Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 178/2016
PDF · 171.58 KB
No categories available
III. ÚS 178/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Dušanom Pálkom, advokátska kancelária, Polianky 5, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 104/2005 a rozsudkom z 18. mája 2007 a postupom
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 129/2012 a uznesením zo 16. septembra 2014
a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 403/2007
a rozsudkom z 20. mája 2009 a postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 61/2015
a uznesením z 30. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 11 C 104/2005 z 18. mája 2007 (ďalej len „rozsudok súdu prvého stupňa“),
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
4 Co 403/2007 z 20. mája 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), postupom a uznesením
okresného súdu sp. zn. 9 C 129/2012 zo 16. septembra 2014 a postupom a uznesením
krajského súdu sp. zn. 5 Co 61/2015 z 30. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému súdu 4. februára 2005
žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia 4 245,58 €. Okresný súd v uvedenej veci
zaregistrovanej na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 104/2005 rozhodol rozsudkom
z 18. mája 2007, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu, že rozsah a spôsob
poškodenia motorových vozidiel nezodpovedal deklarovanému priebehu nehody. Proti
uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako
vecne správne.
Sťažovateľ následne 2. júla 2012 podal na okresnom súde návrh na obnovu konania,
ktorý oprel o závery ním predloženého znaleckého posudku. Okresný súd uznesením
zo 16. septembra 2014 návrh na obnovu konania zamietol z dôvodu, že znalecký posudok
vyhotovený po právoplatnom skončení pôvodného konania nemožno považovať za dôkaz,
ktorý sťažovateľ nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní. Proti uvedenému
uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
napadnutým uznesením tak, že odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu
potvrdil, keď dospel k záveru, že sťažovateľ mal počas pôvodného konania možnosť
požiadať o vykonanie kontrolného znaleckého posudku, čo však neurobil.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza skutkové okolnosti prípadu a namieta, že prístup
okresného súdu a krajského súdu k jeho návrhu na obnovu konania bol svojvoľný
a označené rozhodnutia sú arbitrárne. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ tvrdí, že vo veci
konajúce súdy mu neposkytli súdnu ochranu v požadovanej kvalite. Sťažovateľ v tejto
súvislosti argumentuje, že ešte v pôvodnom konaní žiadal o vypracovanie dodatku
k znaleckému posudku, na čo súdy konajúce vo veci obnovy konania vôbec nereagovali
a dospeli k ústavne neudržateľnému záveru, že sťažovateľ v rámci návrhu na obnovu
konania nepredložil dôkazy, ktoré nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní pred
súdom. Sťažovateľ zastáva názor, že zo strany krajského súdu došlo k excesu, keďže
v konaní o návrhu na obnovu konania vo veci konajúce súdy nezohľadnili skutočnosť, že
sťažovateľ v pôvodnom konaní žiadal o vypracovanie dodatku k znaleckému posudku, preto
záver krajského súdu, že sťažovateľ mal počas pôvodného konania možnosť požiadať
o vykonanie kontrolného znaleckého posudku, čo však neurobil, pre ktorý krajský súd
potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na obnovu konania, je
nelogický, arbitrárny.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol
vo veci týmto nálezom:
„1. Konaním vedenom na Okresnom súde Bratislava I. č.k.: 11C/104/05 v spojení
s konaním č.k. 4Co 403/07 vedenom na Krajskom súde v Bratislave a konaním č.k.:
9C 129/2012 vedenom na Okresnom súde Bratislava I. v spojení s konaním č.k.:
5Co/61/2015 vedenom na Krajskom súde v Bratislave bolo porušené ústavné právo
sťažovateľa na spravodlivý súdny proces obsiahnuté v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. v konaní 11 C/104/05 zo dňa 18.5. 2007
v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava 4Co 403/07 zo dňa 20.5. 2009 a uznesenie
Okresného súdu Bratislava I. č.k.: 9C 129/2012 zo dňa 16.9. 2014 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Bratislave č.k.: 5Co/61/2015 zo dňa 30.9.2015 sa zrušujú a vec sa vracia
Okresnému súdu Bratislava I. na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 5 000,- eur (slovom päťtisíc eur).“
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v zmysle § 20
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde). To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa
svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
1. Pokiaľ ide o pôvodné konanie, teda konanie pred okresným súdom pod sp. zn.
11 C 104/2005 a jeho rozsudok z 18. mája 2007 a konanie pred krajským súdom pod sp. zn.
4 Co 403/2007 a jeho rozsudok z 20. mája 2009, ústavný súd z vlastnej rozhodovacej
činnosti zistil, že sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu už v minulosti
podal sťažnosť, o ktorej už ústavný súd rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn.
III. ÚS 151/2010 rozhodnutím z 20. apríla 2010. Predmetom skoršieho konania bolo
namietané porušenie identických práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Vychádzajúc z dôvodu odmietnutia skoršej sťažnosti (zjavná neopodstatnenosť), ako
aj z totožnosti označených práv, porušenie ktorých sa namieta, a napadnutého rozsudku,
v oboch sťažnostiach ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou
namietal porušenie označených práv postupom okresného súdu a napadnutým rozsudkom
súdu prvého stupňa, ako aj postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom bolo
potrebné v rámci predbežného prerokovania sťažnosti odmietnuť z dôvodu prekážky
rozhodnutej veci ako neprípustnú.
Pre úplnosť dodáva, že pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu a jeho
predchádzajúci postup, ústavný súd s poukazom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy konštatuje, že vo všeobecnosti nemá právomoc preskúmavať rozhodnutia
prvostupňových súdov v prípadoch, ak proti rozhodnutiam je prípustný riadny opravný
prostriedok odvolanie, čo je aj prípad sťažovateľa.
2. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia
označených práv napadnutým uznesením okresného súdu, ústavný súd opätovne poukazuje
na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie
okresného súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý
bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
3. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho
argumentácie spočíva konkrétne v arbitrárnosti záveru, že sťažovateľ v rámci návrhu na
obnovu konania nepredložil dôkazy, ktoré nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom
konaní pred súdom, pričom sťažovateľ tvrdí, že tento záver je mylný.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu
konštatuje, že primárnym dôvodom na podanie návrhu na obnovu konania vo veci
sťažovateľa bol nový znalecký posudok. Sťažovateľ teda mal možnosť na vlastné náklady
vyhotoviť kontrolný znalecký posudok, resp. navrhnúť súdu jeho vypracovanie aj
v pôvodnom konaní, a táto skutočnosť ani nie je sporná. Sťažovateľ argumentuje tým, že
v pôvodnom konaní žiadal doplnenie znaleckého posudku, čo však nemožno považovať za
totožný návrh, ako sa snaží ústavnému súdu prezentovať. Pokiaľ sťažovateľ mal závažné
výhrady k pôvodnému znaleckému posudku, mal ich predniesť v pôvodnom konaní
a navrhnúť vypracovanie kontrolného znaleckého posudku. Ani prípadné nevyhovenie
takémuto jeho návrhu súdom by ho nezbavovalo dôkaznej povinnosti, keďže v pôvodnom
konaní vystupoval v procesnej pozícii žalobcu. Navyše, sťažovateľov návrh na doplnenie
znaleckého posudku sa týkal stanovenia rozsahu poškodenia motorových vozidiel podľa
predpokladu, z ktorého znalec vychádzal, a teda nie je možné preto tvrdiť, že sťažovateľ už
v pôvodnom konaní spochybňoval správnosť vypracovaného znaleckého posudku
a skutkový priebeh nehodovej udalosti, ktorý vyplynul až z nového znaleckého posudku.
Ústavný súd preto uzatvára, že vypracovanie znaleckého posudku sťažovateľom pre
účely obnovy pôvodného konania bez ďalšieho nemožno považovať za dôvod na obnovu
konania, pretože z tvrdení sťažovateľa, ako ani z napadnutých rozhodnutí nevyplýva, že
v jeho prípade existovali nové skutočnosti rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny
nemohol použiť v pôvodnom konaní.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení
napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať
za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci
zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec
odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž
sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základného
práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd dospel
k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a postupom súdu, ktorý mu
predchádzal, a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia
ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri
predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu a postupom súdu, ktorý mu predchádzal, ústavný súd konštatuje,
že zo štrasburského pohľadu nie je obnova konania v zásade krytá zárukami čl. 6 dohovoru,
a to ani v jeho trestnej časti (porov.: Vebiu proti Českej republike, rozhodnutie, 26. 7. 2003,
č. 46168/99, oddiel 2; Kulnev proti Rusku, rozhodnutie, 18. 3. 2010, č. 7169/04, oddiel 1),
ako ani v civilných veciach (pozri Jussy proti Francúzsku, rozhodnutie, 8. 4. 2003,
č. 42277/98, § 18; Melis proti Grécku, rozhodnutie, 22. 7. 2010, č. 30604/07, § 18 ̶20).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti aj v tejto jej časti, a preto ju z uvedeného dôvodu v rámci jej predbežného
prerokovania aj odmietol.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok
V Košiciach 30. marca 2016