Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 265/2016
PDF · 308.08 KB
No categories available
II. ÚS 265/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
- obchodnej spoločnosti V A V invest, s. r. o. „v reštrukturalizácii“, Námestie SNP 3,
Banská Bystrica,
- Ing. , ,
- Bc. , ,
- obchodnej spoločnosti HORNEX, a. s., Agátová 4D, Bratislava,
- obchodnej spoločnosti Aequitas, s. r. o., Dolná 19, Banská Bystrica,
- obchodnej spoločnosti EUROPA SC ZV, a. s., Námestie SNP 63, Zvolen,
- obchodnej spoločnosti VAV HOLD, a. s., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,
- obchodnej spoločnosti EUROPA SC BB, a. s., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,
- obchodnej spoločnosti VAV parking, a. s., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,
- obchodnej spoločnosti EuropaCinema ZV, s. r. o., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,
- obchodnej spoločnosti VAV Group, s. r. o. „v likvidácii“, Námestie SNP 3, Banská
Bystrica,
- obchodnej spoločnosti EUROPA SC ZV II, a. s., Námestie SNP 63, Zvolen,
- obchodnej spoločnosti Zvolenská investičná, s. r. o., Námestie SNP 3, Banská
Bystrica,
- obchodnej spoločnosti VAV Management, s. r. o., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,
- obchodnej spoločnosti PETRASTAV, s. r. o., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,
právne zastúpených advokátom JUDr. Petrom Kubinom, Advokátska kancelária,
Štefánikova 15, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podnikať podľa
čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s právom na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a právom na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva vlastniť majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 2 R 8/2015-310 z 29. decembra 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť
- obchodnej spoločnosti V A V invest, s. r. o. „v reštrukturalizácii“, Námestie SNP 3,
Banská Bystrica,
- Ing. , ,
- Bc. , ,
- obchodnej spoločnosti HORNEX, a. s., Agátová 4D, Bratislava,
- obchodnej spoločnosti Aequitas, s. r. o., Dolná 19, Banská Bystrica,
- obchodnej spoločnosti EUROPA SC ZV, a. s., Námestie SNP 63, Zvolen,
- obchodnej spoločnosti VAV HOLD, a. s., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,
- obchodnej spoločnosti EUROPA SC BB, a. s., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,
- obchodnej spoločnosti VAV parking, a. s., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,
- obchodnej spoločnosti EuropaCinema ZV, s. r. o., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,
- obchodnej spoločnosti VAV Group, s. r. o. „v likvidácii“, Námestie SNP 3, Banská
Bystrica,
- obchodnej spoločnosti EUROPA SC ZV II, a. s., Námestie SNP 63, Zvolen,
- obchodnej spoločnosti Zvolenská investičná, s. r. o., Námestie SNP 3, Banská
Bystrica,
- obchodnej spoločnosti VAV Management, s. r. o., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,
a
- obchodnej spoločnosti PETRASTAV, s. r. o., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára
2016 doručená sťažnosť
- obchodnej spoločnosti V A V invest, s. r. o. „v reštrukturalizácii“, Námestie SNP 3,
Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“),
- Ing. , ,
- Bc. , ,
- obchodnej spoločnosti HORNEX, a. s., Agátová 4D, Bratislava,
- obchodnej spoločnosti Aequitas, s. r. o., Dolná 19, Banská Bystrica,
- obchodnej spoločnosti EUROPA SC ZV, a. s., Námestie SNP 63, Zvolen,
- obchodnej spoločnosti VAV HOLD, a. s., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,
- obchodnej spoločnosti EUROPA SC BB, a. s., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,
- obchodnej spoločnosti VAV parking, a. s., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,
- obchodnej spoločnosti EuropaCinema ZV, s. r. o., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,
- obchodnej spoločnosti VAV Group, s. r. o. „v likvidácii“, Námestie SNP 3, Banská
Bystrica,
- obchodnej spoločnosti EUROPA SC ZV II, a. s., Námestie SNP 63, Zvolen,
- obchodnej spoločnosti Zvolenská investičná, s. r. o., Námestie SNP 3, Banská
Bystrica,
- obchodnej spoločnosti VAV Management, s. r. o., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,
- obchodnej spoločnosti PETRASTAV, s. r. o., Námestie SNP 3, Banská Bystrica
(spolu ďalej len „sťažovatelia“),
vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať podľa
čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s právom na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a právom na verejné
prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 R 8/2015-310 z 29. decembra 2015
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 16. júna 2015 okresný súd uznesením č. k.
2 R 8/2015-110 rozhodol na návrh sťažovateľa v 1. rade na začatie reštrukturalizačného
konania sťažovateľa v 1. rade. Toto rozhodnutie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku
22. júna 2015. Dňa 23. júla 2015 okresný súd uznesením č. k. 2 R 8/2015-114 rozhodol
o povolení reštrukturalizácie sťažovateľa v 1. rade. Toto rozhodnutie bolo zverejnené
v Obchodnom vestníku 30. júla 2015. Sťažovateľ v 1. rade podal návrh na svoju
reštrukturalizáciu ako obranu proti (podľa názoru sťažovateľa v 1. rade) šikanóznemu
návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorý proti nemu podal veriteľ INGSTEEL, spol. s. r. o.,
21. januára 2015. Konkurzné konanie vyhlásené na základe tohto návrhu a vedené na
okresnom súde pod sp. zn. 2 K 2/2015 bolo 10. augusta 2015 zastavené z dôvodu povolenia
reštrukturalizácie sťažovateľa v 1. rade podľa § 16 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ZKR“). Uznesenie o zastavení konkurzného konania bolo zverejnené
v Obchodnom vestníku 14. augusta 2015. Dňa 6. októbra 2015 bol zvolený veriteľský výbor
pre reštrukturalizáciu sťažovateľa v 1. rade. Dňa 12. novembra 2015 sa uskutočnila druhá
schôdza veriteľského výboru, na ktorej prebehla rozprava o predloženom návrhu
reštrukturalizačného plánu sťažovateľa v 1. rade. Predseda veriteľského výboru vzniesol
voči reštrukturalizačnému plánu viaceré písomné pripomienky, pričom zvyšní dvaja
členovia nemali voči návrhu reštrukturalizačného plánu žiadne výhrady. Následne bol návrh
reštrukturalizačného plánu podľa § 144 ods. 1 ZKR vrátený sťažovateľovi v 1. rade na
dopracovanie v lehote 15 dní. Následne sťažovateľ v 1. rade predložil veriteľskému výboru
prepracovaný návrh reštrukturalizačného plánu (zohľadňujúci pripomienky predsedu
veriteľského výboru vznesené na schôdzi dňa 12. novembra 2015 v rozsahu, v akom to bolo
možné pri zachovaní účelu reštrukturalizácie).
2.1 Dňa 11. decembra 2015 veriteľský výbor na svojej tretej schôdzi hlasoval
o návrhu reštrukturalizačného plánu sťažovateľa v 1. rade. Napriek tomu, že sťažovateľ
v 1. rade ešte nad rámec prepracovaného návrhu reštrukturalizačného plánu navrhol ďalších
jeho niekoľko zmien a úprav v prospech veriteľov pre prípad jeho schvaľovania
na schvaľovacej schôdzi veriteľov, výsledkom hlasovania veriteľského výboru bolo, že za
schválenie návrhu reštrukturalizačného plánu nehlasoval žiaden člen veriteľského výboru,
proti jeho schváleniu hlasoval jeden člen veriteľského výboru a dvaja zvyšní členovia
veriteľského výboru sa zdržali hlasovania. To znamená, že napriek ponúkanej výrazne
vyššej miere uspokojenia zabezpečených i nezabezpečených nespriaznených veriteľov
sťažovateľa v 1. rade než v prípade konkurzu nebol návrh reštrukturalizačného plánu
veriteľským výborom schválený. Vzhľadom na neschválenie reštrukturalizačného plánu
veriteľským výborom požiadal správca podľa § 144 ods. 2 ZKR 14. decembra 2015 súd
o vyhlásenie konkurzu na sťažovateľa v 1. rade.
2.2 Podaním doručeným súdu 21. decembra 2015 sa sťažovateľ v 1. rade domáhal
nariadenia pojednávania vo veci žiadosti správcu o vyhlásenie konkurzu. Sťažovateľ
v 1. rade namietal, že členovia veriteľského výboru pri hlasovaní o prepracovanom návrhu
reštrukturalizačného plánu dňa 11. decembra 2015 postupovali v rozpore s § 127 ods. 4
ZKR, podľa ktorého „[č]len veriteľského výboru je povinný konať v spoločnom záujme
všetkých veriteľov prihlásených pohľadávok“. Na tomto navrhovanom pojednávaní chcel
sťažovateľ v 1. rade oprávnenosť tejto svojej námietky preukázať a pokúsiť sa tak zabrániť
vyhláseniu konkurzu, ktorý je pre všetkých účastníkov reštrukturalizačného konania tou
najmenej výhodnou alternatívou, pričom zároveň vedie k nezvratnej likvidácii podniku
sťažovateľa v 1. rade. Sťažovateľ v 1. rade sa spoliehal, že súd, ktorého povinnosťou je
vykonávať dohľad (reálny, nie iba formálny) nad zákonným priebehom jeho
reštrukturalizácie a všetkých úkonov urobených v rámci nej, nemôže vyhlásiť konkurz na
základe rozhodnutia veriteľského výboru, ktoré vzniklo nezákonným postupom.
2.3 Dňa 29. decembra 2015 vydal okresný súd (bez nariadenia požadovaného
pojednávania a bez vypočutia účastníkov konania) napadnuté uznesenie, ktorým zastavil
reštrukturalizačné konanie voči sťažovateľovi v 1. rade, začal konkurzné konanie a vyhlásil
konkurz na sťažovateľa v 1. rade, ustanovil správcu konkurznej podstaty sťažovateľa
v 1. rade a vyzval veriteľov sťažovateľa v 1. rade na prihlásenie svojich pohľadávok do
konkurzu. Napadnuté rozhodnutie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 5. januára 2016.
Okresný súd v napadnutom uznesení uviedol:
«Preskúmaním listín predložených do spisu dospel súd k záveru, že Žiadosť dlžníka
o nariadenie pojednávania nie je dôvodná. K zaprotokolovaným skutočnostiam na
zasadnutí veriteľského výboru zo strany dlžníka o nepredkladaní informácií zástupcom
zastúpenému súd uvádza, že v danom prípade sa jedná o vzťah klient
(WaldviertlerSparkasse Bank AG) a jeho zástupca (Sympatia Legal, s.r.o.), pričom úlohou
súdu nie je overovať, aké informácie boli zo strany zástupcu poskytnuté klientovi resp. v
akom rozsahu boli alebo neboli poskytnuté. Veriteľ, WaldviertlerSparkasse Bank AG, sa
nechal v konaní zastúpiť, pričom v mene zastúpeného je oprávnený konať zástupca a zo
zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Zástupca veriteľa sa k
prednesu dlžníka podrobne vyjadril, pričom poprel, že by jemu doručené informácie
veriteľovi neposkytol.
Dlžník v žiadosti uviedol, že veriteľ WSPK na prvej schôdzi veriteľov ako veriteľ,
ktorý na to oprávnenie mal, nenavrhol, aby schôdza veriteľov hlasovala v zmysle § 126
ods. 3 ZKR. K uvedenému súd uvádza, že veriteľ má právo, nie povinnosť, aby postupoval
v zmysle dotknutého ustanovenia a je to na zvážení každého takéhoto veriteľa či toto svoje
právo využije alebo nie a do jeho rozhodnutia súd nemá oprávnenie zasahovať.
V danom prípade veriteľský výbor neschválil predložený návrh reštrukturalizačného
plánu a ani nariadenie pojednávania by túto skutočnosť nejakým spôsobom nezmenilo. Tak
ako to uvádza aj Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 867/2014, pozn.), cit.: „Potreba
nariadenia pojednávania je nepochybne opodstatnená v prípade, ak v dôsledku prípadného
porušenia zákonných ustanovení hrozí obligatórna konverzia reštrukturalizačného konania
na konkurzné konanie, pričom s týmto postupom je spravidla spojená pravdepodobnosť
nižšieho uspokojenia veriteľov ako v reštrukturalizácii.“ V prejednávanej veci nedošlo
k porušeniu zákonných ustanovení a nejde o hrozbu konverzie, ale o zákonom predvídaný
následok neschválenia reštrukturalizačného plánu.
Listiny predložené dlžníkom ku svojej žiadosti nepredstavujú nové skutočnosti, pre
ktoré by prípadné nariadenie pojednávania bolo opodstatnené. Doklady preukazujúce
zabezpečovanie financovania dlžníka, boli známe aj veriteľskému výboru, ako vyplýva
zo zápisnice veriteľského výboru zo dňa 11. 12.2015 na strane 3 a to ešte pred hlasovaním
o prepracovanom reštrukturalizačnom pláne.
V predmetnej veci bol zákonným spôsobom ustanovený veriteľský výbor, ktorý
predložený návrh reštrukturalizačného plánu neschválil. Neschválenie reštrukturalizačného
plánu má za následok zákonom predvídaný postup, podľa ktorého správca v zmysle § 144
ods. 2 požiada o vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, resp. súd aj bez návrhu postupuje
podľa § 131 ods. 2 písm. f) ZKR.
V danom prípade ani nariadenie pojednávania nemá vplyv na rozhodnutie
veriteľského výboru, nakoľko súd nedisponuje v danom prípade oprávnením zvrátiť (zmeniť,
či zrušiť) ním prijaté rozhodnutie.
Nakoľko veriteľský výbor predložený návrh reštrukturalizačného plánu dlžníka
v zákonnej lehote neschválil, súd podľa § 131 ods. 2 písm. f) v spojení s § 144 ods. 2 ZKR
na návrh správcu zastavil reštrukturalizačné konanie, začal konkurzné konanie a vyhlásil
na majetok dlžníka konkurz a to bez nariadenia pojednávania, nakoľko žiadosť dlžníka
neobsahovala žiadne nové skutočnosti a ani jeho vykonanie neumožňuje súdu zmeniť
rozhodnutie veriteľského výboru.
Pre vyhlásenie konkurzu je nutné, aby boli kumulatívne splnené všetky materiálne
podmienky pre vyhlásenie konkurzu, t.j. úpadok dlžníka, pluralita jeho veriteľov a dostatok
jeho majetku na úhradu nákladov konkurzného konania v zmysle § 9 ods. 2 vyhlášky
Podľa § 22 ods. 1 ZKR, v uznesení o vyhlásení konkurzu súd ustanoví správcu
a vyzve veriteľov, aby v zákonnej lehote prihlásili svoje pohľadávky; v uznesení tiež poučí
veriteľov o spôsobe prihlasovania pohľadávok, následkoch nedodržania lehoty na
prihlasovanie pohľadávok a následkoch nesprávneho prihlásenia pohľadávok odkazom na
príslušné ustanovenia tohto zákona. Ak súd v konkurznom konaní už ustanovil predbežného
správcu, do funkcie správcu ustanoví predbežného správcu.
Súd preto týmto uznesením zastavil reštrukturalizačné konanie, začal konkurzné
konanie, vyhlásil na majetok dlžníka konkurz; podľa § 22 ods. 1 ZKR v spojení s § 40 ods. 1
ZKR náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených
MS SR ustanovil správcu konkurznej podstaty; vyzval veriteľov, aby v zákonnej lehote
prihlásili svoje pohľadávky a poučil ich o spôsobe prihlasovania pohľadávok, následkoch
nedodržania lehoty na prihlasovanie pohľadávok a následkoch nesprávneho prihlásenia
pohľadávok.»
3. Porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivé súdne
konanie spočíva podľa sťažovateľov v tom, že okresný súd:
a) sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľa v 1. rade, že rozhodnutie veriteľského
výboru o neschválení návrhu reštrukturalizačného plánu vzniklo na základe protizákonného
postupu veriteľského výboru v rozpore s § 127 ods. 4 ZKR, podľa ktorého „[č]len
veriteľského výboru je povinný konať v spoločnom záujme všetkých veriteľov prihlásených
pohľadávok“,
b) nenariadil pojednávanie požadované sťažovateľom v 1. rade na preukázanie
opodstatnenosti už uvedenej námietky a
c) postupoval formalisticky v rozpore s čl. 152 ods. 4, čl. 47 ods. 3 a čl. 1 ods. 1
ústavy, keď vydaním napadnutého uznesenia poskytol právnu ochranu postupu niektorých
účastníkov reštrukturalizačného konania (členov veriteľského výboru), ktorý bol
potenciálne protiprávny, na úkor iných účastníkov konania bez toho, aby umožnil iným
účastníkom konania sa proti tomu adekvátne brániť.
3.1 Sťažovatelia uviedli, že v reštrukturalizačnom konaní vykonáva súd dohľad nad
jeho zákonným priebehom. Tento dohľad musí byť podľa sťažovateľov reálny, a nie iba
iluzórny. Reálnosť dohľadu podľa presvedčenia sťažovateľov znamená, že súd nie iba slepo
a formalisticky vyhovuje návrhom a žiadostiam dlžníka, správcu alebo veriteľov, ale keď
zistí v procese reštrukturalizácie nejakú nezákonnosť, tak vykoná opatrenia potrebné na to,
aby ochránil práva a oprávnené záujmy účastníkov reštrukturalizačného konania, ktoré
môžu byť touto nezákonnosťou nepriaznivo dotknuté. V konkrétnych okolnostiach to môže
podľa sťažovateľov znamenať, že súd nevyhovie žiadosti reštrukturalizačného správcu
o vyhlásenie konkurzu podľa § 144 ods. 2 ZKR v prípade, ak (na námietku dlžníka, ktorej
opodstatnenosť sa v konaní preukáže) zistí, že neschválenie reštrukturalizačného plánu
veriteľským výborom je dôsledkom nezákonného postupu veriteľského výboru (napr.
v rozpore s § 127 ods. 4 ZKR). V právnom štáte je totiž podľa sťažovateľov
nepredstaviteľné a neprípustné, aby súdna moc poskytovala právnu ochranu a nezabránila
realizácii krokov, o ktorých by sa riadne procesne preukázalo, že boli urobené na základe
protiprávneho postupu. Podľa sťažovateľov všeobecný súd sa nemôže pri svojom
rozhodovaní cítiť obmedzený textom a formalistickým výkladom právnej normy v prípade,
ak striktné pridržiavanie sa tohto textu a formalistického výkladu by spôsobilo protiústavný
stav (napr. z dôvodu porušenia základných práv účastníka konania).
3.2 Z hľadiska dopadov na dlžníka a jeho veriteľov je podľa názoru sťažovateľov
hlasovanie veriteľského výboru o neschválení návrhu reštrukturalizačného plánu podobné
veriteľskému návrhu na vyhlásenie konkurzu. V prípade veriteľského návrhu na vyhlásenie
konkurzu však podľa sťažovateľov navrhujúci veriteľ musí splniť zákonom ustanovené
náležitosti a preukázať splnenie podmienok na podanie takéhoto návrhu. Okrem toho dlžník
má podľa mienky sťažovateľov zákonom ustanovené možnosti, ako sa proti takému návrhu
brániť a konkurz odvrátiť. Naproti tomu sťažovatelia argumentovali, že v prípade
hlasovania veriteľského výboru o neschválení návrhu reštrukturalizačného plánu členovia
veriteľského výboru nemusia na vyvolanie konkurzu dlžníka splniť také prísne podmienky
ako v prípade veriteľského návrhu na vyhlásenie konkurzu a dlžník nemá priamo zo zákona
možnosť sa proti tomu brániť. Podľa sťažovateľov je však spravodlivé a plne súladné
s ústavou garantovaným právom na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, aby sa
dlžník a prípadne aj iní veritelia mohli brániť proti výsledku hlasovania veriteľského výboru
o neschválení návrhu reštrukturalizačného plánu aspoň v prípade, ak preukážu, že pri tomto
hlasovaní členovia veriteľského výboru nepostupovali v súlade s § 127 ods. 4 ZKR, a aby sa
im v takomto prípade od dohliadajúceho súdu dostalo právnej ochrany aspoň na podklade
čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
3.3 Z § 127 ods. 4 ZKR podľa presvedčenia sťažovateľov vyplýva povinnosť členov
veriteľského výboru konať v spoločnom záujme všetkých veriteľov prihlásených
pohľadávok. Podľa sťažovateľov to znamená, že pri hlasovaní o návrhu
reštrukturalizačného plánu člen veriteľského výboru nemôže hlasovať úplne voľne iba
podľa vlastných záujmov a vôle, ale musí brať ohľad na vôľu a záujmy všetkých veriteľov,
osobitne na tých, ktorých zastupuje a ktorí nie sú členmi veriteľského výboru a sú v tomto
ohľade oproti členovi veriteľského výboru procesne „znevýhodnení“. Prakticky to podľa
sťažovateľov znamená, že členovia veriteľského výboru sú vždy povinní
o reštrukturalizačnom pláne hlasovať výhradne z hľadiska výhodnosti ponúkaného
uspokojenia podľa reštrukturalizačného plánu oproti uspokojeniu v prípade konkurzu, teda
to, čo sú členovia veriteľského výboru povinní pri svojom rozhodovaní zohľadňovať, je
výhradne porovnanie navrhovaného uspokojenia podľa návrhu reštrukturalizačného plánu
s predpokladaným uspokojením v prípadnom konkurze, lebo ich povinnosťou je hlasovať za
čo najvyššie uspokojenie všetkých veriteľov (§ 5 a § 127 ods. 4 ZKR).
3.4 Priestor na hlasovanie o reštrukturalizačnom pláne výlučne z pohľadu svojich
vlastných záujmov má podľa sťažovateľov každý veriteľ (aj taký, ktorý je členom
veriteľského výboru) na schvaľovacej schôdzi, keďže tam hlasujú sami za svoju
pohľadávku, a teda môžu hlasovať aj arbitrárne, lebo takýmto hlasovaním neovplyvnia
postavenie iných veriteľov. Iní veritelia aj dlžník sú v takomto prípade podľa názoru
sťažovateľov chránení tým, že nesúhlas konkrétneho veriteľa alebo skupiny veriteľov
s reštrukturalizačným plánom môže nahradiť súd svojím rozhodnutím za podmienok
uvedených v § 152 ZKR. Postavenie veriteľa pri hlasovaní je teda podľa sťažovateľov
významne odlišné v závislosti od toho, či hlasuje iba sám za seba a svoju pohľadávku ako
napríklad na schvaľovacej schôdzi, kde sú ostatní účastníci reštrukturalizačného konania
podľa § 152 ZKR aspoň nejako chránení pred svojvoľným a „iracionálnym“ hlasovaním
daného veriteľa; alebo či pri hlasovaní zastupuje aj iných veriteľov, ktorých záujmy je
povinný pri svojom hlasovaní zohľadniť ako napríklad vo veriteľskom výbore, kde ostatní
účastníci nemajú k dispozícii ochranu podľa § 152 ZKR.
3.5 To ale podľa sťažovateľov neznamená, že účastníci reštrukturalizačného konania
nie sú nijako chránení pred zmarením reštrukturalizácie z dôvodu, že člen veriteľského
výboru pri hlasovaní konal v rozpore so svojou povinnosťou podľa § 127 ods. 4 ZKR.
Neposkytnutie ochrany účastníkom konania v takomto prípade by bolo podľa mienky
sťažovateľov hrubým zásahom do ich základných práv garantovaných ústavou a dohovorom
(čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 a 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).
V demokratickom a právnom štáte nie je podľa presvedčenia sťažovateľov prípustné, aby
v konaní pred súdom (ktorým je aj konanie podľa ZKR):
a) nebola zo strany súdu poskytnutá ostatným účastníkom konania právna ochrana
ich práv a záujmov negatívne dotknutých protiprávnym procesným postupom iného
účastníka konania a
b) namiesto toho bola zo strany súdu poskytnutá právna ochrana protiprávnemu
procesnému postupu iného účastníka konania na úkor ostatných.
3.6 Sťažovatelia zdôraznili, že nevedia, na akom základe sa okresný súd dopracoval
k záveru, že v prerokúvanej veci „nedošlo k porušeniu zákonných ustanovení“. Sťažovateľ
v 1. rade práveže podľa sťažovateľov namietal, že došlo k porušeniu § 127 ods. 4 ZKR.
Okresný súd sa z pohľadu sťažovateľov s touto námietkou nijako nevysporiadal, len
uviedol, že nedošlo k porušeniu zákonných ustanovení. Postupoval podľa sťažovateľov
formalisticky a svoje zisťovanie obmedzil iba na to, či boli formálne splnené podmienky na
postup podľa § 131 ods. 2 písm. f) v spojení s § 144 ods. 2 ZKR, čo nikto nespochybňoval.
Neskúmal však, či sú podmienky na konverziu reštrukturalizácie na konkurz splnené aj
z materiálneho hľadiska, hoci tak urobiť mal a mohol, ako to podľa sťažovateľov vyplýva
z početnej judikatúry ústavného súdu aj Európskeho súdu pre ľudské práva.
3.7 Podľa sťažovateľov okresný súd bol pri svojom dohľade nad zákonným
priebehom reštrukturalizácie sťažovateľa v 1. rade povinný skúmať nie iba formálne
splnenie podmienok na konverziu reštrukturalizácie na konkurz, ale aj to, či sa tak stalo
v materiálnom súlade so ZKR (najmä § 5 a § 127 ods. 4 ZKR). Okresný súd bol podľa
názoru sťažovateľov „zaťažený povinnosťou zistiť a odhaliť čo sa skrýva pod obsahom
pojmu spoločný záujem veriteľov“ a či hlasovanie veriteľského výboru bolo s ním v súlade
o to viac v prípade, keď oprávnený účastník konania (sťažovateľ v 1. rade ako predkladateľ
reštrukturalizačného plánu) namietal porušenie povinnosti členov veriteľského výboru
podľa § 127 ods. 4 ZKR. Keďže tak okresný súd podľa sťažovateľov neurobil, porušil tým
podľa ich slov svoju ústavnú povinnosť chrániť okrem zákonnosti aj ústavnosť.
3.8 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovatelia uviedli, že okresný súd vydaním
napadnutého uznesenia bez vysporiadania sa s námietkou sťažovateľa v 1. rade o porušení
§ 127 ods. 4 ZKR veriteľským výborom a bez nariadenia požadovaného pojednávania
uplatnil formalistický výklad predpokladov konverzie reštrukturalizácie na konkurz. Tým
v konečnom dôsledku zmaril podľa sťažovateľov účel požadovanej súdnej ochrany
a zabránil sťažovateľovi v 1. rade (a jeho prostredníctvom aj ostatným sťažovateľom)
v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré v žiadnom prípade nemožno pričítať žiadnemu
zo sťažovateľov. Žiaden zo sťažovateľov ako účastník reštrukturalizačného konania totiž
svojím správaním podľa mienky sťažovateľov nespôsobil ani nedal dôvod či podnet na to,
aby muselo dôjsť ku konverzii reštrukturalizácie na konkurz; uvedený dôsledok spôsobil
svojím správaním veriteľský výbor. Sťažovateľ v 1. rade proti tomu podľa sťažovateľov
namietal a bolo povinnosťou okresného súdu poskytnúť mu v medziach ZKR a ústavy
primeranú ochranu a zabezpečiť tak spravodlivú rovnováhu medzi záujmami členov
veriteľského výboru na jednej strane a záujmami sťažovateľa v 1. rade a všetkých ostatných
veriteľov sťažovateľa v 1. rade na druhej strane na čo najvyššie uspokojenie ich
pohľadávok. Podľa sťažovateľov okresný súd nespravodlivo zvýhodnil (priznal silnejšie
právne postavenie) členom veriteľského výboru oproti ostatným účastníkom
reštrukturalizačného konania (najmä sťažovateľovi v 1. rade a veriteľom sťažovateľa
v 1. rade).
3.9 Sťažovatelia ďalej dôvodia, že skutočnosť, že ustanovenia § 131 ZKR obsahujú
medzery, ktoré môžu byť na ujmu účastníkom reštrukturalizačného konania a účelu
reštrukturalizácie, potvrdzuje aj odborná literatúra. Sťažovatelia citovali: „Z uvedeného
výpočtu dôvodov na strane veriteľov, ktoré obligatórne spôsobujú zastavenie
reštrukturalizačného konania a vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, je zrejmé, že
veritelia svojou pasivitou môžu zmariť proces reštrukturalizácie, a to aj v prípadoch, keď
dlžník má záujem o reštrukturalizačné konanie a reštrukturalizácia je aj ekonomicky možná
a pre veriteľov z pohľadu uspokojovania ich pohľadávok výhodnejšia ako konkurzné
konanie.“ (ĎURICA, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava: C. H.
Beck, 2012, s. 897). Okresný súd podľa sťažovateľov namiesto toho, aby, opierajúc sa
o judikatúru ústavného súdu a čl. 152 ods. 4 ústavy, hľadal možnosti ako vykonávať dohľad
nad reštrukturalizáciou reálne a ako garantovať základné práva účastníkov
reštrukturalizačného konania, sa rozhodol vykonávať dohľad iba formálne a iluzórne tak, že
zhodnotil, že nedošlo k schváleniu návrhu reštrukturalizačného plánu veriteľským výborom
(bez toho, aby venoval pozornosť námietke sťažovateľa v 1. rade, že k nemu nedošlo
v dôsledku nezákonného postupu veriteľského výboru) a vydal napadnuté uznesenie.
Namiesto toho, aby okresný súd poskytol právnu ochranu právam a záujmom všetkých
účastníkov konania, podľa sťažovateľov poskytol takúto právnu ochranu iba (potenciálne
protizákonnému) postupu niektorých účastníkov konania (členov veriteľského výboru).
3.10 V prípade sťažovateľa v 1. rade napadnuté uznesenie podľa záverov
sťažovateľov zasahuje aj do jeho základného práva podnikať, pretože (v porovnaní
s reštrukturalizáciou, ktorá by umožnila zachovanie jeho podnikateľskej činnosti pri väčšej
miere uspokojenia veriteľov než v konkurze) núti sťažovateľa v 1. rade ukončiť jeho
podnikateľskú činnosť napriek tomu, že uspokojenie veriteľov (vo výrazne väčšej miere než
v konkurze) je možné dosiahnuť reštrukturalizáciou pri zachovaní jeho podnikateľskej
činnosti a majetku.
4. Sťažovatelia v závere svojej sťažnosti navrhli vydať dočasné opatrenie v podobe
odkladu vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
4.1 Následne sťažovatelia navrhli vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s právom na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 a právom na verejné
prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľov na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základné právo sťažovateľov vlastniť a užívať majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa v 1. rade podnikať podľa
čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 2R/8/2015-310 zo dňa 29. decembra 2015 porušené boli.
Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2R/8/2015-310 zo dňa
29. decembra 2015 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie
konanie.
Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky vo vyčíslenej výške, ktoré je Okresný súd Banská Bystrica
povinný uhradiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Predmetom sťažnosti je predovšetkým tvrdenie sťažovateľov, že okresný súd
vykonávajúci v zmysle ZKR dohľad nad zákonným priebehom reštrukturalizácie neposkytol
ochranu sťažovateľom a rozhodnutím o konverzii reštrukturalizácie na konkurz došlo
k porušeniu ich ústavných práv.
8. Podľa § 131 ods. 1 ZKR súd počas reštrukturalizácie dohliada nad činnosťou
dlžníka, správcu a veriteľských orgánov. Súd je oprávnený požadovať od správcu
vysvetlenia alebo správy o priebehu reštrukturalizácie, ktoré je správca povinný súdu
v určenej lehote poskytnúť.
Podľa § 131 ods. 2 ZKR súd bez návrhu jedným uznesením zastaví reštrukturalizačné
konanie, začne konkurzné konanie a vyhlási na majetok dlžníka konkurz, ak zistí, že
a) správca opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom,
b) správca nesplnil svoju povinnosť požiadať súd o vyhlásenie konkurzu,
c) správca riadne nezvolal schôdzu veriteľov,
d) schôdza veriteľov nebola uznášaniaschopná alebo nezvolila veriteľský výbor alebo
na návrh veriteľa oprávneného hlasovať sa uzniesla, aby súd vyhlásil konkurz,
e) záverečný návrh plánu nebol predkladateľom plánu predložený na predbežné
schválenie veriteľskému výboru v zákonnej lehote,
f) veriteľský výbor predložený návrh plánu v zákonnej lehote neschválil alebo
predložený návrh plánu zamietol,
g) správca riadne nezvolal schôdzu, ktorá má rozhodnúť o schválení plánu,
h) za prijatie plánu na schôdzi, ktorá má rozhodnúť o schválení plánu, nehlasovala
nadpolovičná väčšina skupín alebo prítomní veritelia s nadpolovičnou väčšinou všetkých
hlasov počítaných podľa zistenej sumy ich zistených pohľadávok,
i) predkladateľ plánu v zákonnej lehote nepodal na súd návrh na potvrdenie plánu
súdom.
Podľa § 144 ods. 1 ZKR o schválení alebo zamietnutí predloženého návrhu plánu
rozhodne veriteľský výbor do 15 dní od jeho predloženia. Ak má veriteľský výbor k návrhu
plánu výhrady, môže určiť predkladateľovi plánu lehotu nie dlhšiu ako 15 dní na jeho
prepracovanie. O schválení alebo zamietnutí plánu v tomto prípade veriteľský výbor
rozhodne do 15 dní od predloženia prepracovaného plánu.
Podľa § 144 ods. 2 ZKR ak veriteľský výbor predložený návrh plánu zamietne alebo
predložený návrh plánu v zákonných lehotách neschváli, správca bezodkladne požiada súd
o vyhlásenie konkurzu.
9. Spôsob interpretácie a aplikácie § 144 ZKR, ktorý v napadnutom uznesení zvolil
okresný súd, nemožno podľa ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený alebo
arbitrárny, naopak, zodpovedá účelu a zmyslu citovaných ustanovení ZKR. Jeho podstata je
založená na tom, že okresný súd zásadne nemá v prípade vzniku situácie, ktorú predpokladá
§ 144 ods. 2 ZKR, žiadnu možnosť úvahy, či konkurz vyhlásiť alebo nie.
9.1 Sťažovatelia v podstate broja proti platnému a účinnému zneniu ustanovení § 144
ZKR. Len to, že s nimi sťažovatelia nesúhlasia, neznamená, že by nemali platiť alebo ich
aplikácia by mala byť vylúčená.
9.2 Veriteľský výbor o reštrukturalizačnom pláne rokoval a neschválil ho, čo nie je
sporné. Z § 144 ods. 2 ZKR možno v takom prípade vyvodiť povinnosť príslušného súdu
vyhlásiť konkurz, t. j. uplatniť takú jeho interpretáciu, akú v posudzovanej veci zvolil
okresný súd. V prospech takéhoto výkladu možno argumentovať predovšetkým tým, že
nevyhlásením konkurzu v situácii, keď veriteľský výbor v zákonnej lehote
reštrukturalizačný plán neschválil (resp. ho zamietol), by vznikla patová situácia. Príslušný
súd totiž nemá voči členom veriteľského výboru žiadne právne prostriedky, ktorými by ich
mohol donútiť hlasovať za reštrukturalizačný plán. V konečnom dôsledku by iný výklad
§ 144 ods. 2 ZKR viedol k tomu, že by súd nahrádzal rozhodovanie zákonom zverené
veriteľskému výboru (v tomto prípade business judgment) vlastným rozhodnutím, čo je
prípustné len tam, kde ho na to zákon výslovne oprávňuje (pozri napr. § 152, § 153, § 154
ZKR). Nič nerieši ani opakované vracanie veci príslušným súdom veriteľskému výboru na
nové prerokovanie a rozhodnutie, keďže by to odporovalo účelu § 144 ods. 1 ZKR, ktorý
ustanovuje kogentné lehoty, čo je v rozpore s jasným znením § 144 ZKR o striktných
lehotách, v ktorých sa musí rozhodnúť, či sa „ide“ do reštrukturalizácie podľa
reštrukturalizačným plánom navrhnutých podmienok, alebo nie. Z uvedených dôvodov
považuje ústavný súd spôsob interpretácie a aplikácie ustanovení § 144 ZKR, ktorú
v napadnutom uznesení uplatnil okresný súd, za ústavne konformný.
9.3 Taktiež nie je nič chybné na tom, ak okresný súd nenariadil pojednávanie.
Ustanovenie § 144 ods. 2 ZKR viaže vyhlásenie konkurzu na formálne požiadavky
zamietavé uznesenie alebo neuznesenie veriteľského výboru sa v určitej lehote. Povinnosť
nariadiť pojednávanie by snáď bolo možné postulovať, ak by bolo sporné, či sa schôdza
konala v lehote, alebo nie (napr. by sa predĺžila do polnoci posledného dňa a bolo by
sporné, kedy presne sa o pláne hlasovalo), prípadne keby bola z nejakého dôvodu nejasná
zápisnica alebo nezistiteľný obsah rokovania schôdze. O také prípady tu nešlo, sťažovatelia
obsah zápisnice nerozporujú. Z nej je zrejmé, že schôdza plán neschválila. Keďže súd tu
nemá žiadnu materiálnu kontrolnú možnosť, pojednávanie by celkom zjavne ničomu
neprospelo.
9.4 Vec je napokon odlišná od sp. zn. II. ÚS 867/2014, pretože v tejto išlo
o konverziu nie pre formálne dôvody, ale pre materiálne dôvody (nesprávne obsadenie
veriteľského výboru a z toho plynúce následky), ktoré boli medzi účastníkmi sporné
a v ktorej súd vykonával aj určité oboznamovanie sa so vzájomnými podaniami. Okrem
toho bolo sporné, či samotné zákonné podmienky (nezvolenie veriteľského výboru) boli
naplnené. V prerokúvanej veci sťažovateľov samotné predpoklady skutkovo sporné nie sú,
sťažovatelia sa len domáhajú ich odlišného posúdenia okresným súdom, resp. vykonania
určitých zásahov zo strany okresného súdu, aby skorigoval závery veriteľského výboru.
10. Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
11. K rozhodnutiu pripája odlišné doplňujúce stanovisko sudca Lajos Mészáros.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. marca 2016