Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 192/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 10/20, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 14. mája 2015

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. decembra 2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práv podľa a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. mája 2015

(ďalej len „uznesenie zo 14. mája 2015“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. septembra 2015 (ďalej len

„uznesenie z 23. septembra 2015“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v rámci jej odôvodnenia uviedol, že Okresný súd

Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 20. júna 2013 (ďalej

len „rozsudok z 20. júna 2013“) oslobodil sťažovateľa spod obžaloby prokurátora Okresnej

prokuratúry Prešov (ďalej len „prokurátor“) pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin

krádeže podľa , ktorého sa mal dopustiť tak, že

8. februára 2012 v čase okolo 10.45 h v na ulici na chodbe

v blízkosti kníhkupectva využil neprítomnosť

(ďalej len „poškodená“), ktorej počas toho, ako bola v kníhkupectve, ukradol

notebook značky HP sivej farby, ktorý bol položený bez dozoru na stoličke na chodbe

Prešovskej univerzity, čím jej takto spôsobil škodu krádežou v sume 400 €, pretože nebolo

preukázané, že skutok spáchal sťažovateľ (obžalovaný). Okresný súd zároveň poškodenú

odkázal na občianske súdne konanie.

Krajský súd rozsudok okresného súdu z 20. júna 2013 na základe odvolania

podaného prokurátorom v celom rozsahu zrušil uznesením sp. zn.

z 21. novembra 2013 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho

uznesenia z 21. novembra 2013 krajský súd predovšetkým poukázal na skutočnosť, že aj

keď neexistuje žiadny priamy dôkaz o vine sťažovateľa, existuje rad nepriamych dôkazov,

ktoré nasvedčujú tomu, že skutok spáchal on, pričom zdôraznil, že svedkyne, ktoré mali byť

prítomné pri páchaní skutku, spoznali sťažovateľa ako človeka, ktorý sa nachádzal

na mieste skutku.

Okresný súd svojím rozsudkom sp. zn. z 10. februára 2014 (ďalej len

„rozsudok z 10. februára 2014“) uznal sťažovateľa za vinného zo skutku uvedeného

v obžalobe prokurátora a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní

8 mesiacov a uložil mu povinnosť nahradiť poškodenej škodu. Sťažovateľ proti rozsudku

okresného súdu z 10. februára 2014 podal odvolanie, v ktorom okrem iného poukázal na to,

že dôkazy, na základe ktorých ho okresný súd uznal vinným zo žalovaného skutku, boli

získané nezákonným spôsobom, pričom osobitne zdôraznil, že týmito dôkazmi získanými

v rozpore so zákonom boli rekognície vykonané so svedkyňami v prípravnom konaní

28. mája 2012.

Krajský súd uznesením sp. zn. zo 17. júla 2014 odvolanie sťažovateľa

zamietol, pričom v odôvodnení tohto uznesenia poukázal na výpoveď svedkýň, ktoré

vypovedali, že pri taške, v ktorej sa mal nachádzať notebook, boli len ony a sťažovateľ

s ďalšou nestotožnenou osobou.

Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu zo 17. júla 2014 podal dovolanie

najvyššiemu súdu, v ktorom okrem iného opätovne poukázal na nezákonnosť dôkazov –

rekognícií, na ktorých bol založený odsudzujúci rozsudok okresného súdu z 10. februára

2014.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 24. februára 2015 rozhodol, že

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 17. júla 2014 a konaním, ktoré mu

predchádzalo, bol z dôvodu uvedeného v porušený

zákon, a to v a , a toto uznesenie zrušil, pretože bolo

založené na dôkazoch, ktoré neboli okresným súdom vykonané zákonným spôsobom.

Po vrátení predmetnej veci z najvyššieho súdu krajský súd rozhodol uznesením

zo 14. mája 2015 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol. V odôvodnení uznesenia

zo 14. mája 2015 krajský súd uviedol, že „dôkaz rekognície – opoznania obžalovaného

prostredníctvom fotografií nebol vykonaný v súlade so zákonom tak, ako je to zrejmé

s rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24. 2. 2015“ a ďalej

skonštatoval, že „krajský súd je však toho názoru, že aj bez dôkazu rekognície v predmetnej

trestnej veci bol zabezpečený dostatok nepriamych dôkazov, ktoré jednoznačne preukazujú,

že skutok spáchal obžalovaný. Z výpovedí svedkýň a je zrejmé, že pri

taške, ktorá sa nachádzala na kresle, neďaleko kníhkupectva , boli iba tieto dve

svedkyne a následne obžalovaný spolu s nestotožnenou osobou. Bol to práve obžalovaný,

ktorý po predchádzajúcej otázke, či môže prehodiť kabát cez kreslo, tento prehodil aj cez

tašku, v ktorej bol notebook. V tomto kabáte neskôr niečo hľadal a následne s

nestotožnenou osobou spred kníhkupectva odišiel.“.

Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu zo 14. mája 2015 podal dovolanie,

v ktorom opätovne namietal porušenie a a ,

keďže uvedené uznesenie bolo podľa neho opätovne založené na dôkazoch, ktoré neboli

vykonané zákonným spôsobom.

Najvyšší súd uznesením z 23. septembra 2015 odmietol dovolanie sťažovateľa podľa

, pričom ako odpoveď na jeho dovolacie námietky

uviedol, že „Krajský súd uznesením o zamietnutí odvolania zrozumiteľne vysvetlil, že pri

hodnotení dôkazov neprihliadol na výsledky rekognícií“. Uznesenie najvyššieho súdu

z 23. septembra 2015 bolo sťažovateľovi doručené 22. októbra 2015 a jeho právnej

zástupkyni 26. októbra 2015.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015

a konaním, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené jeho základné právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa , právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo byť považovaný

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom podľa čl. 6 ods. 2

dohovoru.

Z rozsudku najvyššieho súdu z 24. februára 2015 podľa sťažovateľa nepochybne

vyplýva, že v predmetnom konaní boli vykonané rekognície v rozpore s § 126 ods. 1 a 2

, a pretože na takto nezákonných spôsobom vykonaných dôkazoch

krajský súd založil svoje rozhodnutie, najvyšší súd uznesenie krajského súdu zo 17. júla

2014 zrušil. Krajský súd bol právnym názorom vysloveným v rozsudku z 24. februára 2015

podľa viazaný, čo podľa sťažovateľa znamená, že

na rekogníciu a ani závery z nej vyplývajúce pri svojom rozhodovaní v tejto veci nemal

ďalej prihliadať.

Napriek uvedenému podľa sťažovateľa krajský súd v uznesení zo 14. mája 2015 len

formálne skonštatoval nemožnosť prizerať na dôkaz rekognície, avšak záver o vine

sťažovateľa založil práve na výpovedi svedkýň a , ktoré reprodukoval

tak, že uvedené svedkyne videli zdržiavať sa pri taške s notebookom práve sťažovateľa

s ďalšou nestotožnenou osobou a „bol to práve obžalovaný, ktorý po predchádzajúcej

otázke, či môže prehodiť kabát cez kreslo, tento prehodil aj cez tašku, v ktorej mal

notebook“, pričom tieto výpovede krajský súd spája ďalej s výpoveďou svedkyne, ktorá

síce v mieste, kde sa nachádzal notebook, nebola, ale na úplne inom mieste fakulty počas

dňa otvorených dverí sťažovateľa videla s notebookom.

Sťažovateľ poukázal na to, že najvyšší súd vo svojom uznesení z 23. septembra 2015,

ktorým odmietol jeho dovolanie, uviedol, že výpoveď svedkýň a ,

na ktoré sa odvoláva krajský súd, boli vykonané zákonným spôsobom na hlavnom

pojednávaní konanom 15. apríla 2013. Aj keď proti tomuto záveru nemožno podľa

sťažovateľa nič namietať, výpovede uvedených svedkýň ho podľa neho neusvedčujú,

pretože zo žiadnej z nich nevyplýva, že on by mal byť jednou z osôb, ktorá sa mala

zdržiavať pri taške s notebookom. Vo svojich výpovediach na hlavnom pojednávaní

konanom 15. apríla 2013 jedna so svedkýň podľa sťažovateľa skonštatovala, že

k taške prišli „nejakí starí chlapci, neviem presne ako vyzerali“, a jediný údaj, ktorý podľa

sťažovateľa o osobách, ktoré sa mali zdržiavať na mieste činu, táto svedkyňa uviedla, bol,

že mali 24 až 27 rokov. Ďalšia zo svedkýň uviedla, že jednu z osôb nevidela

vôbec a druhú iba matne.

Podľa sťažovateľa žiadna zo svedkýň neuviedla, že by videla na mieste činu

sťažovateľa a že práve on manipuloval s kabátom. Pokiaľ krajský súd v uznesení

zo 14. mája 2015 konštatoval, že to bol práve sťažovateľ, koho uvedené svedkyne videli,

podľa sťažovateľa to znamená, že sa neriadil záväzným právnym názorom najvyššieho súdu

o nezákonností dôkazu – rekognície. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že bol

uznaný vinným na základe dôkazov, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom.

Sťažovateľ poukázal na to, že pre záver o tom, či je rozhodnutie založené

na nezákonne vykonaných dôkazoch, nestačí konštatovanie súdu, že na tieto dôkazy

neprizerá, ale je podľa neho potrebné skúmať, či dôkazy, na ktoré sa súd odvoláva, mu

poskytujú informácie o skutočnostiach, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

Sťažovateľ bol napadnutým uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015, ktorý

zamietol jeho odvolanie, právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody, teda na najprísnejší

trest, ktorý umožňuje uložiť. Zákonnosť postupu všetkých orgánov činných

v trestnom konaní, ktorá je prejavom základného práva zakotveného v ,

ako aj a 2 dohovoru, je v ustanoveniach zdôraznená

ustanoveniami, ktoré umožňujú urobiť záver o vine len na základe zákonného postupu,

ktorého neoddeliteľnou súčasťou je zákonnosť vykonávania dôkazov.

Podľa názoru sťažovateľa je nesporné, že v jeho veci zásada zákonnosti nebola

uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015 dodržaná, čím krajský súd zasiahol do jeho ním

označených práv.

Rovnaké pochybenie a zásah do označených práv možno podľa sťažovateľa vyčítať

aj uzneseniu najvyššieho súdu z 23. septembra 2015, pretože najvyšší súd rozhodol bez

toho, aby preskúmal uznesenie krajského súdu zo 14. mája 2015, a zaoberal sa

argumentáciami predloženými v jeho dovolaní, ktoré poukazovali na to, že napriek

konštatovaniu krajského súdu, že neprihliadal na závery rekognícií, tento v skutočnosti

podľa neho práve z týchto rekognícií vyvodil záver o tom, že osobou, ktorá sa mala

pohybovať v blízkosti tašky poškodenej, bol sťažovateľ, keďže z výpovedí svedkýň táto

skutočnosť nevyplýva. Najvyšší súd podľa sťažovateľa len formálne v odôvodnení svojho

uznesenia z 23. septembra 2015 skonštatoval záver krajského súdu, podľa ktorého na dôkaz

rekognície neprihliadal, keďže v predmetnej veci bolo zabezpečených dostatok nepriamych

dôkazov, ktoré preukazujú, že skutok spáchal sťažovateľ. Postup najvyššieho súdu, ktorý sa

podľa sťažovateľa ďalej obsahom jednotlivých dôkazov v predmetnom konaní nezaoberal,

je podľa neho v skutočnosti odopretím spravodlivosti a obchádzaním § 371 ods. 1 písm. g)

. Najvyšší súd odmietnutím dovolania sťažovateľa bez jeho vecného

preskúmania zasiahol podľa sťažovateľa do ním označených práv.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015 a uznesením najvyššieho

súdu z 23. septembra 2015 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho práv podľa a 2 dohovoru, zakáže krajskému súdu pokračovať

v porušovaní označených práv, zruší uvedené uznesenia a vec vráti krajskému súdu na

ďalšie konanie a zároveň zaviaže krajský súd i najvyšší súd uhradiť mu trovy tohto konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015

a uznesením najvyššieho súdu z 23. septembra 2015. K porušeniu označených práv

sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej

veci v rámci vykonaného dokazovania rozhodovali na základe dôkazu (rekognície), ktorý

bol vykonaný nezákonným spôsobom a navyše relevantný pre rozhodnutie o uznaní jeho

viny.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

z 23. septembra 2015

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením

najvyššieho súdu z 23. septembra 2015 preskúmal obsah odôvodnenia tohto uznesenia,

v ktorom najvyšší súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu

zo 14. mája 2015 vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd následne zistil, že dovolanie obvineného nie je

opodstatnené, pretože je zrejmé, že nie sú splnené podmienky dovolania.

V prvom rade najvyšší súd poznamenáva, že v zmysle je dovolací súd

viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené z čoho vyplýva, že táto viazanosť sa

týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374

ods. 1 ) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s

z hľadiska ich hodnotenia (R 120/2012 -1).

S ohľadom na uvedené nebol najvyšší súd oprávnený preskúmavať iné v dovolaní

označené porušenia zákona, ktoré nezodpovedajú vymedzeným dovolacím dôvodom, pretože

by si tak abstrahoval prieskum právoplatného rozhodnutia a jemu predchádzajúceho

konania nad rámec návrhu – dovolania, čo by znamenalo prekročenie právomoci

vyplývajúce mu zo zákona ( ) a ().

Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho

konania, ktoré je, ako návrhové konanie, vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby

znalej práva - minister spravodlivostí, generálny prokurátor, obhajca, že najvyšší súd je

viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti

nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania ( ).

Preto najvyšší súd podrobil prieskumu vecné argumenty dovolateľa zodpovedajúce

dovolacím dôvodom podľa bez hlbšieho prieskumu tých argumentov,

ktoré im nezodpovedajú.

K dovolaciemu dôvodu podľa

Existenciu tohto dovolacieho dôvodu dovolateľ odôvodnil tým, že krajský súd založil

svoje rozhodnutie na nezákonne vykonaných dôkazoch - výsluchoch svedkýň

a , keď vyslovil: „... svoje rozhodnutie o zamietnutí môjho

odvolania založil práve na týchto nezákonne vykonaných dôkazoch“.

Dovolací dôvod podľa možno úspešne uplatňovať

v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom

pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na

dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie

zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon

zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho)

opravného prostriedku.

Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri

vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle

len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto

účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť

o naplnení dovolacieho dôvodu podľa , a to aj so zreteľom na

to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/

Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo

v rozhodujúcej miere (solery or to a decisive extent) na dôkazoch získaných nezákonným

spôsobom, čo sa ale v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu p. Rumunsku,

rozs. č. 36110/03 z 2.2.2010, Emen p. Turecku, rozs. č. 25585/02 z 26.1.20103 Van

Mechelen a ďalší p. Holansku, Visser p. Holandsku, rozs. č. 26668/95 zo 14.2.2002, Al -

Khawaja a Tahery p. Spojenému kráľovstvu, rozs. č. 26766/2005 a č. 22228/06

z 15.12.2011 a ďalšie).

V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom

podľa môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie

nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky podľa ), či jediný

usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným

spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže

spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie

vykonané súdmi nižších stupňov.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že svedkyňa bola

vypočutá na hlavnom pojednávaní vykonanom 15. apríla 2013 (č. l. 150 - 152) po riadnom

zákonnom poučení, po zložení prísahy, kontradiktórne a v rámci výsluchu jej neboli kladené

kapciózne ani sugestívne otázky. Jej výsluch bol vykonaný zákonným spôsobom bez

akéhokoľvek procesného pochybenia. S ohľadom na rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn.

, pri hodnotení jej výpovede nebolo možné prihliadať len na tú časť, kde sa

vyjadrovala k priebehu rekognície.

Svedkyňa bola vypočutá na hlavnom pojednávaní vykonanom

15. apríla 2013 (č. l. 153 - 155), pričom na výkon tohto procesného úkonu sa vzťahuje

všetko vyššie uvedené ako pri svedkyni .

Krajský súd uznesením o zamietnutí odvolania obvineného zrozumiteľne vysvetlil, že

pri hodnotení dôkazov neprihliadol na výsledky rekognícií: „Krajský súd je však toho

názoru, že aj bez dôkazu rekognície v predmetnej trestnej veci bolo zabezpečených dostatok

nepriamych dôkazov, ktoré jednoznačne preukazujú, že skutok spáchal obžalovaný“,

(strana 6 uznesenia krajského súdu).

Spôsob hodnotenia dôkazov vykonaných zákonným spôsobom súdmi nižších stupňov

nemôže najvyšší súd v rámci dovolacieho konania iniciovaného obvineným prehodnocovať

ani spochybňovať, pretože by tak neprípustným spôsobom zasahoval do výlučnej

kompetencie týchto súdov bez právneho podkladu a napokon i v rozpore so samotnou

podstatou dovolacie konania, pretože dovolanie nemôže nahrádzať riadne opravné

prostriedky a jeho podanie nie je prípustné v rovnako širokom rozsahu (čo do dôvodov

okruhu napadnuteľných rozhodnutí, oprávnených osôb atď.) aký je charakteristický pre

riadne opravné prostriedky. Dovolanie a rozhodnutie o ňom znamená prelom do

právoplatných rozhodnutí, a preto spravidla narušuje stabilitu konečného a vykonateľného

rozhodnutia súdu. Z toho dôvodu možno dovolanie aplikovať iba v prípadoch ak je to

odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu alebo jemu

predchádzajúceho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov.

Krajský súd pri rozhodnutí o zamietnutí odvolania obžalovaného

neporušil ustanovenie , podľa ktorého súd môže pri svojom rozhodnutí

prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opierať sa

o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Neporušil ani ust. § 119 ods. 2

, podľa ktorého za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie

veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného

zákona. Krajský súd totižto pri rozhodnutí neprihliadal na nezákonne vykonané rekognície

a tak zrozumiteľne deklaroval, že štruktúra ďalších usvedčujúcich dôkazov je dostatočná

na preukázanie viny obvineného .

S ohľadom na vyššie uvedené a na to, že najvyšší súd nie je druhou odvolacou

inštanciou a dovolanie nie je riadnym opravným prostriedkom neostalo najvyššiemu súdu

iné, len rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.»

Z uvedeného je zrejmé, že v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa

založenia rozhodnutia na nezákonne vykonanom dôkaze (rekognícii), resp. na jej záveroch,

najvyšší súd poukázal konkrétne na v predmetnom konaní vykonané a z hľadiska jeho

skutkových záverov relevantné ďalšie dôkazy, ktoré podľa neho tvoria logickú reťaz

dôkazov s dostatočnou preukaznou silou na podloženie záveru o vine sťažovateľa,

t. j. krajský súd pri hodnotení rozsahu a relevantnosti jednotlivých zákonne vykonaných

dôkazov neprekročil medze stanovené zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Ústavný súd

poukazuje na skutočnosť, že samotný rozsah dokazovania určuje v súlade so zásadou

voľného hodnotenia dôkazov súd rozhodujúci vo veci samej, resp. o obžalobe, ktorý je ako

jediný v predmetnom konaní oprávnený posúdiť význam jednotlivých vykonaných dôkazov

v rámci obsahového kontextu posúdením množstva, kvality a závažnosti dôkazov, ktoré už

boli v danej veci vykonané. V danom prípade sa možno podľa ústavného súdu plne

stotožniť taktiež s argumentáciou najvyššieho súdu, v ktorej poukázal na to, že v rámci

svojej právomoci nie je oprávnený spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať

vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Odôvodnenie

uznesenia z 23. septembra 2015 vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd za plne

ústavne akceptovateľné.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

zo 14. mája 2015

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu ním označených práv došlo aj uznesením

zo 14. mája 2015, ktorým krajský súd zamietol ním podané odvolanie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú

v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto

sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu zo 14. mája 2015 (napr. ,

, resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11.

2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53

a 54).

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu zo 14. mája 2015, v rámci ktorého

krajský súd v podstatnom vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa uviedol:

„Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania obžalovaného ako aj

dôkazov, ktoré boli vykonané v štádiu prípravného konania a na hlavnom pojednávaní

dospel k záveru, že okresný súd na zistenie skutkového stavu vykonal všetky dôkazy tak, ako

to má na mysli ustanovenie , avšak dôkaz rekognície – opoznania

obžalovaného prostredníctvom fotografií nebol vykonaný v súlade so zákonom tak, ako je to

zrejmé z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24. 02. 2015.

Krajský súd je však toho názoru, že aj bez dôkazu rekognície v predmetnej trestnej

veci bol zabezpečený dostatok nepriamych dôkazov, ktoré jednoznačne preukazujú, že

skutok spáchal obžalovaný. Z výpovedí svedkýň a je zrejmé, že pri

taške, ktorá sa nachádzala na kresle neďaleko kníhkupectva , boli iba tieto dve

svedkyne a následne obžalovaný spolu s nestotožnenou osobou. Bol to práve obžalovaný,

ktorý po predchádzajúcej otázke, či môže prehodiť kabát cez kreslo, tento prehodil aj cez

tašku, v ktorej bol notebook. V tomto kabáte neskôr niečo hľadal a následne s

nestotožnenou osobou spred kníhkupectva odišiel.

Ďalej z výpovede svedkyne je zrejmé, že táto bezprostredne pred

krádežou notebooku videla obžalovaného v priestoroch fakulty, kde sa divila, čo tento

na fakulte robí, nakoľko sa jednalo o jej bývalého spolužiaka zo základnej školy, ktorý mal

obrovské problémy s prospechom a správaním, a preto sa zarazila, ako môže takýto človek

študovať na fakulte. Asi po 15 minútach ho opätovne videla v spoločnosti toho istého muža

ako predtým, pričom však videla, že drží v ruke notebook, ktorý pri prvom stretnutí nemal.

Za takejto dôkaznej situácie jednoznačne podľa názoru krajského súdu je zrejmé, že

predmetný notebook musel odcudziť obžalovaný spolu s nestotožnenou

osobou, pričom krajský súd poukazuje aj na osobu obžalovaného, ktorý bol opakovane

odsúdený pre trestné činy krádeže a jedná sa o špeciálneho recidivistu.

Správne preto postupoval okresný súd, keď uznal obžalovaného za vinného

zo žalovaného skutku a v súlade so zákonom kvalifikoval konanie obžalovaného ako prečin

krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. nakoľko obžalovaný prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej

zmocnil.

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu aj krajský súd poukazuje na zistenia

okresného súdu, na odpis registra trestov a hodnotenie, pričom je toho názoru, že uložený

trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov na dolnej hranici trestnej sadzby je neprimerane

mierny. Je potrebné poukázať na odpis registra trestov a na tú skutočnosť, že obžalovaný je

špeciálnym recidivistom. Avšak vzhľadom na nedostatok odvolania okresného prokurátora,

krajský súd nemohol napraviť pochybenie okresného súdu pri rozhodovaní o treste, jeho

druhu a jeho výmery.

Rozhodnutie okresného súdu o zaradení obžalovaného pre výkon uloženého trestu do

ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2

písm. b/ Tr. zák. je v súlade so zákonom, nakoľko obžalovaný v posledných 10-tich rokoch

pred spáchaním tohto skutku bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený

za iný úmyselný trestný čin.

Okresný súd nepochybil pri rozhodovaní v adhéznom konaní, keď dospel k záveru, že

bola spôsobená škoda vo výške 400,- eur, táto bola riadne a včas uplatnená, a preto

správne rozhodol, keď uložil obžalovanému povinnosť uhradiť poškodenej

škodu vo výške 400,- eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd odvolanie obžalovaného

ako nedôvodné v zmysle ustanovenia zamietol.“

Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd sa argumentáciou sťažovateľa predloženou

v odvolaní zaoberal a hodnoverne sa s ňou vysporiadal s poukázaním na výsledky

vykonaného dokazovania i priebeh konania v tejto veci. Z obsahu odôvodnenia uznesenia

zo 14. mája 2015 vyplýva, že krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri

preskúmaní rozsudku okresného súdu z 10. februára 2014 a jemu predchádzajúceho

postupu, a právne závery, ku ktorým dospel, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd

podľa názoru ústavného súdu vo svojich záveroch samostatne vyhodnotil vykonané

dokazovanie, a v súlade s vlastnými právnymi závermi v predmetnej veci, podopretými

logickými úvahami vychádzajúcimi z okresným súdom ustálených skutkových záverov

rozhodol. Uznesenie krajského súdu zo 14. mája 2015 preto podľa ústavného súdu nemožno

považovať za svojvoľné či arbitrárne a samotný nesúhlas sťažovateľa s jeho obsahom ešte

nie je dôkazom o jeho neústavnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016