Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 299/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Petra Kohúta,

súdneho exekútora, Mičinská cesta 35, Banská Bystrica, zastúpeného advokátkou

JUDr. Idou Cabanovou, Advokátska kancelária, Mičinská cesta 35, Banská Bystrica,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -24 z 23. júla 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Petra Kohúta o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2014

doručená sťažnosť JUDr. Petra Kohúta, súdneho exekútora, Mičinská cesta 35, Banská

Bystrica (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -24 z 23. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor vykonával exekúciu na

vymoženie pohľadávky spoločnosti Slovak Telekom, a. s. (ďalej len „oprávnená“), proti

(ďalej len „povinný“). Po zistení nemajetnosti povinného uznesením

okresného súdu č. k. -24 z 23. júla 2013 bola exekúcia vyhlásená za

neprípustnú a bola zastavená. Zároveň sa rozhodlo tak, že sa sťažovateľovi náhrada trov

exekúcie nepriznáva. Ďalším uznesením okresného súdu č. k. -40 z 12. júna

2014 bolo odvolanie sťažovateľa proti predchádzajúcemu uzneseniu okresného súdu

odmietnuté.

2.1 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že okresný súd tým, že odmietol jeho

odvolanie ako osoby, o ktorej právach sa rozhodovalo v konaní, porušil jeho označené práva

podľa a dohovoru. Z hľadiska materiálnej ochrany zákonnosti, ako aj práv

a oprávnených záujmov okresný súd nemal odvolanie odmietnuť. Sťažovateľ za porušenie

základného práva považuje to, že hoci sa rozhodovalo o jeho ústavných právach, bolo jeho

odvolanie odmietnuté.

2.2 Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. Petra Kohúta, súdneho exekútora na súdnu

ochranu upravené a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo

postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod číslom konania

porušené.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica -40 zo dňa

12.6.2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 Eur(...),

ktoré je Okresný súd Banská Bystrica povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Idy

Cabanovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

3. Z uznesenia okresného súdu č. k. -40 z 12. júna 2014 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k.

-24 z 23. júla 2013 vo výroku o trovách exekúcie.

3.1 Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: «Dňa 01. 11. 2013

nadobudol účinnosť , ktorým sa mení a dopĺňa Exekučný poriadok

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektoré zákony. Uvedená novela Exekučného poriadku sa dotkla aj ustanovenia

§ 58 ods. 6 upravujúceho do 31. 10. 2013 prípustnosť odvolania proti výroku o náhrade

trov konania v rozhodnutiach podľa § 57 Exekučného poriadku; od 01. 11. 2013 Exekučný

poriadok prípustnosť odvolania proti rozhodnutiam o náhrade trov konania pri zastavení

exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku výslovne neupravuje, preto podľa § 202 ods. 2

(ďalej len „OSP“) potom platí, že ak o trovách exekúcie pri

jej zastavení podľa § 57 Exekučného poriadku rozhodol sudca, odvolanie proti výroku

o náhrade trov exekúcie nie je prípustné.

Podľa § 243b ods. 1, 2 a 3 Exekučného poriadku, exekučné konania začaté pred

1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky

2 a 3 neustanovujú inak. Ustanovenia § 36 ods. 8 až 13, § 46 ods. 3 až 7 a § 60 ods. 2 sa

použijú aj na konania začaté pred 1. novembrom 2013. O odvolaní proti výroku o náhrade

trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa

rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie

podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.

S účinnosťou od 01. 11. 2013 stratil krajsky súd funkčnú príslušnosť na rozhodnutie

o odvolaní proti výroku o trovách exekúcie v uznesení vydanom vyšším súdnym úradníkom.

Krajský súd rozhoduje len o odvolaniach proti výroku o trovách exekúcie v uznesení

vydanom sudcom, ak odvolanie bolo podané do 31. 10. 2013. Pre posúdenie funkčnej

príslušnosti krajského súdu na rozhodnutie je rozhodujúci dátum podaného odvolania,

pretože prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01. 11. 2013 predloženiu spisu

odvolaciemu súdu nepripisujú žiadny právny význam (záver z rokovania občianskoprávneho

kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.11. 2013).

Z obsahu spisu vyplýva, že súdny exekútor podal odvolanie na súd osobne dňa

06. 08. 2013, pričom sudca okresného súdu do 31. 10. 2013 o odvolaní nerozhodol.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, s poukazom na § 243b ods. 3 za bodkočiarkou vyplýva, že

funkčne príslušným na rozhodnutie o odvolaní je zákonný sudca okresného súdu a to bez

ohľadu na to, či mieni alebo nemieni odvolaniu vyhovieť. V tomto prípade nie je už možné

aplikovať vetu druhú za bodkočiarkou , pretože Exekučný poriadok ako lex

specialis (osobitný predpis) k to vylučuje.

Exekučné konanie sa začalo dňom 29. 11. 1999, kedy bol súdnemu exekútorovi

doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie proti povinnému (§ 36 ods. 2

Exekučného poriadku).

Podľa § 37 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom ku dňu začatia

exekučného konania, t. j. 29. 11. 1999) účastníkmi exekučného konania sú oprávnený

a povinný. Ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov,

účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel povinného.

Podľa v tom čase účinného znenia § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi

exekučného konania boli oprávnený a povinný. Ani v ďalších odsekoch tohto ustanovenia

nie je súdnemu exekútorovi priznané postavenie účastníka exekučného konania a to ani

v prípade, ak súd rozhoduje o náhrade trov exekúcie. Až (účinným

od 1. februára 2002) došlo k takej zmene, že v § 37 ods. 1 Exekučného poriadku sa na konci

pripojila veta: „Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený

exekútor.“. Zároveň však zákonodarca v § 235 ods. 2 Exekučného poriadku stanovil, že

„exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších

predpisov“. Preto, pokiaľ exekútor podal odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa,

podal ho ako osoba neoprávnená na podanie odvolania (porovnaj k tomu aj uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2009 sp. zn.

a z 27. januára 2010 sp. zn. ).

Podľa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného

predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento

osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Keďže riešenie odvolania pred okresným súdom ako súdom I. stupňa

samostatne neupravuje, sudca pri rozhodovaní využil zásadu analógie (corrationalitas)

a aplikoval ustanovenia prináležiace konaniu na odvolacom súde (štvrtá časť, prvá hlava

).

Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo

podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Z dôvodu, že odvolanie proti uzneseniu okresného súdu vydaného vyšším súdnym

úradníkom, ktorým súdnemu exekútorovi nebola priznaná náhrada trov exekúcie, bolo

podané neoprávnenou osobou, sudca okresného súdu podľa toto

odvolanie odmietol.»

III.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

5. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

IV.

6. Z veľmi stručného textu sťažnosti vyplýva iba toľko, že označené práva

sťažovateľa mali byť porušené tým, že jeho odvolanie bolo odmietnuté, hoci sa rozhodovalo

o jeho právach, čo z hľadiska materiálnej ochrany zákonnosti, ako aj práv a oprávnených

záujmov nebolo prípustné.

6.1 Z pohľadu ústavného súdu treba najprv konštatovať, že o odvolaní sťažovateľa

podanom proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu rozhodol sudca

okresného súdu, ktorý dospel k záveru, podľa ktorého sťažovateľ nebol osobou oprávnenou

podať odvolanie, a preto toto odvolanie odmietol.

6.2 Sťažovateľ v podanej sťažnosti konkrétnejšie nepolemizuje s rozhodujúcim

záverom sudcu okresného súdu, podľa ktorého ho nebolo možné považovať za osobu

oprávnenú podať odvolanie. Rovnako absentuje akákoľvek prípadná protiargumentácia

sťažovateľa proti tomu záveru, podľa ktorého funkčná príslušnosť na rozhodnutie

o odvolaní sťažovateľa nepatrila krajskému súdu, ale okresnému súdu, hoci tento právny

názor vlastne znamená, že sudca okresného súdu sa považoval za funkčne príslušného

konať a rozhodnúť o odvolaní proti uzneseniu vydanému taktiež okresným súdom v osobe

vyššieho súdneho úradníka. Sudca teda podľa vlastného právneho názoru konal

a rozhodoval v rámci odvolacieho konania.

6.3 Za uvedeného stavu možno konštatovať, že sťažovateľ vytýka okresnému súdu

to, že jeho odvolanie smerujúce proti výroku o náhrade trov konania nebolo preskúmané

meritórne (vecne), pretože bolo odmietnuté z dôvodu nedostatku oprávnenia sťažovateľa

odvolanie podať. Sťažovateľ nijako nenamietal v podanej sťažnosti funkčnú príslušnosť

okresného súdu rozhodnúť o jeho odvolaní. Nespochybnil teda, že rozhodnutie sudcu

okresného súdu bolo odvolacím rozhodnutím vydaným v rámci odvolacieho konania.

7. Čo sa týka samotných záverov okresného súdu ústavný súd ich nepovažuje za

arbitrárne a postup okresného súdu nemožno vyhodnotiť ako porušenie ústavných práv

sťažovateľa z týchto dôvodov:

7.1 Z príloh priložených k sťažnosti vyplýva, že exekučné konanie vo veci sp. zn.

bolo začaté vydaním poverenia okresným súdom 7. decembra 1999

sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi.

Rovnako je dané, že podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku platného a účinného

v čase vydania poverenia (platného účinného až do 31. 1. 2002) „účastníkmi exekučného

konania sú oprávnený a povinný“. Novelou § 37 ods. 1 Exekučného poriadku zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novela“),

bol tento odsek doplnený o právnu normu v znení: „Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie,

účastníkom konania je aj poverený exekútor.“ Zároveň však novela v § 235 Exekučného

poriadku upravila nový odsek 2, ktorý znel: „Exekučné konania, ktoré sa začali do

1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.“ Novela nadobudla účinnosť

1. februára 2002.

7.2 Z uvedeného pohľadu možno uzavrieť, že závery okresného súdu o sťažovateľovi

ako o osobe neoprávnenej na podanie odvolania sú udržateľné a takýto výklad sa neprieči

textu a duchu zákona.

8. Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016