Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 192/2016
PDF · 267.63 KB
No categories available
I. ÚS 192/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 10/20, Košice, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 To 12/2015 zo 14. mája 2015
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 57/2015
z 23. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. decembra 2015 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 12/2015 zo 14. mája 2015
(ďalej len „uznesenie zo 14. mája 2015“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 57/2015 z 23. septembra 2015 (ďalej len
„uznesenie z 23. septembra 2015“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v rámci jej odôvodnenia uviedol, že Okresný súd
Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 33 T 8/2013 z 20. júna 2013 (ďalej
len „rozsudok z 20. júna 2013“) oslobodil sťažovateľa spod obžaloby prokurátora Okresnej
prokuratúry Prešov (ďalej len „prokurátor“) pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin
krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že
8. februára 2012 v čase okolo 10.45 h v na ulici na chodbe
v blízkosti kníhkupectva využil neprítomnosť
(ďalej len „poškodená“), ktorej počas toho, ako bola v kníhkupectve, ukradol
notebook značky HP sivej farby, ktorý bol položený bez dozoru na stoličke na chodbe
Prešovskej univerzity, čím jej takto spôsobil škodu krádežou v sume 400 €, pretože nebolo
preukázané, že skutok spáchal sťažovateľ (obžalovaný). Okresný súd zároveň poškodenú
odkázal na občianske súdne konanie.
Krajský súd rozsudok okresného súdu z 20. júna 2013 na základe odvolania
podaného prokurátorom v celom rozsahu zrušil uznesením sp. zn. 2 To 34/2013
z 21. novembra 2013 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho
uznesenia z 21. novembra 2013 krajský súd predovšetkým poukázal na skutočnosť, že aj
keď neexistuje žiadny priamy dôkaz o vine sťažovateľa, existuje rad nepriamych dôkazov,
ktoré nasvedčujú tomu, že skutok spáchal on, pričom zdôraznil, že svedkyne, ktoré mali byť
prítomné pri páchaní skutku, spoznali sťažovateľa ako človeka, ktorý sa nachádzal
na mieste skutku.
Okresný súd svojím rozsudkom sp. zn. 33 T 8/2013 z 10. februára 2014 (ďalej len
„rozsudok z 10. februára 2014“) uznal sťažovateľa za vinného zo skutku uvedeného
v obžalobe prokurátora a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní
8 mesiacov a uložil mu povinnosť nahradiť poškodenej škodu. Sťažovateľ proti rozsudku
okresného súdu z 10. februára 2014 podal odvolanie, v ktorom okrem iného poukázal na to,
že dôkazy, na základe ktorých ho okresný súd uznal vinným zo žalovaného skutku, boli
získané nezákonným spôsobom, pričom osobitne zdôraznil, že týmito dôkazmi získanými
v rozpore so zákonom boli rekognície vykonané so svedkyňami v prípravnom konaní
28. mája 2012.
Krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 27/2014 zo 17. júla 2014 odvolanie sťažovateľa
zamietol, pričom v odôvodnení tohto uznesenia poukázal na výpoveď svedkýň, ktoré
vypovedali, že pri taške, v ktorej sa mal nachádzať notebook, boli len ony a sťažovateľ
s ďalšou nestotožnenou osobou.
Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu zo 17. júla 2014 podal dovolanie
najvyššiemu súdu, v ktorom okrem iného opätovne poukázal na nezákonnosť dôkazov –
rekognícií, na ktorých bol založený odsudzujúci rozsudok okresného súdu z 10. februára
2014.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Tdo l/2015 z 24. februára 2015 rozhodol, že
uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 27/2014 zo 17. júla 2014 a konaním, ktoré mu
predchádzalo, bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku porušený
zákon, a to v § 126 ods. 1 a 2 Trestného zákona, a toto uznesenie zrušil, pretože bolo
založené na dôkazoch, ktoré neboli okresným súdom vykonané zákonným spôsobom.
Po vrátení predmetnej veci z najvyššieho súdu krajský súd rozhodol uznesením
zo 14. mája 2015 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol. V odôvodnení uznesenia
zo 14. mája 2015 krajský súd uviedol, že „dôkaz rekognície – opoznania obžalovaného
prostredníctvom fotografií nebol vykonaný v súlade so zákonom tak, ako je to zrejmé
s rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 1/2015 zo dňa 24. 2. 2015“ a ďalej
skonštatoval, že „krajský súd je však toho názoru, že aj bez dôkazu rekognície v predmetnej
trestnej veci bol zabezpečený dostatok nepriamych dôkazov, ktoré jednoznačne preukazujú,
že skutok spáchal obžalovaný. Z výpovedí svedkýň a je zrejmé, že pri
taške, ktorá sa nachádzala na kresle, neďaleko kníhkupectva , boli iba tieto dve
svedkyne a následne obžalovaný spolu s nestotožnenou osobou. Bol to práve obžalovaný,
ktorý po predchádzajúcej otázke, či môže prehodiť kabát cez kreslo, tento prehodil aj cez
tašku, v ktorej bol notebook. V tomto kabáte neskôr niečo hľadal a následne s
nestotožnenou osobou spred kníhkupectva odišiel.“.
Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu zo 14. mája 2015 podal dovolanie,
v ktorom opätovne namietal porušenie § 2 ods. 12 a § 126 ods. 1 a 2 Trestného poriadku,
keďže uvedené uznesenie bolo podľa neho opätovne založené na dôkazoch, ktoré neboli
vykonané zákonným spôsobom.
Najvyšší súd uznesením z 23. septembra 2015 odmietol dovolanie sťažovateľa podľa
§ 382 písm. c) Trestného poriadku, pričom ako odpoveď na jeho dovolacie námietky
uviedol, že „Krajský súd uznesením o zamietnutí odvolania zrozumiteľne vysvetlil, že pri
hodnotení dôkazov neprihliadol na výsledky rekognícií“. Uznesenie najvyššieho súdu
z 23. septembra 2015 bolo sťažovateľovi doručené 22. októbra 2015 a jeho právnej
zástupkyni 26. októbra 2015.
Sťažovateľ je presvedčený o tom, že uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015
a konaním, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené jeho základné právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo byť považovaný
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom podľa čl. 6 ods. 2
dohovoru.
Z rozsudku najvyššieho súdu z 24. februára 2015 podľa sťažovateľa nepochybne
vyplýva, že v predmetnom konaní boli vykonané rekognície v rozpore s § 126 ods. 1 a 2
Trestného poriadku, a pretože na takto nezákonných spôsobom vykonaných dôkazoch
krajský súd založil svoje rozhodnutie, najvyšší súd uznesenie krajského súdu zo 17. júla
2014 zrušil. Krajský súd bol právnym názorom vysloveným v rozsudku z 24. februára 2015
podľa § 391 ods. 1 Trestného poriadku viazaný, čo podľa sťažovateľa znamená, že
na rekogníciu a ani závery z nej vyplývajúce pri svojom rozhodovaní v tejto veci nemal
ďalej prihliadať.
Napriek uvedenému podľa sťažovateľa krajský súd v uznesení zo 14. mája 2015 len
formálne skonštatoval nemožnosť prizerať na dôkaz rekognície, avšak záver o vine
sťažovateľa založil práve na výpovedi svedkýň a , ktoré reprodukoval
tak, že uvedené svedkyne videli zdržiavať sa pri taške s notebookom práve sťažovateľa
s ďalšou nestotožnenou osobou a „bol to práve obžalovaný, ktorý po predchádzajúcej
otázke, či môže prehodiť kabát cez kreslo, tento prehodil aj cez tašku, v ktorej mal
notebook“, pričom tieto výpovede krajský súd spája ďalej s výpoveďou svedkyne, ktorá
síce v mieste, kde sa nachádzal notebook, nebola, ale na úplne inom mieste fakulty počas
dňa otvorených dverí sťažovateľa videla s notebookom.
Sťažovateľ poukázal na to, že najvyšší súd vo svojom uznesení z 23. septembra 2015,
ktorým odmietol jeho dovolanie, uviedol, že výpoveď svedkýň a ,
na ktoré sa odvoláva krajský súd, boli vykonané zákonným spôsobom na hlavnom
pojednávaní konanom 15. apríla 2013. Aj keď proti tomuto záveru nemožno podľa
sťažovateľa nič namietať, výpovede uvedených svedkýň ho podľa neho neusvedčujú,
pretože zo žiadnej z nich nevyplýva, že on by mal byť jednou z osôb, ktorá sa mala
zdržiavať pri taške s notebookom. Vo svojich výpovediach na hlavnom pojednávaní
konanom 15. apríla 2013 jedna so svedkýň podľa sťažovateľa skonštatovala, že
k taške prišli „nejakí starí chlapci, neviem presne ako vyzerali“, a jediný údaj, ktorý podľa
sťažovateľa o osobách, ktoré sa mali zdržiavať na mieste činu, táto svedkyňa uviedla, bol,
že mali 24 až 27 rokov. Ďalšia zo svedkýň uviedla, že jednu z osôb nevidela
vôbec a druhú iba matne.
Podľa sťažovateľa žiadna zo svedkýň neuviedla, že by videla na mieste činu
sťažovateľa a že práve on manipuloval s kabátom. Pokiaľ krajský súd v uznesení
zo 14. mája 2015 konštatoval, že to bol práve sťažovateľ, koho uvedené svedkyne videli,
podľa sťažovateľa to znamená, že sa neriadil záväzným právnym názorom najvyššieho súdu
o nezákonností dôkazu – rekognície. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že bol
uznaný vinným na základe dôkazov, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom.
Sťažovateľ poukázal na to, že pre záver o tom, či je rozhodnutie založené
na nezákonne vykonaných dôkazoch, nestačí konštatovanie súdu, že na tieto dôkazy
neprizerá, ale je podľa neho potrebné skúmať, či dôkazy, na ktoré sa súd odvoláva, mu
poskytujú informácie o skutočnostiach, na ktorých založil svoje rozhodnutie.
Sťažovateľ bol napadnutým uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015, ktorý
zamietol jeho odvolanie, právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody, teda na najprísnejší
trest, ktorý Trestný zákon umožňuje uložiť. Zákonnosť postupu všetkých orgánov činných
v trestnom konaní, ktorá je prejavom základného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, je v ustanoveniach Trestného poriadku zdôraznená
ustanoveniami, ktoré umožňujú urobiť záver o vine len na základe zákonného postupu,
ktorého neoddeliteľnou súčasťou je zákonnosť vykonávania dôkazov.
Podľa názoru sťažovateľa je nesporné, že v jeho veci zásada zákonnosti nebola
uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015 dodržaná, čím krajský súd zasiahol do jeho ním
označených práv.
Rovnaké pochybenie a zásah do označených práv možno podľa sťažovateľa vyčítať
aj uzneseniu najvyššieho súdu z 23. septembra 2015, pretože najvyšší súd rozhodol bez
toho, aby preskúmal uznesenie krajského súdu zo 14. mája 2015, a zaoberal sa
argumentáciami predloženými v jeho dovolaní, ktoré poukazovali na to, že napriek
konštatovaniu krajského súdu, že neprihliadal na závery rekognícií, tento v skutočnosti
podľa neho práve z týchto rekognícií vyvodil záver o tom, že osobou, ktorá sa mala
pohybovať v blízkosti tašky poškodenej, bol sťažovateľ, keďže z výpovedí svedkýň táto
skutočnosť nevyplýva. Najvyšší súd podľa sťažovateľa len formálne v odôvodnení svojho
uznesenia z 23. septembra 2015 skonštatoval záver krajského súdu, podľa ktorého na dôkaz
rekognície neprihliadal, keďže v predmetnej veci bolo zabezpečených dostatok nepriamych
dôkazov, ktoré preukazujú, že skutok spáchal sťažovateľ. Postup najvyššieho súdu, ktorý sa
podľa sťažovateľa ďalej obsahom jednotlivých dôkazov v predmetnom konaní nezaoberal,
je podľa neho v skutočnosti odopretím spravodlivosti a obchádzaním § 371 ods. 1 písm. g)
Trestného poriadku. Najvyšší súd odmietnutím dovolania sťažovateľa bez jeho vecného
preskúmania zasiahol podľa sťažovateľa do ním označených práv.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015 a uznesením najvyššieho
súdu z 23. septembra 2015 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, zakáže krajskému súdu pokračovať
v porušovaní označených práv, zruší uvedené uznesenia a vec vráti krajskému súdu na
ďalšie konanie a zároveň zaviaže krajský súd i najvyšší súd uhradiť mu trovy tohto konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015
a uznesením najvyššieho súdu z 23. septembra 2015. K porušeniu označených práv
sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej
veci v rámci vykonaného dokazovania rozhodovali na základe dôkazu (rekognície), ktorý
bol vykonaný nezákonným spôsobom a navyše relevantný pre rozhodnutie o uznaní jeho
viny.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
z 23. septembra 2015
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením
najvyššieho súdu z 23. septembra 2015 preskúmal obsah odôvodnenia tohto uznesenia,
v ktorom najvyšší súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu
zo 14. mája 2015 vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa v podstatnom uviedol:
«Najvyšší súd následne zistil, že dovolanie obvineného nie je
opodstatnené, pretože je zrejmé, že nie sú splnené podmienky dovolania.
V prvom rade najvyšší súd poznamenáva, že v zmysle § 385 Tr. por. je dovolací súd
viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené z čoho vyplýva, že táto viazanosť sa
týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374
ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2
Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia (R 120/2012 -1).
S ohľadom na uvedené nebol najvyšší súd oprávnený preskúmavať iné v dovolaní
označené porušenia zákona, ktoré nezodpovedajú vymedzeným dovolacím dôvodom, pretože
by si tak abstrahoval prieskum právoplatného rozhodnutia a jemu predchádzajúceho
konania nad rámec návrhu – dovolania, čo by znamenalo prekročenie právomoci
vyplývajúce mu zo zákona (§ 385 Tr. por.) a Ústavy Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2).
Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho
konania, ktoré je, ako návrhové konanie, vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby
znalej práva - minister spravodlivostí, generálny prokurátor, obhajca, že najvyšší súd je
viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti
nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Tr. por.).
Preto najvyšší súd podrobil prieskumu vecné argumenty dovolateľa zodpovedajúce
dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 Tr. por. bez hlbšieho prieskumu tých argumentov,
ktoré im nezodpovedajú.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.
Existenciu tohto dovolacieho dôvodu dovolateľ odôvodnil tým, že krajský súd založil
svoje rozhodnutie na nezákonne vykonaných dôkazoch - výsluchoch svedkýň
a , keď vyslovil: „... svoje rozhodnutie o zamietnutí môjho
odvolania založil práve na týchto nezákonne vykonaných dôkazoch“.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. možno úspešne uplatňovať
v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom
pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na
dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie
zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon
zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho)
opravného prostriedku.
Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri
vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.
len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto
účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť
o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., a to aj so zreteľom na
to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/
Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo
v rozhodujúcej miere (solery or to a decisive extent) na dôkazoch získaných nezákonným
spôsobom, čo sa ale v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu p. Rumunsku,
rozs. č. 36110/03 z 2.2.2010, Emen p. Turecku, rozs. č. 25585/02 z 26.1.20103 Van
Mechelen a ďalší p. Holansku, Visser p. Holandsku, rozs. č. 26668/95 zo 14.2.2002, Al -
Khawaja a Tahery p. Spojenému kráľovstvu, rozs. č. 26766/2005 a č. 22228/06
z 15.12.2011 a ďalšie).
V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom
podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie
nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Tr. por.), či jediný
usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným
spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže
spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie
vykonané súdmi nižších stupňov.
Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že svedkyňa bola
vypočutá na hlavnom pojednávaní vykonanom 15. apríla 2013 (č. l. 150 - 152) po riadnom
zákonnom poučení, po zložení prísahy, kontradiktórne a v rámci výsluchu jej neboli kladené
kapciózne ani sugestívne otázky. Jej výsluch bol vykonaný zákonným spôsobom bez
akéhokoľvek procesného pochybenia. S ohľadom na rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn.
2 Tdo/1/2015, pri hodnotení jej výpovede nebolo možné prihliadať len na tú časť, kde sa
vyjadrovala k priebehu rekognície.
Svedkyňa bola vypočutá na hlavnom pojednávaní vykonanom
15. apríla 2013 (č. l. 153 - 155), pričom na výkon tohto procesného úkonu sa vzťahuje
všetko vyššie uvedené ako pri svedkyni .
Krajský súd uznesením o zamietnutí odvolania obvineného zrozumiteľne vysvetlil, že
pri hodnotení dôkazov neprihliadol na výsledky rekognícií: „Krajský súd je však toho
názoru, že aj bez dôkazu rekognície v predmetnej trestnej veci bolo zabezpečených dostatok
nepriamych dôkazov, ktoré jednoznačne preukazujú, že skutok spáchal obžalovaný“,
(strana 6 uznesenia krajského súdu).
Spôsob hodnotenia dôkazov vykonaných zákonným spôsobom súdmi nižších stupňov
nemôže najvyšší súd v rámci dovolacieho konania iniciovaného obvineným prehodnocovať
ani spochybňovať, pretože by tak neprípustným spôsobom zasahoval do výlučnej
kompetencie týchto súdov bez právneho podkladu a napokon i v rozpore so samotnou
podstatou dovolacie konania, pretože dovolanie nemôže nahrádzať riadne opravné
prostriedky a jeho podanie nie je prípustné v rovnako širokom rozsahu (čo do dôvodov
okruhu napadnuteľných rozhodnutí, oprávnených osôb atď.) aký je charakteristický pre
riadne opravné prostriedky. Dovolanie a rozhodnutie o ňom znamená prelom do
právoplatných rozhodnutí, a preto spravidla narušuje stabilitu konečného a vykonateľného
rozhodnutia súdu. Z toho dôvodu možno dovolanie aplikovať iba v prípadoch ak je to
odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu alebo jemu
predchádzajúceho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov.
Krajský súd pri rozhodnutí o zamietnutí odvolania obžalovaného
neporušil ustanovenie § 278 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého súd môže pri svojom rozhodnutí
prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opierať sa
o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Neporušil ani ust. § 119 ods. 2
Tr. por., podľa ktorého za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie
veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného
zákona. Krajský súd totižto pri rozhodnutí neprihliadal na nezákonne vykonané rekognície
a tak zrozumiteľne deklaroval, že štruktúra ďalších usvedčujúcich dôkazov je dostatočná
na preukázanie viny obvineného .
S ohľadom na vyššie uvedené a na to, že najvyšší súd nie je druhou odvolacou
inštanciou a dovolanie nie je riadnym opravným prostriedkom neostalo najvyššiemu súdu
iné, len rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.»
Z uvedeného je zrejmé, že v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa
založenia rozhodnutia na nezákonne vykonanom dôkaze (rekognícii), resp. na jej záveroch,
najvyšší súd poukázal konkrétne na v predmetnom konaní vykonané a z hľadiska jeho
skutkových záverov relevantné ďalšie dôkazy, ktoré podľa neho tvoria logickú reťaz
dôkazov s dostatočnou preukaznou silou na podloženie záveru o vine sťažovateľa,
t. j. krajský súd pri hodnotení rozsahu a relevantnosti jednotlivých zákonne vykonaných
dôkazov neprekročil medze stanovené zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Ústavný súd
poukazuje na skutočnosť, že samotný rozsah dokazovania určuje v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov súd rozhodujúci vo veci samej, resp. o obžalobe, ktorý je ako
jediný v predmetnom konaní oprávnený posúdiť význam jednotlivých vykonaných dôkazov
v rámci obsahového kontextu posúdením množstva, kvality a závažnosti dôkazov, ktoré už
boli v danej veci vykonané. V danom prípade sa možno podľa ústavného súdu plne
stotožniť taktiež s argumentáciou najvyššieho súdu, v ktorej poukázal na to, že v rámci
svojej právomoci nie je oprávnený spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať
vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Odôvodnenie
uznesenia z 23. septembra 2015 vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd za plne
ústavne akceptovateľné.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
zo 14. mája 2015
Sťažovateľ namietal, že k porušeniu ním označených práv došlo aj uznesením
zo 14. mája 2015, ktorým krajský súd zamietol ním podané odvolanie.
Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú
v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto
sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu zo 14. mája 2015 (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 69/2010, resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11.
2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53
a 54).
Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu zo 14. mája 2015, v rámci ktorého
krajský súd v podstatnom vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa uviedol:
„Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania obžalovaného ako aj
dôkazov, ktoré boli vykonané v štádiu prípravného konania a na hlavnom pojednávaní
dospel k záveru, že okresný súd na zistenie skutkového stavu vykonal všetky dôkazy tak, ako
to má na mysli ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. por., avšak dôkaz rekognície – opoznania
obžalovaného prostredníctvom fotografií nebol vykonaný v súlade so zákonom tak, ako je to
zrejmé z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo 1/2015 zo dňa 24. 02. 2015.
Krajský súd je však toho názoru, že aj bez dôkazu rekognície v predmetnej trestnej
veci bol zabezpečený dostatok nepriamych dôkazov, ktoré jednoznačne preukazujú, že
skutok spáchal obžalovaný. Z výpovedí svedkýň a je zrejmé, že pri
taške, ktorá sa nachádzala na kresle neďaleko kníhkupectva , boli iba tieto dve
svedkyne a následne obžalovaný spolu s nestotožnenou osobou. Bol to práve obžalovaný,
ktorý po predchádzajúcej otázke, či môže prehodiť kabát cez kreslo, tento prehodil aj cez
tašku, v ktorej bol notebook. V tomto kabáte neskôr niečo hľadal a následne s
nestotožnenou osobou spred kníhkupectva odišiel.
Ďalej z výpovede svedkyne je zrejmé, že táto bezprostredne pred
krádežou notebooku videla obžalovaného v priestoroch fakulty, kde sa divila, čo tento
na fakulte robí, nakoľko sa jednalo o jej bývalého spolužiaka zo základnej školy, ktorý mal
obrovské problémy s prospechom a správaním, a preto sa zarazila, ako môže takýto človek
študovať na fakulte. Asi po 15 minútach ho opätovne videla v spoločnosti toho istého muža
ako predtým, pričom však videla, že drží v ruke notebook, ktorý pri prvom stretnutí nemal.
Za takejto dôkaznej situácie jednoznačne podľa názoru krajského súdu je zrejmé, že
predmetný notebook musel odcudziť obžalovaný spolu s nestotožnenou
osobou, pričom krajský súd poukazuje aj na osobu obžalovaného, ktorý bol opakovane
odsúdený pre trestné činy krádeže a jedná sa o špeciálneho recidivistu.
Správne preto postupoval okresný súd, keď uznal obžalovaného za vinného
zo žalovaného skutku a v súlade so zákonom kvalifikoval konanie obžalovaného ako prečin
krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. nakoľko obžalovaný prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej
zmocnil.
Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu aj krajský súd poukazuje na zistenia
okresného súdu, na odpis registra trestov a hodnotenie, pričom je toho názoru, že uložený
trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov na dolnej hranici trestnej sadzby je neprimerane
mierny. Je potrebné poukázať na odpis registra trestov a na tú skutočnosť, že obžalovaný je
špeciálnym recidivistom. Avšak vzhľadom na nedostatok odvolania okresného prokurátora,
krajský súd nemohol napraviť pochybenie okresného súdu pri rozhodovaní o treste, jeho
druhu a jeho výmery.
Rozhodnutie okresného súdu o zaradení obžalovaného pre výkon uloženého trestu do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2
písm. b/ Tr. zák. je v súlade so zákonom, nakoľko obžalovaný v posledných 10-tich rokoch
pred spáchaním tohto skutku bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený
za iný úmyselný trestný čin.
Okresný súd nepochybil pri rozhodovaní v adhéznom konaní, keď dospel k záveru, že
bola spôsobená škoda vo výške 400,- eur, táto bola riadne a včas uplatnená, a preto
správne rozhodol, keď uložil obžalovanému povinnosť uhradiť poškodenej
škodu vo výške 400,- eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd odvolanie obžalovaného
ako nedôvodné v zmysle ustanovenia § 319 Tr. por. zamietol.“
Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd sa argumentáciou sťažovateľa predloženou
v odvolaní zaoberal a hodnoverne sa s ňou vysporiadal s poukázaním na výsledky
vykonaného dokazovania i priebeh konania v tejto veci. Z obsahu odôvodnenia uznesenia
zo 14. mája 2015 vyplýva, že krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri
preskúmaní rozsudku okresného súdu z 10. februára 2014 a jemu predchádzajúceho
postupu, a právne závery, ku ktorým dospel, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd
podľa názoru ústavného súdu vo svojich záveroch samostatne vyhodnotil vykonané
dokazovanie, a v súlade s vlastnými právnymi závermi v predmetnej veci, podopretými
logickými úvahami vychádzajúcimi z okresným súdom ustálených skutkových záverov
rozhodol. Uznesenie krajského súdu zo 14. mája 2015 preto podľa ústavného súdu nemožno
považovať za svojvoľné či arbitrárne a samotný nesúhlas sťažovateľa s jeho obsahom ešte
nie je dôkazom o jeho neústavnosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016