Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 178/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Dušanom Pálkom, advokátska kancelária, Polianky 5, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I

v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom z 18. mája 2007 a postupom

v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením zo 16. septembra 2014

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudkom z 20. mája 2009 a postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením z 30. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 18. mája 2007 (ďalej len „rozsudok súdu prvého stupňa“),

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 20. mája 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), postupom a uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 16. septembra 2014 a postupom a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 30. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému súdu 4. februára 2005

žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia 4 245,58 €. Okresný súd v uvedenej veci

zaregistrovanej na okresnom súde pod sp. zn. rozhodol rozsudkom

z 18. mája 2007, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu, že rozsah a spôsob

poškodenia motorových vozidiel nezodpovedal deklarovanému priebehu nehody. Proti

uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako

vecne správne.

Sťažovateľ následne 2. júla 2012 podal na okresnom súde návrh na obnovu konania,

ktorý oprel o závery ním predloženého znaleckého posudku. Okresný súd uznesením

zo 16. septembra 2014 návrh na obnovu konania zamietol z dôvodu, že znalecký posudok

vyhotovený po právoplatnom skončení pôvodného konania nemožno považovať za dôkaz,

ktorý sťažovateľ nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní. Proti uvedenému

uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením tak, že odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu

potvrdil, keď dospel k záveru, že sťažovateľ mal počas pôvodného konania možnosť

požiadať o vykonanie kontrolného znaleckého posudku, čo však neurobil.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza skutkové okolnosti prípadu a namieta, že prístup

okresného súdu a krajského súdu k jeho návrhu na obnovu konania bol svojvoľný

a označené rozhodnutia sú arbitrárne. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ tvrdí, že vo veci

konajúce súdy mu neposkytli súdnu ochranu v požadovanej kvalite. Sťažovateľ v tejto

súvislosti argumentuje, že ešte v pôvodnom konaní žiadal o vypracovanie dodatku

k znaleckému posudku, na čo súdy konajúce vo veci obnovy konania vôbec nereagovali

a dospeli k ústavne neudržateľnému záveru, že sťažovateľ v rámci návrhu na obnovu

konania nepredložil dôkazy, ktoré nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní pred

súdom. Sťažovateľ zastáva názor, že zo strany krajského súdu došlo k excesu, keďže

v konaní o návrhu na obnovu konania vo veci konajúce súdy nezohľadnili skutočnosť, že

sťažovateľ v pôvodnom konaní žiadal o vypracovanie dodatku k znaleckému posudku, preto

záver krajského súdu, že sťažovateľ mal počas pôvodného konania možnosť požiadať

o vykonanie kontrolného znaleckého posudku, čo však neurobil, pre ktorý krajský súd

potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na obnovu konania, je

nelogický, arbitrárny.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol

vo veci týmto nálezom:

„1. Konaním vedenom na Okresnom súde Bratislava I. č.k.: v spojení

s konaním č.k. vedenom na Krajskom súde v Bratislave a konaním č.k.:

vedenom na Okresnom súde Bratislava I. v spojení s konaním č.k.:

vedenom na Krajskom súde v Bratislave bolo porušené ústavné právo

sťažovateľa na spravodlivý súdny proces obsiahnuté v SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. v konaní zo dňa 18.5. 2007

v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 20.5. 2009 a uznesenie

Okresného súdu Bratislava I. č.k.: zo dňa 16.9. 2014 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Bratislave č.k.: zo dňa 30.9.2015 sa zrušujú a vec sa vracia

Okresnému súdu Bratislava I. na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 5 000,- eur (slovom päťtisíc eur).“

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v zmysle § 20

ods. 2 .

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde). To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa

svojich práv (m. m. , ).

1. Pokiaľ ide o pôvodné konanie, teda konanie pred okresným súdom pod sp. zn.

a jeho rozsudok z 18. mája 2007 a konanie pred krajským súdom pod sp. zn.

a jeho rozsudok z 20. mája 2009, ústavný súd z vlastnej rozhodovacej

činnosti zistil, že sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu už v minulosti

podal sťažnosť, o ktorej už ústavný súd rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn.

rozhodnutím z 20. apríla 2010. Predmetom skoršieho konania bolo

namietané porušenie identických práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vychádzajúc z dôvodu odmietnutia skoršej sťažnosti (zjavná neopodstatnenosť), ako

aj z totožnosti označených práv, porušenie ktorých sa namieta, a napadnutého rozsudku,

v oboch sťažnostiach ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou

namietal porušenie označených práv postupom okresného súdu a napadnutým rozsudkom

súdu prvého stupňa, ako aj postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom bolo

potrebné v rámci predbežného prerokovania sťažnosti odmietnuť z dôvodu prekážky

rozhodnutej veci ako neprípustnú.

Pre úplnosť dodáva, že pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu a jeho

predchádzajúci postup, ústavný súd s poukazom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 konštatuje, že vo všeobecnosti nemá právomoc preskúmavať rozhodnutia

prvostupňových súdov v prípadoch, ak proti rozhodnutiam je prípustný riadny opravný

prostriedok odvolanie, čo je aj prípad sťažovateľa.

2. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia

označených práv napadnutým uznesením okresného súdu, ústavný súd opätovne poukazuje

na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie

okresného súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý

bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , , ).

3. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho

argumentácie spočíva konkrétne v arbitrárnosti záveru, že sťažovateľ v rámci návrhu na

obnovu konania nepredložil dôkazy, ktoré nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom

konaní pred súdom, pričom sťažovateľ tvrdí, že tento záver je mylný.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

konštatuje, že primárnym dôvodom na podanie návrhu na obnovu konania vo veci

sťažovateľa bol nový znalecký posudok. Sťažovateľ teda mal možnosť na vlastné náklady

vyhotoviť kontrolný znalecký posudok, resp. navrhnúť súdu jeho vypracovanie aj

v pôvodnom konaní, a táto skutočnosť ani nie je sporná. Sťažovateľ argumentuje tým, že

v pôvodnom konaní žiadal doplnenie znaleckého posudku, čo však nemožno považovať za

totožný návrh, ako sa snaží ústavnému súdu prezentovať. Pokiaľ sťažovateľ mal závažné

výhrady k pôvodnému znaleckému posudku, mal ich predniesť v pôvodnom konaní

a navrhnúť vypracovanie kontrolného znaleckého posudku. Ani prípadné nevyhovenie

takémuto jeho návrhu súdom by ho nezbavovalo dôkaznej povinnosti, keďže v pôvodnom

konaní vystupoval v procesnej pozícii žalobcu. Navyše, sťažovateľov návrh na doplnenie

znaleckého posudku sa týkal stanovenia rozsahu poškodenia motorových vozidiel podľa

predpokladu, z ktorého znalec vychádzal, a teda nie je možné preto tvrdiť, že sťažovateľ už

v pôvodnom konaní spochybňoval správnosť vypracovaného znaleckého posudku

a skutkový priebeh nehodovej udalosti, ktorý vyplynul až z nového znaleckého posudku.

Ústavný súd preto uzatvára, že vypracovanie znaleckého posudku sťažovateľom pre

účely obnovy pôvodného konania bez ďalšieho nemožno považovať za dôvod na obnovu

konania, pretože z tvrdení sťažovateľa, ako ani z napadnutých rozhodnutí nevyplýva, že

v jeho prípade existovali nové skutočnosti rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny

nemohol použiť v pôvodnom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať

za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci

zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec

odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž

sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základného

práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), ústavný súd dospel

k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a postupom súdu, ktorý mu

predchádzal, a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia

ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri

predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu a postupom súdu, ktorý mu predchádzal, ústavný súd konštatuje,

že zo štrasburského pohľadu nie je obnova konania v zásade krytá zárukami čl. 6 dohovoru,

a to ani v jeho trestnej časti (porov.: Vebiu proti Českej republike, rozhodnutie, 26. 7. 2003,

č. 46168/99, oddiel 2; Kulnev proti Rusku, rozhodnutie, 18. 3. 2010, č. 7169/04, oddiel 1),

ako ani v civilných veciach (pozri Jussy proti Francúzsku, rozhodnutie, 8. 4. 2003,

č. 42277/98, § 18; Melis proti Grécku, rozhodnutie, 22. 7. 2010, č. 30604/07, § 18 ̶20).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti aj v tejto jej časti, a preto ju z uvedeného dôvodu v rámci jej predbežného

prerokovania aj odmietol.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 30. marca 2016