Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 227/2016
PDF · 162.28 KB
No categories available
I. ÚS 227/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátom , , vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom
pod sp. zn. 23 Er 1087/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. decembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 23 Er 1087/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Sťažnosť bola podaná
na poštovú prepravu 23. decembra 2015.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou
napadnutého exekučného konania v procesnom postavení povinnej, predmetom ktorého je
vymoženie pohľadávky (ďalej len „oprávnená“) v sume 3 300 €
na základe exekučného titulu, ktorým je právoplatné a vykonateľné uznesenie okresného
súdu sp. zn. 18 C 192/2006 z 8. marca 2011.
3. Z obsahu sťažnosti vyplynul takýto priebeh napadnutého konania:
„... oprávnená podala dňa 24.10.2011 návrh na vykonanie exekúcie u súdneho
exekútora ... Súd vydal dňa 7.11.2011 exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie.
Sťažovateľka dňa 5.1.2012, bez toho, že by mala vedomosť o začatí exekučného
konania, hotovostným vkladom na bankový účet zaplatila oprávnenej všetko, čo jej ukladal
právoplatný (a medzičasom už aj vykonateľný) súdny zmier. Týmto dňom (5.1.2012) zanikol
dlh sťažovateľky voči oprávnenej.
Exekútor dňa 23.1.2012 spísal a dňa 1.2.2012 doručil sťažovateľke sériu
upovedomení o začatí exekúcie, hoci sťažovateľka už 28 dní pred doručením týchto úkonov
mala zaplatený celý dlh...
Sťažovateľka dňa 7.2.2012 spísala návrh na zastavenie a doručila ho na súd dňa
8.2.2012. Priložila aj kópiu bankového dokladu o hotovostnom vklade sumy 3.300,- €
na bankový účet oprávnenej.
... Sťažovateľka dňa 12.7.2012 doručila na súd opakovaný návrh na zastavenie
exekúcie a urgovala nečinnosť súdu.
... Sťažovateľka dňa 19.5.2014 doručila na súd sťažnosť a namietla prieťahy
v exekučnej veci... Predseda súdu vybavil sťažnosť pohovorom s vyšším súdnym úradníkom
a písomne oznámil sťažovateľke, že vo veci sa už koná.
... Súd sa začal návrhu na zastavenie exekúcie venovať až pod tlakom sťažnosti,
keď hneď na druhý deň (20.5.2014) vydal uznesenie, ktorým zamietol návrh sťažovateľky...
Sťažovateľka podala proti uzneseniu odvolanie, o ktorom Krajský súd v Nitre...
rozhodol uznesením zo dňa 30.4.2015 č. k. 11CoE/87/2015-59 tak, že vyhovel odvolaniu,
plne uznal odvolaciu argumentáciu sťažovateľky a zrušil uznesenie súdu, vrátiac vec
na ďalšie konanie.
... Súd - viazaný právnym názorom odvolacieho súdu - vydal dňa 7.10.2015
uznesenie, ktorým exekúciu zastavil. V odôvodnení vyslovil, že rozhodne o trovách exekúcie,
2
ak ich exekútor uplatní. Dňa 9.11.2015 sťažovateľka podala na súd výzvu, v ktorej žiada,
aby súd aj bez návrhu exekútora bezodkladne rozhodol o tom, kto a v akej výške platí trovy
exekúcie, pretože táto povinnosť súdu nie je podmienená aktivitou exekútora, ale vyplýva
súdu priamo z Exekučného poriadku.“
4. Sťažovateľka je toho názoru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu jej základného práva garantovaného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom v odôvodnení sťažnosti bližšie uviedla:
«Súd dlhodobo nechal bez povšimnutia, že právne dôvody na exekúciu zanikli už dňa
5.1.2012, keď zanikol hmotnoprávny dlh sťažovateľky voči . Už týmto dňom
nastalo splnenie právnej podmienky na obligatórne zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1
písm. f) Exekučného poriadku. Názoru sťažovateľky v tomto smere plne prisvedčil aj
odvolací súd. Súd z neznámych dôvodov vytrvalo nechal plynúť exekučné konanie a ostal
pasívny, hoci ho zaväzovala povinnosť ex offo zastaviť exekučné konanie (§ 58 ods. 1
Exekučného poriadku).
... Súd mal preukázateľnú vedomosť o zániku exekuovaného dlhu minimálne už
od 7.2.2012. Napriek tomu sa odhodlal vydať meritórne rozhodnutie až 20.5.2014, čo
predstavuje 834 dní nečinnosti.
... Súd teda po 834 dňoch nečinnosti vo vzťahu k návrhu sťažovateľky na zastavenie
exekúcie síce vydal rozhodnutie, ale týmto iba poskytol právnu „ochranu“ ďalšiemu
plynutiu nezákonnej exekúcie. Súd zamietol návrh na zastavenie exekúcie z dôvodov, ktoré
boli očividne neprípustné a rozporné so zásadami Exekučného poriadku.
... Sťažovateľka zastáva názor, že v kontexte okolností exekučnej veci treba aj ďalšie
časové obdobie (t. j. po vydaní uznesenia o zamietnutí zastavenia exekúcie) považovať
za prieťahy v konaní. Rozhodnutie odvolacieho súdu ukázalo, že súd konal nezákonne...
Až pod tlakom záväzného právneho názoru odvolacieho súdu došlo zo strany súdu
k rozhodnutiu o zastavení exekúcie (7.10.2015), ktoré bolo sťažovateľke doručené dňa
27.10.2015. Sťažovateľka je názoru, že až rozhodnutím súdu o zastavení exekúcie došlo
k odstráneniu zbytočných prieťahov v nezákonne vedenej exekúcii.
Od 7.2.2012 (keď súd získal preukázateľnú vedomosť o zániku exekuovaného dlhu)
do vydania rozhodnutia o zastavení exekúcie (7.10.2015) uplynulo celkovo 1339 dní, počas
ktorých je sťažovateľka vystavená úradnému tlaku a nevie sa dovolať pravdy. Súdna moc
z nej urobila exekučnú dlžníčku a naďalej jej necháva blokovaný majetok.»
5. Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prikáže
okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, prizná jej
primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € a náhradu trov konania v sume 296,44 €.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er 1087/2011.
4
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
10. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
11. Ako možno vyvodiť z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, zjavná
neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že
porušenie tohto práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už
označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu označeného práva
nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte
mohlo trvať (napr. I. ÚS 116/02, IV. ÚS 637/2013). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť
účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný
aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri proti Slovenskej
republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
13. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je
totiž to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
14. Zo samotnej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v napadnutom konaní
okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie uznesením sp. zn.
23 Er 1087/2011 zo 7. októbra 2015, ktorým exekúciu zastavil. Označené uznesenie
okresného súdu bolo doručené sťažovateľke 27. októbra 2015 a 19. novembra 2015
nadobudlo právoplatnosť. Sťažnosť sťažovateľky namietajúca postup okresného súdu
v napadnutom konaní bola ústavnému súdu doručená 29. decembra 2015, resp. podaná
na poštovú prepravu 23. decembra 2015, teda po tom, ako okresný súd konajúci o návrhu
sťažovateľky právoplatne rozhodol.
15. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd v čase podania ústavnej sťažnosti už
nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh napadnutého konania,
prípadne prieťahy v ňom (IV. ÚS 214/03, II. ÚS 1/05), keďže v tom čase už bolo o návrhu
sťažovateľky meritórne rozhodnuté, v dôsledku čoho bola odstránená jej právna neistota.
16. Sťažovateľka v súvislosti s postupom okresného súdu v napadnutom konaní
namietala aj to, že okresný súd nerozhodol o trovách exekúcie. Keďže z príloh sťažnosti
vyplýva, že sťažovateľka sa obrátila na okresný súd s návrhom na rozhodnutie o trovách
exekúcie 9. novembra 2015, postup okresného súdu, ktorý o tomto návrhu dosiaľ
nerozhodol, možno hodnotiť nanajvýš ako ojedinelý prieťah, ktorý nedosahuje intenzitu
zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Z judikatúry ústavného súdu totiž
vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno
vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. V prípade, ak ústavný súd zistí, že postup
všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
6
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, návrh odmietne ako
zjavne neopodstatnený (I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06).
17. Vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu a v súlade so svojou doterajšou
rozhodovacou činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup
okresného súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie
konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Keďže sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto návrhoch
sťažovateľky už nerozhodoval.
19. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
sťažovateľka v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu v konaní o jej
návrhu na rozhodnutie o trovách exekúcie dochádza k zbytočným prieťahom, predložila
ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016