dcérou len

preto, že k takémuto záveru dospel jeden súdny znalec. Je presvedčený, že bez overenia

takéhoto závažného záveru ďalším kontrolným znaleckým posudkom vypracovaným

v krátkom časovom slede, alebo odborným vyjadrením príslušného orgánu v zmysle § 127

ods. 4 , a bez vykonania ďalších dôkazov súd vôbec nemal zakázať styk otca

s dieťaťom, pretože sa nevyporiadal s tým, ako túto situáciu vníma samotné dieťa a aký

to bude mať dopad na jeho vnútorné prežívanie a aký dopad bude mať celá táto situácia

na jeho zdravý psychický a fyzický vývin vôbec.

Treba si položiť otázku, či dieťa v tomto veku a za týchto okolností je vôbec schopné

pochopiť situáciu, v ktorej sa ocitlo, či dokáže spracovať svoje emócie bez podpory blízkeho

človeka a pochopiť súdne rozhodnutie o jeho umiestnení do krízového strediska

a následnom zákaze styku s otcom, keď jeho predstavy sú diametrálne odlišné. Už je to rok,

čo dieťa vyrastá mimo rodinného zázemia a o dva mesiace to bude rok, čo je bez kontaktu

s otcom. Naviac rodinní príbuzní navrhovateľa (napr. synovec) môžu podľa pokynov

vedenia krízového strediska dieťa navštevovať v obmedzenom rozsahu iba raz do mesiaca,

čo je strašne málo na udržiavanie citových väzieb...“

Sťažovateľ vo svojej argumentácii uvádza, že základom rozhodnutí okresného súdu

bol znalecký posudok č. 1/2014 z 27. januára 2014 a znalecký posudok č. 2/2014

z 30. januára 2014. Tieto znalecké posudky vypracovala „súdny

znalec pre odbor Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Psychiatria (liečba alkoholizmu

a toxikománie, gerontopsychiatria). Vzhľadom na to, že súdna znalkyňa nevyšetrovala

maloleté dieťa v interakcii s matkou, nie je zrejmé, ako mohla dospieť k záveru, že matka

má pozitívny vplyv na výchovu maloletého dieťaťa... Z vykonaného dokazovania je zrejmé,

že matka nezvláda základnú starostlivosť a výchovu maloletej, a tento fakt nie je možné

prehliadať, avšak ani napraviť, pretože maloletá matku odmieta zo závažných dôvodov,

ktoré vie aj logicky vysvetliť.“.

V prerokúvanom konaní bol vypracovaný aj znalecký posudok č. 10/2014

, súdnym znalcom. Sťažovateľ poukazuje na to, že psychologické

vyšetrenie maloletej „sa uskutočnilo dňa 10. 7. 2014, matky dňa 9. 7. 2014 a otca dňa

11. 7. 2014. V tom čase dieťa nebolo ešte umiestnené do

4

Prvostupňový súd o tom rozhodol až uznesením zo dňa 9. 9. 2014, ktorým nariadil

predbežné opatrenie bez časového obmedzenia.“.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd pri svojom rozhodovaní nevykonal všetky

dôkazy, ktoré mal vykonať, „pretože chýba výsluch maloletého dieťaťa, ktorého vykonaniu

nič nebráni. Dieťa je vyspelé primerane svojmu veku, a preto vie za daných okolností

(ako aj vyplýva z písomností založených v súdnom spise) vyjadriť svoj názor.“. Podľa

sťažovateľa boli splnené všetky podmienky podľa o rodine

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa § 100 ods. 3

, aby okresný súd vypočul maloletú a prihliadol na jej názor.

Sťažovateľ argumentuje, že maloletá pred a aj po začatí konania jednoznačne

prejavila svoj názor, z ktorého možno vyvodiť jej odmietavý postoj k matke a zároveň

pozitívny vzťah k sťažovateľovi. V tejto súvislosti poukazuje na to, že maloletá svoj názor

prejavila napr. «v Úradnom zázname ÚPSVaR zo dňa 9. 7. 201 3 maloletá uvádzala:...

„radšej by som chcela žiť v s ocošom, a to preto, lebo mi mamka nadáva, že som

potkan, krava prostá, koza sprostá... radšej by som chcela ostať u ocka... Keď by ma súd dal

ockovi, ja by som sa chcela stretávať s mamkou a to tak, aby sem tam prišla za mnou

a s ňou už nikdy nechcem byť sama, a to pre tie nadávky. Keď nie je ocko pri mne,

tak mi nadáva a hrozne na mňa kričia ja sa bojím, keď na mňa kričí, ja sa až trasiem

od strachu“...

- v Zápisnici spis. zn. spísanej dňa 24. 7. 2013 na Okresnom súde

v Poprade: Dcéra prejavila nesúhlas s uvedenou skutočnosťou s tým, že neustále plakala

neustále vravela, že k mame nejde.

- v Lekárskej správe zo dňa 3. 6. 2014 :... „Ja chcem ísť k otcovi, lebo už nechcem

byť s mamou, lebo sa jej bojím... ja rozhodne nechcem byť s mamou a chcem ísť k otcovi

a ja s mamou ne-bu-dem... ona si zmyslí, že mi dá facku a urobí to..., keď má záchvat, tak

vtedy to urobí... vie to sudkyňa... ale povedala, že urobí všetko, aby som išla domov“...

- v Lekárskej správe zo dňa 23. 8. 2014 ( ) sa uvádza:... „dieťa

nechce ísť k matke, bojí sa jej... “,

- v lekárskej správe zo dňa 23. 8. 2014 ( ) sa uvádza:...

„radšej zomrie, ako by mala ísť ku matke“...,

- vo Vyjadrení sa k zdravotnému stavu ,

detské oddelenie, zo dňa 2. 9. 2014 sa uvádza: „Dieťa verbalizuje strach z matky, matka

na ňu údajne kričí, často ju trestá, nadáva jej, je voči nej impulzívna. Dieťa by chcelo zostať

bývať u otca, ktorý je k nej dobrý, všetko jej dovolí, nekričí na ňu.“

Odmietanie matky dieťaťom nebolo teda spôsobené ovplyvňovaním otca, prípadne

jemu blízkych osôb. Maloletá si svoj odmietavý postoj k matke vytvorila práve

z vlastných negatívnych skúseností s matkou v dôsledku jej správania sa k nej pod vplyvom

vážnej choroby. Matka minimálne od roku 2000 trpí závažným psychiatrickým ochorením −

bipolárna afektívna porucha, ktoré sprevádzajú ďalšie dve ochorenia. Jej nepriaznivý

zdravotný stav, ktorý sa zhoršuje, je prekážkou pre riadny výkon jej rodičovských práv

a povinností. Podľa znaleckého posudku č. 1/2014 trpí depresívnymi a hypomanickými

prejavmi, ktoré sa striedajú s bezpríznakovými obdobiami. Sama matka uvádza,

že depresívne obdobie u nej trvalo roky bez toho, aby ho vystriedala povznesená nálada.

Zmieňovala sa o viacerých situáciách, v ktorých ako matka zlyhala a ktoré pre maloletú

predstavovali enormnú psychickú aj fyzickú záťaž...»

Následne sťažovateľ tiež poukazuje na správy zamestnancov

, pričom uvádza:

„Správa o priebehu výchovného opatrenia v ku dňu

16. 3. 2015 (III. správa), (čl. 347) podpísaná psychologičkou , v ktorej

sa výslovne uvádza, že dieťa zdôrazňuje svoj pozitívny vzťah k otcovi, k prostrediu, v ktorom

vyrastala, je schopná kritického náhľadu na oboch rodičov, na ich fungovanie, správanie

a vzťah k nej a naďalej jednoznačne deklaruje potrebu vrátiť sa otcovi, naďalej v postoji

dieťaťa prevláda výrazná obava z návratu do výlučnej starostlivosti matky. Súčasne bolo

zvýraznené, že nerešpektovanie vôle dieťaťa môže mať negatívny vplyv na jeho ďalší vývin

ako aj celkový vývin osobnosti.

Správa o pobyte mal. dieťaťa zo dňa 16. 3. 2015,

podpísaná riaditeľkou , (č. l. 348) v ktorej sa uvádza, že pri

návštevách pretrváva neupravený vonkajší vzhľad, často je

6

z dychu cítiť alkohol, postoj maloletej voči svojej matke je naďalej odmietavý, maloletá

všetky návštevy príbuzných zo strany matky vrátane súrodencov odmieta.

v žiadnom prípade nespochybnilo kompetencie otca, avšak

svojimi vyjadreniami spochybnilo kompetencie matky, ktorú za celú dobu výkonu

výchovného opatrenia hodnotí len negatívne bez vyhliadok na zlepšenie. Je zrejmé,

že k obnoveniu vzťahov medzi matkou a dieťaťom doposiaľ nedošlo a ani do budúcna

v tomto smere neexistujú prognózy zlepšenia. Pokračovanie v zákaze styku otca s dieťaťom

však môže mať negatívny vplyv na formovanie osobnosti dieťaťa, a preto v záujme

maloletého dieťaťa treba obnoviť jeho vzťah s otcom, a to v prvom rade zrušením zákazu

styku a zverením dieťaťa do starostlivosti otca.

Obidva súdy porušili zásadu voľného hodnotenia dôkazov, keď predovšetkým nedali

priestor na vyjadrenie sa maloletému dieťaťu, o ktorého právach sa v tomto konaní

rozhoduje. Nezohľadnili však ani vyjadrenia otca maloletého dieťaťa, ani správy

, ani ťažké psychické ochorenie matky, ktoré jej fakticky bráni vo výkone jej

rodičovských práv, ani fakt, že náhradná starostlivosť je výnimočným opatrením, ktoré má

mať preventívny charakter. Konanie je preto postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení.

Napriek tomu, že dieťa dlhodobo verbalizuje svoj záujem byť s otcom, (teda, aby bolo

zverené do opatery a starostlivosti svojho otca), a táto skutočnosť je všetkým zúčastneným

stranám známa, nikto, ale predovšetkým súd jeho názor nielenže nerešpektuje, ale ani ho

v spojení so správami krízového strediska nezohľadnil v rámci rozhodovania o

predložených návrhoch otca.

Zákaz styku otca s dieťaťom až do právoplatného skončenia konania vo veci samej

je neprimerane prísnym nariadením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní

a rozhodne nemôže byť v záujme maloletého dieťaťa, aby trávilo takú dlhú dobu mimo

svojho domova v náhradnej starostlivosti, bez akéhokoľvek kontaktu so svojím otcom,

na ktorého je silno citovo naviazané.

Rovnako je neprijateľné, aby obidva súdy odôvodňovali zamietajúce stanovisko

údajnými vzájomnými väzbami obidvoch rozhodnutí, ktoré im údajne neumožňujú vydanie

iného rozhodnutia bez zopakovania znaleckého dokazovania.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom

na Okresnom súde Bratislava I pod č. k. a v konaní vedenom na Krajskom

súde v Bratislave pod č. k... 11 CoP/271, 374/2015-436, porušili právo (sťažovateľa,

pozn.)... garantované: v ... v ... v

Dohovoru... v čl. 8 ods. 1 Dohovoru...

Zrušujú sa:

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave spis. zn. , 374/2015-436,

IČS: 111 3226700 zo dňa 16. 07. 2015,

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I spis. zn. -376 z... 24. 04. 2015

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I spis. zn. -420 z... 23. 06. 2015

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I spis. zn. -213 zo dňa 9. 9. 2014

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I spis. zn. -316 zo dňa

5. 11. 2014

Okresnému súdu Bratislava I sa prikazuje opätovne konať vo veci ohľadom návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 16. 6. 2015, ktorým sa otec domáha zverenia

maloletého dieťaťa do svojej osobnej starostlivosti.

(Sťažovateľovi, pozn.)... priznáva primerané zadosťučinenie v sume 3 000,- €...,

ktoré sú mu Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave spoločne a nerozdielne

povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

...priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €..., ktorú sú Okresný

súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet

jeho právnej zástupkyne... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

takto:

„Dôvodom požadovanej satisfakcie je intenzita zásahu do základných práv a slobôd

nakoľko samotné zrušenie napadnutých rozhodnutí s ohľadom na dĺžku trvania zásahu

a citlivosť témy navrhovateľ nepovažuje za dostatočné. Ide o symbolickú sumu z hľadiska

spôsobenej traumy zo zákazu styku otca s maloletým dieťaťom, ktoré trvá takmer rok,

a umiestnenia dieťaťa do náhradnej starostlivosti.“

8

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa a dohovoru napadnutými

uzneseniami okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti uzneseniam okresného súdu z 9. septembra 2014, 5. novembra 2014, 24. apríla

2015 a 23. júna 2015 bol prípustný riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom

ako odvolací súd rozhoduje krajský súd. Sťažovateľ v sťažnosti výslovne uvádza, že proti

uzneseniam z 24. apríla 2015 a 23. júna 2015 podal odvolania, o ktorých rozhodol krajský

súd napadnutým uznesením zo 16. júla 2015. Právomoc krajského súdu ako odvolacieho

súdu, ktorú sťažovateľ mohol uplatniť, prípadne aj uplatnil, vylučuje, aby rozhodoval

ústavný súd, preto sťažnosť v tejto časti podľa odmietol

pre nedostatok právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa a dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu zo 16. júla 2015

10

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Krajský súd napadnutým uznesením zo 16. júla 2015 rozhodol o odvolaniach

sťažovateľa proti uzneseniam okresného súdu z 24. apríla 2015 a z 23. júna 2015. Krajský

súd potvrdil uznesenie okresného súdu z 24. apríla 2015, ktorým tento zamietol návrh

sťažovateľa na zrušenie predbežného opatrenia nariadeného uznesením okresného súdu

5. novembra 2014, ktorým mu bol zakázaný styk s maloletou. V relevantnej časti

odôvodnenia krajský súd uviedol:

„Odvolací súd preskúmal vec podľa , prejednal vec

podľa , a dospel k záveru, že odvolaniu otca nie je možné vyhovieť, súd

prvého stupňa vo veci rozhodol správne.

Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, svoje rozhodnutie aj riadne

odôvodnil a neobstojí odvolacia námietka o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, keď

odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa zodpovedá náležitostiam v § 157 ods. 2

...

Súd prvého stupňa sa s uvedenými dôvodmi dostatočne vyporiadal, keď konštatoval,

že u maloletej bola znaleckým dokazovaním zistená enormná záťaž z patologického

rodinného prostredia, ktorá ju traumatizovala, bránila jej v zdravom psycho-sexuálnom

vývine. Bola zistená masívna manipulácia dieťaťa otcom a jeho štýl komunikácie

a správanie sa k maloletej predstavoval pre jej zdravý a harmonický vývoj významne

zvýšenú mieru ohrozenia, keď dieťa sa muselo vyrovnávať s tlakom zo strany otca, pod

ktorým sa paradoxne identifikovala s agresorom, čo jej umožňovalo vôbec zvládnuť

vzniknutú situáciu. Otec maloletej svojim správaním absolútne vytesnil matku zo života

maloletej a potláčal ich vzájomný vzťah. Bolo preukázané, že po vyňatí maloletej

z rodinného prostredia sa stav maloletej stabilizoval. Otec nepreukázal súdu podstúpenie

psychiatrickej a psychoterapeutickej liečby s pozitívnym výsledkom. Pokiaľ aj otec

poukazuje na správu z 27. 11. 2014, v nej sa nekonštatujú skutočnosti

tvrdené otcom, že nepotrebuje liečbu. V uvedenej správe sa konštatuje, že jednorazové

ambulantné vyšetrenie nemôže mať váhu pre súdne konanie a navyše je potrebné

psychologické vyšetrenie na osobnosť. Uvedené sa konštatuje aj v ďalšej správe

z 30. 06. 2015, kde uvádza, že pacient neguje ťažkosti,

v pozadí zrejme abnormálny profil osobnosti, pokiaľ má pacienta liečiť, potom potrebuje

závery znaleckého posudku a druhé psychologické vyšetrenie, ak nie je súčasťou znaleckého

posudku. Pokiaľ je pravda, že má byť realizovaný kontrolný znalecký posudok, ktorý zrejme

vykonajú iní znalci než v pôvodní, potom by bolo zbytočné ďalšie vyšetrenie. Z obsahu spisu

taktiež vyplýva, že vo veci bolo nariadené kontrolné znalecké dokazovanie na prehodnotenie

a skúmanie duševného stavu oboch rodičov, ako aj kontrolné znalecké dokazovanie

12

z odboru psychológie odvetvie klinickej psychológie detí, na opätovné preskúmanie

a vyhodnotenie psychického stavu maloletej, jej vzťahu k obom rodičom a posúdenie

rodičovských schopností a kompetencii. Práve uvedené znalecké dokazovanie má odpovedať

na otázky, či nastala zmena od nariadenia predbežného opatrenia, ktorým bol zakázaný styk

otca s maloletou a či boli splnené podmienky na zrušenie predbežného opatrenia. Správne

posúdil súd prvého stupňa, že dôvody pre nariadenie predbežného opatrenia nepominuli

a neboli splnené podmienky na jeho zrušenie. Až po vykonaní nariadeného dokazovania

bude možné posúdiť dôvodnosť zákazu styku, za danej dôkaznej situácii by to bolo

predčasné.

Účelom predbežného opatrenia je dočasne upraviť pomery maloletého dieťaťa,

s cieľom umožniť nerušené konanie vo veci samej. Z uvedených dôvodov preto bude

potrebné a vhodné, aby bol daný priestor súdu prvého stupňa na konanie vo veci samej

a realizácia nariadeného dokazovania.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, odvolací súd ho potvrdil podľa § 219

“

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil aj uznesenie okresného súdu

z 23. júna 2015, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného

opatrenia, ktorým by maloletá bola zverená do jeho osobnej starostlivosti, a tak by bolo

zrušené predbežné opatrenie, ktorým bola maloletá umiestnená do

. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol:

„Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd poukazuje na správne dôvody súdu prvého stupňa, s ktorými

sa stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poukazuje aj

na predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý návrh otca

na zrušenie predbežného opatrenia, ktorým bol zakázaný styk otca s maloletou, ako aj

na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo toto rozhodnutie potvrdené. V konaní neboli

preukázané dôvody, pre ktoré by bolo potrebné meniť predbežné opatrenie č. k. 1

-213 z 09. 09. 2014, ktorým bola maloletá zverená do

nariadiť predbežné opatrenie a zveriť maloletú do starostlivosti otca. Návrhu otca nebolo

možné vyhovieť vzhľadom na zákaz styku s maloletou nariadeným predbežným opatrením,

č. k. -136 zo dňa 05. 11. 2014.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenia okresného súdu č. k. -376

z 24. apríla 2015 a č. k. -420 z 23. júna 2015.

Okresný súd uznesením z 24. apríla 2015 zamietol návrh sťažovateľa na zrušenie

uznesenia okresného súdu z 5. novembra 2014, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie,

ktorým bol zakázaný styk sťažovateľa s maloletou. Okresný súd poukázal v odôvodnení

na obsah návrhu sťažovateľa a taktiež na predbežné opatrenia, ktoré boli nariadené

v prerokúvanom prípade (o umiestnení maloletej do starostlivosti nahrádzajúcej

starostlivosť rodičov do a o zákaze styku sťažovateľa s maloletou).

Poukázal tiež na to, že rozsudkom z 5. novembra 2014 okresný súd nariadil maloletej a jej

rodičom povinnosť podrobiť sa špecifikovanému výchovnému opatreniu, ktoré malo

skončiť 8. mája 2015. Pred rozhodnutím o návrhu sťažovateľa nariadil pojednávanie, a tiež

zisťoval relevantné skutočnosti za obdobie od nariadenia predbežného opatrenia. V tejto

súvislosti v odôvodnení uviedol:

„Súd sa v rámci rozhodovania o návrhu otca na zrušenie nariadeného predbežného

opatrenia zaoberal vyhodnotením skutkového stavu, zisťovaním všetkých skutočností

14

zistených za obdobie od nariadenia predbežného opatrenia, ktoré by mohli mať vplyv na

zmenu rozhodnutia súdu. Súd skúmal, či pominuli dôvody, pre ktorých existenciu súd

pristúpil v záujme ochrany maloletej k rozhodnutiu o takom krajnom riešení, ako je zákaz

styku maloletej s jedným z rodičov.

Zo znaleckého posudku zo dňa 27. 01. 2014 bolo

preukázané, že matka maloletej trpí na Bipolárnu afektívnu poruchu, v čase vyšetrenia bol

psychický stav matky stabilizovaný v kvalitnej remisii. Z posudku vyplýva, že pri možnej

dekompenzácii stavu sa u matky môže objaviť nárast napätia, podráždenosti, zmena nálady

v správaní, ktoré môžu viesť k prechodnému zhoršeniu starostlivosti o rodinu, domácnosť

a fungovaniu v pracovnej sfére, pričom takýto stav môže mať aj negatívny vplyv na vývoj

dieťaťa. U matky je odporúčaná dlhodobá psychiatrická liečba.

Súd nemal v konaní doposiaľ preukázané, že matka je pod pravidelným dohľadom

a kontrolou lekárov a že odporúčanú liečbu dodržiava. Podľa vyjadrenia matky, jej jedinou

ošetrujúcou lekárkou je , ktorá má sídlo vo

Zo správy odborného lekára psychiatra , so sídlom

síce vyplýva, že zdravotný stav matky je kompenzovaný, avšak

vzhľadom na vzdialenosť sídla lekárky od bydliska matky, písomné správy z prebiehajúceho

výchovného opatrenia v , vystupovanie matky pred súdom, má súd

dôvodné pochybnosti o aktuálnom zdravotnom stave matky.

Z predbežnej správy o priebehu výchovného opatrenia nariadenému matke

a maloletej v zo dňa 09. 02. 2015 vyplýva, že matka začala byť

oproti predchádzajúcemu obdobiu dôslednejšia, avšak spontánny záujem maloletej

o stretnutia s matkou pozorované neboli. Matke je poskytované odborné psychologické

poradenstvo a vedenie, maloletá je v procese individuálnej psychoterapie. Maloletá sa

veľmi dobre adaptovala na pobyt v zariadení, postupne si vytvára bezpečnejšie väzby

s deťmi aj k dospelým. Maloletá je v terapeutickom procese, s cieľom pomôcť jej zvládnuť

dôsledky hlbokej emocionálnej traumatizácie. Zo správy zo dňa 16. 03. 2015 vyplýva,

že matka pri výchovnom opatrení spolupracuje ochotne a otvorenejšie komunikuje a obsahy

rozhovorov sú hlbšie a nie tak formálne ako v úvodných stretnutiach. Maloletá sa zúčastnila

jedného stretnutia s matkou, na ktorom už bola schopná osobne vyjadriť svoje pocity

a súčasne sa vyjadrila, že by matke odpustila, keby sa dala liečiť. Naďalej však v postoji

dieťaťa vyplýva výrazná obava k návratu k matke. Maloletá naďalej deklaruje nezáujem aj

o kontakt s rodinou zo strany matky s odôvodnením, že jej ani v minulosti nedokázali

pomôcť, keď sa cítila ohrozená a potrebovala pomoc. Maloletá naďalej zdôrazňuje

pozitívny vzťah k otcovi a k prostrediu, v ktorom u neho vyrastala. Maloletá deklaruje

potrebu vrátiť sa k otcovi, pričom je schopná kritického náhľadu k obom rodičom, na ich

fungovanie, správanie a vzťah k nej. Z dlhodobého pozorovania a napriek terapeutickému

úsiliu nie je možné vo vzťahu maloletej k matke vnímať výraznejší pozitívny posun.

Vzťahová väzba medzi matkou a maloletou je natoľko komplikovaná a narušená,

že nevytvára istotu a bezpečie pre dieťa, pre jej ďalší osobnostný vývin. Kritický

a odmietavý postoj dieťaťa k matke možno vnímať ako reaktívny vývin na základe

dlhodobých disfunkčných rodičovských vzťahov, kolísavého psychického a zdravotného

stavu matky a chýbajúceho bezpečného rodinného zázemia. Aktuálny postoj dieťaťa

je výrazne emocionálny, jeho nerešpektovanie však môže mať negatívny vplyv na celkový

vývin jej osobnosti. Doterajší pobyt v zariadení, v atmosfére bezpečia, istoty, rešpektu

a dôvery umožnil maloletej rozvíjať v sebe tie kvality, ktoré jej v budúcnosti napomôžu

vyrovnať sa s jej náročnou životnou situáciou. Maloletá navštevuje 4. ročník Základnej

školy, dosahuje výborné študijné výsledky, nie sú s ňou žiadne výchovné problémy

a v zariadení strediska pomáha v učení aj slabším deťom. Jej zdravotný stav je dobrý.

Nariadením predbežného opatrenia o zákaze styku otca s maloletou súd sledoval

predovšetkým zabránenie bezprostredného ohrozenia zdravého vývoja maloletej s možnými

trvalými následkami v budúcnosti.

Zo znaleckého posudku súdneho znalca , ktorý maloletú aj oboch

rodičov vyšetril v júli 2014 a z jeho výsluchu na pojednávaní dňa 05. 11. 2014 mal súd

za preukázané, že vzájomný vzťah medzi rodičmi, ktorému dominuje narušená komunikácia

s intenzívnymi sprievodnými konfliktami, má na vývin maloletej negatívny dopad,

predstavuje pre ňu enormnú záťaž, ktorá dieťa traumatizuje, bráni jej v zdravom

psychosexuálnom vývine. Obidvaja rodičia maloletého dieťaťa trpia psychickou poruchou.

Otec maloletej má abnormne simplexne štruktúrovanú osobnosť s úbytkom vyšších

sociálnych citov s absenciou náhľadu na ochorenie spojenou s nekritičnosťou a odmietaním

ambulantnej psychiatrickej resp. psychoterapeutickej starostlivosti. Znalec v čase

vyhotovenia posudku (august 2014) odporúčal zveriť dieťa do osobnej starostlivosti matky

16

a zároveň zakázať styk maloletej s otcom, nakoľko štýl komunikácie a správania sa otca

k maloletej predstavuje pre jej zdravý a harmonický vývin osobnosti významne zvýšenú

mieru ohrozenia. Prístup otca k maloletej dcére je manipulatívny a priamo vylučuje

koexistenciu pozitívneho vzťahu maloletej k matke. Stretávanie otca s maloletou

by prichádzalo v budúcnosti do úvahy za podmienky, že otec bude spolupracovať v rámci

ambulantnej psychiatrickej a psychoterapeutickej starostlivosti a bude rešpektovať

dôležitosť matky pre výchovu dieťaťa. Dieťa sa musí vyrovnávať s abnormným tlakom

a paradoxne sa identifikuje s agresorom, teda s otcom, čo jej umožňuje vôbec zvládnuť

vzniknutú situáciu. Otec svojim vplyvom na maloletú, svojimi prejavmi, výzvami, absolútne

vytesňuje matku zo života maloletej a potláča ich vzájomných vzťah, čo je v rozpore

so záujmami dieťaťa. Zo strany otca znalec zistil masívnu manipuláciu dieťaťa, čoho

dôsledok je aktuálny vzťah dieťaťa k matke. Poukázal na to, že otec je doposiaľ nekritický

k svojmu ochoreniu, nelieči sa, je výrazne paranoidný, nerešpektuje autority, neustále má

pocit, že musí dieťa pred matkou ochraňovať. Znalec uviedol, že pokiaľ sa má dosiahnuť

nápravy v súvislosti s psychickým stavom a prežívaním maloletej, obnovenia vzájomného

vzťahu medzi maloletou a matkou, neodporúča, aby v súčasnej dobe prebiehal akýkoľvek

styk otca s maloletou, čo i len monitorovaný. Znalec tiež vyjadril názor, že ďalší vplyv otca

na dieťa v prípade zverenia dieťaťa do jeho starostlivosti, by znamenal pre dieťa

psychosomatický vývoj a v neskoršom veku, vážnu poruchu osobnosti, tiež by znamenal

v krátkom čase vylúčenie matky zo života maloletej.

Zo znaleckého posudku zo dňa 30. 01. 2014 súd zistil,

že u otca maloletej zistila Zmiešanú poruchu osobnosti, osobnosť otca znalkyňa hodnotila,

ako simplexnú abnormne štruktúrovanú s hypertýmymi, narcistickými, paranoidnými

a počínajúcimi organickými rysmi. V čase vyšetrenia bol psychický stav otca nedostatočne

kompenzovaný, pričom znalkyňa konštatovala, že psychické ochorenie otca môže mať istý

negatívny vplyv na vývoj maloletého dieťaťa. Otcovi je odporúčaná dlhodobá psychiatrická

a psychoterapeutická liečba.

Na pojednávaní konanom dňa 25. 03. 201 otec uviedol, že doposiaľ nepodstúpil

žiadnu psychiatrickú a ani psychoterapeutickú liečbu. Súdu predložil lekársku správu

, psychiatra, u ktorého sa podľa jeho udania nechal vyšetriť

a ktorý mu nepredpísal žiadne lieky, lebo podľa jeho vyjadrenia ani žiadne nepotrebuje.

Z lekárskej správy , psychiatra so sídlom , bez uvedenia

dátumu vyšetrenia vyplýva, že pacient bol poučený, že jednorázové ambulantné vyšetrenie

nemôže mať váhu pre súdne konanie. Správa neobsahuje zistenie psychického ochorenia

u menovaného.

Súd konštatuje, že otec je k svojmu ochoreniu nekritický, nelieči sa. Otec aj v ďalšom

konaní potvrdil, že nemá záujme o liečbu a liečbe sa nepodrobí.

Z predbežnej správy o priebehu výchovného opatrenia nariadenému otcovi maloletej

Referátom poradensko - psychologických služieb ÚPSVaR zo dňa 08. 01. 2015

vyplýva, že v súlade so znaleckým posudkom sa psychológ prikláňa k tomu, že je nevyhnutné

aby otec maloletej v prvom rade podstúpil psychiatrickú a psychoterapeutickú liečbu,

bez ktorej iba vplyvom psychologickej intervencie formou výchovného opatrenia, nemožno

očakávať priaznivý výsledok. Zo správy zo dňa 17. 03. 2015 vyplýva, že psychologickú

intervenciu v rámci nariadeného výchovného opatrenia považujú za málo efektívnu.

Napriek tomu, že otec maloletej s nariadením výchovného opatrenia nesúhlasil, dohodnutý

časový harmonogram rešpektoval. Komunikácia s otcom bola značne náročná, z dôvodu,

že vykazovala znaky agresivity a impulzivity.

Zástupca Okresnej prokuratúry vzhľadom na doposiaľ vykonané

dokazovanie na pojednávaní 25. 03. 2015 vyjadril názor, že nenastala zmena pomerov

od vydania predbežného opatrenia súdu o zákaze styku otca s maloletou. Poukázal na to,

že lekárska správa , ktorú otec na pojednávaní predložil a ktorá bola

vyhotovená na podnet otca, nemôže napadnúť a vyvrátiť závery znaleckého dokazovania

. Otec doposiaľ nepreukázal, že by podstúpil liečbu, ktorá

je doporučená v záveroch znaleckých posudkov. Vzhľadom na výsledky a priebežné správy

z výchovných opatrení prokurátorka dospela k záveru, že doposiaľ ani u jedného z rodičov

nie je možné konštatovať, že by dochádzalo k náprave a že by jeden z rodičov mohol

prevziať zodpovednosť a starostlivosť o maloletú.

Kolízny opatrovník na pojednávaní dňa 25. 03. 2015 uviedol, že doposiaľ prebiehalo

vo veci rozsiahle dokazovanie a je potrebné poukázať na skutočnosť, ktorá je overená

opakovaným kontaktom s a návštevami maloletej v zariadení,

že dieťaťu je v zariadení poskytované primerané zázemie a zabezpečenie, ktoré vzhľadom

na svoj psychický stav maloletá momentálne potrebuje. Pokiaľ sa v konaní nepreukáže

18

posun na strane niektorého z rodičov, absolvovanie liečby s pozitívnym výsledkom,

prijateľné závery z priebehu a výsledkov výchovných opatrení, bude zrejme ponechanie

dieťaťa v starostlivosti štátu jediným možným riešením. Takéto skutočnosti doposiaľ

preukázané neboli.

Na pojednávaní dňa 25. 03. 2015 súd nariadil doplnenie dokazovania kontrolnými

znaleckými posudkami. Uznesením -373 zo dňa 23. 04. 2015 súd vo veci

nariadil kontrolné znalecké dokazovanie súdnym znalcom z odboru psychológie, odvetvie

klinickej psychológie detí a dospelých, ktorým poveril súdneho znalca .

Uznesením -368 zo dňa 23. 04. 2015 a -368 zo dňa 23. 04. 2015

súd vo veci nariadil kontrolné znalecké dokazovanie súdnym znalcom z odboru

zdravotníctvo farmácia, odvetvie psychiatria z dôvodu opätovného vyšetrenia rodičov

maloletej.“

Následne okresný súd uviedol svoje právne závery:

„Súd po vyhodnotení doposiaľ vykonaného dokazovania a posúdenia odôvodnenosti

návrhu otca na zrušenie predbežného opatrenia, ktorým súd zakázal styk otca s maloletou

dospel k záveru, že v tomto štádiu konania nie je možné ustáliť a konštatovať, že pominuli

dôvody, pre ktoré bolo predbežné opatrenie v danej veci dňa 05. 11. 2014 nariadené.

V konaní bola u maloletej znaleckým dokazovaním zistená enormná záťaž

z patologického rodinného prostredia, ktorá ju traumatizovala a bránila jej v zdravom

psychosexuálnom vývine. Znaleckým dokazovaním bola zistená masívna manipulácia

dieťaťa otcom, a jeho štýl komunikácie a správania sa k maloletej predstavoval pre

jej zdravý a harmonický vývin významne zvýšenú mieru ohrozenia. Dieťa sa muselo

vyrovnávať s abnormným tlakom zo strany otca, pod ktorým sa paradoxne identifikovala

s agresorom, teda s otcom, čo jej umožňovalo vôbec zvládnuť vzniknutú situáciu. Otec

svojim vplyvom na maloletú, svojimi prejavmi, výzvami, absolútne vytesnil matku zo života

maloletej a potláčal ich vzájomných vzťah.

Súd má preukázané, že po vyňatí maloletej z rodinného prostredia a jej umiestnenia

do sa psychický stav maloletej stabilizoval, maloletá v zariadení

prosperuje. Maloletá je v procese individuálnej psychoterapie, s cieľom pomôcť jej

zvládnuť dôsledky hlbokej emocionálnej traumatizácie. Z priebežných výsledkov

nariadeného výchovného opatrenia otcovi vyplýva, že je nevyhnutné, aby otec maloletej

podstúpil psychiatrickú a psychoterapeutickú liečbu bez ktorej, iba vplyvom psychologickej

intervencie formou výchovného opatrenia, nemožno očakávať priaznivý výsledok.

Komunikácia s otcom v rámci spolupráce pri výchovnom opatrení je značne náročná

z dôvodu, že vykazuje znaky agresivity a impulzivity. Otec súdu nepreukázal podstúpenie

psychiatrickej a psychoterapeutickej liečby s pozitívnym výsledkom. Závery z ukončeného

výchovného opatrenia súd nemá k dispozícii nakoľko výchovné opatrenie nariadené

na obdobie 5 mesiacov bude ukončené ku dňu 08. 05. 2015. Nakoľko ani jedno

z výchovných opatrení doposiaľ neprinieslo očakávané výsledky v záujme maloletej, rodičia

nepreukázali podstúpenie znalcami odporúčanej liečby, pričom obaja tvrdia, že ich

zdravotný stav je dobrý, súd pristúpil k doplneniu dokazovania kontrolnými znaleckými

posudkami na opätovné prehodnotenie a skúmanie duševného stavu oboch rodičov. Súd

taktiež nariadil kontrolné znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológie, odvetvie

klinickej psychológie detí a dospelých, , ktorý vypracoval pôvodný

znalecký posudok a vyšetril rodičov a maloletú v júli 2014, na opätovné preskúmanie

a vyhodnotenie psychického stavu maloletej, jej vzťahu k obom rodičom, posúdenia

rodičovských schopností a kompetencii oboch rodičov ako i to, či je v danom prípade

v záujme maloletej maloletú ponechať naďalej v starostlivosti štátu.

Súd je toho názoru, že vzhľadom na vykonané dôkazy a vyššie uvedené zistené

skutočnosti a aktuálny skutkový stav, bude možné rozhodnúť o návrhu otca na zrušenie

predbežného opatrenia až na základe doplnenia dokazovania v naznačenom smere.

V konaní vo veci samej, súd bude naďalej pokračovať, vyhodnotí závery nariadených

výchovných opatrení a závery nariadených znaleckých posudkov, na základe ktorých bude

môcť v najvyššom záujme maloletej rozhodnúť vo veci samej, prípadne aj bez návrhu pred

rozhodnutím vo veci samej posúdiť dôvodnosť ďalšieho trvania nariadeného predbežného

opatrenia o zákaze styku otca s maloletou, či dôvodnosť ponechania maloletej v krízovom

stredisku.“

Okresný súd uznesením z 23. júna 2015 zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorým by bola maloletá zverená do jeho osobnej starostlivosti,

a tak by bolo zrušené predbežné opatrenie, ktorým bola maloletá umiestnená do

. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že okresný súd pri rozhodovaní o návrhu

sťažovateľa vychádzal z rovnakých podkladov a zistení ako pri rozhodovaní sťažovateľa

o jeho návrhu na zrušenie predbežného opatrenia, ktorým bol zakázaný jeho styk

s maloletou. Okresný súd uviedol tieto skutočnosti v zásade v identickom znení ako

v uznesení z 24. apríla 2015. Následne okresný súd uviedol v odôvodnení tieto právne

závery:

„Súd rozhodujúc o návrhu otca po zvážení všetkých skutočností uvádzaných v ňom,

ako aj všetkých okolností prejednávanej veci vyplývajúcich z obsahu spisu dospel súd

k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky, vyžadované platnou právnou

úpravou uvedenou vyššie, na vydanie predbežného opatrenia v zmysle návrhu otca. Otec

maloletej vo svojom návrhu nepreukázal naliehavú potrebu novej dočasnej úpravy,

odôvodňujúcu zmenu faktického a právneho stavu nastoleného dočasnou úpravou pomerov

maloletej vyššie uvedenými predbežnými opatreniami tunajšieho súdu. Ako vyplýva

zo všetkých doposiaľ uvedených skutočností, otec v návrhu na vydanie predbežného

opatrenia neosvedčil vznik takej skutočnosti, ktorá svojou závažnosťou vyžaduje novú

provizórnu úpravu pomerov na čas do rozhodnutia vo veci samej spočívajúcu v zverení

maloletej otcovi bez riadneho vykonania a vyhodnotenia dokazovania, navyše v štádiu

konania kedy bolo súdom rozhodnuté o nariadení kontrolného znaleckého dokazovania

za účelom posúdenia terajších schopností a predpokladov rodičov na výkon osobnej

starostlivosti o maloletú, ku ktorému súd pristúpil práve z dôvodu, že výsledky doterajšieho

dokazovania zmenu v postoji rodičov a v ich schopnosti postarať sa o maloletú bez

nepriaznivých následkov na jej zdravý psychický a fyzický vývoj doposiaľ nepreukázali. Súd

sledujúc najlepší záujem maloletej vykonáva všetky dostupné opatrenia, aby maloletú mohol

rozhodnutím vo veci samej zveriť do osobnej starostlivosti niektorého z jej biologických

rodičov, samozrejme len za predpokladu, že títo preukážu svoju spôsobilosť pre výkon

osobnej starostlivosti.

Ďalším nemenej významným dôvodom súvisiacim s predchádzajúcim, pre ktorý

nebolo možné vyhovieť návrhu otca bolo to, že otec súdu žiadnym relevantným spôsobom

neosvedčil, že sa o maloletú vie postarať bez ďalších nepriaznivých následkov na jej zdravý

telesný aj duševný vývoj, pre ktoré bolo nevyhnutné maloletú zveriť predbežným opatrením

do starostlivosti nahradzujúcej rodičovskú starostlivosť, neosvedčil zmenu svojho

manipulatívneho správania voči maloletej preukázaného doposiaľ vykonaným znaleckým

dokazovaním, nepreukázal podstúpenie psychiatrickej a psychoterapeutickej liečby

s pozitívnym výsledkom a nepreukázal ani snahu riadne sa podrobiť výchovnému opatreniu

nariadenému súdom za účelom zlepšenia jeho rodičovských kompetencií.

Zveriť maloletú otcovi predbežným opatrením nebolo možné ani vzhľadom

na doposiaľ právoplatné rozhodnutie súdu o zákaze styku otca s maloletou predbežným

opatrením nariadeným dňa 05. 11. 2014 pod č. k. -316.

Sumarizujúc uvedené súd nemohol prisvedčiť ani argumentu otca uvádzanému

v návrhu na vydanie predbežného opatrenia, že pri rozhodovaní je potrebné rešpektovať

vôľu dieťaťa, ktoré prejavuje pozitívny vzťah k otcovi, pričom nerešpektovanie vôle dieťaťa

môže mať podľa názoru psychológa vysloveného v záverečnej správe

zo dňa 17. 03. 2015. Súd si je pritom plne vedomý skutočnosti, že názor dieťaťa a jeho

rešpektovanie je pre jeho ďalší zdravý vývoj nesmierne dôležitý, tento aspekt je však

potrebné posúdiť v kontexte s ďalšími skutočnosťami, ktoré v konaní nesporne vyšli najavo

a ktoré v tomto štádiu konania ako už bolo uvedené nedovoľujú práve v záujme maloletej

zveriť ju predbežným opatrením do osobnej starostlivosti otca a to aj napriek tomu,

že maloletá verbalizuje vôľu byť s otcom. Ako vyplýva zo správy na ktorú právna

zástupkyňa poukazuje, postoj maloletej je výrazne emocionálny, maloletá však vzhľadom na

svoj vek ako aj doterajšie výchovné pôsobenie otca výrazne ladené proti matke nie je

schopná racionálne posúdiť otázku svojho zverenia a ani posúdiť dôsledky svojho

rozhodnutia. Riešenie tejto otázky si preto aj vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci

vyžiada doplnenie dokazovania v uvedenom smere a jeho následné vyhodnotenie.

Súd rozhodujúc o návrhu otca na vydanie predbežného opatrenia sa zaoberal

aj posúdením doterajšieho priebehu predbežného opatrenia, ktorým bola maloletá dočasne

umiestnená v krízovom stredisku, pričom mal ako vyplýva zo záverom doterajšieho

dokazovania za osvedčené, že po vyňatí maloletej z rodinného prostredia a jej umiestnenia

do sa psychický stav maloletej stabilizoval a maloletá v zariadení

prosperuje. Maloletá je v procese individuálnej psychoterapie, s cieľom pomôcť jej

zvládnuť dôsledky hlbokej emocionálnej traumatizácie.

Sumarizujúc uvedené súd dospel k záveru, že návrhu otca nie je možné vyhovieť,

preto ho v celom rozsahu zamietol.

22

V konaní vo veci samej, súd bude naďalej pokračovať, vyhodnotí závery nariadených

výchovných opatrení a závery nariadených znaleckých posudkov, na základe ktorých bude

môcť v najlepšom záujme maloletej, ktorý je pre konanie záujmom najvyšším a prvoradým

rozhodnúť vo veci samej, prípadne aj bez návrhu pred rozhodnutím vo veci samej posúdiť

dôvodnosť ďalšieho trvania nariadeného predbežného opatrenia o umiestnení maloletej

v krízovom stredisku, či dôvodnosť trvania zákazu styku otca s maloletou.“

Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu v napadnutom uznesení

zo 16. júla 2015 v spojení s argumentáciou okresného súdu v uzneseniach z 24. apríla 2015

a 23. júna 2015 možno považovať za dostatočnú a akceptovateľnú. Právne závery krajského

súdu v spojení s právnymi závermi okresného súdu v jeho uzneseniach z 24. apríla 2015

a 23. júna 2015 nie sú nelogické alebo vnútorne rozporné, rešpektujú zmysel a účel

príslušných ustanovení a ako celok nie sú arbitrárne.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s odôvodneniami uznesení

okresného súdu z 24. apríla 2015 a 23. júna 2015 poskytujú dostatočný podklad pre jeho

výroky, ktorými potvrdil uznesenia okresného súdu. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa

ktorého by napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení s uzneseniami okresného súdu,

ktorým tieto súdy zamietli návrhy sťažovateľa – na zrušenie predbežného opatrenia

o zákaze jeho styku s maloletou, resp. na nariadenie predbežného opatrenia a zverenie

maloletej do jeho osobnej starostlivosti, mali byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný

právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa

označených článkov a dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by naznačovali

možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

alebo práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. júla 2015. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

príslušných ustanovení – predovšetkým , a ,

ods. 2, § 102 ods. 1 a 2 a § 219 ods. 2 krajským súdom ako odvolacím súdom takéto

nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vysloviť

porušenie základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. júla 2015.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri

jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016

24