Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1Er-3418-1999.pdf
PDF · 86.28 KB
Case nature
Area
Subarea
1Er/3418/1999
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica vo veci exekúcie oprávneného Slovak Telekom, a.s., so sídlom Bajkalská 28, 817 62 Bratislava, IČO: 35 763 469 (predtým Slovenské telekomunikácie, štátny podnik, Skratka: ST, š.p., so sídlom Nám. Slobody 6, 817 62 Bratislava, IČO: 31 338 917), proti povinnému J. Š., X.. XX. XX. XXXX, L. R. XX, XXX XX R., Š. S. R., na vymoženie pohľadávky vo výške 137,23 Eur (4.134,10 Sk) s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Petrom Kohútom, so sídlom Exekútorského úradu Banská Bystrica, Mičinská cesta 35 (predtým Srnková 27), 974 01 Banská Bystrica, pod sp. zn. EX 1844/99-A, takto
rozhodol:
Súd exekúciu vyhlasuje za neprípustnú a zastavuje ju.
Súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva.
odôvodnenie:
Pôvodný oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie pohľadávky vo výške 137,23 Eur (4.134,10 Sk) s príslušenstvom a to na základe vykonateľného výkazu dlžných telekomunikačných poplatkov Oblastného telekomunikačného úradu pre Banskobystrický kraj č. S-1255/1/99 zo dňa 26. 07. 1999.
Poverením č. 5601 016377 * zo dňa 07. 12. 1999 Okresný súd Banská Bystrica poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Petra Kohúta, so sídlom Exekútorského úradu Banská Bystrica, Srnková 27, 974 01 Banská Bystrica (t.č. Mičinská cesta 35, 974 01 Banská Bystrica), ktorý vedie predmetnú exekúciu pod sp. zn. EX 1844/99-A.
Podaním, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené dňa 14. 02. 2013, súdny exekútor postúpil súdu návrh oprávneného na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného.
Súd z predloženého exekútorského spisu sp. zn. EX 1844/99, mal preukázané, že u povinného bola vykonaná lustrácia majetku za spolupráce a pomoci osôb povinných súčinnosťou podľa § 34 Exekučného poriadku, z ktorej vyplynula neexistencia majetku, ktorý by podliehal exekúcii. Súdny exekútor zisťoval majetok povinného vyhľadávaním prostredníctvom internetovej stránky Katastrálny portál Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, súčinnosťou Sociálnej poisťovne, Daňového úradu. V exekútorskom spise sa nachádza i správa o stave exekúcie, z ktorej vyplýva, že povinný nie je vlastníkom žiadneho motorového vozidla ani nehnuteľností na území SR zapísaných v katastri nehnuteľností, ktorých speňažením by bolo možné vymáhanú pohľadávku uspokojiť. Šetrením exekútor zistil, že povinný nie je zamestnaný, nepoberá dávky zo Sociálnej poisťovne, nemá v bankách vedené účty. Z uvedeného vyplýva, že povinný nevlastní žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok, ani finančné prostriedky, z ktorých by sa mohla uspokojiť pohľadávka oprávneného. V dôsledku uvedených
skutočností nie je možné aplikovať ani jeden zo spôsobov vykonávania exekúcie upravených v ust. § 63 ods. 1 a § 65 Exekučného poriadku a to pre nemajetnosť povinného. Ďalšie pokračovanie v predmetnej exekúcii by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti a účelnosti.
Súd mal preukázané, že exekučné konanie začalo dňom 29. 11. 1999, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh pôvodného oprávneného na vykonanie exekúcie.
Podľa § 235 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok") exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví, ak exekúciu súd vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Inými dôvodmi na zastavenie exekúcie pre jej neprípustnosť môžu byť rozmanité dôvody, ktoré nie sú upravené inými ustanoveniami § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Skutočnosť, ktorú preukázal súdny exekútor, a to že povinný v súčasnosti nedisponuje takým exekvovateľným majetkom, z ktorého by bolo možné uspokojiť vymáhaný nárok, je dostatočným dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú.
Súd vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a z citovaného ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Podľa § 151 ods. 1 vety prvej zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "OSP") o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Súdny exekútor si uplatnil od oprávneného trovy exekúcie spolu vo výške 109,01 Eur, pozostávajúce z odmeny vo výške 64,00 Eur (za 12 úkonov x 3,32 Eur + 4 x 60 min á 6,64 Eur), náhrady hotových výdavkov vo výške 32,21 Eur a 20 % DPH z odmeny, t.j. 12,80 Eur.
Podľa § 196 Exekučného poriadku /v znení účinnom až do 31. 08. 2005/ za výkon exekučnej činnosti patrí súdnemu exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 200 ods. 1 vety prvej Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku /v znení účinnom do 31. 01. 2002/ ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Exekučný poriadok bol od svojho prijatia viackrát novelizovaný. V jedenástej časti v prechodných a záverečných ustanoveniach zakotvuje, podľa ktorého zákona sa má postupovať v súvislosti s účinnosťou jednotlivých noviel zákona. Tieto prechodné ustanovenia s výnimkou ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku rešpektujú zásadu platnú v občianskom súdnom konaní, podľa ktorej konanie začaté pred
účinnosťou novej právnej úpravy sa dokončí už podľa novej právnej úpravy. Znamená to, že ak aj exekúcia začala pred účinnosťou novely Exekučného poriadku, v exekučnom konaní sa už postupuje podľa novelizovaného právneho predpisu, pokiaľ prechodné ustanovenia neustanovujú niečo iné. Práve ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku je výnimkou z tejto zásady, pretože výslovne vylučuje použitie novelizovaného zákona účinného od 1. februára 2002 na konanie začaté pred 1. februárom 2002. Ak sa teda táto predmetná exekúcia začala pred 1. februárom 2002, posudzuje sa a dokončí sa podľa predpisov platných do 1. februára 2002.
Z vyššie citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že trovy exekúcie má povinnosť exekútorovi uhradiť povinný a len vo výnimočných prípadoch (§ 203 Exekučného poriadku) bude mať túto povinnosť oprávnený. Vyššie citované ustanovenie § 203 Exekučného poriadku /v znení účinnom do 31. 01. 2002/ uvádza, že súd môže uložiť oprávnenému nahradenie nevyhnutných trov exekúcie, ak dôjde k zastaveniu exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je uváženie súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie. Súd má za to, že v danom prípade oprávnený nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie ani pri náležitej opatrnosti, nakoľko exekúcia začala v roku 1999 a k jej zastaveniu z dôvodu nemajetnosti povinného došlo v roku 2013. Za podmienky pridŕžania sa zákonného ust. § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 má súd za to, že samotná skutočnosť, že u povinného bola zistená nemajetnosť a nemožno mu preto uložiť nahradiť trovy exekúcie, nemôže mať za následok uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému, nakoľko túto skutočnosť (nemajetnosť) nie je možné subsumovať pod ustanovenie § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002, ktoré vymedzuje podmienky, za ktorých možno uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie oprávnenému. Novela Exekučného poriadku, ku ktorej došlo zák. č. 32/2002 Z.z., síce zaviedla do ust. § 203 druhý odsek, podľa ktorého trovy exekúcie pri nemajetnosti povinného znáša oprávnený, toto ustanovenie však pre danú exekúcie nie je možné použiť, nakoľko exekučné konanie začalo pred 1. februárom 2002 a je nutné postupovať podľa právnej úpravy účinnej do 31. januára 2002. Súd má za to, že ustanovenie § 203 Exekučného poriadku vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie /viď. uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 41 CoE 340/2011/.
Samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením vo výkone funkcie /III ÚS 351/2007-11/. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. (ďalej len "ústava") je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t.j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch, pričom v posudzovanom prípade to je Exekučný poriadok /IV ÚS 236/08-12/.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd o náhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Pri rozhodovaní súd aplikoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 659/2007 Z.z., podľa ktorého peňažné sumy v slovenskej mene, ktoré sú uvedené vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, v rozhodnutiach, opatreniach, osvedčeniach a iných právnych, administratívnych alebo organizačných aktoch súdov, iných štátnych orgánov, orgánov územnej samosprávy, rozhodcovských súdov alebo iných orgánov verejnej moci, v zmluvách a dohodách, ako aj v registroch, evidenciách a iných záznamoch, na účtoch, v ďalších právnych aktoch, návrhoch, oznámeniach a iných právnych úkonoch, v ostatných právnych dokumentoch alebo v iných právnych prostriedkoch vyhotovených v akejkoľvek forme alebo podobe, sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné sumy v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro; to sa nevzťahuje na ustanovenia právnych predpisov o nominálnej hodnote slovenských bankoviek alebo slovenských mincí, na ustanovenia právnych predpisov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
upravujú zmenu peňažných súm zo slovenskej meny na eurá, ani na ustanovenia právnych predpisov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré nie sú aplikovateľné po prechode na euro.
Z ustanovenia § 169 ods. 1 vety druhej OSP vyplýva, že ak súd rozhodol o vykonateľnosti uznesenia až po jeho právoplatnosti (§ 171 ods. 3 OSP), uvedie dôvody, pre ktoré viazal vykonateľnosť až na právoplatnosť rozhodnutia.
Z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu vyplýva, že účelom novelizácie tohto zákonného ustanovenia bolo docieliť čo najskoršie rozhodnutie vo veci samej a tým dosiahnuť oveľa rýchlejšiu ochranu porušených subjektívnych práv. Keďže v danom prípade bola exekúcia zastavená (proces konania už neprebieha), niet žiadneho dôvodu preto, aby nebola vykonateľnosť rozhodnutia viazaná až na jeho právoplatnosť.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie do 15 dní od doručenia uznesenia na Okresný súd Banská Bystrica písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 202 ods. 2 OSP). Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 OSP).
V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho podáva, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie podľa § 205 ods. 2 OSP možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú podľa § 205a OSP pri odvolaní proti uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.